DOBŠINÁ od Dobšinčana

Nedávno som tu napísala príspevok o Pavlovi Lányim, úspešnom dobšinskom podnikateľovi, ale zároveň o človeku, ktorý svoje podnikanie vykonával na úkor mesta a bol s ním v dlhodobom súdnom spore. Podnikanie po Pavlovi neskôr prevzal jeho syn Ján, ten však kvality svojho otca nedosahoval a rod Lányiovcov Dobšinú opustil. Napriek tomu si ich meno v Dobšinej každý pamätá, keďže je po nich pomenovaná osada nad mestom.  

V meste však žil a podnikal rod, ktorý bol s jeho dejinami a najmä s dejinami dobšinskej evanjelickej cirkvi úzko zviazaný takmer štyri storočia, a stačilo menej ako sto rokov, aby sme na neho úplne zabudli. Boli to Szontaghovci.  O tomto  rode sa veľa dozvieme z knihy Daniela Szontagha „O pôvode a dejinách Szontaghovcov“, ktorá vyšla v Budapešti v roku 1864. Szontaghovci – (Sontag, Zontag) sú šľachtickým rodom pochádzajúcim z Nemecka. Zaoberali sa veľkoobchodom, baníctvom a hutníctvom. Podľa archívov sa rodina spomína v Spišskej Novej Vsi už v 14. storočí. Donáciu dostali v roku 1343 a 1349. V ich erbe je zlaté slnko nad skalnatým trojvrším.

Erb Szontaghovcov na jednej barokovej skrini umiestnenej v štítnickom ev. kostole.

Z jedného zápisu z vypočúvania svedka v istom spore v Dobšinej z roku 1584 je zrejmé, že novovešťan Krištof Sontag vlastnil v Dobšinej hámor už pred štyridsiatimi rokmi. Takže začiatok podnikania Szontaghovcov v Dobšinej možno odhadnúť do polovice 16. storočia. A že im podnikanie išlo a uchytili sa tu veľmi dobre napriek tomu, že žili v Spišskej Novej Vsi, svedčí zápis v kronike dobšinskej ev. cirkvi, na základe ktorého vieme, že v roku 1666 daroval Gašpar Szontagh I. kostolu oltár, organ a dekoratívne vyrezávané lavice pre členov svojej rodiny. Z tohto dnes už neexistujúceho vybavenia sa zachoval len drevený mestský erb z organa, ktorý môžete vidieť v Izbe histórie Dobšinej.

Portrét Gašpara Szontagha I.

Pevnejším putom spojila Szontaghovcov s Dobšinou vetva rodu začínajúca Gašparom Szontaghom III. (1711 – 1786). Ten sa narodil v Spišskej Novej Vsi, ale neskôr žil v Dobšinej. Už ako mladík tu zastával funkciu cirkevného inšpektora. V roku 1739 spolu so svojou manželkou Máriou Czimmermann (Zimmermann) darovali dobšinskému kostolu nový oltár. Oltár bol v polovici. 19. storočia prenesený do evanjelického kostola v Hranovnici, kde by mal byť doteraz. Neskôr Mária darovala kostolu ešte luster zdobený dvojhlavým orlom, ktorý je dodnes v kostole. V tom čase sa o kostol viedli tuhé boje. V roku 1741 na podnet Andrássyovcov, ktorí boli vlastníkmi časti domínia po Csetnekyovcoch,  zabral hlavný gemerský župan gróf Pavol Balassa násilím, s pomocou oddielu ozbrojencov, dobšinský kostol pre  rímskokatolícku cirkev. Márne ho Gašpar Szontagh III., stojaci v čele cirkevného zboru ubezpečoval, že v Dobšinej je len zopár katolíkov, a aj tí prišli z vidieka a slúžia ako čeľaď, násilie zvíťazilo. No hneď ako pominulo nebezpečenstvo a ozbrojenci odišli, mešťania znovu zaujali kostol, vyniesli z neho sochy svätých a  zakopali ich v cintoríne vedľa kostola. Gašpar vtedy podal na cisársky dvor žalobu proti postojom a rekatolizačným snahám grófa Františka Andrássyho v dobšinskej a štítnickej cirkvi.

Portrét Gašpara Szontagha III.

Trikrát bol Gašpar v tom čase vo Viedni u cisárovnej, kým sa mu konečne podarilo natrvalo získať dobšinský kostol pre evanjelikov. Mesto Dobšiná však muselo na základe rozsudku zaobstarať pre rímskokatolíckeho farára dom (kúriu Remenyikovcov) a tiež pozemok a materiál na výstavbu nového katolíckeho kostola.

Podľa vzoru svojich predkov pokračoval Gašpar III. v banskom podnikaní, kde dosiahol značné úspechy. Vlastnil podiely v dvanástich banských políach, okrem toho hámor na sútoku Dobšinského potoka a Slanej a ďalší hámor pod Hanneshöhom, na mieste neskoršej železiarne v Stratenej. Dole pod Neuwegom (Nové cesty ) stáli jeho stupy na drvenie rudy.

