DOBŠINÁ od Dobšinčana

 

 

Úvodom

Školy v historickom Gemeri sa stali na svoju dobu jedným z dôležitých činiteľov v rozvoji kultúry, čo sa v plnej miere vzťahuje aj na vzdelávacie inštitúcie v meste Dobšiná. V písomných prameňoch sa zmienky o nich začínajú objavovať už od začiatku 13. storočia. Prvá písomná správa z domácich regionálnych prameňov, potvrdzujúca existenciu vyššej strednej škole v meste, pochádza z roku 1595. Vplyv rozvoja novej dokonalejšej techniky, predovšetkým v dobývaní železnej rudy, sa prejavil aj v školstve. Škola, ktorá doteraz v podstate slúžila potrebám cirkvi a kostola, bola nútená rozširovať obsah aj rozsah vzelávania, a to v zhode so spoločenským vývojom, čomu sa museli prispôsobiť aj učitelia.

Z pomerne početnej skupiny učiteľov dobšinských škôl vynikal predovšetkým Samuel Klein, ktorý sa okrem pedagogickej práce zaoberal aj štúdiom nárečia pôvodného obyvateľstva tzv. buleenerčinou. V tomto smere sa zaslúžil o jeho zachovanie, a to najmä knižným spracovaním piesní, básní a poviedok v pôvodnom nárečí.

 

Samuel  Klein  (1847 – 1915)

Učiteľ, neskôr riaditeľ viacerých škôl v meste, pôsobil pri založení obchodnej a baníckej školy. Bol tiež prekladateľom a autorom viacerých publikácií. Je autorom mimoriadne cenného diela z roku 1914 vydaného v Budapešti: „TOPSCHER GATSCHOLPER“. Je to zbierka ľudových piesní, poviedok, rozprávaní a humoristických básní písaných v jazyku nemeckých prisťahovalcov, v tzv. buleenerštine. Predslov ku knihe „Topscher Gatscholper“ napísal v Budapešti Rudolf Weber v máji v roku 1914. Uvádza v ňom príchod nemeckej komunity do oblasti Dobšinej v roku 1326 a vyslovuje vysoké ocenenie publikácie napísanej v nemeckom nárečí – buleenerštine. Pochovaný je v Dobšinej, na evanjelickom cintoríne. Dobšinské nárečie je od začiatku 20. storočia pre viaceré príčiny na zániku. Medzi súčasnými nositeľmi nárečia sú známe mnohé „bulinerské“ ľudové piesne. Ide o verzie zaznamenané Samuelom Kleinom v jeho spomínanom diele.

  

 

             

Zo starších dejín školstva v Dobšinej

Dejiny školstva, napriek tomu, že školstvo malo v histórii mali významnú úlohu, nie sú dosiaľ spracované komplexne, a to nielen z hľadiska mesta, ale aj vo všeobecnosti. I keď neexistujú vo väčšine prípadov priame dôkazy, možno povedať, že školstvo malo  v dejinách mesta svoje významné postavenie. Prvé písomné pamiatky, z ktorých možno usudzovať aj o pomeroch v tejto oblasti, pochádzajú zo 14. storočia (spoľahlivými prameňmi sú výsadné listiny mestečiek napr. Diploma Impopulationis Topschensibus z roku 1326)  ale zo 16. storočia sú už známe  aj historické pramene, ktoré zachycujú aj stav školstva. Napriek uvedenému vo viacerých  prípadoch  niektoré údaje nie sú známe (napr. existencia farskej školy v meste).

Presný rok vzniku školy v meste nepoznáme. Niektorí autori predpokladajú, že existovala už v predmoháčskom období (L. Szombathy: Gömör – Kishont vármegye népoktatásügyének története, Debrecen,1909) a vyučovalo sa v drevenej budove. Iný autor spomína rektora dobšinskej školy Žigmunda Petschelia, ktorý túto funkciu vykonával v rokoch 1582 – 1584 (J. Rezik -  S. Matthaeides: Gymnaziológia. Dejiny gymnázií na Slovensku, Bratislava, 1971). Protokol dobšinskej  ev. a. v. cirkvi s odvolaním sa na staršie pramene udáva jestvovanie školy od roku 1584. Vtedy existovala nielen základná škola pre chlapcov a dievčatá, ale aj stredná latinská škola, kde sa vyučovala rétorika, syntax, gramatika a donátus (donáta – klasická stredoveká učebnica latinského jazyka  od rímskeho gramatika a učiteľa rečníctva A. Donata). 

Prvá písomná správa z domácich zdrojov, potvrdzujúca existenciu školy, pochádza z roku 1595 a spomína sa v nej rektor školy. Obsahovo bohatšie správy pochádzajú zo 17. storočia, napr. záznam z roku  1620 je písomným prehlásením  rektora školy Pavla Antoniho, ktorý sľubuje vernosť bratstvu, poslušnosť a úctu voči svojmu farárovi. Tieto pramene tiež dokazujú, že mesto Dobšiná venovalo veľkú pozornosť  škole a učiteľovi,  a preto  škola svojou úrovňou a organizáciou predstihla okolité školy. Záznam z návštevy fary a školy napísaný  dňa 9. 2. 1637 svedčí o existencii „vyššieho oddelenia“ a tiež o tom, že žiaci preukázali dobré znalosti z gramatiky a dialektiky. V roku 1670  mala dobšinská škola troch učiteľov: rektora, organistu a kantora. Ďalšie pramene z rokov  1697, 1698, 1699,  a 1700 uvádzajú, čo sa v škole vyučovalo, aký bol počet žiakov  a aká bola organizácia školy.  V škole aj naďalej pôsobili traja učitelia, z ktorých jeden zastával funkciu rektora, druhý funkciu konrektora. V polovici 17. storočia mala škola tri triedy: I. trieda – rétoristi, syntaxisti a gramatisti, II. trieda – legentisti a sylabisti, III. trieda – dievčatá. V prvej triede si pod vedením rektora Juraja Gotthardta získaval vedomosti značný počet žiakov. V druhej triede mal učiteľ Juraj Lang 60 chlapcov a učiteľ tretej triedy Matej Lehotský vyučoval 60 dievčat.  

Škola začínala „prekvitať“ v 18. storočí, a to najmä v jeho druhej polovici. Mala k dispozícii novú budovu s dvomi posluchárňami a knižnicou.  V školskom roku 1741/1742 žiaci prvej triedy robili skúšky z biblie, katechizmu a svetských náuk (ako sú rétorika, gramatika syntax,  logika, aritmetika).  Reformy štátu v druhej polovici 18. storočia, týkajúce sa oblasti školstva  a narúšajúce  monopol cirkvi vo výchove a vyučovaní, prinútili protestantskú cirkev zaoberať sa  školskými problémami separátne na seniorálnych konventoch.  V roku 1742 boli prijaté zákony  rektorov a učiteľov  (Leges rectorum ac praeceptorum), ktoré boli záväzné aj pre školu v Dobšinej. Cirkev nimi záväzne určila odbory a poznatky, ktoré sa na škole majú preberať. Škola mala vtedy dve oddelenia. Vyššie  oddelenie tvorili rétoristi, syntaxisti a gramatisti, nižšie tvorili donatisti. Vo vyššom oddelení vyučoval rektor, v nižšom konrektor. Z nižšieho oddelenia do vyššieho  boli  žiaci zaraďovaní na základe odpovedí pri skúškach.  Do ročníkov zaraďovali žiakov nie podľa veku, ale podľa vedomostí. Štúdium vo vyššom oddelení trvalo obyčajne tri roky, v nižšom oddelení jeden až dva roky. Počet žiakov v triedach vyššieho oddelenia sa v rokoch 1777 – 1820 pohyboval od 82 do 203.

