DOBŠINÁ od Dobšinčana

O baníctve a spracovaní železa či iných kovov v okolí Dobšinej bolo už uverejnených množstvo odborných i populárnych článkov. Je samozrejmé, že počas celej histórie sa na základe momentálneho poznania hodnotenie skutočnosti, menilo. V nasledujúcom texte, spracovanom na základe nemeckej štúdie Samuela Mégu, je opísaný stav vtedajšieho baníctva a súvisiacich skutočností. Je ale potrebné si uvedomiť, že celé hodnotenie, vrátane používaných odborných výrazov, podlieha vedomostnej úrovne doby, v ktorej vzniklo.  Domnievame sa, že i napriek tomu článok prináša určité nové zaujímavé poznatky.

Text bol na pokračovanie uverejnený vo vtedajšom odbornom periodiku, ktoré sa zaoberá baníctvom a hutníctvom, a to od 1896 až do dnešnej doby.

Úvod

Dobšiná – mesto so zriadenou mestskou radou – sa nachádza v severnej časti Gemerskej župy na území vtedajšieho Horného Uhorska. Leží v horskej kotline a jeho chotár zo severnej a južnej strany obmedzujú toky Hnilca a Slanej. Vrchy, ohraničujúce kotlinu, od samého začiatku dávali predpoklad vzniku pravekého baníctva. Mesto má 6 000 obyvateľov a je konečnou železničnou stanicou gemerskej trate v údolí Slanej.

Mesto Dobšiná je jediným mestom Gemerskej župy, kde obyvatelia komunikujú nemeckým nárečím a jeho vznik možno zaradiť do doby pred hunskými vojnami. Za svoje založenie môže byť vďačné nemeckým prisťahovalcom. Odkiaľ však títo pochádzajú, či zo Saska, Württemberska alebo Durínska, je nemožné stanoviť, je však isté, že podľa ich reči, resp. nárečia, nie sú príbuzní spišským ani medzevským Nemcom. Spišskí Nemci dobšinských obyvateľov nazývajú „Bulener“, čo znamená „Welcher“ alebo „Was fűr einer“, teda "ktorý" či "akýsi" a vzniklo nárečovým skomolením. 

Osídlenie podmienilo vykonávanie baníctva. Predmetom banského dobývanie boli  rudné suroviny, a to železné rudy, siderit, limonit, hematit, pyrit, medené rudy tetraedrit, antimon, kobaltové a niklové rudy, ktoré objavili iba na začiatku 19. storočia.

Pre pochopenie predmetného námetu, je potrebné, ale aj zaujímavé, oboznámiť sa s geológiou dobšinského okolia a jeho ložiskovými pomermi, opis ktorých podáme  podľa výkladu Samuela Husza (Samuel Husz: Gebirge und Gangverhältnisse des Dobschauer Terrains).

Vrchy Tresníka a Čuntavy, ktoré ležia západne od mesta Dobšiná a predstavujú pramennú oblasť Dobšinského potoka,  buduje veľmi pekne vyvinutá rulová formácia, ktorá sa z vrcholov o výške  760 m rozširuje smerom nadol k Dobšinej a na niektorých miestach vytvára strmé kamenné útvary. Priebeh formácie na území uvedených vrchov, smerom na sever a východ, je prerušený, ale pokračuje južným smerom, kde buduje kótu Kráľova hoľa a jej výbežky. Ruly, ktoré sa vyskytujú na okolí Dobšinej, predstavujú všetky varianty tejto horniny. Sľuda má spravidla svetlošedú farbu, živce bielu iba zriedka červenkavú a často tvoria veľké zrná vystupujúce v sivom kremeni, že tým hornina nadobúda charakter porfyrickej štruktúry.

Na severnej strane rulovej formácie živce pomaly postupne zanikajú a sľudnaté bridlice až natoľko miznú, že hornina stráca charakter ruly a prechádza do kremitých bridlíc. Kremeň je často dierkovaný a zmenený až nadobúda hrachovitý vzhľad.

Na severnej strane vedľa rulovej formácie vystupujú modrasto zelenkavé masívne vápence miestami prerušované tenkými vrstvami tmavo modrých ílovitých bridlíc, v ktorých bol v neďaleko razenej štôlni objavený miestny výskyt pyritu.

Vápence, obvykle považované za alpské alebo liasské, vytvárajú v tomto horstve vysoké a strmé kamenné kužele, miestami až do šírky 6 metrov, ktoré sa podieľajú na stavbe úzkej doliny Hnilca o dĺžke viac ako pätnásť kilometrov, kde potom mocný útvar ílovitých bridlíc náhle zaniká. Vo vápencoch sa fosílie nevyskytujú.

Charakteristickým pre vápencové útvary je častý výskyt rozvetvených jaskynných  priestorov, v ktorých vystupujú mocné vrstvy bielych a žltkavých ílov, často obsahujúcich materiál pripomínajúci opukové konkrécie, nahromadeniny hlín a pieskov.. Súčasťou vápencového komplexu je aj svetoznáma Dobšinská ľadová jaskyňa.

V miestach, kde sa úzka dolina rieky Hnilec, rozširuje na tisíc metrov, vystupujú hrubé vrstvy rôznych obmien hrubozrnných vápencov a veľkozrnných zlepencov.

V okolí Ostrej skaly, sa v jednej z vedľajších doliniek medzi zlepencami nachádza vrstva vápencovej opuky, v ktorej sa vyskytujú početné fosílie, opuka prerastená uhoľnatou hmotou a niekoľko cm hrubou vrstvou uhlia. Niektorí geológovia považujú, že toto uhlie je živočíšneho pôvodu, čo odôvodňujú výskytom živočíšnych fosílií v samotnom uhlí ale

Vo východnej časti spomínanej rulovej formácie, živce a kremeň postupne pomaly ustupujú, takže prechod ruly do sľudnatých bridlíc možno ľahko pozorovať.

