Dobšiná je staré banícke mesto, leží v nadmorskej výške:468 m.n.m., v doline medzi južnou časťou Slovenského raja a Volovskými vrchmi. Mesto sa nachádza na katastrálnom území o výmere 82,72 km2 a má 5123 obyvateľov. Dobšiná je mladé mesto – priemerný vek jeho obyvateľov je 33 rokov.
Prvé trvalé osídlenie územia dnešného mesta siaha až do 13. storočia. Vtedy tu vznikla slovenská osada rodu Bebekovcov. V historických prameňoch sa však prvý krát vyskytuje až v roku 1326. Od konca 15. storočia sa už Dobšiná uvádza ako mesto s mnohými mestskými výsadami, ktoré potvrdila v neskoršej dobe napríklad aj Mária Terézia. Tak si Dobšiná užívala fakticky práva slobodného kráľovského mesta.
Mesto postihli aj rôzne katastrofy, napríklad dňa 14.10.1584, bolo mesto vyplienené a vypálené hordami Turkov a bolo odvlečených 352 obyvateľov do zajatia. Táto udalosť sa stala medzi 21.00 hod. a 03.00 hod. ráno. Na pamiatku tejto udalosti dodnes na veži starého gotického evanjelického kostola, pôvodne z roku 1480, v tento čas vyzváňa zvonček zvaný miestnymi "cintále ". Dobšiná má aj iné architektonické skvosty - rímskokatolícky kostol, ktorý pochádza z roku 1792. No azda najznámejšou je budova radnice – dnešné sídlo mestského úradu, z roku 1870. V strede budovy sa nachádza nádvorie so vstavaným schodišťom, ktoré je kryté zrkadlovou klenbou so sklom. Na okraji mesta je dodnes zachovaná zástavbu s pozostatkami starých hámrov (vo Vyšnom Hámri), mlyna a píly. Za zmienku tiež i pamätná vila v záhrade Ruffínyi,
Celou históriou Dobšinej sa viaže baníctvo a to počnúc už od 14. storočia. Baníctvo tu rozvinuli nemeckí prisťahovalci, ktorým sa hovorievalo Bulineri (od slova buléner - v nemčine welcher - teda kto , ktorý ) Samotní Bulineri ale seba nazývali Topscher - Dobšinčan. Dobšiná bola nemecky nazývaná Dobschau a nárečím Topscha. Koncom 19. storočia sa začala prejavovať kríza v baníctve čo prinieslo aj straty samotnému mestu. Vysťahovalectvo sa zintenzívňovalo a tým sa aj stalo, že v 19. storočí bola Dobšiná jedinou enklávou na Gemeri, kde sa ešte hovorilo nemecky. Aj to prakticky len starými osobami. Keďže nastáva postupné vymieranie, ostáva už len zopár ľudí, ktorí toto nárečie (Topschrisch) v Dobšinej ovládajú. Vplyv baníctva sa zachoval až dodnes - každoročne sa v meste oslavujú Turíce - sviatok baníctva, čím je zachovaná myšlienka humánnosti BRATSTVA. Z pozostatkov je tu ešte i Dedičná štôlňa z roku 1851. Táto štôlňa sa nachádzala práve pred masívom vrchu Fabianka na obrázku, s pohľadom na Zimnú ulicu, ktorej obraz akoby sa stáročiami ani nemenil.
Okrem baníctva to bolo i spracovanie železnej rudy, oceliarstvo a železiarstvo. Preto Dobšinú nazývali i ako prvé oceliarske mesto Uhorska. V ťažbe rúd a železiarstve vrcholom prosperity bolo 17. a 18. storočie. V Dobšinej už v roku 1680 bola postavená prvá vysoká pec na Slovensku. V súčasnom období po útlme baníctva a oceliarstva na Slovensku sa obyvatelia tohto malebného mestečka preorientovali na drevospracujúci a ťažiarsky priemysel.
Je hodno spomenúť, že Dobšiná patrila k mestám s vyššou vzdelanosťou. Mala vždy slušne vyvinuté školstvo, napríklad tu študovali také osobnosti ako Juraj Palkovič, Pavol Jozef Šafárik, Karol Kuzmányi. V tej dobe to bolo tzv. Nižšie gymnázium (latinské lýceum). Vychýrená bola aj Ekonomická škola, ktorá mala dobré renomé a ktorá zanikla asi v 60-tich rokoch 19. storočia.
V novšej dobe sa zmenilo najmä okolie Dobšinej. Bola postavená prvá slovenská veľká prečerpávacia elektráreň Dobšiná – Dedinky. Je to vysokotlaková elektráreň s prečerpávaním, ktorá tlakovým potrubím prečerpáva v čase prebytku energie vodu z nádrže Palcmanská Maša a v čase nedostatku elektrickej energie z nej vyrába energiu. Výškový rozdiel prečerpávania je 244 m.