Vyučovanie v dobšinskej strednej škole v 18. storočí sa začínalo náboženským spevom a modlitbou. Ťažisko vyučovania bolo v latinskom jazyku, ktorý sa žiaci učili každý deň. V staršom oddelení zákony povinne nariaďovali bibliu a katechizmus a z orientálnych jazykov  gréčtinu a hebrejčinu. Pozoruhodné je, že na dobšinskej škole sa od roku 1742 vyučoval jazyk nemecký a slovenský. Z ostatných predmetov sa vyučovala rétorika, poetika,  história cirkvi a vlasti, aritmetika, geometria, latinská poézia, krasopis, latinská gramatika a pravopis. Žiaci maďarskej a nemeckej národnosti sa učili katechizmus vo svojich materinských jazykoch. Všetky učebnice okrem katechizmu boli latinské.

Hodnotenie žiakov sa spočiatku nevyjadrovalo známkou, ale slovne, čo súčasne charakterizovalo žiaka aj zo stránky pracovnej a osobnostnej. V školskom roku 1812 – 1813 to bolo napr.:  - usilovný a poriadny  mladík (adolescens probus et sedulus), alebo – ťažko sa učiaci a hrubý (indocilis et rudis)  a pod.

Mnohí zo žiakov tejto školy sa neskôr stali v dejinách významnými osobnosťami. V Dobšinej študovali okrem iných: Ján Čaplovič (1777), Štefan Fábry (1777), Daniel Lauček (1777), Pavel Magda  (1777), Samuel Kollár (1784), Juraj Palkovič (1784), Pavel Tomášik (1784), Pavel Jozef  Šafárik (1803), Karol Kuzmány (1816/1817, 1819/1820) a Pavel Dobšinský st. Definitívny koniec strednej škole v Dobšinej urobil štát roku 1850 vydaním nariadenia (Entwurf der Organisationen der Gymnasien und Realschulen).

Okrem strednej školy jestvovala v Dobšinej aj základná škola, v ktorej vyučovali dvaja učitelia, kantor a preceptor. V nej boli žiaci rozdelení na chlapcov a dievčatá. Po zániku strednej školy bola táto elementárna škola  rozšírená o vyššiu chlapčenskú. Zrušenú strednú školu  čiastočne nahradzovala výučba latinského jazyka na všeobecnej škole pre tých žiakov, ktorí sa pripravovali na gymnázium.

V súvislosti so zrušením tejto školy vznikla u predstaviteľov mesta myšlienka, že požiadajú ministerstvo náboženstva, vzdelávania a školstva o udelenie súhlasu na založenie  štátnej občianskej  chlapčenskej školy, a to za predpokladu, že mesto bude hradiť všetky výdavky na jej založenie a prevádzku v budúcnosti a okrem toho preberie na seba zodpovednosť, ďalej  zriadi a bude prevádzkovať dievčenskú školu.  Po udelení súhlasu bola v septembri 1892 otvorená dvojtriedna štátna meštianska chlapčenská škola. 

Vedením štátnej občianskej chlapčenskej školy bol od jej začiatku až do roku 1902  poverený Štefan Rőczey (Rőczey István). Počas jeho vedenia mala škola ročne 150 -180 žiakov. V roku 1897 sa škola presťahovala do novej účelovej budovy. Riaditeľom školy od roku 1903 bol J. Eduard Hanvai (Hanvai J. Ede). Škola úspešne vychovávala mládež v duchu vtedajších predstáv.

Dobšinská obecná občianska dievčenská škola vznikla v roku 1888, keď ju založila správa mesta ako vyššiu dievčenskú školu. Jej prvá trieda bola otvorená v školskom roku 1888 – 1889.  V prvých rokoch školy  niektoré hodiny zabezpečoval učiteľský zbor obecnej základnej školy. V školskom roku 1889 – 1890 bola otvorená druhá trieda vyššej dievčenskej školy, kedy ustanovili aj dvoch učiteľov so zodpovedajúcim vzdelaním a jednu učiteľku ručných prác. V školskom roku  1890 – 1891 preorganizovali  vyššiu dievčenskú školu na štvortriednu občiansku školu. Až do školského roku 1895 – 1896 učitelia vyššej občianskej dievčenskej školy podliehali pod základnú školu. Školský rok 1901 – 1902 znamenal zmenu v živote školy, keďže bola zoštátnená a rozšírená o piatu a šiestu triedu. Riaditeľmi školy boli: v rokoch 1888 – 1892  Gejza Nemeš (Nemes Géza); v rokoch 1892 – 1895  Ján Ulreich (Ulreich János); v rokoch 1895 – 1898  Henrik Erhardt (Erhardt Henrik); v rokoch 1898 – 1901  Samuel Klein (Klein Samu) a v rokoch 1902 – 1903  Eugen Halaši (Halasi Jenő).

            (Spracované na základe: J. Gallo: Dejiny stredných škôl v Gemeri do polovice 19. storočia, Osveta Martin, 1977, 58-66 a S. Borovszky (ed): Magyarország Vármegyei  és Városai, Gömör – Kishont Vármegye, Budapešt 1903, 356-357)

Možno teda konštatovať, že  vzdelávanie zaujímalo v živote obyvateľstva Dobšinej popredné miesto, škola a kostol sa stali prvoradými nositeľmi kultúry. Na základe historických údajov, možno orientačne zostaviť tieto historické medzníky v dejinách miestneho školstva:

• v rokoch  tureckého vpádu v roku 1584 bola osobitná chlapčenská a dievčenská trieda základnej školy a následne aj stredná škola
• na mieste pôvodnej drevenej školy postavila cirkev v rokoch  1800 až 1803  novú školskú budovu
• predstavitelia mesta poskytli v roku 1851 pomerne veľký  finančný príspevok na založenie mestskej materskej škôlky
• v roku 1853 bola založená detská opatrovňa – óvoda ako jedna z prvých v Uhorsku (zoštátnená v roku 1900)
• v roku 1854 sa zaviedlo v nedeľu poobede  povinné vyučovanie rysovania pre učňov
• v roku 1859 mala chlapčenská škola štyri a dievčenská škola tri triedy
• v rokoch 1860 – 1895 bola v Dobšinej mestská banícka škola
• od roku 1864 neplatili miestni žiaci školné a zápisné platili iba majetnejší občania
• v roku 1870 sa evanjelická škola stala obecnou  
• v roku 1875 mesto postavilo novú školskú budovu s ôsmimi triedami na Letnej ulici pre dievčatá
• v roku 1885 bola v meste zriadená obecná učňovská škola
• v roku 1889 bola založená štvortriedna dievčenská meštianska škola, na prevádzku ktorej prispievala evanjelická cirkev a. v.
• v roku 1892 bola otvorená štátna šesťtriedna chlapčenská meštianska škola
• v školskom roku 1901 - 1902 boli v meste tieto školy: šesťtriedna štátna  základná chlapčenská a dievčenská škola, nedeľná „opakovacia“ štátna chlapčenská a dievčenská škola, štátna materská škôlka, štátna základná jednotriedka na Dobšinskej Maši a v Rakovci, základná rímskokatolícka škola, ktorá už  od roku 1763 mala osobitného učiteľa – kantora, štvortriedna mestská priemyslová škola, štvortriedna mestská meštianska dievčenská škola, šesťtriedna štátna meštianska chlapčenská škola a dvojtriedna banícka škola
• v roku 1909 bola na mieste starej základnej školy postavená nová školská budova s priečelím k evanjelickému kostolu (dnes národná kultúrna pamiatka)

Obdobie školstva po druhej svetovej vojne je spracované v knihe „Bola raz jedna chýrečná škola“, ktorej zostavovateľom je MVDr. Gustáv Husár a bola vydaná v roku 2018 ako publikácia mesta Dobšiná.