Podľa hodnotenia niektorých geológov, sľudnaté bridlice prechádzajú do mastencových sľudnatých bridlíc, ktoré sú známe ako žiaruvzdorný kameň, veľmi dobre použiteľný na výmurovku taviacich pecí. Medzi bridlicami, skoro vodorovne a potom aj zvisle, vrastajú tenko bridličnaté tmavosivé ílovité bridlice, ktoré sa dajú využiť ako pokrývačský materiál.

Ďalej smerom na východ, nachádzame ílovité bridlice a sivé vrstvy (Wakke regioir). Tu zelené kamene a serpentinity prerážajú horninový komplex. Zafarbenie ílovitých bridlíc je mimoriadne pestré a premenlivé – žlté, modré, sivé – naviac, miestami následkom prímesy chloritu a mastenca, nadobúdajú charakter chloriticko-mastencových bridlíc.

Formácia zelenokameňov  samostatne vystupuje v severne od mesta ležiacej horskej obrube a na južných svahoch Langenbergu, Gugla a Ebersbergu vychádza na povrch a možno ju sledovať v západno-východnom smere v dĺžke 4. kilometrov a v smere severojužnom v dĺžke jeden kilometer.

K tejto zelenokamenných formácii hornín sa opäť priraďujú sivé ílovité bridlice typu Wakke a mastencové bridlice, ktoré sú v údolí Slanej známe v dĺžke viacej kilometrov.

Podstatnú časť vrchoviny, vystupujúcej južne od doliny Dobšinej, budujú mastencové bridlice, ktoré najmä na ich severných svahoch, resp. v častiach obrátených k mestu, prekrývajú hrubozrnné útvary horniny typu Wakke.  Nápadný je tam výskyt masívnych sivo zafarbených vápencov, ako aj  v oblasti Pfarrenbüschl vyskytujúcich sa útvarov, kde veľké hranaté úlomky stmeľuje materiál tvorený červenkavou hlinou s bohatým obsahom železa.  

V tom istom mieste sa vyskytujú otvorené trhliny čiastočne vyplnené červenkavým ílovitým materiálom, v ktorých sa vytvorili osobité kryštály kalcitu.

V oblasti severnej, ale najmä v južne ležiacej horskej obrube, na mastencovo sľudnaté bridlice nasadajú charakteristické kavernovité dierkované dolomity, ktoré v okolí Dobšinej nárečovo nazývajú vápencovým tufom alebo „Hummelstein“ a predstavujú ľahko opracovateľný kameň pre stavebné účely.

Serpentinity, sa na území mesta, vyskytujú na dvoch miestach. Jeden z výchozov sa nachádza v bezprostrednom okolí mesta, kde vytvárajú dva malé horské chrbty a priečne pretínajúc hlavné údolie sa napájajú na útvary tvorené zeleno kameňom. Druhý výskyt je západne od mesta v severnej horskej obrube, kde výrazne vystupuje z vápencov liasu o ploche iba 1800 m². Rozloha predchádzajúceho výskytu je 72000 m².

Je potrebné uviesť aj to, že na území mesta Dobšiná sa vyskytuje železná ruda vo veľkých množstvách, ktorá je stavebným prvkom horstiev.

Jednotlivé chrbty formácie zeleného kameňa vybiehajú južným smerom a vytvárajú bočné dolinky. V niektorých chrbtoch a to bezprostredne pri prieniku zeleného kameňa, alebo na ílovitých bridliciach o nepatrnej hrúbke, nasadajú nepravidelné telesá a hniezda o rôznej veľkosti, tvorené veľmi akostným sideritom. Priemerná hrúbka sideritovej polohy miestami dosahuje až 28 metrov.

Siderity na povrchu sú do značnej časti pretvorené na limonity, ktoré prekrýva tenká vrstva humusovej zeminy, alebo sivé pieskovce typu Wakke.

Častý je výskyt uhličitanov s obsahom železa. Tieto výtvory, nie sú ničím iným, ako vápence  prestúpené sideritom a limonitom, ktoré na okolí Dobšinej zvyčajne nazývajú ako „kvaderek“ a to pravdepodobne preto, lebo v ložiskovej oblasti železných rúd vytvárajú veľké nahromadeniny.

Pre ostatné odnože a výbežky zeleného kameňa je charakteristickým nasadanie masívu modrasto zelenkavých vápencov, v ktorých sa často vyskytujú fosílie nazvané ako Encrimity.

Na tieto vápence sú uložené tmavomodrasté ílovité bridlice, v ktorých sú dobre rozoznateľné platničky sľudy a okrem ostatkov Encrimít, možno v nich nájsť aj rôzne fosílne semená.

Čo sa týka kvality zeleného kameňa, resp. materskej horniny kobaltových rúd, treba poznamenať, že v závislosti od miesta uloženia, majú premenlivú štruktúru a zloženie. Je ale nesporné, že všetky tieto obmeny patria do veľkej skupiny hornín zeleného kameňa, lebo aj ak majú akúkoľvek štruktúru a zloženie,  pre horniny zeleného kameňa sú charakteristické živce a amfiboly, o určení ktorých, nie sú pochybnosti.

Najvyššie polohy horstva, tvoreného zeleným kameňom, zaberajú čisté amfibolové skaliská, miestami málo bridličnaté, na hlbších horizontoch, pribúdaním živcov, vystupujú veľmi pevné zrnité diority.

V hraničných oblastiach zóny zeleného kameňa sú horniny do značnej miery zmenené, stávajú sa krehkými a drobivými a pre prímes hydrátu kysličníka železa nadobúdajú žltú farbu. Okrem amfibolu a živcov, obsahujú ešte niečo kremeňa a veľa sľudy, takže bez nadsádsky by ich bolo možné nazvať ako sľudnaté diority.

V blízkosti rudných žíl, okolité horniny boli impregnované sírou a arzenopyritom (arsenkovacs), pričom tieto postupne podľahli bridličnatosti. Veľmi charakteristickým je výskyt zvláštnych šmykových plôch. Zdá sa, že z hľadiska vzniku horniny, pozostávajú zo silne rozdrvených častí.