V súčasnosti sa Dobšiná dostala do povedomia i známym a pravidelným podujatím Medzinárodnými automobilovými pretekmi do vrhu - Dobšinský kopec. Podujatie je pravidelne usporadúvané od roku 1973. Tieto preteky sa uskutočňovali pod rôznymi hlavičkami, napr. ako Majstrovstvá Československa a jeden ročník (1994) dokonca i ako Majstrovstvá Poľska
Dobšiná je vklinená v prekrásnu prírodu na západe pod Stolicu, najvyšší vrch Slovenského Rudohoria, http://www.panoramio.com/photo/3314358s pokračovaním na Čuntavu, siahajúc pod Kráľovu hoľu a v severnej časti nádherné útvary Slovenského raja so svetoznámou Dobšinskou ľadovou jaskyňou , rekreačnou oblasťou priehrady Palcmanská maša, zvaná, alebo známa aj ako Dedinky a na východ s pokračovaním Volovských vrchov , ktoré hodno navštíviť v hoc ktorom ročnom období.
Vzhľadom k nevyčerpateľným prírodným krásam sa tu rozvíja i turizmus. Pešia turistika sa rozmáha vďaka veľkému množstvu značených turistických trás začínajúcich z Dediniek a z Podleska - Geravy, najmä do Zejmarskej rokliny, na Havraniu skalu, do Suchej Belej, Prielomu Hornádu, na Tomášovský výhľad, Kláštorisko a iné. Veľkým lákadlom sú jaskyne. Prístupná je Dobšinská ľadová jaskyňa, (dobšinské gymnázium a základná škola nesú meno objaviteľa ľadovej jaskyne Ing. Ruffíniho), neďaleko je i svetoznáma Ochtinská aragonitová jaskyňa a Krásnohorská a Gombasecká jaskyňa. Vybudovaním 7 značených cyklotúr sa v okolí Dobšinnej začala i cykloturistika. No napriek tomu snáď najvýznamnejšie sú lyžiarske strediská či už je to stredisko Július, Alweg ,alebo Dedinky, či Mlynky a v ostatnej dobe aj stredisko v Rejdovej .
Rudolf Pellionis v Košiciach, roku 2007.
Zaujímavý je pohľad na názov a vznik mesta Dobšiná od Gustáva Mráza, profesora v Budapešti, ktorý v roku 1909 vydal knihu : A Dobsinai német nyelvjáras , kde v úvode podľa prekladu od Ladislava Tometza píše nasledovné :
ÚVOD
Dobšiná1 (po nemecky Dobschau, v dialekte Topša, historické názvy Topschuha, Topschau) sa nachádza v severnej časti Gemera a je v tomto kraji jediným nemeckým mestom.
Podľa miestnych historických záznamov tu bolo baníctvo už v dávnoveku, usudzujúc tak z poznatkov, že prvými usadlíkmi tu boli Kelti. Títo tu vykonávali banskú činnosť vo veľkom štýle, čomu nasvedčujú rôzne artefakty. Po nich sa tu mohli usadiť Kvádi, ktorí podľa Timona a Severinusa – rímskych historikov, už v čase narodenia Krista obývali okolie Dobšinej. Do kedy sa tu však tento národ zdržal nie je možné podať vierohodnú informáciu. Ak možno veriť Bartholomeidesovi2, tak potomkovia Kvádov tu vraj žili až do 14. storočia: v diele Comitatus Gömöriensis notitia 1800, vraví o tom, že ľudia ktorých tu presídlil Mikuláš Bebek v roku 1326 z okolitých dedín boli v podstate potomkovia Kvádov.
Čo nie je nemožné. Nemožno veriť, že tento veľký kmeň, ktorý podľa historických svedectiev obýval údolie Slanej, čiže aj Dobšinú a jej okolie, by bol vyhynul v tak krátkej dobe. Niektorí jeho členovia roztrúsení medzi veľkými vrchmi sa tu zrejme ešte dlho udržali a asimilovali s ďalšími prisťahovalcami. Za pravdepodobnú možno teda považovať aj myšlienku, že jednými z predkov Dobšinčanov sú aj Kvádi, a že do ich jazyka sa vtrúsili aj kvádske prvky. Preukázať to je však úplne nemožné, pretože kvádsky jazyk nepoznáme. Keby bolo zostalo z neho aspoň niekoľko slov, tak by bolo možné preukázať vplyv tohoto veľkého germánskeho kmeňa na jazyk Dobšinčanov3.
Čo sa týka neskorších Dobšinských prisťahovalcov, je skutočnosťou, že Uhorskí králi v 12. a 13. storočí presídlili početné množstvo nemeckého obyvateľstva na Spiš a aj v neskoršom období dochádzalo k presídľovaniu. So Spišskými Nemcami mohli spolu presídliť aj Dobšinskí Nemci, a tiež aj tí, ktorí, ako o tom hovorí Bartholomeides, obývali Rožňavu a ostatné časti Gemera.
Dobšinským nárečím sa v meste rozpráva všade rovnako, nikde nie sú žiadne rozdiely vo výslovnosti alebo v slovnej zásobe. Vývoj jazyka a jeho dávnejšie fonetické osobitosti nepoznáme, keďže spomienky na pôvodné nárečie sa neuchovali.