Je samozrejmé, že v priebehu času dochádzalo aj v školstve k rôznym zmenám. Uvedenými údajmi chceme iba poukázať na pozoruhodnú starostlivosť mesta pri sústavnom  vzdelávaní svojich občanov.

V ďalšej časti príspevku uvádzame  preklad „Vestníka“,  napísaného v maďarskom jazyku  s príslušnými poznámkami aj v nemčine a niekedy i v nemeckom dobšinskom dialekte.

 

 

OBSAH

1.   Dobšiná a priemysel

2.   Členovia školského výboru

3.   Učiteľský zbor

4.   Školský rok

5.   Rozvrh hodín

6.   Zoznam žiakov, výsledky výučby a výkaz vymeškaných dní

7.   Účtovná uzávierka priemyselnej školy

8.   Štatistický výkaz o počte žiakov:

               A) podľa druhu remesla

               B) podľa viery, národnosti, veku a opustenia školy

9.   Záverečná skúška, výstava výkresov a ručných prác

10. Príspevky

11. Na vedomie

 

I.

D o b š i n á  a  p r i e m y s e l

(pohľad do minulosti)

Povedz mi, aká bola tvoja  minulosť a ja ti poviem, aká  bude tvoja budúcnosť 

Confucius

Článok XVII zákona z roku 1884, ktorý po novom usmerňuje priemyselné prevádzky a pomery v priemysle, sa zaoberá aj organizovaním priemyselných (učňovských) škôl. Nariaďuje totiž založenie takejto školy v každom meste a obci, kde je aspoň 50 učňov.

V zmysle tohto zákona, bola ustanovená aj dobšinská nižšia (prvostupňová) priemyselná škola, kde sa vyučovanie  začalo v tomto školskom roku.  Účelom predkladaného Vestníka č. 1 je podať obyvateľstvu objektívne informácie o zriadení, žiakoch, činnosti a o dosiahnutých výsledkoch. 

Je síce skutočnosťou, že podobne zameraná priemyselná škola v Dobšinej už existovala, a tak túto začínajúcu inštitúciu bolo potrebné rozvinúť, rozšíriť a systematizovať. Miestna skupina  aktívnych priemyselníkov, ako aj mestská a školská vrchnosť, už pred rokmi pociťovali potrebu ďalšieho vzdelávania učňov v priemysle. Zodpovedné subjekty sa už od 60-tych rokov starali o zabezpečovanie teoretického vzdelávania v tzv. periodických nedeľných školách, ako aj o praktickú výučbu kreslenia (vždy v nedeľu o druhej popoludní). Mzda majstra kresliča bola zabezpečená na ťarchu mestskej pokladne vo výške 100 forintov. Vedľa toho, nemožno dostatočne hodnotiť spôsob, ktorým tento zákon predkladá dôležitosť základných priemyselných škôl, pretože v zmysle zásad a úsilia vzdelávať priemyselníkov si odteraz vyžaduje iné časové nároky a aj v inom duchu, čo dovoľuje také vyhliadky do budúcnosti, že vytvorí nové obdobie rozvoja priemyslu.

Som dokonale presvedčený o tom, že tento zákon o priemysle, práve pre svoj dôraz kladený na vzdelávanie, keď prostredníctvom odborného teoretického vzdelávania obohacuje vo všeobecnosti priemyselné odvetvie, ale zároveň aj usmerňuje spôsob dielenskej praxe, ktorý kladne ovplyvňuje. Učňom ukladá, aby lepšie zaobchádzali, dôslednejšie sa orientovali v remesle, mali ušľachtilejší vkus a väčšiu šikovnosť, zákon zabezpečuje autoritu celého priemyselného odvetvia, podporuje súťaživosť a napomáha k bezpečnému dosiahnutiu cieľov.

Remeslu sa tak bude učiť – domnievam sa – ľudskejšie, na základe jednoduchých zásad a v lepších podmienkach, ako doteraz. Učni remesiel v budúcnosti sa tak budú pripravovať podobne, ako na iné nepriemyselné odvetvia.   

Keďže je to tak – čo si želáme všetci – na začiatku nového obdobia, so srdcom naplneným radosťou a peknými nádejami, s rozhľadom sa pozeráme do budúcnosti, ale aj z hľadiska správnejšieho hodnotenia nastávajúcich nových pomerov, považujem za vhodné, uviesť pohľad do minulosti vývoja priemyslu v Dobšinej.

Ako bola založená a ako sa vyvíjala Dobšiná ? Aký bol priemysel v minulosti ? Môže každý, porovnaním predchádzajúceho stavu s dnešnými pomermi, získať bezpečnejšiu situáciu, v akom smere a ako dopredu plánovať, ako je potrebné pracovať tak, aby sa vytvorilo prekvitajúce nové obdobie? Prečo potrebujeme rozvíjať miestny priemysel?

Dobšiná sa nachádza v hornej časti Gemerskej župy, na obidvoch brehoch Dobšinského potoka  (v liste Vladislava – Ulászló z roku 1507: „inter fluvios dobsijnapathaka és Gjevlnewzyve“), jedného z prítokov rieky Slaná. Podľa sčítania z roku 1880, mala Dobšiná 5 592 obyvateľov, čím sa stala najľudnatejším mestom Gemerskej župy.

Dobšiná, v súčasnosti, je konečnou stanicou gemerskej železnice.

Zemepisné knihy,z jej zvláštností uvádzajú najmä baníctvo a v rámci neho náleziská nikel – kobaltových rúd, kvalitnú železnú rudu a jej spracovávanie, výrobu surového železa, ďalej romantické okolie so svetoznámym prírodným pokladom – ľadovou jaskyňou, stratenským údolím a občasným prameňom.

Mesto, za svoj pôvod, vďačí vrchom s výskytom rúd, na svahoch pokrytých bohatými lesmi, ktoré najmä v predchádzajúcich storočiach, poskytovali surovinu na výrobu dreveného uhlia, potrebného pri spracovávaní rúd.

Už pri príchode Maďarov v 9. storočí existovali tu roztrúsené jednotlivé osídlenia nemeckých baníkov. Boli to zvyšky kmeňov Kvádov a Gótov (Quád és góth törzsők maradványai).  Timon a Severinus udávajú, že už v dobe rímskeho impéria územia oblasti Hronu, riek Hnilca a Slaná, obývali germánske národnosti.

Títo osadníci, zväčša baníci, spolu s rodinnými príslušníkmi, sa usilovne zaoberali vyhľadávaním rúd, ich ťažbou a spracovaním, pričom občas, najmä v závislosti od prípadných ťažkostí za používania primitívnych nástrojov, menili svoje bydliská. (V tomto texte citované historické údaje, obzvlášť neskôr, v období cechov, sú podľa G. Pilz, Bartholomaeides, predovšetkým zo starostlivo spracovaného rukopisu  monografie J. Mikulika „Dobschau und die Dobschauer“, na ktorý chcem upriamiť pozornosť).  Územie, ktoré títo osadníci doslova s nomádskou povahou okupovali, patrilo pôvodne bánovi Dominikovi a jeho synovi grófovi Bors, neskôr, na základe darovacieho procesu prešlo do majetku iného zemepána.

Dobšiná, sa prvý raz spomína v roku 1243, ako obec resp. osídlenie, príslušné k turnianskemu majetku (praedium Torna) pod názvom Topscha vel possesio Topschuha (pozn. toto je omyl , v listine je uvedená Toplacha, dnešná Gemerská Teplica). Neskôr, spolu s inými časťami rozdeleného majetku Pelsőtz, Chitnik, Somkuth a iné (Plešivec, Štítnik, Lipovník a. i.), prešla pod vládu rodiny Bebek alebo Bubek (Bebek Fülöp és Detre).