Predchádzajúce zistenie dokazuje skutočnosť, že „čerstvé“ zlomové plochy možno iba ťažko nájsť a že zrkadliace sa odlúčeniny sú v každom smere roztrhané  a pokryté poťahom z grafitu. Táto hornina, ktorú v Dobšinej nazývajú „zrkadliace odlúčeniny“ (tükrösen-váladékos), je charakteristickým sprievodným javom kobaltových a niklových rúd a na viacerých miestach  tvorí aj výplň trhlín v rudných žilách.  Výnimočne sa v blízkosti rudných žíl vyskytuje hornina s obsahom dialagu, ktorá má charakter prechodu na gabrovitú hornninu.

O žilných ložiskách na území Dobšinej, ich stavbe a kvalite, je možno poznamenať nasledovné: Východne a západne od mesta sa v horstve, tvorenom ílovitými bridlicami, vyskytujú veľmi kvalitné ložiská medených rúd, kde pred štyridsiatimi až päťdesiatimi rokmi veľmi výnosné medenorudné baníctvo. Keďže ale, počas posledných 50-tich rokov, objav a nasledujúca ťažba kobaltových a niklových rúd, poskytovala vyššie zisky a vyhliadky do budúcna, medenorudné baníctvo postupne upadalo. Jeho obnovovanie značne sťažovali chýbajúce, či neexistujúce, mapové podklady, ako aj zanechané, sporadický realizované staré počiatočné dobývky.

Medené rudy a nerasty žíl ako kremeň, kalcit, či bridličnatosť chloritických ílovitých bridlíc sú uložené rovnako rovnomerne. Podľa toho rudné ložiská majú vlastne rajónový charakter. Smer majú rovnaký ako aj ostatné rudné ložiská okolia Dobšinej a to východozápadný so sklonom 40^o k juhu. Ich hrúbka miestami dosahuje až 9 metrov. V hornine, nazývanej ako zelený kameň, sa žily medených sírnych rúd, vyskytujú iba zriedka a keď aj, ich rozloha v smere i sklone je nepatrná.

Smerom na západ od Dobšinej, v alpskom vápenci, od Čuntavy a hranice rulovej formácie vo vzdialenosti 1000 m, vystupuje peň, tvorený baritom, rumelkou a zvetralým dolomitom. V staršej dobe sa tu rumelka aj dobývala. Ložiskový peň, smerom do hĺbky, dosahuje iba 40 metrov.

V mastencových bridliciach, južne od Dobšinej, vystupujú ložiská sideritu s tetraedritom. Majú tiež smer východozápadný a sklonom k juhu. Siderit niekde dosahuje hrúbky až 2 m a v ňom vystupujúce tetraedrity  sú často veľmi kvalitné.

Tetraedrity, ktorých obsah sírnych solí dosahuje 0,5 – 2 %, spravidla okrem sideritu sprevádza ešte kalcit a kremeň.

Miestami realizované banské dobývanie antimonitových rúd, bolo neúspešné.

Kobaltonosné žily sa vyskytujú len v charakteristických hrubozrnných horninách zeleného kameňa. Tieto žily neprechádzajú cez priľahlé bridlice a serpentinity, ale horninový masív ovplyvňuje smer a sklon rudných žíl.

Ložiská, kobaltových a niklových rúd okolia Dobšinej, možno zaradiť do troch skupín. Do prvej skupiny patria tie ložiská, ktoré pri generálnom východozápadnom smere majú sklom k juhu a vystupujú bezprostredne na severnej hranici ílovitých bridlíc a zeleného kameňa, alebo blízko k nej v zelenom kameni. Sprevádzajúcimi minerálmi sú kalcit a ankerit a okrem nich aj gabro, v ktorom sa vyskytujú lesklé odlupky. Ložiská tejto skupiny boli ťažené banskými prácami na Zembergu a štôlňou Mária. Do druhej skupiny patria rudné žily, ktoré vystupujú na južnej hraničnej strane  zeleného kameňa a ílovitých bridlíc, alebo neďaleko od nej. Majú sklon 45^o k severu a ich riadnymi sprievodnými minerálmi je kalcit a siderit. Banské ťažobné práce na žilných ložiskách tejto skupiny boli realizované v baniach Hilf-Gottes a Goldschmiedehandel. Do tretej skupiny možno zaradiť rudný ložiskový rajón, ktorého charakteristika je nasledovná. Na chrbte o neveľkej rozlohe (Altenberg, Biengarten), tvorenom zeleným kameňom, vystupujú pod sideritovým ložiskom, rudné žily obsahujúce kobalt a nikel, ktorých smer ani sklon nie je  možné presne stanoviť, keďže sú uložené miestami skoro vodorovne a miestami náhle upadajú až skoro do zvislej polohy, pričom skoro presne sledujú kľukatý priebeh sideritového ložiska. V tejto oblasti boli založené a prevádzkované banské dobývky Michaeli, Boromaei, Károly, Augusti a Amália.

Z porovnania  všetkých troch typov výskytov vyplýva, že za skutočné ložiská možno považovať iba výskyty zaradené do tretej skupiny. Zrudnenie, zaradené do prvej a druhej skupiny, predstavujú skôr iba vyplnené trhliny resp. žily. Žilnými minerálmi prvej a tretej skupiny je kalcit a kremeň, minerálmi  druhej skupiny siderit a kalcit.

Železorudné baníctvo

Pred ďalším rozprávaním, ktorého cieľom je informácia o minulosti baníctva na území mesta Dobšiná v 19. storočí, uvádzam stručný súhrnný popis baníctva, rudných surovín, ktoré boli predmetom dobývania, používaných zariadení, mzdových, pracovných, ako aj spoločenských pomerov baníkov.

Ak, sa dnes pozrieme na bezprostredné okolie Dobšinej, zistíme, že okrem množstva odvalov trosky, boli vodné toky Dobšinského potoka, Slanej a Hnilca spolu s prítokmi využívané a ďalej, že pozdĺž nich sú postavené taviace pece, huty, skujňovacie pece a hámre, čo svedčí o rušnej priemyselnej činnosti v minulosti.  

