DOBŠINÁ od Dobšinčana

Kapitola z dizertačnej práce

Kollmann Örs László, PhD, 2004

preklad Eva Tományová

 

Územie Dobšinej bolo začiatkom 14. storočia neobývané. V rodine Ákošovcov, ktorá vlastnila v Gemerskej župe územie zhruba v oblasti Štítnika, Plešivca, Kamenian a odtiaľ na sever až po rieku Hnilec, prebehlo v rokoch 1318 a 1320 delenie majetku, ale územie od sútoku rieky Slaná a potoka Dobšiná po rieku Hnilec listiny vôbec nespomínajú, a to pravdepodobne z dôvodu, že nebolo osídlené. Dobšiná vznikla práve v tomto priestore.

 

            Dejiny založenia Dobšinej už spracovalo niekoľko autorov, a preto sú pomerne známou kapitolou histórie mesta. Možno im však vytknúť, že nečerpali zo širšej databázy prameňov, a preto nevenovali náležitú pozornosť rozporu medzi jednotlivými listinami a nedošlo ani ku kritickému rozboru týchto dokumentov. Množstvo listinného materiálu, venovaného založeniu mesta, bez výnimky datovaného rokom 1326, možno rozdeliť do troch skupín.

            Do skupiny „A“ môžeme zaradiť listiny, ktorými synovia Benedikta (vnuci Ditricha), a to: Dominik zvaný Bebek, Mikuláš zvaný Kun, Ján a Peter darujú svojmu bratovi Ladislavovi konkrétny les pri Dobšinskom potoku, kde doteraz pre vlastný úžitok hospodáril Mikuláš, syn Radislava zo Spiša. Opisujú chotár tohto pozemku, ktorý siaha od povodia Dobšinského potoka po pozemky v okolí rieky Hnilec. Táto listina Egerskej kapituly sa zachovala v kópii zo 14. storočia, ako aj v opisoch Budínskej kapituly z rokov 1434 a 1446.

            Listiny skupiny „B“ sa od hore uvedených líšia popisom hraníc chotára, tieto totiž obsahujú aj územie pri prameni Slanej. Aj túto variantu poznáme len z opisov a z kópií. Podľa textu sú to opisy listiny Egerskej kapituly z roku 1326. Najstarší známy opis bol zhotovený Budínskou kapitulou v roku 1446, z ktorého sa zachoval aj originál. Poznáme niekoľko novovekých opisov a kópií tejto listiny.

            Podľa listín skupiny „C“ odovzdali štyria synovia Benedikta vnuci Ditricha (Mikuláš, Ladislav, Ján a Peter) na osídlenie les pri spišskej zemi Mikulášovi, synovi Radislava zo Spiša. Opísali jeho hranice a určili práva usadlíkov, šoltýsa a feudála. Popis chotára v podstate súhlasí s podrobnejším popisom listín skupiny „B“. Treba však poznamenať, že niektoré listiny skupiny „C“ sa v časti stanovenia chotára trošku od skupiny „B“ líšia. Skupina listín „C“ je známa tiež len z opisov a z kópií. Najstarším je originálny opis Spišskej kapituly z roku 1330, ktorý je opisom exempláru spomínanej listiny vydanej Egerskou kapitulou.

            Historiografia už vyslovila pochybnosti nad pravosťou všetkých troch skupín listín. Juraj Györffy vo svojej historickej geografii pochybuje o pravosti listín skupiny „B“ a „C“ kvôli širším hraniciam a nemeckým hraničným métam, poukazujúcim už na existenciu „hospes“ (hostí) . Najnovšie sa tieň podozrenia o pravosti vrhol aj na listiny skupiny „A“. Podľa autorov archívneho katalógu listín z obdobia Anjouovcov je pravosť listiny sporná okrem iného preto, že v nej vystupuje hlavný dekan Valentín (namiesto Valtera) a absentuje  na nich „chirograf“ (prestrihnutý nápis na ľavom okraji cenného papiera slúžiaci v stredoveku na listinách ako prostriedok overenia pravosti, keď obidve priložené časti súhlasili, listina bola pravá). Z toho vyplýva, že o založení Dobšinej skutočne hodnoverné pramene nemáme. Popis širších hraníc chotára (skupina „B“ a „C“) v každom prípade podporuje tézu o falšovaní, ale podľa nášho názoru listiny skupiny „A“ nemožno pokladať za falzifikáty.

            Podľa autorov archívneho katalógu listín z obdobia Anjouovcov nie je zachovaný originálny exemplár listiny súdobým falzifikátom, ale jej jednoduchou kópiou zhotovenou v 14. storočí. Potvrdzuje to zdupľovanie slov a slovných spojení v texte a tiež skutočnosť, že medzi svedkami Egerskej kapituly vystupuje namiesto borsodského hlavného dekana Valtera borsodský hlavný dekan Valentín. Dokazuje to tiež, že v exemplári skupiny „C“, ktorý máme k dispozícii v originálnom opise Spišskej kapituly (1330) sa na otáznom mieste uvádza borsodský hlavný dekan Valter. Teda falšovateľom, ktorí zhotovili listinu so širšími hranicami, bol známy zoznam svedkov na originálnej listine, vydanej Jágerskou kapitulou. Absencia chirografu je tiež vysvetliteľná kopírovaním, ale musíme tiež poznamenať, že tento spôsob potvrdzovania listín, používaný počas celého stredoveku, v období ich hromadného vydávania ustupuje. Je však potvrdeným faktom, že všetky listiny, vydané Egerskou kapitulou v roku 1326, boli opatrené pečaťou a touto značkou.