Už so svojím otcom (ten v roku 1723 daroval dobšinskému kostolu novú krstiteľnicu) rozšíril podnikanie do Štítnika a v roku 1741 vzal do zálohy za tisíc forintov časť štítnického domínia od baróna Andrássyho. Tým sa zvýšila jeho prestíž a spoločenské postavenie. Vo svojom dome viedol nákladný a prepychový život. Chýry o jeho nádherných koňoch, postriebrených hintovoch a početnej čeľadi sa šírili po celej župe.

V roku 1743 bol do Dobšinej zvolaný mimoriadny seniorálny snem, na ktorom sa zrodila dôležitá dohoda, ktorá je v dejinách cirkvi známa pod názvom „Dobšinská koalícia“. Tu sa stalo, že Gašpar spolu so svojimi švargami Alexandrom Berzeviczym, Františkom Máriássym, Jánom Jónym a Františkom Syrmiensisom na rokovaniach presvedčili vyslancov slobodných kráľovských miest Bardejova, Prešova, Sabinova, Košíc a Kežmarku, aby sa spojili do jedného potiského cirkevného dištriktu. Takto sa Gašparovi podarilo zjednotiť vtedajšie dva cirkevné okrsky (superintendencia šiestich kráľovských miest a potiská superintendencia), dokonca sa mu podarilo presadiť kňaza vlastného cirkevného zboru Juraja Ambrózyho za nového biskupa zjednotenej potiskej superintendencie (dištriktu). Veľké  nadšenie a radosť zavládli vtedy v dobšinskom dome, v ktorom bol pri tejto príležitosti hosťom aj gróf Tomáš Szirmay, cirkevný inšpektor. (Kde stál  v Dobšinej szontághovský dom, som už na tejto stránke písala).

Vzhľadom k vynikajúcemu právnickému vzdelaniu, všeobecnému rozhľadu,  výrečnosti a značnému majetku patril Gaspar Szontagh III. medzi najvýznamnejšie osobnosti župy. Čoskoro sa zaradil medzi popredných tabulárnych sudcov Gemerskej stolice, hoci pre protestantov bolo ešte veľmi  zlé obdobie. Podľa záznamov v župných zápisniciach Gašpar vo viacerých prípadoch účinkoval ako zastupujúci podžupan. Keď v roku 1764 Mária Terézia konečne zvolala uhorský snem, župa ho vyslala do Bratislavy ako svojho zástupcu, spolu so spoločníkom Jozefom Kissom. V rokoch 1764 -1786 bol Gašpar Szontagh cirkevným dozorcom biskupstva a podľa  výročných cirkevných kníh aj seniorálnym dozorcom.

Ku koncu jeho života už dobšinské baníctvo začínalo upadať. Zomrel v roku 1786. S manželkou Máriou Zimmermann, s ktorou sa oženil v roku 1736 v Čelovciach mal 9 detí.

Po jeho smrti sa stal pánom v dobšinskom dome jeho syn Gašpar IV. (1743-1807). Aj ten podnikal v baníctve a tiež bol jedným z tabulárnych sudcov. Ale veľký majetok sa v tom čase už rozdrobil na 7 častí. Ani banské podnikanie veľmi nevynášalo. Po smrti prvej manželky Evy Justhovej z Necpál sa oženil s Rózou Pongráczovou z Liptova. Bol to elegantný a pekný muž, ktorého prijímali v najvyšších kruhoch gemerskej župnej „smotánky“; liptovské i gemerské príbuzenstvo bolo častým hosťom v dobšinskom dome. Zaujímavosťou je, že sa zaoberal usadzovaním kočovných Cigánov, pre ktorých dal v Dobšinej na „Gründeli“ (Grundel nazývali starí Bulineri každé údolie, teda v našom prípade ide o údolie Štenzajf, kde je aj teraz osada) a tam dal postaviť malé želiarske domčeky a zaúčal ich na kováčov klincov. Cigáni prevzali aj vierovyznanie svojho pána a sami seba nazývali Szontágovskými veriacimi.

Jeho najstarší syn Viliam (1776-1848), posledný majiteľ dobšinského domu, si zvolil vojenskú kariéru, i keď ešte prevádzkoval aj obidva dobšinské hámre. Dosiahol až hodnosť kapitána, a zúčastnil sa bojov proti Napoleonovi. Na župnom zhromaždení v roku 1810 ho zvolili za jedného z piatich tabulárnych sudcov a hlavného župného účtovníka.

Portrét Viliama Szontagha.

I keď starý szontaghovský dom rodina predala mestu, niektorí jej členovia žili a podnikali v Dobšinej naďalej, a to až do vzniku Československej republiky. Dvaja z nich – Baltazár a Vojtech boli dokonca dobšinskými richtármi. I neskôr mesto navštevovali a mali tu svoj letný dom. Pamiatka na nich, na stenách evanjelického kostola umiestnené epitafy a rodinné portréty, to všetko bolo počas obnovy kostola po veľkom požiari v roku 1885 odstránené.  Počas požiaru sa roztavil aj zvon darovaný ešte Viliamom Szontaghom a nesúci jeho meno. Bolo by pekné pripomenúť si úspešné účinkovanie Szontaghovcov v Dobšinej napríklad spojením ich mena s nejakou verejnoprospešnou aktivitou v meste. Zvlášť by si pripomienku zaslúžili od evanjelikov.

Posledný szontaghovský dom v Dobšinej slúžil ako ich letné sídlo.

Eva Šmelková