Železné rudy, vyskytujúce sa v okolí, sú kvalitné a z nich vyrobené železo malo vždy vysokú hodnotu. Podľa tradície v stredovekej Dobšinej boli v prevádzke známe veľké kováčske dielne na výrobu zbraní, s ktorými bojovali aj víťazné vojská kráľa Mateja.       

Podobne, aj bane na medenú rudu, boli vo výnosnej prevádzke, dokonca niektorí banskí podnikatelia si stavali vlastné medené huty. Prevádzka bane Schwarzenberg obhospodarovala viacej podnikateľských medených hút.

Začiatkom 19. storočia boli v Dobšinej  v prevádzke bane na železné, medené a tetraedritové nerastné suroviny.

Baníctvo na železnú rudu vykonávali v rudnom rajóne, budujúcom horstvo, v oblastiach Altenberg, Biengarten, Massörter a Gugel. Dobývanie rudnej suroviny, bolo po odstránení skrývky povrchové, alebo v miestach, kde  ložisko bolo zakryté sivými horninami Wakke  a ílovitými bridlicami, hlbinným spôsobom. Obidve dobývacie spôsoby neboli vhodne a pravidelne používané. Čiastočne túto nepravidelnosť vysvetľujú aj vlastnícke pomery v komplexe banských majetkov, pričom vlastne za šťastnú okolnosť možno považovať to, že tu darovaniu výhradne podliehali iba plošné miery.

Systému prideľovania sa dáva za vinu skutočnosť, že jeho následkom dvaja-traja susediaci banskí ťažiari pracovali ako pod jednou pokrievkou, pretože v tejto dobe nebolo žiadnou zvláštnosťou výmera banského poľa pod 200 m². Systém prideľovania malých pozemkov prevládal všeobecne, iba mesto Dobšiná ako verejný činiteľ a rodina Palzmannova boli väčšími vlastníkmi  banských majetkov. Majitelia menších baní vykonávali ťažiarske práce svojpomocne, i keď celá rodina mala podiel na banskom majetku, rodinní príslušníci, alebo aspoň ich časť, sami pracovali na svojom majetku. Menšie rodiny si na pomocné práce  najímali nádenníkov.

Rudnú surovinu, vyťaženú svojpomocnými ťažiarmi, vždy keď to bolo možné, predávali majiteľom vysokých pecí. Pritom sa uplatňoval aj skoro denný prevoz rúd na väčšie vzdialenosti. Zo vzdialenejších vysokých pecí, boli riadnymi odberateľmi dobšinských železných rúd vysoký pec v Tisovci a pece v údolí Hrona. Nebolo ale zriedkavosťou, že odberateľov suroviny bolo nutné hľadať.

Uprostred storočia sa, veľká časť  majetkov menších vlastníkov, dostala do vlastníctva majiteľov železiarní. Najväčšiu časť odkúpili železiarne kniežaťa Coburga a tak ostalo iba niekoľko súkromných ťažiarov, ale aj ich predtým prirodzená prevádzka bola minimálna a podriadená danej skutočnosti.

Mesto Dobšiná, už od samého začiatku, využívalo svoje železorudné bane pod vedením akademicky vzdelaných vedúcich banských prevádzok. Títo, ako banskí kurátori, boli členmi magistrátu. Banské prevádzky, v majetku mesta, boli tak vedené cieľavedome odborne a vždy využívali moderné spôsoby. Mestské bane a dve vysoké pece, ktoré ako súčasť obecného majetku, boli zásobované surovinou vyťaženou z týchto baní. Jedna z vysokých pecí sa nachádzala nad mestom v povodí Dobšinského potoka, druhá pri v údolí pri rieke Hnilec. Priemerná ročná ťažba železnej rudy bola 100 000 q v posledných rokoch vrátane aj ťažby z vlastných odvalov trosky.

Banský majetok rodiny Paltzmannovej, ku ktorému patrila aj vysoká pec v doline Hnilca, bol síce rozlohou dosť veľký a rozľahlý, ale keďže sa ich banské polia nachádzali najmä na výchozoch železných rúd, dobývanie bolo možné iba do malej hĺbky, čo značne obmedzovalo jeho úspešnosť.

Prevádzku vysokej pece na začiatku sedemdesiatych rokov dočasne zastavili s tým, že ju čoskoro úplne zbúrajú.  Ešte aj dnes, ak sa z ich čiastočne prevádzkovaných baní, nahromadí dostatočné množstvo vyťaženej suroviny, ju občas predajú, ale ťažba v baniach je veľmi obmedzená.

V súčasnosti je na území mesta a v okolí významné dobývanie železných rúd, ktoré vykonávajú železiarske podniky kniežaťa Coburga. Vyťaženú železnú rudu spracovávajú vo vysokých peciach železiarne v Stratenej a v údolí Hnilca.  Koncom storočia, dali Coburgovské železiarne postaviť lanovkovú dráhu, ktorá spájala jednotlivé železorudné bane, železiareň v Stratenej a konečnú stanicu štátnych železníc v Dobšinej. Touto lanovkovou dráhou bola prepravovaná aj rudná surovina vyťažená v mestských baniach do mestskej vysokej pece v údolí Hnilca.

Súhrnom už uvedeného možno povedať, že v rudných baniach mesta a okolia, od začiatku 19. storočia do jeho polovice, banské práce vykonával veľký počet malých banských ťažiarov, ale koncom storočia boli v prevádzke iba bane mesta Dobšiná a bane podniku kniežaťa Coburga. Potomkovia majiteľov malých banských majetkov / napr. rodín Danielis, Kirschner, Nikl, Detvai, Lauf, Liska a pod.) síce žijú v Dobšinej doteraz, ale charakter samostatných banských vlastníkov stratili a žijú iba  ako banskí robotníci.    

Istý pokrok v prevádzke znamenala skutočnosť, že až do začiatku 70. rokov všeobecne používané uhorské banské vozíky s drevenou korbou, na drevenej trati, o nosnosti 150 kg, vyradili z užívania a nahradili väčšími banskými  vozíkmi na železných koľajniciach.