Táto rodina sa neskôr rozpadla na plešivskú a štítnickú vetvu. Dobšiná pripadla do majetku štítnických Bebekovcov a jeden z nich, Mikuláš s prímením Kún, sa veľmi usiloval o to, aby roztrúsené banícke usadlosti zjednotil do jednej obce, kde postavil aj kaštieľ a preložil aj svoje bydlisko.

Tento plán sa však podarilo uskutočniť  iba jeho synovi   Ladislavovi (László), keď výsledkom jeho snahy bolo uzavretie zmluvy pred egerskou kapitulou (Impopulations-Instrument), na základe čoho bola založená Dobšiná, a tak za rok jej založenia môžeme vlastne považovať rok 1326.

Existovali tu však už od pradávna rozptýlené obydlia baníckych obyvateľov, ktoré boli sústredené, a nie tak, ako sa mnohí nazdávajú, že osídlenie bolo založené hromadným, jednorázovým prisťahovalectvom. Počet obyvateľstva sa však stále zvyšoval jednotlivými prisťahovalcami a neskôr najmä preto, že kladné výroky mestských radných mali za následok prisťahovanie sa väčších skupín. Na základe príslušných listín, boli noví osadníci prehlásení za slobodných občanov, ktorým bolo zaručené užívanie výhod krupinských privilégií.

Napriek uvedenému sa ale zdá, že rozvoj Dobšinej postupoval relatívne pomaly, pretože   iba v roku 1417 sa stala mestom (oppidum), k čomu prispela snaha arcibiskupa Csetneky László -a (Gubernátor  - nositeľ kríža piatich teplých prameňov).

V súvislosti so súdnym sporom medzi obidvomi vetvami Bebekovskej rodiny, ktorý prebiehal v rokoch 1408 až 1506, vykonal súdny výbor (okrem iných jeho členom bol aj Verbeötzi István) miestnu obhliadku a konštatoval, že sa tu nachádzalo množstvo opustených, ale aj činných baní a železiarskych dielní (fodinae cupri et malleatura ferri vulgo hamor dieta), zároveň sa však sťažoval na zlé kamenisté cesty, keďže niektoré oblasti nemohol preto navštíviť.

Pod mestom  (vo vlastníctve rodiny Szontagh), nad mestom (vlastníctvo rodín Remenyik, Stempel a Keiser) a v priľahlých údoliach, boli jednotlivé hámre a železiarske pece s obytnými domami robotníkov pozostávajúcimi z niekoľkých malých miestností.

Podľa súpisu z roku 1785, bolo tu 462 domov postavených z dreva.

Najvýznamnejšími stavbami 16. a 17- ho storočia boli:

a) kostol, zdá sa, že bol postavený v 14. storočí. Na začiatku 16. storočia bol vo vlastníctve vyznávačov husitského učenia a od roku 1557, bol majetkom evanjelickej cirkvi. V roku 1724 bol renovovaný a v roku 1727 bol doplnený oblúkmi, ale dva priečne vetvy a veža , boli postavené iba na začiatku terajšieho storočia.

b) škola  (pravdepodobne drevená stavba, prvým učiteľom bol v roku 1572 Peczellius Zsigmond)

c) radnica – mestský dom         

d) nemocnica – domov pre chorých a chudobných (Spital)

e) pastiersky dom (Hirtenhaus)

g) pivovar

Z evidencie narodených, zomrelých a sobášov vyplýva, že Dobšiná mohla mať do 15. storočia 1000 – 1500 obyvateľov a ku konci 18. storočia 3000 – 3500 

Z tragických udalostí vo vývoji mesta je potrebné uviesť hlavne pustošenie rytierov Basó Tamás, Mátyás a Brenhard v roku 1540, vpád tureckých lúpežníkov, ktorí uniesli ľudí a ich pustošenie v roku 1584, ďalej časté nešťastia spojené so zamestnaním obyvateľstva, nedostatočnú starostlivosť o chorých a deti, časté epidémie chorôb (v rokoch 1629, 1633 a 1714 osýpky a úplavica, v rokoch 1710 a 1645 mor, v rokoch 1830, 1855, 1866 a 1873  cholera), ako aj požiare v rokoch 1811 a 1855. V roku 1751 obrovský požiar spustošil územie okolo rieky Hnilec. Bohaté rudné ložiská, však v každom prípade úbytku obyvateľstva, motivovali prisťahovalcov k tomu, aby na ruinách rozvíjali lepší život a postupným odstraňovaním úpadku dosiahli rozkvitajúce obdobie.  

Dobšiná je v súčasnosti mestom so zriadenou mestskou radou. Hoci sa v oblasti baníctva, tak ako aj inde, stretávame s náznakmi úpadku, priemysel, oproti tomu, sa zjavne nachádza v stiesnenejších pomeroch a nie je ani tak mnohostranný a rozpínavý ako v minulom storočí, pritom však z hľadiska životných podmienok obyvateľstva, hustoty osídlenia i rôznych inštitúcií, ešte nevykazuje vážnejší úpadok. Môže to byť práve priemysel, ktorý by vykazoval snahu o zmenu na nové podmienky a do budúcna zabezpečil životné podmienky zaručujúce nový rozvoj.

Baníctvo bolo zamestnaním prevažnej časti obyvateľstva Dobšinej už od jej vzniku a poskytovalo hlavný zdroj zárobkov, ďalej to bola výroba kovov, hutníctvo, kováčska  železiarska výroba a pálenie dreveného uhlia.

Z týchto oblastí existuje množstvo dokladov a napriek tomu, že v doterajšom vývoji banského priemyslu sa vyskytlo mnoho svedeckých udalostí, v rámci opisu súčasnej štruktúry, ich musíme opomenúť (pozri: A bánya és vasipar története Dobsinán od Jozefa Mikulika, Budapest, Athenaeum, 1881).

Nepatrná časť obyvateľstva sa zaoberá aj chovom dobytka, ktorý by mohol byť viacej uznávaný, pretože v okolí je množstvo horských lúk s bohatým trávnym porastom. Poľnohospodárstvo, ale, pre kamenisté a neúrodné horské svahy, si vyžaduje veľkú námahu a obrábanie kamenistej pôdy je tak namáhavé, že sa v podstate sústreďuje iba na domáce pestovanie zemiakov.

Súčasný stav dobytka v Dobšinej: 780 kráv, 383 jalovíc a juncov, 287 koní, 384 prasiat, 3630 oviec, 63 teliat, 54 volov a 22 býkov.

Prejdime po uvedenom na vývoj ručného umeleckého priemyslu v užšom slova zmysle, kde možno vymedziť nasledujúce obdobia:

            1. Obdobie domáceho priemyslu alebo ľudového priemyslu

Obyvatelia si zo začiatku potrebné práce vykonávali sami, a to počnúc stavaním obydlia, až po nástroje a náradie potrebné k remeslu, odievaniu, prípravu potravín, k pohodliu a ochrane. Každý  jednotlivec si ich vyrábal sám, pričom si zručnosť a šikovnosť osvojovali synovia po otcovi a dcéry po matke. Ešte aj v súčasnosti sa, medzi baníkmi, najmä pri práci s banským drevom,  vyrábajú  nástroje po domácky. Príslušníčky ženskej časti rodín, predovšetkým v minulom storočí, dosiahli v pestovaní ľanu a výrobe plátna také pokročilé výsledky, že ich hotové plátno predstavovalo až vývozný artikel. Dnes, ale táto činnosť, skoro úplne zanikla.

