DOBŠINÁ od Dobšinčana

Územie okolo Dobšinej, ako súčasť banícko-železiarskej oblasti Gemera, už od najstarších dôb, bolo predmetom skúmania viacerých známych historikov, medzi ktorými popredné miesto má aj historik – archivár Bálint Ila. Odpoveď, na otázku kto to bol, pomôžu ozrejmiť nasledovné  riadky.

Narodil sa 15. februára 1903 v Kunszentmiklósi (poznámka: mesto južne od Budapešti v Maďarsku) v reformátskej rodine Jána Ila a Márii Takácsovej. Vzdelanie nadobudol v tunajšom gymnáziu reformovanej cirkvi. V roku 1927 na vedeckej vysokej škole (Pázmány Péter Tudományegyetem), ktorá bola členom Eötvös Kolégia, získal stredoškolský učiteľský diplom histórie a diplom doktora filozofie. Od roku 1927 bol dvadsať mesiacov interným členom Maďarského historického ústavu vo Viedni, kde pracoval v archíve. V období rokov 1929-1930 bol praktikantom vo vedeckej knižnici vysokej školy P. Pázmányho a v biografickom centre (Pázmány Péter Tudományegyetem Könyvtára a Országos Könyvforgalmi és Bibliográfiai Központ). V rokoch  1930-1944 bol archivárom v ústrednom archíve (Magyar Országos Levéltár), v období 1944-1954 bol hlavným archivárom. V rokoch  1954-1969 zakladateľom a vedúcim oddelenia mikrofilmu a archívu mikrofilmu. Zaoberal sa výskumom všeobecných archívnických problémov, sprístupňovaním  archívnych zbierok, výskumom stredovekých listín a výskumom  zaľudňovania, osídľovania a miestnej histórie. Prelomové výsledky dosiahol na úseku zavedenia  využívania mikrofilmu v archívnictve a jeho ďalšieho využívania. Ako prvý v európskom meradle založil v Maďarsku v osobitných priestoroch zbierku archívnických mikrofilmov. Spracoval historické lexikóny viacerých maďarských žúp (Veszprém, Zala, Vas), čím založil nový historický spôsob hodnotenia, ako aj rodinné archívy Thurzo, Dans a Abaffy. Viaceré jeho práce ostali v rukopise, prípadne boli uverejnené po jeho úmrtí. Zomrel 27. augusta 1975 v Budapesti, kde je aj pochovaný.

Z množstva jeho prác uvádzame pre názornosť výber (bibliografia v originálnom znení):

• A Szentgyörgyi és Bazini grófok birtokainak kialakulása, Turul 1927/2.
• A Thurzó család levéltára. Levéltári Közlemények, 1932
• A Thurzó levéltár protestáns egyháztörténeti iratai, Budapest, 1934
• Az 1614.-i linzi egyetemes gyűlés. Bécsi Magyar Történeti Intézet Évkönyve, 1934
• Gömör vármegye iskolaügye 1770–1777, Budapest, (Domanovszky Sándor Emlékkönyv), 1937
• A gömöri jobbágyság a XVI-XVIII. században, Budapest, 1937
• Gömöri levéltára, Levéltári Közlemények, 1939
• Die walachische Bevölkerung der Herrschaften Murány, Csetnek und Krasznahorka, (Studia Slavica, 1957)
• Úriszék, 16–17. századi perszövegek, Budapest (szerk. Varga Endre), 1958
• A mikrofilm a levéltárban, Levéltári Közleményešk 1959, Levéltári Híradó 1959
• Veszprém megye helytörténeti lexikona I-II. (tsz. Kovacsics József), 1964
• A regionális történet és a történeti statisztika összefüggései. Egy adatfeltáró és adatgyűjtő tanulmányút, (Levéltári Szemle, 1965)
  Die Walachensteuer Tretina (Viehwirtschaft und Hirtenkultur), Budapest, 1968
• Az Abaffy család levéltára, 1247-1515 - A Dancs család levéltára, 1232-1525 - A Hanvay család levéltára, 1216-1525 (kézirata alapján sajtó alá rendezte és szerkesztette Borsa Iván), Budapest, 1993
• Gömör megye I-IV., Budapest, 1944/1946/1969/1976
• Valašské obyvateľstvo panstiev Muráň, Štítnik a Krásna Hôrka (1425-1669).