Medenorudné baníctvo

Baníctvo na medenú rudnú surovinu bolo veľmi rozšírené na začiatku storočia. V pahorkatine, ležiacej severozápadne od mesta – okolie Schwarzenberg a Gogl-Göpl (pozn.: Gápel) – kde vystupuje veľké ložisko medených sulfidov vrastené medzi ílovitými bridlicami kremeňom, ktoré bolo dobývané. V minulosti tu využívali dopravu pomocou koní. Plocho uložené ložisko tu dosahuje miestami hrúbku do 10. metrov. V týchto baniach intenzívne ťažili v období štyridsiatych rokov, čo čiastočne pretrvalo až do sedemdesiatych rokov. V poslednej dobe tu iba s neveľkou snahou pracujú jedna až dve osádky. Majiteľmi banského majetku boli súkromní ťažiari, ale účastinárom bolo aj mesto. Posledných dvadsaťpäť rokov sa tu už nepracuje. Za zmienku stojí uviesť to, čo pokladali za príčinu straty banského požehnania. Robotníci údajne zbadali, že banskí škriatkovia - permoníci, ktorým sa prisudzovala schopnosť udeľovať banské požehnanie, chodia v otrhaných šatách. Majitelia baní preto rozhodli dať pre nich zhotoviť slávnostné banícke rovnošaty, ktoré umiestnili na také miesto v bani kde bol predpoklad, že ich permoníci nájdu. Rovnošaty síce z miesta uloženia zmizli, ale permoníci žalostne bedákali, plakali a z územia bane sa vzdialili. Nazad sa už nikdy nevrátili a s nimi aj banské požehnanie navždy zaniklo. Táto príhoda sa údajne stala na začiatku 19. storočia, kedy aj Langova huta (pozn.: nie možno Lányiho), ktorá súbežne pracovala s baňou, naveky zastavila svoju prevádzku.

Juhovýchodne od mesta bola ďalšia oblasť, kde sa ťažili medené rudy. Ide o bane Zinobkamm a Hirschkohlung (pozn.: zrejme Zinopel Kamm  či Zinooplkom). Práce v bani Zinopel Kamm boli zastavené v prvej polovici storočia. V bani Hirschkohlung ťažilo nájomné spoločenstvo, ktoré existovalo ešte aj v sedemdesiatich rokoch a začiatkom osemdesiatich malo z výnosných dobývok mesačnú ťažbu skoro až 1000 q rudnej suroviny. Výhodné podmienky však netrvali stále, už po troch úspešných rokoch, došlo skoro k úplnému zániku. Rudnú šošovku vyťažili bez ohľadu na budúcnosť prevádzky, prieskumné a prípravné práce nevykonávali a tak aj tieto bane postihol rovnaký osud, ako aj ostatné baníctvo na medenú rudu v Dobšinej.

Ďalšia dobývka, Fortuna Himmelskron, sa nachádzala v údolí poniže mesta. Ložisko suroviny bolo otvorené šachtou a údajne k opusteniu lokality donútilo ťažiarov náhle zatopenie šachty banskými vodami a nie nedostatok suroviny. I keď sú správy o zatápaní baní nie vždy pravdepodobné, či skutočné, možno tomu v tom prípade veriť, pretože ústie šachty bolo osadené v priehlbine údolia, a tak všetky z nej vyrazené banské diela, prebiehali pod údolím. Predmetom dobývania bol výchoz rudnej žily vystupujúci v koryte údolia. Smerom na východ a západ ho zakrývajú nasunuté sivé horniny typu Wakke.

V tejto banskej prevádzke sa v druhej polovici storočia prestalo pracovať.

Nemožno zabudnúť aj na ďalší výskyt medených sulfidov, ktorý sa nachádza západne od Dobšinej, na území obcí Vyšná Slaná a Rejdová v oblasti Za Skalou a bol predmetom  intenzívneho dobývania. Rudné žily tu vystupujú v kremitých bridliciach a ich výchozy na povrch, dobývané ešte aj v štyridsiatych rokoch, predstavovali surovinu veľmi vysokej kvality. Vedľajší prekop, ktorý začali raziť  pre otvorenie hlbších partií, údajne zanechali. Prevádzka na lokalite prestala úplne v druhej polovici storočia.

Začiatkom 19. storočia bolo medenorudné baníctvo v úplnej prevádzke, ale nebolo až tak výnosné, pretože medené huty už neboli v prevádzke, a tak vyťaženú surovinu prepravovali do banských prevádzok na Spiši.

Možno ale celkom ľahko pochopiť, že náklady na za predaj suroviny a prevoz, nie až tak kvalitnej suroviny, nedokázali znášať. Samu Husz, vo svojom rukopise, to hodnotí podobne. Banskí majitelia mesta, ktorí prevádzkovali medené bane, pokladali za nádejnejšie dobývanie niklovo kobaltových rúd, a tak tieto zanedbávali. Je však pravdepodobnejšie a prijateľnejšie to, že bezprostrednou príčinou zanikania a ukončenia baníctva na medenú surovinu, bola odľahlosť Dobšinej od spišských prevádzok, ako aj cena získaná za surovinu priemernej kvality a náklady za jej prepravu.

Dobývanie tetraedritovej rudy

Dobývacie práce, zamerané na tetraedritové nerastné suroviny, boli vykonávané južne od Dobšinej, v území budovanom mastencovými bridlicami a to v bani Tranken, ktorá mohla byť v prevádzke už aj pred začiatkom 19. storočia. V polovici storočia bola otvorená nová baňa Tiefgründel, ktorá aj napriek násilníckemu spôsobu dobývania sa neudržala v prevádzke do obdobia po sedemdesiatych rokoch, i keď ťažiari využili všetky dostupné možnosti a neodradilo ich ani razenie dedičnej štôlne.

