DOBŠINÁ od Dobšinčana

1. slávnosť svätodušná – 23. 5. 2010

Milosť nášho Pána Ježiša Krista, láska Božia a dary Ducha Svätého nech sú so všetkými nami! Amen.

J 14, 15 – 18

Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania. A ja budem prosiť Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby bol s vami až naveky – Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, pretože ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte, veď zostáva pri vás a bude vo vás. Nenechám vás ako siroty, prídem k vám.

Slávnostné kresťanské zhromaždenie, bratia a sestry!

      Z Božej milosti opäť po roku sa dožívame týchto slávnostných dní – svätodušných / turíčnych sviatkov. Pre veriaceho človeka – kresťana, sú tieto sviatky radostnou udalosťou. To by sa nakoniec dalo povedať o všetkých troch najväčších sviatkoch v kresťanskej cirkvi : Vianoce nás prenikajú radosťou z príchodu a narodenia Božieho Syna na svet. Takto nám Boh prejavuje svoju náklonnosť a priazeň. Veľká noc je pre nás radostná vo víťazstve Božej moci a života nad deštruktívnou mocou smrti a hriechu. Pán Ježiš vstáva z hrobu. Nuž a svätodušné sviatky sú radostné v tom, že Ježiš, ktorý vstúpil na nebesá – splnil zasľúbenie, ktoré dal svojim učeníkom – Neopustím vás ako siroty, prídem k vám. Pán Ježiš je i dnes prítomný medzi nami – vo svojej cirkvi, ktorej založenie si dnes pripomíname, vo svojom Slove a sviatostiach krstu svätého a Večere Pánovej – a napokon v Duchu Svätom, ktorý bol zoslaný na učeníkov zhromaždených v Jeruzaleme. Dar Ducha Svätého je pre človeka veriaceho bezpochyby darom jedinečným. Gréčtina totiž  Ducha Svätého nazýva ako „paraklétos“ – Tešiteľ, Obranca, Pomocník, Radca, Učiteľ. Napomínateľ.

·         Tešiteľ : potešuje nás v zármutkoch nádejou Božej pomoci

·         Obranca : v pochybnostiach posilňuje našu vieru v Boha

·         Pomocník : pomáha nám žiť život hodný Božích detí

·         Radca : ukazuje nám na to, čo je dobré / zlé a čo je a nie je Božia vôľa

·         Učiteľ : učí nás správne rozumieť Božiemu slovu a spoliehaniu sa na Pána

·         Napomínateľ : napomína nás v svedomí. Privádza nás k pokore, pokániu, k uvedomovaniu si našich hriechov a k ich vyznávaniu

Bratia a sestry, toto sú skutočnosti a fakty, z ktorých sa musíme tešiť. Jasne chápeme, že bez daru Svätého Ducha, bez jeho pôsobenia by sme boli úplní pohania – bez poznania Boha, bez nádeje večnosti.

      Dovolím si však povedať, že skutočnú radosť z týchto všetkých radostných kresťanských sviatkov môže opravdivo a skutočne prežiť len ten, kto s Pánom Bohom v živote vážne počíta. Kto s Ním má vzťah. Spolieha sa na Neho, v modlitbe s Ním komunikuje a dôveruje Mu ako dobrému Pánovi. Kde chýba akýkoľvek vážnejší záujem o Krista, či o Boha vo všeobecnosti, tam sa aj kresťanské sviatky stávajú len dňami pracovného pokoja, dospávania, oddychu, neraz prejedania sa a opíjania sa. Aj keď sám nič nemám proti dobrému jedlu a nie som ani abstinent. Predsa však len, ak takéto dôležité spásodejinné záležitosti, ktoré sú základom našej večnej spásy, záchrany a večného života – zredukujeme len na dobré tradičné jedlá, spánok, televízny program a domácu pálenku – ťažko hovoriť o pravom a plnohodnotnom prežití týchto sviatkov. Svätodušné sviatky nás preto vyzývajú a nabádajú k tomu, aby sme ich prežili okrem iného aj duchovne, nábožensky – zamýšľajúc sa nad tým, čo po duchovnej stránke tieto dni ponúkajú mne osobne. Čím ma môžu obohatiť, posilniť. Ako ma môžu vnútorne meniť a transformovať, aby som sa stával svojim myslením, konaním, správaním a hodnotami viac Bohu podobným.

