DOBŠINÁ od Dobšinčana

   Severne od mesta Dobšiná je v doline Diettersgrundu ukrytá osada Lányiho Huta. Ešte v polovici 20. storočia v nej trvalo žilo niekoľko rodín, dnes tu nájdeme len chalupárov a turistov. Názov osady napovedá, že tu pracovala nejaká huta, patriaca Lányiovcom. Žiadne bližšie informácie o tejto hute však v archívnych prameňoch nenájdeme. Zo zmienok v staršej literatúre možno usúdiť, že to bola medená huta, v ktorej sa spracovávala ruda vyťažená v Čiernej hore (Schwarzenberg). Na mape z Prvého vojenského mapovania (1783) je označená ako Stará huta (Alte Hutte). Ak by sme ju podľa tejto mapy chceli situovať, tak stála západne od sútoku potôčikov obtekajúcich dnešnú osadu, niekde v svahu povyše Kaiserovej studničky. Miestni túto studničku poznajú, turisti ju nájdu v kríkoch na ľavej strane cesty, tesne pred vstupom  do osady.

Bohatšie informácie máme o rodine Lányiovcov, ktorá sa v prvej polovici 18. storočia zaradila medzi najvýznamnejších uhorských podnikateľov v oblasti baníctva a hutníctva. Bratia Pavol a Ján Lányiovci pochádzali z Rožňavy (niekde sa uvádza i obec Gemer, kde mala rodina majetky). Do šľachtického stavu ich povýšili spoločne v roku 1696. S Dobšinou zviazal svoje pôsobenie Pavol a neskôr jeho syn Ján. Prvá zmienka o Pavlovi je v súpise majiteľov baní v Dobšinej z roku 1696, už ako o majiteľovi medených baní, a ďalšia v roku 1701 ako o majiteľovi železiarskeho hámra.

V roku 1703, ktorý je začiatkom Rákocziho povstania, Lányi ponúkol svoje služby Rákoczimu, ale naďalej hospodáril v Dobšinej. Rákoczi ho vymenoval za vojenského komisára a neskôr i za inšpektora železiarskej výroby. V roku 1705 je údaj o Lányiho pokusoch s ťažbou azbestu a s výrobou ohňovzdorného papiera, ako i o ťažbe rumelky. V roku 1707 postavil na rieke Hnilec (dnešná obec Dobšinská Maša) oceliarsku hutu. Z Lányiho Huty je to Dobšinskej Maše blízko – cez Gápeľ a Voniarky - a možno sa preto stáva, že sa tieto lokality z nepozornosti zamieňajú. Chyba, že za ťažisko Lányiho železiarskej industrie je označovaná Lányiho Huta (i keď ňou bola Dobšinská Maša), je i na internete pomerne častá.  Tiež nie je isté, či v prameňoch spomínané Rákocziho zbrojárske dielne stáli na Dobšinskej Maši alebo vo Vyšnom Hámri. Nič to však nezmení na fakte,  že sa  z Dobšinej stalo v tých časoch jedno z hlavných centier železiarskej výroby, kde vyrábali prvotriednu oceľ, potrebnú na výrobu špeciálnych nástrojov, zbraní, hlavní do pušiek a delových gúľ pre vojsko Juraja Rákoczi II.

V roku 1709 obsadili Dobšinú cisárske vojská a Lányi nasledoval Rákocziho do vyhnanstva v Poľsku. V auguste 1711, po uzavretí szatmárskeho mieru a po vyhlásení amnestie, sa vrátil do Dobšinej. Po návrate ho šľachta Gemerskej župy zvolila za podžupana a tabulárneho sudcu a v roku 1712 zastupoval župu ako poslanec v krajinskom sneme.

       O Lányiho majetkoch v samotnom meste sa dozvedáme z listiny z roku 1714. Mal tu dva obytné domy (jeden z nich stál nad námestím na Zimnej ulici), jednu banícku krčmu, dva železné hámre, bane. Z dedičstva po rodine Antoni získal tiež alódium - dedičnú pôdu v bezprostrednej držbe zemepána.

V roku 1717 začal stavať pri rieke Hnilec na Dobšinskej Maši druhú taviacu pec. Za pomoci štajerských odborníkov chcel pôvodnú hutu prebudovať na vysokú pec, čo sa však nepodarilo. Povolal preto ďalších odborníkov, tentoraz zo Saska (tradícia uvádza meno Daniel Fischer)  a v roku 1722 sa mu podarilo dať vysokú pec do prevádzky. V roku 1724 vlastnil Pavol Lányi pri dobšinskom potoku 2 hámre, a to Vyšný hámor a Nižný hámor a v roku 1722 získal aj dobšinský pivovar a mlyn, ktoré tradične patrili mestu. Mal už pivovar i krčmu, to sa už vedeniu mesta prestalo páčiť.

      Keďže časť Lányiho bohatstva spočívala v získaní zemepanských majetkov, usiloval sa podrobiť si Dobšinú ako poddanskú obec. Sústavné spory s mestom došli až tak ďaleko, že v roku 1731 dal v Štítniku spalicovať dobšinského richtára. Po sťažnostiach mesta na cisárskom dvore vo Viedni a následnom vydaní cisárskych prípisov, odcestoval  Lányi v roku 1733 obhajovať sa sám do Viedne, no nebol vľúdne prijatý. Na dvore nemal tento bývalý rákocziovský hodnostár žiadnych priateľov. Po návrate do Dobšinej ochorel a v júni 1733 zomrel. Lányiho syn Ján po jeho smrti vrátil na základe rozsudku mestu pivovar, mlyn a zatvoril banícku krčmu. Mnoho rokov sa však s mestom súdil o ďalšie majetky.

     S menom Pavla Lányiho je spojená aj tlač vlastných papierových peňazí v roku 1723, ktorými vyplácal svojich robotníkov. Boli to prvé papierové peniaze v Uhorsku. Nešlo však o oficiálne platidlo, slúžilo len pre vnútornú potrebu Lányiho podnikov (napríklad sa dali dobre minúť v jeho krčme). V prameňoch sa tiež môžeme dozvedieť, že Pavol Lányi bol i spolupracovníkom Mateja Bela a pre jeho dielo - Notitia Hungariae novae historico geographica - napísal geografický popis Gemerskej župy. Toto sa tiež nedá potvrdiť. Faktom však je, že v roku 1731 sa na partikulárnej kongregácii Gemerskej župy v Plešivci čítala žiadosť „pána Mateja Bela, historiografa uhorského kráľovstva", v ktorej im predostrel osnovu popisu tejto stolice a prosil ich o pripomienky. Práve Pavla Lányiho poverili, aby vypracoval odpoveď. Či to urobil osobne sa asi nedozvieme.  Táto časť tlačou nevyšla, ostala len v rukopise.

 Zvonička v Lányiho Hute

     Ako kuriozitu možno spomenúť, že Pavol Lányi, ako podžupan, svedčil v roku 1713 pred súdom v Liptovskom Mikuláši v prospech zbojníkov Juraja Jánošíka a Tomáša Uhorčíka. V dokumentoch zo súdneho procesu s Uhorčíkom sa o Pavlovi Lányim píše: „podžupan hovoril, že poznal Uhorčíka aj spolu s Jánošíkom ako dobrého a váženého človeka". V ich prospech svedčil, keďže rovnako ako oni bol bývalým povstalcom a Rákocziho prívržencom.

V roku 1696 boli bratia Ján a Pavol Lányiovci povýšení do šľachtického stavu

a dostali erb, na ktorom je kotva a bocian.

E. Šmelková

Foto: R. Pellionis