V oblasti domáceho umeleckého priemyslu, sa v dnešnej dobe skúšobne uskutočnilo zavedenie nového odboru. Uhorské ministerstvo a gemerský priemyselný spolok, za výdatnej podpory mesta Dobšinej, zabezpečili v učňovskej dielni odbornú výučbu sústružníkov a brusičov kameňa z dobšinského serpentinitu.

            2. Obdobie  jednotlivých majstrov

Vedľa domáceho priemyslu, sa samozrejme vyskytli aj jednotlivci, ktorí mali nielen výnimočné schopnosti, ale aj dlhodobú prax v uvedenom obore. Začali sa tak zaoberať aj výrobou tovaru na predaj, pričom zamestnávali aj blízkych a známych. Tak sa pomaly vyvinula inštitúcia majstrovstva. Jednotlivé obory priemyslu boli samostatné a niektorí majstri prijímali do učenia aj iných.

Toto obdobie trvalo v Dobšinej veľmi dlho a zahrňovalo rôzne odvetvia. V cirkevnej matrike  sa v období rokov 1626 – 1630 vyskytujú mená týchto majstrov: Andreas Peszmann, ein Stohlschmied, Peter Krautundfleisch, Schlosser, Hans Strinz, Bierbräuer, Hans Antony, Schneider, Adam Kraus, Bindergesell, Andreas Wasserbauch, Balkmacher, Georg Tannhäuser, Schuster, Hans Thaler, Stohlschmied, Stephan Jöstel, Fleischhakker, Hans Burger, Georg Wasserbauch, Andr.  Schwarz, Binder, Elias Graf, Weber, Balzer Tins, Schmied, Hans Schönfelder, Cristoph Lux, Binder, Valten Conrad, Müller, Hans Nikodemi, Schmied, Georg Clement, Merten Kraus, Weber, Mathias Schönwiesner, Gemeinbrauer a iní.      

I keď tu boli zastúpené rôzne obory priemyslu, vzhľadom k chatrnému stavu obyvateľov, mohli si nájsť iba obmedzené zárobkové možnosti a tak sa zaoberali aj inými možnosťami. niekedy i roľníctvom.

Keďže počet obyvateľstva rástol, a v tunajších baniach, hutách a hámroch, si stovky cudzích nachádzali istú prácu, pričom si uplatňovali aj svoje nároky. To malo výdatný vplyv na rozvoj domáceho umeleckého ručného priemyslu.

            3. Obdobie cechov

Dobšinskí priemyselníci sa do cechov združili iba v roku 1630 a to na základe odporúčania a usmernenia ctihodného duchovného Krautundfleisch Mihály –a  (Mich. Lachanosarcus).

Cechy (Zünfte, Innungen) v stredoveku neboli iba jednoduché priemyselné združenia, ale zjednotené spoločenstvá, ktoré mali jednotný cieľ v živote ( pozri  Georg Jausz: Lehr- u. Lesebuch für Gewerbeschulen in G. L. Kriegk: Die Zünfte u. Innungen im Mittelalter). Vo vtedajšom systéme cechov možno rozlíšiť päť rôznych charakteristických rysov, ktoré mali význam aj z politického hľadiska. Cech vystupoval ako spolu držiaca rodina, pričom o nariadeniach vrchnosti informoval a za ich dodržiavanie aj zodpovedal, cechmajster. Členovia cechu vykonávali aj policajnú službu a pri všeobecnom ohrození vystupovali ako organizovaná obranná skupina. Cechová vojenská zložka, mala aj svoje farebné označenie, jednotliví majstri mali aj vlastnú zbraň a v bojových podmienkach bola povinná vykonávať vojenskú službu. Dozerali na dôsledné dodržiavanie náboženských a mravných zásad a prísnu kontrolu dodržiavania dobrých zvykov, ako aj verejnej spoločenskej mravnosti. Udržiavali a zdokonaľovali spoločenský život, ale predovšetkým sa snažili kontrolovať priemyselnú prax, udržiavať výsady v tejto oblasti a vychovávať učňov k usilovnosti.

Neskôr sa, z priemyselnej polície a nátlaku cechov, stala neprívetivá inštitúcia a pravidlá prijímania do cechov sú dnes, oproti predchádzajúcim obvykle miernym, vždy viacej  a viacej prísnejšie.

Výhodou tohto obdobia bolo, že priemysel aj v týchto obmedzovaných podmienkach prekvital a majstrovstvo predstavovalo pre niektorých zlatú krajinu. (Handwerk hat goldene Boden – remeslo má zlaté dno)

Tienistými stránkami tohto systému bolo, že sa do popredia kládli výsady, ale ani pri predpojatom posudzovaní predností, sa nemôžeme pomýliť, ak máme vysloviť svoj názor o cechoch.

V Dobšinej, na základe nášho výskumu, existovali tieto cechy:

a) Cech obuvníkov (Schuhmacherzunft)

Z tejto oblasti máme nasledovné pôvodné písomné zmienky:

 Obuvníci Tobias  Kraus, Lenert Wächter, Girg Tannhäuser, Hans Schönfelder. Girg Clement, Andreas Wächter, Girg Stubner und Allias Tanhäuser prevzali 14. marca 1635 privilégia štítnických obuvníkov vyhotovených ešte v roku 1501 v Molda (Szepsi) - (asi Moldava) zo záveskom za to ročne na Turíce odovzdať 10 vypracovaných teľacích koží. Uvedené privilégium im Math. Pap, toho času starosta radnice ako predstaviteľ všetkých Zümften; - pletiarní? a cechov mesta Štítnik odovzdal v latinčine. Tieto boli v počestnej domácnosti pána Krautundfleischa  uvážlivo do nemčiny preložené. A ešte 12 bodmi doplnené a celou radnicou (radou mesta)? potvrdené a vydané.

Obuvníci sa zaväzujú: Oslavovať nedele a sviatky, zúčastňovať sa bohoslužieb a pohrebov, jeden druhého pri nákupoch sa nesnažiť predbehnúť, pri propagácii cechu preukázať sa listinami, zaplatiť 64 Denárov, z ktorých polovica patri richtárovi, druhá polovica cechu  tomu 2 fl??,  4 tt. ?? vosku, 4 pitnty vína a pripraviť a ponúknuť 3 jedlá. Majstrovská práca pozostáva z troch párov čižiem pre ktoré kúpi cech kože z vola. Pokiaľ sa majstrovská práca podarí, tak remeselník pripraví pre všetkých majstrov, ich manželky a detí obed o 7 chodov, 1 fľašu vína. Keď sa majstrovská práca nepodarí tak dotknutý zaplatí 4 fľaše. Syn majstra zaplatí len polovicu. Garbiari smú pre podošvu a kirpeln? vršok ? len hovädziu kožu nakúpiť, ovčia, teľacia a kozia koža je pre obuvníka vyhradená. Učňovská doba je 3 roky. Počas prvých 2 rokov patri učňovi hrubý biely kabát, k tomu košeľa, klobúk a opasok. V treťom roku  oblek z českého súkna. Týždenná výplata pre sluhov obuvníka má byt 20 D (Denárov?) a vlastné opravy.  Nové pre vlastnú potrebu si nesmie vyhotoviť a aj pokiaľ mu to majster dovolí tak bude  10 tt vosku potrestaný.

Kto nie je majster nesmie ani pracovať, nikto cudzí nesmie na trh tovar priniesť a ešte na viac, keď sa neoprávneným ziskom pokúsi všetok tovar vykúpiť. Pokiaľ sa to stane tak sa mu musí všetok tovar odobrať. Majstri musia medzi sebou v pokoji žiť, vzájomne sa  neurážať, služobníctvo v pohotovosti držať a ten kto má dvoch sluhov (učňov) musí jedného dať tomu ktorý ho nemá.