      Tohtoročné svätodušné sviatky sú však nie len o radosti. Cirkev sa už niekoľko mesiacov zmieta v najrozličnejších kauzách – najmä v sexuálnych aférach kňazov. My, evanjelici, by sme si snáď mohli povedať, že to je v drvivej väčšine problém katolíckej cirkvi, kde takýchto káuz je najviac. No nie je to celkom tak. V Písme čítame, že ak trpí jeden úd v cirkvi, trpia aj ostatné. V našej ECAV stále cítiť zas akýsi personálny zápas, kedy kamarátstvo s biskupom je niekedy dôležitejšie ako princípy a kde niektorí si službu kňaza, či biskupa začínajú zamieňať s presadzovaním vlastných  predstáv a záujmov, a to všetko pod rúškom nábožnosti a milého úsmevu. Ak cirkev – ako spoločenstvo ľudí veriacich v Ježiša Krista, ktorí sa snažia Jeho hodnoty žiť a presadzovať – stráca v spoločnosti morálny kredit, ak prestáva byť orientačným bodom, ak sa pre mnohých stáva pohoršením, ak až príliš nasáva svetské spôsoby – potom je to vážne memento : Na čo tu cirkev ešte vlastne je? Čím sa potom odlišuje od iných inštitúcií, ak nehrá férovo, jasne, priehľadne? Ak hazarduje s priazňou a podporou veriacich? Ak pokúša Božiu milosť a spreneveruje sa poslaniu jej vlastného Zakladateľa : byť svetlom pre svet / byť soľou pre zem?

      V tomto meste, v Dobšinej, sa Svätodušné / Turíčne sviatky už dlhý čas spájajú aj s baníckymi sviatkami. Priznám sa, nemal som nejakú možnosť nahliadnuť do archívov a skúmať odkedy to tak je, a hlavne prečo? Iste to nebolo len kvôli peknému jarnému počasiu a rozkvitnutej prírode. A tak  som nad tým rozmýšľal. Možnože jedným z dôvodov, prečo sa v minulosti baníci tu v Dobšinej rozhodli pre organizovanie svojich slávností bol aj ten, že to boli pobožní ľudia. Pracovití, obetaví a pobožní ľudia. Ich riziková, nebezpečná a neistá práca v hlbinách zeme ich priam – doslova – nútila obracať sa na Pána Boha vždy vtedy, keď do banskej štôlne vstupovali. Pretože tam človek nemá všetko 100% pod kontrolou. Veď ešte aj dnes, z času na čas, počúvame o banských nešťastiach, a to aj napriek oveľa lepšiemu materiálno – technickému zabezpečeniu, či geologickému prieskumu. V minulosti však nemali ani toľko. A tak ich práca privádzala k modlitbe a prosbe Pána Boha o pomoc, o zdar, o ochranu. A keď z bane vychádzali – zdraví a živí – bol tuná opäť dobrý priestor Pánu Bohu sa poďakovať za to, že ich prosby vypočul a že sa môžu vrátiť domov k svojim blízkym, milovaným. Nuž a práve k tomuto nás predsa privádza aj Duch Svätý – k uctievaniu Hospodina, k závislosti na Ňom, k dôvere voči Nemu.