            Pravosť skupiny listín „A“ potvrdzujú aj iné skutočnosti. Napríklad to, že koncepcia širších hraníc majetku bola hotová najneskôr v roku 1330. Dá sa teda úplne vylúčiť, že v jednom čase by boli vyrobili dva protichodné falzifikáty. Okrem toho existuje viacero iných listín, ktoré z obsahového hľadiska podporujú skutočnosti uvedené v listinách skupiny „A“. Mikuláš, syn Radislava zo Spiša sa koncom rokov 1320 a začiatkom rokov 1330 naozaj zdržiaval v Dobšinej a zaoberal sa riadením osídľovania. Bol to ten dobšinský Mikuláš, syn Radislava, ktorý sa pokúsil jeden exemplár listín skupiny „C“ v roku 1330 prostredníctvom overeného opisu Spišskej kapituly legalizovať. V roku 1334 sa Ladislav Csetneky (Štítnický) pred Spišskou kapitulou posťažoval, že ten Mikuláš, syn Radislava, ktorého on poveril osídlením zeme v lesoch štítnického panstva nazvanej Dobšiná, z uvedeného majetku ušiel. To, že Ladislav Štítnický konal v tejto veci bez svojich bratov ukazuje, že chotár Dobšinej bol výlučne jeho majetkom. V opačnom prípade by všetci bratia spoločne a osobne, alebo v zastúpení jedným z nich predstúpili pred kapitulu. Oznámenie skutočnosti, že útekom šoltýsa sa s ním uzavretá zmluva rušila, bola spoločným záujmom všetkých zúčastnených strán.

            Majetkovoprávne dokumenty zo 14. a začiatku 15. storočia ukazujú, že pôvodným majiteľom Dobšinej bol Benediktov syn Ladislav Štítnický a jeho potomkovia. V roku 1346 si synovia Benedikta a bratia Ladislava - Ján a Peter rozdelili majetok, ktorý dostali pri delení v roku 1320. V týchto majetkoch Dobšiná nefiguruje. V roku 1362 si rozdelili na 8 rokov majetok synovia Ladislavovho brata Mikuláša - Ákoš a Juraj, ale Dobšinú ani táto listina nespomína. To je dokladom toho, že pri delení v roku 1326 sa bratia skutočne zriekli majetkového podielu okolo potoka Dobšiná v prospech Ladislava. V roku 1383 ponúkol Mikuláš, syn Ladislava Štítnického, synovi Petra Jelšavského Leštákovi, že za určitých podmienok mu dá dobšinský majetkový podiel do zálohu. On bol tiež potomkom pôvodného majiteľa Dobšinej. Niekedy okolo 6. marca 1408 vypukol spor okolo banských práv Spišskej Novej Vsi v Dobšinej. Z listu kráľa Žigmunda adresovanému Spišskej Novej Vsi, ako aj z listiny slobôd sudcu Juraja Bestellera zo Sp. Novej Vsi, vydaného pre rodinu Štítnických vyplýva, že sťažnosť Sp. Novej Vsi je namierená proti synom Ladislava Štítnického (Ján, Mikuláš a Ladislav), ako aj synovi Juraja Štítnického Žigmundovi, ktorých listina uvádza ako majiteľov Dobšinej. Všetci sú potomkami toho Ladislava Štítnického, ktorý sa podľa listiny z roku 1326 stal majiteľom Dobšinej.

            Takto je platné konštatovanie  doterajšieho výskumu, že pozemky pod budúcou Dobšinou sa v roku 1326 dostali do majetku Ladislava Štítnického, ktorý poveril osídlením lokality Mikuláša, syna Radislava zo Spiša.

            Pri skúmaní začiatkov mestotvorného procesu treba brať tiež do úvahy, či a aké výsady pre hostí obsahovala zmluva medzi šoltýsom a feudálom, pretože tieto skutočnosti vo významnej miere ovplyvnili ďalší osud sídelného útvaru. Ako vieme, výsady dobšinských osídlencov sú uvedené len v skupine listín „C“, ktorých pravosť sa pokladá za otáznu. Treba teda ešte preskúmať, či dobšinskí hostia mali listinu výsad, a keď áno, aké práva boli obsiahnuté v „C“ variante listín.