Doplnené pravidlá obsahujú ešte veľa iných pokynov vzťahujúcich sa na konanie a správanie sa.

Tento cech zanedlho vypovedal drahé štítnické  priateľstvo a pridružil sa ku Košičanom. Mestský sudca Kövitzky János vydal v roku 1642 pre tento cech aj nové pravidlá (Zechfreiheiten). Ako dobšinskí majstri sa uvádzajú: Kraus Tóbiás, Wächter András, Clement György, Abschein János, Stubner György, Tannhäuser Elias, Poloni Mihály, Männel Pál a Mikius Jakab.

b) Garbiari patrili do roku 1816 k rožňavskému cechu garbiarov, až kým v roku 1821 cisár Ferencz prostredníctvom Koháry Frencz –a  nepodpísal udelenie osobitných výsad

c) Cech čižmárov (Tschischmenmacherzunf)

Miestnymi čižmárskymi majstrami boli: Fabriczy András senior, Fabriczy Dániel, Csisko Jánov, Kaiser Tóbias, Fabriczy András junior, Fabriczy János, Lalko János, Kacska István a Mega Pál. V roku 1703 košický cech čižmárov získal výsady pričinením sa Szaller Marton Józef –a.

Pravidlá, s menšími úpravami, vzhľadom k predtým uverejnenými, boli podobné. Pre vtedajšie pomery bolo charakteristickým hodovanie pri majstroch. Z tohto hľadiska máme nasledovné záznamy:

Majstrovský výrobok pozostáva z jedného páru čižiem, jedného páru Gulai papúč a jedného páru pantoflí. Pri prezentácii týchto je výrobca povinný pripraviť tri obedy a 3 Masse (krčahy,?) vína podať a potom 4 jedlá, 3 fl.? a 4 tt. vosku.

Art 4 tus.-  Budúci majstri majú najprv vážený cech  pozdraviť a cech im prikáže zložiť tri guldeny, ako aj 4 tt. vosku a dať doniesť majstrom dva krčahy vína. Potom keď majster  vypracoval majstrovské kusy, je dlžný pripraviť dobré majstrovské jedlo na dva stoly. Na každý stôl  štyri chody jedla, k tomu dostatok žemlí a pokiaľ obed trvá každý nový majster je dlžný ponúkať víno i počas trvania celej hostiny, tak ako to robili predtým aj  iní majstri. Prvý chod má byť dobre korenené  stehno  (Rohrbein) a hovädzie mäso s feferónkami (Kapauner?). Druhý chod vyprážané mäsá, pozostávajúce z 10 funtov hovädzieho, jednej štvrtiny teľacieho, potom dobre pripravené jedlo z husaciny, plneného prasiatka, štyroch sliepok, z nich dva plnené a dva neplnené. Tretí chod kyslá kapusta z korenením hovädzím, husacím a slepačím mäsom. Štvrtý chod, ryža uvarená v mlieku.

Po takejto výdatnej hostine, od konania ktorej neskôr upustili, musel ešte novoprijatý majster zaplatiť do spoločnej pokladnice 28 forintov. Cech bol povinný, novozvolenému sudcovi, zavďačiť sa odovzdaním príslušného daru.

V roku 1822, tunajší čižmári, získali „Privilégia“ datované vo Verone a podpísané cisárom Ferenczom a Kothárym, ktoré boli platné až do zaniknutia cechu.

d) Zmienka o krajčíroch je nasledovná:

Krajčíri Hans Antoni, Merten Grosz, Hans Herman, Emericus Fräntz, Sigmund Jochum, Michael Antoni a Daniel Waserbauch prečítali v roku 1637 svoj cechový poriadok , ktorý  vyhotovil p. farár Michael Krautundfleisch a ktorý mal ich založený cech schváliť, súhlasiť a potvrdiť.  

V roku 1730 však Stubner István, Grosz Elias, Keiser András, Keiser János, Klausmann András a Grosz István získali pravidlá košického cechu krajčírov, na základe ktorých znovu organizovali činnosť.

e) Cech mäsiarov

Mäsiari Azmanus Azmani, Merten Purz, Stephen Jöstel a Balzer Antony založili v roku 1683 svoj cech pričom následne spravodlivo prevzali podriadené mäsiarstva z hlavných banských miest v Kremnici, Banskej Štiavnici a Spišskej Novej Vsi.

Jeho cechové právo (Zech-Gerechtigkeit) bolo súdne potvrdené,  za účasti kremnického sudcu, 26. januára 1637 v Plešivci.

f) Kováči (Schmiede, Klein- u. Huff, auch Nägelsmiede - kováčovňa na drobné výrobky, podkovy a  výrobu klincov)

Miestny magistrát, tak ako aj celé obyvateľstvo (jednohlasným konsenzom váženého magistrátu ako aj súčasnej obyčaje), po dohode v roku 1633, sa združili do spoločnosti.

Z odkazov je treba spomenúť:

• Keď sa stáva majstrom musí učeň predložiť 2 tt. vosku a 4 fl. Peniaze a 2 pinty vína a päť jedál.
• Tovariš musí 14 dovolenkových dní pracovať, keď nie, stratí týždenný plat a tak dlho mu to bude pripomínané, kým sa nedostaví a s majstrom sa nedohodne.
• Učeň je 14 dni v skúšobnej dobe. Keď je čestný a túto aj preukáže a tiež sa v dobrom prejaví v práci bude mu remeslo na 3 roky zaručené. Pri zobratí zo služby učňa poskytne za remeslo 2 krčahy vína a jedlo.
• Zdá sa, že tieto rôzne poplatky boli pre jednotlivcov obstojne ťažké.
• Je potrebné  pochvalne vyzdvihnúť, že o chorých bolo  náležite postarané.
• „keď tovariš ochorie tak  na 14 dní bude v opatere majstra a pokiaľ i naďalej je práce neschopný preloží sa do nocľahárne, kde mu bude pridelená opatrovkyňa“

            Pravidlá správania sa, boli určené do najmenších podrobností:

XI Item – Ktorý v kostole počas kázne zaspí alebo rečami vyrušuje je dlžníkom ¼ tt vosku  ( 1 tt. Machs = 10 pfenig) – udáva sa Machs ale má byť Wachs

XII. Item – Tovariš ktorý sa túla a dôjde i do krčmy a potom vojde do druhého domu a až potom príde do nocľahárne je dlžný 1 tt. vosku.

XIII Item – Keď tovariš v pondelok zmešká do práce, tak je dlžný a majster mu polovičku týždenného platu nevyplatí.

g) Puškári (Büchsenmacher) a zámočníci, sa v roku 1801 združili do jedného spolku. Jeho pravidlá (cechový štatút) potvrdil podžupan Gemerskej župy.

Majstri, ktorí sa zaoberali výrobou zbraní : Heutschy Sámuel a Fürst Pál, zámočníckymi majstrami boli Rozlosnik András, Szoyka Simon a Danielisz János.