Pre mňa osobne je preto prepojenie banskej práce a viery v Boha absolútne príkladné. O to viac je pre mňa nepochopiteľné, ako sa minulému režimu podarilo z baníkov tú zbožnosť vcelku úspešne vykoreniť. Iste nie zo všetkých, ale z mnohých. A tak namiesto zbožnosti nastúpila hrdosť. Ja som baník – kto je viac? Ja osobne nemám proti poctivej, ťažkej, náročnej, život – ohrozujúcej práci v podzemí nič. Naopak! Vzdávam jej hold! Kto si takto zarába na živobytie môže byť hrdý. No hrdosť rýchlo vystriedala hodnoty. A tak namiesto spoliehania sa na Pána Boha sa začalo viac, ak nie až totálne spoliehať na stranu, či na sociálne výhody. Tvrdosť práce sa neraz preniesla i do tvrdosti srdca. A tak sa stalo to (hovorím z vlastnej skúsenosti od roku 2001, keď som tuná prišiel), že slovo „Boh“  v ústach mnohých baníkov znelo už len pri vzácnom pozdrave „Zdar Boh“ (Dopraj úspechu, pomoci a ochrany) a potom pri nadávkach a „bohovaní“. A už sme tam kde sme byť nechceli. Vytratila sa zbožnosť, vytratila sa i viera, vytratil sa i záujem o Boha a cirkev. To, že v minulosti tomu bolo úplne opačne svedčí aj symbol prekrížených kladiviek – ako symbol baníctva minimálne na troch miestach v tomto kostole – na veži kostola, na opačnej strane kostola na streche, na terazze. Takisto minerály poukladané v časti oltára. Veď to boli práve baníci a ich rodiny, ktorí toto mestečko založili. Boli to oni, kto vystavil tento chrám. Boli to baníci a ich rodinní príslušníci, ktorí sem prichádzali pre duchovné posilnenie.

      A tak sa aj v tejto oblasti stalo to, čo sa stalo. Vytratila sa zbožnosť, a niet ani načo byť hrdý. Ťažiť je ešte síce čo, aj by mal kto, ale akoby sa sám Pán Boh odvrátil a nechce dopriať takých, ktorí by podnik zodpovedne a prosperujúco viedli. Pretože kde sa človek na Pána Boha prestane spoliehať a začne veriť viac v človeka, tam sa Hospodin so svojim požehnaním stiahne. A tak sa nečudujme, že okres, ktorý sa v bývalej ČSSR hrdil tým, že sa v ňom ako v prvom prestalo s výukou náboženstva na školách dnes hrdí – myslím – druhou / treťou najvyššou nezamestnanosťou v rámci štátu, nedostatkom práce, zvyšujúcou sa rómskou problematikou, viacerými skorumpovanými politikmi tak vo vysokej politike ako aj na regionálnej úrovni.

      Sestry a bratia, vidíme teda, že tak cirkev ako aj baníctvo sa ocitlo v kríze. Cirkev i baníctvo je v kríze, nakoľko oboje sa vzdialili princípom Božieho slova. Oboje sú v kríze, nakoľko ochladli v láske k Tomu, ktorý si cirkev vytvoril a baníkom počas mnohých storočí dával zdar.  A kde chýba láska k Ježišovi a Jeho prikázaniam, tam nemôže konať ani Duch Svätý. Nuž a kde niet Ducha Svätého, tam niet ani pravdy. Nuž a práve Pravdu, ktorou je sám Kristus, dnes musíme hľadať nanovo v cirkvi i v baníctve. Pravdu, ktorá zabolí, ale aj prečistí. Pravdu o tom, že sme zlyhali. Ľahko sme zapredali draho vydobité dedičstvo našich otcov a matiek.

      Som presvedčený, milí priatelia, že práve láska k Pánu Bohu a pravda k sebe navzájom, ktoré v nás spôsobuje Duch Svätý sú liekom pre našu spoločnosť – skazenú sebaláskou a klamstvami na každom kroku. Bez tejto očisty krízu neprekonáme. Možno sa ustabilizuje ekonomika, ale morálka zostane i naďalej chorá. Prosme preto dobrého Božieho Ducha, aby práve takúto očistu a reformu v nás konal – reformu v láske a v pravde. Lebo toto najviac potrebujeme. Pevne verím, že On sa prizná ku každej takejto úprimne vyslovenej modlitbe! Amen.

V Dobšinej 23.5.2010,  Mgr.Radovan Gdovin