Skutočnosť, že v Dobšinej a jej okolí, sa baníctvu na tetraedritové rudy prikladala príslušná dôležitosť, najlepšie dokazuje to, že pod ložiskový rajón, z úrovne údolia rieky Slanej, začali raziť dedičnú štôlňu. Táto ale, pre nedostatok finančných prostriedkov, alebo preto, že pri jej založení nesprávne stanovili výšku miesta ústia, očakávaný výsledok nepriniesla.

Začiatkom storočia tetraedritové rudy dobývali aj v území kontaktu hornín zeleného kameňa a ílovitých bridlíc v oblasti Langenberg. Územie sa neskôr stalo predmetom výnosného dobývania kobaltovo-niklových rúd, ktorého na začiatku bol známy iba výchoz žíl tetraedritového zrudnenia. Toto baníctvo bolo základom neskoršej úspešnej ťažby kobaltovo-niklových rúd, ktorá preslávila Zemberg vo svete, i keď okolo roku 1860 na Zembergu dobývali ešte aj tetraedritovú rudu.

Dobývanie tetraedritovej rudy bolo známe aj v oblasti Altenberg a to vo vrchnejších úrovniach ložiska.

V posledných rokoch 19. storočia a začiatkom 20. storočia, v Dobšinej a okolí, dobývanie železných (pozn.: je to pravdepodobne omyl ? –  zmysel dáva medených)  a tetraedritových rúd úplne zaniklo. Tu, kde pútnik, z kroka na krok, prechádza okolo taviacich pecí, dnes neťažia ani zrnko medi a striebra.

Baníctvo kobaltovo-niklových rúd

 Najzaujímavejšou súčasťou baníctva v Dobšinej je dobývanie kobaltovo-niklových rúd, ktoré v priebehu 19. storočia malo rozhodujúci vplyv na vývoj nielen samotného baníctva. ale aj na všetky odvetvia hospodárskeho života a pomery v spoločnosti.   

Škoda, že o tom odvetví banskej činnosti sa v knihe osudu píše, že sa objavilo v priebehu 19. storočia, ale v tom istom storočí aj zaniklo.

V priebehu roka 1808, sa do Dobšinej zo Saska prisťahoval baník Ágoston Schönn. Zaujímal sa  o výskyty tunajších rúd a nerastov, pričom objavil lokalitu kobaltovo-niklovej rudy. Neskôr si prenajal bane a zaoberal sa získavaním kobaltu z rudnej suroviny.

Tento úspech povzbudil viacerých ostatných podnikateľov a je pochopiteľné, že onedlho sa otvorilo množstvo baní na dobývanie kobaltovej rudy. Takto v Dobšinej, na začiatku  druhej štvrtiny 19. storočia, toto odvetvie banskej činnosti úplne prevládalo, čím baníkov, zaoberajúcich sa inými surovinami, utláčalo.

Z prevádzok, ktoré ťažili kobaltovo-niklové rudy, je treba uviesť Gugel-Mihaeli, Boromae a Amália v oblasti Altenberg a mestské banské pole József  v nájme.

Koncom šesťdesiatych rokov, dobývanie kobaltovo-niklových rúd dosiahlo vrchol svojho rozkvetu a až do začiatku osemdesiatych rokov bolo v plnej prevádzke. V tomto období boli najvýznamnejšími prevádzkami Zemberg, Mariastolln, Hilfgotes, Goldschmiedtsländl, Józefi-Blaudunst, Palzmannerfelder Transaction. Okrem nich existovali však aj menšie podniky, kde pracovalo iba 10-20 zamestnancov, napriek tomu boli v úplnej prevádzke.

Ťažiteľmi boli banské spoločnosti rozčlenené na 100-128 účastín. Ich majiteľmi boli príslušníkmi rôznych spoločenských postavení.

Cena rudy, s obsahom 18-20 % niklu a 3-4 % kobaltu, bola najprv 18-20 forintov (36-40 korún) za 100 kg (métermázsa); neskôr, v období šesťdesiatych rokov 30-40 forintov (60-80 korún) za 56 kg a naďalej sa zvyšovala, takže na začiatku sedemdesiatych rokov bola 140-150 forintov (280-300 korún) za 100 kg. Keďže cena rudy stúpala ešte viacej, zárobky a oduševnenie dosahovali vrcholu a tak sa všade hľadali iba kobaltové rudy. Ťažba najväčších prevádzkovateľov však v tej dobe začala pomaly upadať.

Mesto Dobšiná môže byť tomuto obdobiu vďačné, mestskej pokladnici sa z účastín na Zembergu značne zvyšovali príjmy. Boli časy, keď vlastníci za svoje účastiny dosahovali mesačný zisk vo výške 1000-2000 korún. Prebytok príjmov, podľa starej tradície, doručoval vrchný strážca k majiteľom účastín domov a iba týmto spôsobom, po doručení do vlastných rúk, sa dozvedeli o prípadných náhradách, ktoré z prípadu na prípad, vyberal poverený baník.

V tomto období bola v meste realizovaná stavba kanalizačnej siete, regulácia Dobšinského potoka, vydláždenie ulíc, budova radnice a pod., všetko akcie, ktoré si vyžadovali veľké výdaje. Účastinárom banského podnikania bola aj miestna evanjelická cirkev, ktorá zo zisku viacerých účastín financovala učiteľov a kňazov, ako aj zakladala fondy. Nie jedna súkromná budova v meste Dobšiná z tohto obdobia bola postavená preto, že viacerí baníci, si to  zo svojho mesačného zárobku 300-400 korún, mohli dovoliť. Nemožno nespomenúť, že mesto vo svojich „zlatých časoch“, podporovalo nielen vzdialenejšie okolie, ale aj spišské mestá (Levoča, Spišská Nová Ves), občania ktorých získali majetky práve v tom období. Po baniach na Zembergu boli najbohatšie a najvýznamnejšie  kobaltovo-niklové bane Mariastollen v oblasti Gugla, Hilfgottes a Palzmannsfelder, účastiny ktorých vlastnili občania Levoče, Spišskej Novej Vsi a iných spišských miest.