Tretina - daň valašských pastierov. Dolné Srnie, 2015

Zdroj:  https://www.nevpont.hu/palyakep/ila-balint-a1dc5

            https://hu.wikipedia.org/wiki/Ila_Balint

Z hľadiska zamerania tohto textu, je významné, že okrem iného, spracoval dejiny Gemerskej župy (Gömör megye I. – IV.) do roku 1773, ďalej Dejiny školstva Gemerskej župy 1770-1777 (Gömör vármegye iskolaügye 1770-1777), Gemerské poddanstvo v XVI. – XVIII. storočí (A gömöri jobbágyság a XVII–XVIII. században az úrbérrendezésig, 4 táblával. A Felvidéki Tudományos Társaság Kiadványai. I. sorozat 6. Bp., 1938), Archív Gemera (Gömöri levéltára, Levéltári Közlemények, 1939) ako aj Valašské obyvateľstvo panstiev Muráň, Štítnik a Krásna Hôrka (1425-1669), Tretina – daň valašských pastierov, Dolné Srnie, 2015.

Výsledky jeho výskumu dejín Gemerskej župy do roku 1773 boli tlačou vydané v štyroch dieloch. Pre informáciu treba uviesť, že tieto boli  vydávané pomerne nezvyklo. Autor bol výskumom v tomto  zmysle poverený v roku 1932.  Rukopis dokončil v roku 1943 a koncom roka 1944 bol vydaný II. zväzok diela obsahujúci obce, ktorých pomenovanie sa začína písmenami A – L.  V roku 1946 vyšiel III. zväzok, kde boli obce s názvom začínajúcim na M – R. Až po dvadsiatich rokoch bol na podnet štátneho archívu v roku 1969 vydaný IV. zväzok a  v roku 1976 bol vydaný I. zväzok. V zmysle uvedeného boli údaje o meste Dobšiná uverejnené v druhom zväzku na stranách  215 – 226.

V prvom zväzku autor venoval osobitnú kapitolu aj gemerskému baníctvu. Nie je účelom tohto textu zaoberať sa baníctvom v Gemeri, iba pre informovanosť uvádzame tam uverejnenú mapku gemerskej banskej oblasti, z ktorej sme vybrali územie okolo Dobšinej.  

Autor začína opis každej lokality prehľadom jej histórie, nasleduje prehľad o tamojších statkároch, miestnych zemepánoch, obyvateľstve a zemepisných názvoch. Z opisu dejín Dobšinej, ktorá v publikácii zaberá asi štyri stránky, uvedieme, vo voľnom preklade,  jeho niektoré zaujímavé zistenia:

Mesto vznikalo  v prvej polovici XIV. storočia na veľkom území, ktoré v roku 1243 dostal darom rod Ákošovcov. V roku 1320 bolo osídlenie rozšírené iba do miesta, kde sa Dobšinský potok vlieva do Slanej. Názov Dobšinský potok, ako základ názvu neskoršieho osídlenia je starší.  Podľa tvrdenia  J. Melicha (Melich, J.: A honfoglaláskori Magyarország, Budapest, 1929) pôvodným základom pomenovania Dobšiná mohla byť maďarská zdrobnenina slova Dobsa, ktorú prevzali nemecké národnosti ako Dobschau, Topschau,  z čoho neskôr vznikol dnešný názov.  Susedné husté lesy v roku 1326 dali vnuci Ditricha z rodu Ákos do šoltýstva (poznámka: šoltýs – zakladateľ alebo sprostredkovateľ osídlenia obce) synovi Radislava Mikulášovi s podmienkou, že na základe krupinského práva tam založí osídlenie. Obyvateľstvo, ktoré sa tam nasťahuje dostane všetky výsady, ktoré sú pre rozvoj mesta, potrebné.  Článok šoltýsskej listiny, v ktorom sa uvádza, že tretina zisku z banských produktov patrí zakladateľovi, dosvedčuje, že skutočným cieľom zemepána bolo dosiahnuť života schopné banské mesto. Šoltýs Mikuláš neskôr ušiel a tak ďalšie osídľovanie prevzali zemepáni. V popredí bola rodina Bebekovcov, ktorá povolávala baníkov a hámorníkov do vznikajúcej osady. Pri rieke Hnilec tak postupne stavali prevádzky spracúvajúce železo  a oceľ.  V zmysle historických dokladov, najznámejšími banskými produktami bola meď, nachádzajúca sa na vrchu Zemberg, ktorú koncom XIV. storočia vyvážali aj do Budína.  Okrem uvedeného je významným aj výskyt železnej rudy, zlata, striebra, či iných rúd. Na základe majetkového práva, rodiny Štítnických a Bebekovcov neustále napádali novootvorené bane. Tieto však získali v roku 1417 pre miestnych krajinské a týždenné trhové právo. Dobšiná už vtedy  bola „possessio seu oppidum“ (poznámka: posesia – vykonávanie práva pre seba; oppidum – mestečko)  a od konca storočia bola trvale „civitas (poznámka: t. j. pospolitosť – mesto). V roku 1474 Ján Štítnický dostáva neobmedzené banské právo svoje bane, urburu ale musel platiť (poznámka: urbura – v stredoveku kráľovský príjem z baní – banská daň). Mená poddaných a zemepisné názvy dokazujú, že obyvatelia Dobšinej už od začiatkov osídlenia boli prevažne nemeckej národnosti. Mnohé súpisy, baníkov, ktorí boli bez výnimky nemeckej národnosti, uvádzajú osobitne, čo poukazuje na to, že už v XVI. storočí predstavovali v meste zvláštnu triedu. Neskôr, založili aj vlastnú organizáciu, ktorú viedol tzv. „operariorium magister“. Okrem toho, že museli platiť zemepánovi domovský poplatok, mali neobmedzenú voľnosť.  Poddaní obrábali polia, získané vyklčovaním lesa. Príslušníci tejto vrstvy boli „na oko“ slobodní, ale okrem poplatkov boli povinní poskytovať pánom rozličné služby. Táto spoločenská trieda, sa medzi občanov požívajúcich úplné mestské práva, pomaly zaraďuje koncom XVIII. storočia, ale závislosť  od zemepánov vo všetkom, ani vtedy  neskončila. Viacerým rodinám zabezpečovalo živobytie pálenie dreveného uhlia, kováčstvo, hámorníctvo, či halenárstvo, kožušníctvo, ba i jeden zlatník.

Podľa súpisov z rokov 1706 a 1753/54 tu boli títo remeselníci: uhliar (Carbonarius) .... počet 23-0; mlátič .... 2-0; tkáč (Textor) .... 1-0; kováč (Faber) .... 14-8; mäsiar (Lanio) .... 6-10; čižmár (Coturnarius) .... 2-6; halenár (Sartor) .... 4-3; tesár (Faber) .... 2-3; švec (Sutor) .... 1-3; manglovač .... 1-1; valach (Opilio) .... 1-0; kožušník (Pelio) .... 2-3; zlatník (Aurifaber) .... 0-1; garbiar (Cerdo) .... 0-2; hrnčiar (Figulus) .... 0-1; tkáč (Pannifex) .... 0-1; kolár (Rotarius) .... 0-2; debnár (Vietor) .... 0-1 a zámočník (Faber serarius) .... 0-1 (poznámka: prvé číslo je údaj z roku 1706, druhé z rokov 1753/54).  V posledných rokoch tu pracovalo päť remeselníkov s pomocníkmi, medzi povolaniami bola aj povozníctvo a v tejto súvislosti aj obsluha prepriahacích staníc ťažných koní.