V súčasnosti dialekt stráca z roka na rok čoraz viac zo svojej pôvodnosti. Nemci sa v dôsledku útlmu baníctva vysťahovali do Ameriky a ich miesto zaujali Slováci, ktorí sa tak rozšírili v Dobšinej, že cudzinec ju považuje skôr za slovenské ako nemecké mesto. Potom sa tu tiež veľmi rozširuje maďarčina. Mladá generácia sa v štátnych základných a meštianskych školách učí po maďarsky a s výnimkou najstarších občanov mesta, ovláda tento jazyk aj ostatná nemecká komunita. Pri styku so Slovákmi používajú Dobšinčania, samozrejme slovenský jazyk4.
Toto sú príčiny prečo už Dobšinčania nerozprávajú tým čistým írečitým bulinerským nárečím tak ako v minulosti, pôvodné rýdze slová, výrazy a reč možno dnes počuť len zriedkavo. Tak nasledovné: atslox = kanalizačný otvor, kwokshaos = záchod; jont = jesť, paen tragen hiatn zaen = kde hosťa ničím neponúknu, atd. sa už nepoužívajú. Tieto som počul od starých ľudí. V čase keď som realizoval túto prácu nevychádzal som len z vlastnej slovnej zásoby , no s prosbou o pomoc som sa často obracal podľa možnosti na najstarších mužov a ženy, ktorí nepoznajú spisovný jazyk.
Moja zbierka nie je určite úplná, veľa slov upadne isto do zabudnutia, zvlášť tie, ktoré je možné počuť len zriedka. Upokojila ma však tá skutočnosť, že pri zbieraní slov nepretržite v priebehu dvoch rokov mi bolo nápomocní aj ostatní obyvatelia mesta. V prvom rade som zaviazaný vďakou pánovi Samuelovi Kleinovi penzionovanému riaditeľovi meštianskej školy, ktorý mi poskytol svoju zbierku ľudovej poézie a zoznam maďarských výrazov. Miestne názvy dolín a vrchov, ako aj rastlín a zvierat zozbierali učitelia Samuel Mikulík, Jozef Mráz a študent gymnázia Rezső Spangel. Touto cesto nech všetci príjmu odo mňa srdečnú vďaku.
[1] Podľa Dr. Ján Melicha pochádza názov mesta zo slovanského krstného mena Dobroslav, resp. z jeho prezývky Dobša. V spojení s prívlastkom – prináležiaci Dobšovi = Dobšiná. Podľa povesti mesto pomenovali miestni baníci. Pri varení obeda prišli nato, že ich mesto nemá meno. Akože ho pomenujú? Pod dlhšom premýšľaní sa dohodli na tom, že prvé slovo, ktoré preruší ich mlčanie bude názov mesta. Po chvíľke jeden z baníkov ukazujúc na práve zovretú vodu v hrnci zakričal: „en top ša“ in den Topf schau. Tak vznikol názov mesta Topša.
3 Podľa Bartholomeidesa kvádske slovo: kwondl = uhoľný prach, čo je však založené len na predpoklade.
4 Podľa najnovšieho sčítania obyvateľstva (v roku 1900) je skladba národností nasledovná: 742 Maďarov, 2793 Nemcov, 1485 Slovákov, 91 ostatné obyvateľstvo, čo spolu predstavuje 5111 občanov.
Z Dobsinej mam rodicov. Obaja odtial pochadzaju. Kazde prazdniny sme travili na Budovatelskej ulici u starych rodicov. Nezabudnem na turbinu, ktoru pustali okolo 17:00 a tiez na dobsinsky kopec, Dedinky, Mlynky, Stratensku Pilu, Biele Vody, vsetky mase. Nech som bol hocikde, tu sa citim naozaj najlepsie. A tento rok sa pravdaze opat chystam prist do Dobsinej :)
Zase som sa nieco noveho dozvedel o Tvojej milovanej Dobsinej a o okoli, ktore ani mne nie je celkom nezname, hoci naposledy som bol na Dedinkach v roku 1966...
Táto udalosť sa stala medzi 21.00 hod. a 03.00 hod. ráno. Na pamiatku tejto udalosti dodnes na veži starého gotického evanjelického kostola, pôvodne z roku 1480, v tento čas vyzváňa zvonček zvaný miestnymi "cintále ". Dobšiná má aj iné architektonické skvosty - rímskokatolícky kostol, ktorý pochádza z roku 1792. No azda najznámejšou je budova radnice – dnešné sídlo mestského úradu, z roku 1870. V strede budovy sa nachádza nádvorie so vstavaným schodišťom, ktoré je kryté zrkadlovou klenbou so sklom. Na okraji mesta je dodnes zachovaná zástavbu s pozostatkami starých hámrov (vo Vyšnom Hámri), mlyna a píly. Za zmienku tiež i pamätná vila v záhrade Ruffínyi, 
Dobsina
(Rasto, 5. 6. 2012 14:41)