Koncom osemdesiatych rokov začal výnos z kobaltových baní klesať, vrchní strážcovia, poverení rozdeľovaním príjmov, začali navštevovať účastinárov už stále zriedkavejšie. Prevádzky Blaudunst a Palzmannsfelder-Transactio už začiatkom osemdesiatych rokov zastavili svoju činnosť. Následne zastavili svoju prevádzku bane Hilfgottes a Goldschmiedshändl. Menšie prevádzky ako Hermani, Dionisius, Jakabszomszéd a ďalšie už v osemdesiatych rokoch nepracovali. Sporadický a roztrúsený výskyt kobaltovo-niklových rúd, nepriaznivo vplývajúci na výsledky prieskumných prác a neustále klesajúca cena týchto rúd (cena za 100 kg rudy sotva dosahovala 50 korún), znamenali, že aj dve najvýznamnejšie bane Zemberg a Mariastollen zastavili prevádzku. Došlo tak k rozdeľovaniu rezervného fondu, vytvoreného v dobách najlepšej prevádzky, ako podiel na zisku, medzi majiteľov účastín.

Vydobytú bohatšiu kobaltovo-niklovú rudu ručne drvili, ostatnú rudu triedili, premývali, potom nakladali do sudov a vyvážali do Saska a Anglicka. Chudobnejšiu rudu (3-4%) zhutňovali v taviarni postavenej v Hnilci. Surovinu, ktorá po úprave obsahovala 30% kovu, bolo tiež možné vyviesť do zahraničia.

V Hnilci bola postavená aj lúhovňa, ktorej cieľom bola komplexná úprava kobaltovej rudy, ale pre neúnosné náklady, spôsobené potrebou dovozu zariadení zo zahraničia, neprosperovala, a tak po krátkej prevádzke, okolo roku 1870 svoju činnosť ukončila.

Mestská dedičná štôlňa

Mesto Dobšiná, v roku 1851, dalo raziť dedičnú štôlňu o predpokladanej dĺžke 1000 öl (pozn.:  öl = siaha = 1,9 m), ktorá bola iba nedávno dokončená. Od ústia, ktoré založili v dolinke Steinseifen, štôlňa pokračuje severným smerom pod banské celky Bienngarten, Mässorter, Graben a sprístupnila aj banský obvod Altenberg. Dedičná  štôlňa prerazila najjužnejšie ležiacu časť ložiska kobaltovo-niklových rúd, čo dalo predpoklad i na ich ťažbu neveľkého rozsahu. Keďže banská prevádzka, súkromného podnikateľa, disponovala iba obmedzeným materiálnym vybavením, po vyťažení objavenej zásoby suroviny a po uplynutí dvoch rokov, zanikla.

Okrem uvedeného bolo razením tejto štôlne otvorené ložisko sideritu v banskom poli, ktoré patrilo k banskému majetku Andrássyovcov, dnes vo vlastníctve Rimamuráňsko-šalgótarjánskej železiarskej spoločnosti, ktorého hrúbka bola 15 m. Štôlňa ďalej otvorila 7 m hrubé ložisko sideritu, ktorého pokračovanie smerovalo do banského poľa kniežaťa Coburga v banskom obvode Bienngarten, kde sa ťažobné práce doteraz nevykonávali.

Čelba dedičnej štôlne je dnes v hornine zeleného kameňa na hranici  mestského banského poľa v Bienngartene. Mesto má z rudy, vyťaženej z banských polí otvorených dedičnou  štôlňou, podiel jednej sedminy. Spád štôlne je 1:1000, takže spojnica úrovne stropu ústia a dna čelby, po vyrazení 1000 m, je vodorovná.  V prostriedku počvy chodba, medzi koľajnicami, je vymurovaná stoka banských vôd. V miestach výskytu nesúdržných drobivých hornín použili výstuž z prírodného kameňa, v ostatnej dobe ju nahradzovala  železná výstuž. Rozmery štôlne sú prispôsobené iba na prevádzku po jednej koľajovej trati.

Strojné zariadenia

Dobšinské baníctvo bolo z hľadiska strojného zariadenia pri ťažbe a doprave od samého začiatku iba chudobne vybavené. Dopravu rúbaniny, až do polovice šesťdesiatych rokov vykonávali výhradne uhorskými vozíkmi na drevenej trati. Od tej doby sa predovšetkým v baniach s väčším objemom dopravy začali používať banské vozíky na železných koľajniciach. Ako prvé boli bane Zemberg a Mariastolln. Preprava rudy na nižšie horizonty sa vykonávala na otvorených sklzoch, alebo prenášaním. Šachty, vybavené  brzdiacim zariadením, v dobšinských baniach nepoznali. Okrem bane Hilfgottes bolo dobývanie realizované štôlňami. Rudné ložisko, ako predmet ťažby bane Hilfgottes, bolo otvorené zvislou šachtou o hĺbke 40 m, kde dopravu rudy, jaloviny a banských vôd, zabezpečovalo zariadenie s pohonom vodného kolesa o priemere 6 öl (pozn.: 11,54 m). Banské vody prečerpávali zo dna šachty iba do polovice jej hĺbky, kde bola zriadená žumpa odvodňovaná vybudovanou vodnou štôlňou. Na dopravu suroviny a materiálu využívali nádoby o nosnosti 200 kg. Dopravu rúd (aj železnej) na zhutňovanie v peciach vykonávali až do nedávnej doby povozmi (pozn.: tengelyen = na náprave – osi), iba ku koncu storočia na novopostavenej lanovej dráhe.

Úprava rudy, od samého začiatku bola vykonávaná primitívnymi spôsobmi. Výnimkou neboli ani medené, ani kobaltovo-niklové rudy. Preberanie rudy vykonávali sotva štrnásťroční mládenci v krámoch. Rozdrvenú a drobnozrnnú rudu premývali v sudovitých nádobách opatrených roštom a rozdružovali vo vode. Všetky práce vykonávali ručne. Pri úprave kobaltovej rudy celú vyťaženú surovinu, okrem bohatých častí rudy, rozdrvili ručne kladivami na zrnká o priemere 4 mm, ktorú frakciu potom odovzdávali prevádzke zaoberajúcej sa mokrou úpravou – rozdružovanie usadzovaním. Veľmi chudobné rudy pred ich ďalšou úpravou drvili v stupoch. V ostatnej dobe, ako sme už spomenuli, boli uskutočnené pokusy s výrobou kobaltu. Stupy boli postavené v údolí Hnilca, na Zembergu a pri bani Hilfgottes vo Vlčej doline. Ich technické vybavenie bolo na nízkej úrovni, prispôsobené iba na prevádzku v lete, čo bolo  aj príčinou toho, že značnú časť rudy museli zrealizovať za znížené ceny. Parné stroje, sa v prevádzkach dobšinského baníctva, nikdy nevyužívali.