Nemecká národnosť, ktorá si dodnes (poznámka: v čase vzniku pôvodného textu) ako jediná v Gemeri udržala svoju národnú identitu, sa začína prelínať s ostatnými. Od stredoveku neustále pribúdali nové rasy, a tak dnes je už skoro nemožné určiť jadro obyvateľstva. V zmysle najnovších literárnych prameňov ide o zmiešanú skupinu, tvorenú nemeckou národnosťou tzv.“ gründler“  z územia stredného toku Rýna, zo západnej časti Erzgebirge, Bavorska a Štajerska. Keďže už koncom stredoveku boli majiteľmi baní a hámrov spišskí a šarišskí Nemci, isto aj títo povolávali zo svojho kraja baníkov nemeckej národnosti. Už v roku 1475 v chotári Dobšinej prevádzkovali bane na medenú rudu spišské rodiny Andresmal a Zimmermann. Bálint Eck z Bardejova v roku 1597 tu vlastnil hámor.  Od XVI. storočia bola v baníctve aktívna rodina Szontagh zo Spišskej Novej Vsi. V roku 1551 dostal od štítnického panstva Antony Fladingk z Nemecka povolenie na otvorenie baní na meď a stavbu železných hámrov v údolím Hnilca. zariadenia na spracovávanie a tavenie rudy nazývali ako „Maša“. V dobšinskom baníctve a spracovávaní rúd má nemalé zásluhy aj rodina Lányi. Neskôr, začiatkom XVIII. storočia, Pavol Lányi, prostredníctvom povereného Michala Petrovicsa pôvodom z Rožňavy, povolal odborne zdatných baníkov zo Saska a Štajerska, medzi nimi aj rodinu Fischer. Povolávanie cudzích baníkov do Dobšinej bolo dôležité preto, lebo tamojší hornouhorskí baníci  nevedeli na zodpovedajúcej úrovni rozlišovať a triediť rudné suroviny.

Okrem obyvateľov nemeckej národnosti, sa do mesta sťahujú aj Slováci, v roku 1773 tvorili už skoro polovicu obyvateľstva.  Najviac z nich sa prispôsobilo životu v meste, na živobytie si zarábali pálením dreveného  uhlia, remeslami, baníctvom a prácou na pílach. Od XVII. storočia sa medzi prisťahovalcami vyskytujú aj rusínski duchovní, čomu ale zemepáni a mesto, vzhľadom na vtedajšie osídlenie, bránili.  V XVI. storočí, keď pre pustošenie a vpád Turkov, stredoveké občianske rodiny stratili viacerých svojich príslušníkov, vo väčšej miere ich nahradili práve Slovania. Od roku 1582, mesto zaťažovalo platenie dane Turkom. Súčasný kronikár uvádza, že v roku 1584 zajali a odvliekli 362 obyvateľov.

Ešte aj  roku 1593 následkom tejto neistej situácie, ktorá spôsobila aj úpadok banskej činnosti,  bolo mnoho baní opustených.  V roku 1598, podľa súpisu, tu bolo  obývaných iba 79 domov, kým predtým  to mohol byť trojnásobok. Epidémia moru v rokoch 1709 – 1710 znamenala úmrtie 666 osôb, nažive ostalo 34 rodín a opustených ostalo 70 domov. Od XVII. storočia dochádza k uspokojovaniu situácie, ako aj pomalému rozvíjaniu baníctva.

Cirkev vznikla už v stredoveku, patrónom je apoštol a evanjelista Svätý Ján. Prvé záznamy o cirkvi sú z roku 1420. V zmysle zakladajúcej listiny si mohli občania slobodne voliť farára. Podľa súpisu katolíckej cirkvi z roku 1766, mesto v roku 1745 dalo postaviť katolícky kostol a faru. Obyvateľstvo bolo od  druhej polovice XVI. storočia evanjelického vyznania, katolícke vierovyznanie vo väčšom rozsahu malo obyvateľstvo iba od XVIII. storočia.

Mestské obyvateľstvo všemožne podporovalo vzdelávanie, a tak dosiahlo, že tu vznikli školy na župnej úrovni, kde študovalo viac významných osobností. Vyučovanie bolo v nemeckom a latinskom jazyku, škola mala spolu okolo 300 žiakov.  V súpisoch sa vyskytuje aj katolícka škola, ktorej rektor bol financovaný z Rimavskej  Soboty, pretože škola mala ako žiakov iba dvoch chlapcov a jedno dievča.