            Odpoveď na prvú časť otázky nie je ťažká. Z uvedených údajov vyplýva, že Mikuláš, syn Radislava, skutočne klčoval v lesoch okolo Dobšinského potoka a feudál ho poveril osídlením lokality. Pred začiatkom tejto činnosti bola medzi feudálom a šoltýsom uzatváraná písomná dohoda, a preto si môžeme byť istí, že aj syn Radislava Mikuláš uzavrel so synom Benedikta Ladislavom zmluvu. Potvrdzuje to aj tá časť textu v listine z roku 1334, ktorá pojednáva o úteku šoltýsa. Hovorí sa v nej, že syn Benedikta Ladislav poveril osídlením kúska zeme s názvom Dobšiná syna Radislava Mikuláša.  Šoltýstvo bolo už v tomto období predmetom kúpy a predaja, a preto predpokladalo v každom prípade zmluvne dohodnuté podmienky. Keď práva hostí neboli spísané v samostatnej zmluve, ale boli obsahom zmluvy medzi feudálom a šoltýsom, musela táto obsahovať aj práva dobšinských hostí. Tak možno napriek otáznej pramennej hodnote listín varianty „C“ predpokladať, že zmluva o osídlení z roku 1326 medzi synom Benedikta Ladislavom a synom Radislava Mikulášom obsahovala aj úpravy pre osídlencov, teda títo mali listinu slobôd.

            K odpovedi na druhú časť otázky je potrebný porovnávací prieskum slobôd vymenovaný v „C“ variante listín. Všetky tieto listiny obsahujú rovnaký zoznam slobôd. Osídlenci dostávajú 16 ročné oslobodenie od platenia collecta (peňažná suma). Po uplynutí tohto obdobia musia platiť za každý lán (1 lán nemecký = 7,6597 ha) 16 grošov, na Veľkú noc a na sviatok sv. Michala ako dar ďalší groš za lán. Desiatok dostala miestna cirkev. Po uplynutí 16 rokov dostával šoltýs a jeho potomkovia collectu, dary a 1/3 súdnych poplatkov. Šoltýsovi patrili v každej založenej dedine 2 lány pôdy, pivovar a mlyny, ktoré boli oslobodené od daní.  Hospesi mali v listine výslovne zakázané stavať alebo prevádzkovať mlyny bez súhlasu šoltýsa. Obec mala právo slobodnej voľby farára. Šoltýs a jeho potomkovia dostali právo predaja svojich budov v lesoch a obciach, teda tieto zmluvy obsahovali aj časti o neprenosnosti šoltýstva.

            V súdobých hornozemských šoltýskych zmluvách zabezpečovali feudáli osídlencom 16 ročné oslobodenie od platenia daní. Wagendrüsselskí hostia  (Nálepkovo) dostali ešte dlhšie daňové prázdniny. Potom museli feudálovi ročne platiť za jeden celý lán 1 fertu, teda ¼ marky, ku ktorej sa pridali v určený čas platené dary (väčšinou na Veľkú noc). Súdnické právo preniesli feudáli v plnom rozsahu a hlavne pri menších kauzách na šoltýsa, ale vo vážnejších prípadoch vykonávali súdnu právomoc spoločne. Sú však prípady, že šoltýs dostal plnú súdnu právomoc. Zaužívaným modelom delenia príjmu zo súdnych poplatkov bolo, že poplatky vyrubené za menšie priestupky dostával šoltýs a za vážnejšie prípady boli delené medzi šoltýsom a feudálom v pomere 1 : 2. Feudál väčšinou prepustil šoltýsovi 1/6 daní z pozemkov, ale stalo sa aj to, že šoltýs dostal 1/6 všetkých príjmov feudála z obce. Samozrejme výnimky boli aj tu. Šoltýsi muránskeho panstva si mohli ponechať 1/3 terragia (1321). V šoltýskych zmluvách bolo bežné aj to, že feudál v oblastiach bohatých na nerastné suroviny prepustil šoltýsovi aj časť príjmu z ich ťažby. V prípade muránskeho panstva to bola 1/3 a v iných prípadoch 1/6. Bolo zvykom, že šoltýs dostal v ním založených dedinách určitý počet lánov (jeden až štyri), ako aj to, že mal monopol na prevádzku mlynov a pivovarov. V osídľovacích zmluvách sa často stretávame so slobodnou voľbou farára a hovorili sme aj o tom, že práva patriace pod pojem šoltýstvo boli predmetom kúpy a predaja. Keď vezmeme do úvahy skutočnosť, že poplatok dobšinských osídlencov bol 16 grošov, teda presne ¼ marky (1/4 ferty), nepotrebujeme ďalšie vysvetlenia, že dobšinská zmluva o osídlení neobsahuje nič mimoriadne a plne zodpovedá zmluvám zo Spiša a okolia, ktoré už boli preskúmané. Z toho vyplýva, že cieľom falšovateľov bolo vo variante „C“ sfalšovanie hraníc majetku a časti o právach osídlencov, šoltýsa a feudála sa do listín dostali nezmenené z pôvodnej zmluvy o osídlení. To, že musela existovať aj druhá zmluva o osídlení sme už hore rozviedli.

            Na základe našej analýzy a kritiky listiny sme dospeli k názoru, že Dobšinú v roku 1326 založil v hraniciach obsiahnutých v skupine listín „A“ podľa podmienok uvedených v šoltýskych zmluvách, ktoré sú obsiahnuté v skupine listín „C“.