Kráľ Matej už skôr udelil dobšinským kováčom zbraní pochvalný list.

h) Cech stolárov (Tischlerzunf) zorganizovali majstri Valko Mihály, Golian Péter, Baldiak János, Köhler Jakab, Rozlosnik Mihály, Stupka György, Schablik Pál a Gabonay János.

i) Tkáči (Weber) – podľa údajov Bartholomäides –a koncom minulého storočia boli piati a keďže podľa cirkevnej matriky, sa už začiatkom 17. storočia tu zaoberali tkáčstvom, je skoro isté, že majstri tohto remesla sa združili do cechu. Začiatkom 19. storočia toto odvetvie zaniklo.

k) Až kým v Dobšinej železiarsky a oceľový priemysel rozkvital, bolo tu viacej obchodníkov (Handelsleute), ktorí  sprostredkovali vývoz týchto výrobkov do miest Debrecín, Kečkemét, Budapešt a Miškolc. Po zániku tohto odvetvia, na začiatku tohto storočia, nebol tu žiadny miestny obchodník (Handelsmann) a tak obyvatelia mesta boli odkázaní nakupovať v susedných mestách.  Tak sme zistili, že v deň tureckého vpádu 14. októbra 1584, boli viacerí občania na levočskom trhu, čím sa zachránili pred nebezpečenstvom smrti.

l) Ako zaujímavú skutočnosť je potrebné spomenúť, že povozníci (Fuhrmann) sa, podľa všeobecne zaužívaných zvyklostí, tiež združili do cechu.

Okrem priemyselníkov, ktorých jestvovanie možno dokázať na základe listín, existovali v menšom počte aj iní a to: mlynári, kameňorezači (spomína sa výroba mlynských kameňov), hrebenári, hrnčiari, zvonolejári, klampiari a iní.

Ďalej treba uviesť aj existenciu dvoch prosperujúcich papierní, ktorých prevádzku zastavili v prostriedku súčasného storočia.

V roku 1852 vyšla tlačou príručka „Orts- u. Heimathskunde v. Dobschau“, kde sa konštatuje, že v Dobšinej je rozvíjajúci sa priemysel a majstrovstvo. Podľa nej, v Dobšinej vtedy pôsobilo: 1 lekárnik, 3 obchodníci, 17 čižmárov, 3 obuvníci, 14 krajčírov, 11 garbiarov, 15 stolárov, 10 zámočníkov, 10 mäsiarov, 7 kováčov, 3 kolári, 4 bednári, 2 maliari, 1 medenorytec a 600 baníkov.

V priebehu nasledovného obdobia došlo v roku 1872 k uplatneniu VIII. článku zákona.

4. Obdobie voľného priemyslu

Tento zákon o priemysle nariadil, že všetky existujúce cechy musia zaniknúť. Keďže tento dovoľoval, aby sa členovia cechov mohli združovať do priemyselných spolkov, sa u nás v podstate nič nestalo. Určitú dobu, tunajšie cechy, sa ešte pridržiavali predchádzajúcich stanov, až kým chatrné zvyšky minulého obdobia, cechové truhlice a písomnosti, si úradná vrchnosť vyžiadala a deponovala ich do mestského archívu, kde sú odvtedy uložené. Majetok nebol, a tak v tejto  veci, nebolo ani potrebné na niekoho obrátiť, alebo niečo vybaviť.

Miestni priemyselníci so skutočnosťami tohto obdobia neboli veľmi spokojní, a tak ochotne privítali zavedenie XVII. článku zákona z roku 1884 a na jeho základe organizovali svoju činnosť.

 

5. Najnovšie obdobie vývoja priemyslu, z ktorého máme iba štatistické údaje a tak, objasnenie pomerov v priemysle Dobšinej, ďalej predkladám na ich základe.

            Podľa úradných dokladov teraz v Dobšinej sú:

Okrem toho sú v meste 11 obchodníci so 14 učňami a 4 pomocníkmi, ako aj 600 baníkov.

Dobšinskí priemyselníci, na základe nového zákona z augusta 1885 sa združili do priemyselného združenia a výsledkom reorganizácie bolo ustanovenie spolku:

Predstavenstvo priemyselného spolku (korporácie):

                        Predseda:       Ballás Jakab

                        Podpredseda: Szoyka József

                        Zapisovateľ:   Mega Endre

                        Pokladník:      Stempel András

Členovia predstavenstva:

                        Adriáni György                                  Jex Mihály

                        Ballás András                                    Kasch András

                        Ballás Károly                                     Kaiser Mihály

                        Burger János                                     Klein Miksa

                        Chovan András                                  Koschik Mihály

                        Danielisz Károly                                 Kovács András

                        Fischer Károly                                    Lelko József

                        Fischer Sámuel                                  Mikulik Mihály

                        Gál József                                          Szoyka Sámuel

                        Gömöry András                                 Szikora József

                        Haag Lajos                                        Wagner Theofil

                        Jex András

To je stručný náčrt o  Dobšinej a vývoji  priemyslu do dnešných dní. Čo vyrieši a donesie budúcnosť – nevieme, ale tento pohľad do minulosti by ako skromný príspevok mohol poslúžiť k ďalšiemu plánovaniu, ako a akým smerom, z hľadiska miestnych pomerov, je treba rozvíjať priemysel – čo si želám z celého srdca. Nech sa, s láskou a oduševnením, spolčia všetci, ktorým je priemysel povolaním, vrátane toho, aké stanovisko k záležitostiam priemyselnej školy zastávať, ktorej súčasný stav predkladám a budem šťastný, ak tak urobím aj v nastávajúcej dobe.

Klein Samu

 

II.

Č l e n o v i a   v ý b o r u   p r i e m y s e l n e j   š k o l y

Predseda:   Lang Gustáv

Podpredseda:  Sárkány Miksa

Zapisovateľ a riaditeľ školy:  Klein Samu   

Ballás András                                   Kühn Ferencz

Ballás Jakab                                     Lischka Jakab

Fábry Károly                                     Mega András

Gömöry Samu                                  Melczer Ede, učiteľ, poslanec

Kasch András                                   Rozlosnik Mihály

Kaiser József                                    Stempel András

Klein Miksa                                       Szontagh Márton

                                                          Szoyka József       

 

III.

U č i t e ľ s k ý  z b o r

Poznámka: III. trieda bude otvorená iba nasledujúceho školského roku

 

IV.

U č e b n ý   p l á n

Učebný plán predmetov čítania a slohovanie, ako aj počty a geometria pre I. a II. triedu, v plnej miere zohľadňuje ministerstvom danú štruktúru. Pre prípravnú triedu a výučbu rysovania, slúžil ako pravidlo uplynulý školský rok:

a) do prípravnej triedy boli prijímaní učni priemyselného oboru slovenskej národnosti z okolitých obcí. Učebná látka, vo všeobecnosti, pozostávala z: a) písanie, b) čítanie, c) počty a to 4 základné úlohy naspamäť a písomne, d) rozhovory v maďarčine, ktoré sú zamerané na voliteľné predmety prírodopis, zdravoveda a dejiny vlasti. Učebnicami týchto tried boli: Szirmai József. Maďarská mluvnica pre školy I. zošit a pre žiakov I. a II. triedy  dr. Emericzy – Gelléri Mór – Péterffy József: Čítanka

b) Žiaci priemyselnej školy boli pri výučbe rysovania zaradení do dvoch tried a každá trieda bola rozdelené na dve skupiny.

1. Učebný plán pre prvú triedu rysovania

Vzhľadom ku skutočnosti, že podľa všetkého, v tejto triede priemyselnej školy, budú väčšinou takí chovanci, ktorí ešte nikdy nemali výučbu rysovania, učiteľský zbor považoval, ako potrebné, zaradiť základy rysovania a cvičenia podľa jednotlivých bodov.

Učebná látka pre prvú skupinu: priame čiary v rôznom smere, rysovanie voľnou rukou; precvičovanie kreslenia zvislých, vodorovných, šikmých, oblúkovitých, ohnutých a vlnitých čiar a ich spájania použitím rôznych ozdôb v zošitoch na rysovanie; oboznámenie sa s merítkom.