Na základe výsledkov skúmania dejín osídľovania, hospodárskych, spoločenských a historických podmienok, bol zostavený aj súpis zemepánov, miestnej šľachty, občanov a poddaných mesta, ako aj zemepisných názvov okolia Dobšinej známych do roku 1773. Dôkazová hodnota chotárnych názvov a miest je veľká, rovnako sú výpovedné aj osobné mená.

S prihliadnutím ku skutočnosti, že o súpisoch mien a zemepisných názvoch, uverejnených v pôvodnom texte o Dobšinej, boli už pred časom na webovej stránke https://dobsincan.estranky.sk uverejnené články pod názvom: „Najstaršie dobšinské mená a Najstaršie dobšinské názvy“, ďalej uvedieme iba niekoľko doplnkov a poznámok zoradených v poradí pôvodného textu.

ZEMEPÁNI (MAJITELIA)

Rok 1427: rodina Csetneki – majetok 7 port; rodina Bebek z Plešivca – majetok 46 port

Rok 1572: Ladislav Štítnický – majetok 6 is, 30 ms, 21i, 28 baníkov

Rok 1634: Andrássy-časť – majetok 7is, 15i

Rok 1662: Vdova Juraja Rákóczi a Žofia Báthory časť – majetok 8is, 3ms

Rok 1728: časť skonfiškovaná, druhá časť rodina Andrássy – majetok 37 incola, 74i   

Vysvetlivky:

 p = porta (kráľovský základ dane, ktorý odpovedá približne celému poddanskému pozemku

is = celý pozemok poddaného (integra sessio)

ms = polovica poddanského pozemku (dimidia sessio)

i = želiar – osoba spodnej vrstvy poddaných v pozdnom stredoveku a novoveku (inquilinus)

incola = obyvateľ - rezident

MIESTNA ŠĽACHTA – ARMALISTI

Prvý údaj o mene miestnych šľachticov, pochádza z roku 1668, posledný z roku 1733:

Rok 1668: Langh; Rok 1703: Gombos alias Musztafa, Gömöri, Kardos, Sajler, Bazik, Czekus

Rok 1725/33: Zaller, Remenyik   

OBČANIA – PODDANÍ

Najstaršie známe zistené meno občana mesta pochádza z roku 1466, pomerne veľa nových mien bolo zaznamenaných v roku 1575, veľký prírastok nových mien, bol v období rokov  1575 – 1715. Podľa jednotlivých rokov, uvádzame vybrané najznámejšie mená.

Rok 1466: Gywrgsteller                

Rok 1575: Pattka, Poksa, Hauser, Kraut, Morgenroth, Scheider, Zimmermann, Gyurko, Iván, Kisko, Gergely, Peter, Szabo

Nové mená zistené v období rokov 1575 – 1715: Miklos, Kelbl, Achatius, Joachim, Altzman, Jesth, Krausz, Krautfleisch, Lang, Lefler, Nikeletz, Purger, Purtz, Stubner, Vaszerbauch, Hritz, Jokop, Lelko, Bernard, Sciska, Simon, Rozswanz, Stempel, Bendik, Pocsuvaj, Vojtko, Varga, Kapoztas, Kiraly, Kayszer, Sontagh, Csangar, Bidner, Maczko, Rusznak, Safar, Vida. Gomori, Klauzman, Ratzenberger, Kvitko, Liptak, Remenik, Rososnai, Roslosnyai, Roslosni, Nikodemus, Eltscher, Novak, Csiszko, Szoyka, Lux, Lani, Kirschner, Krajczer, Szlivka, Vozár, Hák, Pakh, Gall, Hanko.

V roku 1715 boli zaznamenané mená:   Gömöri, Burger, Elsleger, Jesztel, Jex, Kaizer, Keller, Kisner, Klaszman, Krausz, Lux, Müller, Nerer, Stempel, Bubencik, Dangyelisz, Gál, Gallo, Hudak, Janosik, Kosik, Lipták, Pocsubay, Roslosnik, Vido, Vaszko, Antoni, Pak, Unger.

V období rokov 1715 – 1773 sa objavujú mená: Stumer, Lehoczky, Vajcsag, Zajacz, Pellionis, Roszkneth, Smigner, Topertzer, Klincsák, Liska, Markovits, Mikulik, Szedlak, Szlaavik, Accipiter, Martinidesz, Palczman, Blasko.