Dobročinné inštitúcie

Keďže veľké banské spoločnosti s rozhodujúcim vplyvom  v dobšinskom baníctve neexistovali, v spoločenskom živote boli baníci odkázaní sami na seba, ale poprední činitelia v baníctve, majitelia baní a mestské zastupiteľstvo, vždy nezištne podporovali jeho rozvoj. Ak aj podpora nebola finančná alebo materiálna, baníci aj tak nikdy nepociťovali svoje povolanie ako záťaž, lebo všetci ich prácu uznávali a všetky výkonné zložky sa vždy usilovali, aby bola zabezpečená výchova mladej generácie vo viere a mravnom duchu, čo by vytvorilo silnú a trvalú zálohu stálych baníkov v Dobšinej.

V Dobšinej už oddávna existoval spolok baníkov nazvaný „Bruderschaft“ (pozn.: Bratstvo), ktorého členom mohol byť každý baník a majiteľ baní, z Dobšinej a okolia, ktorí to uznali za potrebné a zložili členský príspevok.  Na čele spolku stojí „Brudervater“ (pozn.: bratský otec), ktorý je prísediacim dvom majiteľom baní. Úlohou tohto spolku nie je ani tak iba vzájomná pomoc, podpora, zaopatrovanie chorých, ako je to v dnešných bratských pokladniciach, ale skôr udržovanie a rozvoj baníckeho vedomia v oblasti spolunažívania a bez škodového počínania. Spolok Bruderschaft  vlastní a obhospodaruje viacej slávnostných banských rovnošiat, ako aj veľmi pekný banícky znak. Pri úmrtí člena, sa ostatní zúčastňujú pohrebného obratu, usporiadajú pohreb, sprevádzajú a nesú rakvu. Na Turíčne sviatky sa osobne zúčastňujú na oslavách

Doplnkom k „Bruderschaft-u“ bola existencia spolku „Burschenschaft“ (pozn.: mládenecké bratstvo), na čele ktorého stál „Burschevater“ (pozn.: mládenecký otec). Tým bol vždy niekto spomedzi vrchných dozorcov. Predseda a traja členovia výboru (ältester, mitlerer a jüngster) – starší, stredný a mladší – boli ustanovení na základe výsledku predchádzajúcich volieb. Zvolené vedenie dozerá na dôsledné dodržovanie platných predpisov. Do spolku „Burscheschaft“ mládenci mladší ako 15 rokov, nemôžu vstúpiť. Výška zápisného je 2 koruny.

Banícka bratská pokladnica

Dobšinská banícka bratská pokladnica bola založená v roku 1859. Podstata tejto bratskej pokladnice spočíva vo vzájomnom poskytovaní pomoci a jej členom mohol byť každý banský a hutný robotník, ktorý býva na území Dobšinej a banského majetku až vtedy, ak zaplatí stanovami určený poplatok. Bratská pokladnica si nikdy nenárokovala príspevok od banských závodov a majiteľov baní. Od svojho založenia, nielenže si vedela udržať samostatnosť a nezávislosť, ale sa aj postupne rozvíjala, naviac dokázala vytvoriť si rezervný fond vo výške štvrť milióna korún. Takýto priaznivý stav umožnila skutočnosť, že ak raz členovia, ktorí vstúpili do bratskej pokladnice a plnia si svoje povinnosti, môžu bývať hocikde, ale naďalej ostávajú členmi. Pokladňa má tak veľa takých členov, ktorí sa vysťahovali a pravidelne posielajú príspevky i napr. z Ameriky. Bratská pokladnica má vplyv aj na „Bruderschaft“  a „Burscheschaft“, pretože vykonáva dozor a má aj právo vymenovania.

Pekným príkladom, vhodným na nasledovanie, bol počin magistrátu mesta Dobšiná a to zlepšiť zaopatrenie banských robotníkov – dôchodcov, tak, že všetky udržiavacie práce na cestách vykonávali banskí robotníci na dôchodku, za čo im priplácali k dôchodku 1-1,6 korún denne.

Banícka škola

V päťdesiatych rokoch bol v Dobšinej banským dozorcom kráľovský banský kapitán vo výslužbe Camilló Kaufmann, ktorý sa, okrem iného, zaslúžil, o založenie baníckej školy v meste. V prvom učebnom roku sa zapísalo 7 žiakov a títo po ukončení školy získali výhodné postavenie v okolitých banských prevádzkach. Po ukončení tohto turnusu, sa výuka až do roku 1872, nekonala. Vtedy, po vymenovaní Eugena Ruffinyho za banského správcu, sa obnovila aj činnosť banskej školy.

V turnuse, otvorenom v roku 1872, vzdelanie v roku 1874 ukončilo 11 absolventov, v roku 1876 to bolo 22 absolventov a v nasledujúcom učebnom roku 43. Týmto bol počet záujemcov o vzdelanie vyčerpaný a bolo nevyhnutné činnosť školy prerušiť na dlhšiu dobu, kým nebude dostatok záujemcov. Banícku školu v Dobšinej úplne zrušili v roku 1895, potom keď vzdelanie v nej dosiahlo 150 osôb.     

Zdroj: Méga S.: Dobsina bányászata a XIX. szászadban, Bányaszati és Kohászati Lapok XXXV., 1902, č. 18-19, s. 344-348, 373-379

Spracoval: Ing. Mikuláš Rozložník, Košice, 06/2022