Učebná látka pre druhú skupinu: rysovacia tabuľa, rysovacie pravítko, rysovacie perá, trojuholník, uhlomer, používanie ďalších pomôcok na rysovanie a ich udržiavanie. Rysovanie čiar, uhlov, kruhov a ich delenie, ich použitie a rôzne prispôsobenie; rysovanie voľnou rukou podľa vzoru na nástennú tabuľu. Kružnica, krivky, vlnovky, a priamky a ich spájanie, ich prostredníctvom vytváranie jednoduchých a zložitejších ozdôb za súčasného dodržiavania znakov štýlu. Tieto dve skupiny žiakov sa vyučujú v jednej triede každú nedeľu poobede od jednej do štvrtej.

2. Učebný plán pre druhú triedu rysovania

Prvá skupina

Základné pojmy geometrického rysovania, ktoré sú základom vytvárania najdôležitejších zostáv. Z rovinného geometrického nákresu: druhy uhlov, ich meranie, delenie a prenášanie, bočný nákres, vrchol, tetiva, a uhly v danej mierke, používanie  menšej a väčšej mierky. Základné  vlastnosti kruhu, kružnica, priemer, polomer, struna, dotyčnica, koncentrické kruhy, objem, ovoid a závitnica. Odkresľovanie zložitejších tvarov zo vzoru, ich zmenšovanie a zväčšovanie.

Presný geometrický nákres: kreslenie hranatých a oblých telies podľa vzoru. Hranol, pyramída, valec, kužeľ, guľa a kreslenie rôznych zložitých telies. Pohľady: základný-pôdorys, bokorys, prierez a priečelie.

Druhá skupina:   

Odborný nákres pre stolárov, zámočníkov, tesárov, murárov, kováčov, mlynárov a iných. Tvorba, spájanie kameňa, tehál, dreva a železa. Prezeranie najlepších nákresov, ich kolorovanie a tieňovanie tušom. Oboznámenie s najvýznamnejšími štýlmi a ich porovnávanie.

Dve skupiny II. triedy majú výučbu spolu v nedeľu poobede od jednej do štvrtej v dobre vybavenej rysovni.

Vyučovací jazyk: maďarský a nemecký

V.

R o z v r h  h o d í n

Dobšinská obecná škola, za podpory školského priemyselného výboru, umožnila nám používať dobre zariadenú kresliareň baníckej školy v novej školskej budove, ktorá bola na vyučovanie vo večerných hodinách vybavená vhodnými svietidlami. Okrem toho, s láskavým súhlasom tejto školy, sme pre prvú triedu kresličskej školy, využívali učebňu IV. dievčenskej triedy.

Z hľadiska šetrenia výdavkov, večerné teoretické vyučovanie, sa vykonávalo v tej istej učebni, podľa nasledujúceho rozvrhu hodín:

VI.

Z o z n a m   u č ň o v,   z n á m k o v a n i e   a   z a m e š k a n é   h o d i n y

a) prípravná trieda

* odišiel   ** odišiel   *** vypadol

b) I. trieda

b) II. trieda 

* vzdialil sa       ** vzdialil sa

Poznámka:

Známky z chovania: dics. = chválitebný, jó = dobrý, szab. = bezúhonný,

n.sab = neuspokojivý

Známky z prospechu: jel. = výborný, jó = dobrý, elégs. = dostatočný,

elégt. = nedostatočný

V stĺpci zameškané hodiny je uvedený súčet ospravedlnených aj neospravedlnených hodín

 

VII.

Ú č t o v n á   u z á v i e r k a

 

VIII.

Výkaz o počte učňov

A) Podľa druhu remesla

IX.

Z á v e r e č n é   s k ú š k y,   v ý s t a v a    r y s o v  a   r u č n ý c h  p r á c

Záverečné skúšky boli v dopoludňajších hodinách dňa 27 júna.  Pri tejto príležitosti boli vo vedľajšej miestnosti vystavované písomky, výkresy – rysy a ručné práce učňov.

Nevyhnutné vybavovania vo veci výstavy ručných bolo realizované neskoro, čo spôsobilo v tomto smere malú účasť. Nakoľko praktické vzdelávanie učňov, má dobročinný vplyv a možno povedať, že ide o dobrú myšlienku, pričom na základe všeobecnej mienky, sa dá predpokladať do budúcnosti ešte oduševnenejšie konanie.

Na odmeňovanie, najlepších vystavovaných prác, štedro prispeli: mesto Dobšiná 2 forinty (frt), sporiteľňa 1 frt, Lang Usztáv 1 frt, Klein Samu 1 frt, Nikl Gyula 50 grajciarov (kr), Mega Endre 40 kr, Sárkány Sándor 50 kr, Tirscher Szilárd 1 frt, Sárkány Adolf, Sárkány Pál, Sárkány Boldozsár, Sárkány Kálmán po 1 frt, Ballás Jakab 40 kr, Gömöry Samu 40 kr, Szontagh Márton 50 kr, Szontagh Boldizsár 40 kr, Soyka András 40 kr, Kühn Ferencz 50 kr, Kaiser József 40 ke, Stempel András 40 kr, Kasch András 40 kr, Adriány György 30 kr, Ballas András 30 kr, Szomp Béla 50 kr, Szoyka József 30 kr, Lelko József 30 kr, Sárkány Miksa 1 frt, Klein Miksa 1 frt,Mesko Amália 50 kr, a Nikl Alália 20 kr, spolu 19 frt a 60 kr.

Prijmite, ctení darcovia, srdečnú vďaku od našej inštitúcie !

Záverom, uvádzam, že so šťastím môžem, k výsledkom výstavy konštatovať, že jednotlivé odmeny boli komisionálne stanovené a rozdelené na základe výsledkov skúšok.

Okrem toho za vynikajúce výkresy získali po 1 forinte učni Kaiser János, Rusznák Mátyás, Markovics Józesf, Krausz Károly, Rozlosnik Jakab, Jex Samu, Buger Károly,     Gömöry  József, Kaiser Samu a Wolfrám Kálmán.

Počet vystavovaných výkresov  bol vyšší ako 200, z ktorých vzhľadom k podmienkam, každý dostal pochvalu.

B) Zoznam učňov podľa národností, vierovyznania a veku

A tanulók nemzetiség, vallás és kor szerintX.

 

X. P r í s p e v k y

V uplynulom školskom roku naša inštitúcia dostala nasledovné príspevky:

1. Uhorské ministerstvo na prevádzku učňovskej školy láskavo prispelo sumou 150 forintov.

2. Ministerský komisár veľkomožný Jágócsy Péterffy daroval kresliarske zošity autorov Vidéky a Suppan, knihy návodov, ako aj zošity o ľudovom nábytku a zámočníckej práci.

3. Mesto Dobšiná uhradilo chýbajúce výdavky vo  výške 265 forintov a 97 grajciarov a zabezpečila pre osvetlenie pri večernom vyučovaní petrolej a v zimnom období palivo na vykurovanie

4. Vedenie miestnej obecnej školy poskytlo pre vyučovanie potrebné miestnosti, ako aj umožnila používať rysovacie  a vyučovacie pomôcky.

 

Prijmite, preto, veľkodušní dobrodinci,  za poskytnuté príspevky pre učňovskú školu, našu srdečnú vďaku !  

 

XI.

N a   v e d o m i e

1. Nasledujúci školský rok sa začne 12. septembra bežného roku

2. Nastupujúci noví učni, okrem školného,  platia aj  zápisné vo výške 50 kr

3. Ročné školné predstavuje 2 forinty, ktoré je potrebné vyplatiť u riaditeľa

V prílohe uvádzame ako ukážku reprodukcie vybraných častí pôvodnej publikácie vestníka

 

 

 

        

           

Zostavili: 

Ing. Mikuláš Rozložník, RNDr. Ondrej Rozložník,

Košice – Rožňava december 2020