V roku 1773 vystupujú mená: Juhász, Alter, Burger, Fischer, Haasz, Hatman, Jex, Kajzer, Keller, Krajczer, Lauf, Lux, Mitelbach, Nikel, Purcz, Roth, Schmegner, Spiner, Stempel, Stubner, Vagner, DovalovszkyHricz, Kameniczky, Koleszár, Krcsmarik, Markovics Misleniczky, Potoczky, Rogosz, Rozlosnik, Sevcsik, Spisák, Szikora, Thomeczky, Vlachovszky, Antoni, Martinidesz, Németh, Pak, Pelionis.

Zaujímavosťou je, že už v roku 1770 v zápisoch vystupujú rómovia: Biczák, Ferkó, Gunár, Rézmíves, Tolvaj, Tolvaj alias Gunár a Tolvaj alias Zmok.

Podľa záverov urbárskeho priznania z roku 1771 bola materinská reč miestneho obyvateľstva nemecká.  

ZEMEPISNÉ NÁZVY

Názvy chotárov a ich častí sú charakteristické, pretože vypovedajú  o jazyku prostredia, od ktorého dostali meno. V ďalšom uvedieme podľa rokov zistenia, niektoré najznámejšie názvy.  

Rok 1320: Dupsina, fluvius (poznámka: potok);  rok 1326: Dobschina; rok 1408: Dobsynapathaka;            

rok 1426: Dobsina               

Rok 1326: Gelnetz fluvius;  rok 1408: Gelnech; rok 1597: Gölnitz; rok 1714:  Gölnicz

Rok 1408: Ezembergh; rok 1476: Ezemberg; rok 1866: Cimberg; rok 1887: Zemberg

Rok 1423: Dobsinahege; rok 1450: Dapsinahege

Rok 1509: Washegh mons – Aczelhegh mons (poznámka: mons = hora, skalisko, ide o názvy, identifikácia ktorých je otázna)

Rok 1552: Swarczberg mons; rok 1714: Schvartzenberg cuprifodina (poznámka: baňa na meď)      

Rok 1552: Oberbergk mons; rok 1786: Eberberg   

Rok 1552: Langberk; rok 1655: Auf den langen Berg; rok 1806: Langenberg                                                                               

Rok 1597: Spitzenstein saxum (poznámka: saxum = skalisko);  rok 1616: Osztri kamen; rok 1655: Beim spiezen Hebel

Rok 1620: Im Wolfs seifen;  rok 1655: In Wulf Seifen;  rok 1714: Wolfseufen

Rok 1632:  Szuchi verch

Rok 1632: Grindel pataka

Rok 1641: An der Hö;  rok 1714: Auf der  Höh

Rok 1653: Csandava polyana;  rok 1750: Csonta polyana;  rok 1788: Schundava

Rok 1655: In Ransen Grund;  rok 1714: In Ramszen Grund

Rok 1675: Am Schlemer ein Land (poznámka: Land – pozemok); rok 1761: Slemer

Rok 1714: Auf Hirschköhlung; rok 1723: Hirschkohlung

Rok 1723: Kreutz-Gruben  cuprifodina; Gottes Segen  cuprifodina

Rok 1724: Hanneshöh silva (poznámka: silva – les, strom); rok 1788: Hanneschlöh

Rok 1756: Buchwald silva

Rok 1761: In Vinoszogh ager (poznámka: ager - lán, územie); rok 1786: Vintzog

Rok 1761: In Stemple Sajer agri; rok 1806: Stemplscheuer

Rok 1786: Hopfgarten erdő (poznámka: erdő – les)

Rok 1786: Gugul erdő; rok 1887: Gugl

Rok 1786: Zinober Kamm erdő; rok 1806: Czinoberkamm

Miestne mená, sú príznačné pre prostredie alebo osoby, od ktorých dostali pomenovanie nielen v dobe kedy vznikli.  Ďalšie generácie ich z tradície preberajú, prípadne upravujú a nakoniec sa stávajú zo zvyku zaužívanými.

Zostavil M. Rozložník, Košice, 02/2023