Národné kultúrne pamiatky mesta Dobšiná

Ako národné kultúrne pamiatky sú v Dobšinej chránené rôzne typy architektúry a tiež hmotné predmety vo vlastníctve obidvoch cirkví. Predstavujú reprezentatívny výber, ktorý je dokladom histórie mesta. Zoznam vznikal od polovice 20. storočia a je otvoreným dokumentom, do ktorého môžu byť doplnené ďalšie pamiatky. Nasledujúci popis zachytáva len nehnuteľné pamiatky. Popis hnuteľných vecí a ich umiestnenie sa z dôvodu ich bezpečnosti nezvykne zverejňovať.

Najvýznamnejšou pamiatkou mesta je evanjelický KOSTOL, pôvodne neskorogotická stavba, vybudovaná  v roku 1480 pri staršej kaplnke z 1. polovice 14. storočia, zasvätenej sv. Valentínovi. V roku 1641 bola kaplnka spojená s kostolom do jedného celku a v roku 1727 bola pristavaná priečna loď (transept). Kostol postupne prechádzal ďalšími úpravami, až bol v roku 1891 takmer celkom prestavaný  a upravený v neogotickom slohu, podľa adaptačného projektu budapeštianskeho architekta K. Benku. Dnešný objekt je jednoloďový s priečnou loďou, s presbytériom s polygonálnym zakončením, s pristavanou sakristiou a s predstavanou vežou. Z pôvodnej stavby sa zachovalo presbytérium a obvodové murivo lode. Hlavný vstup do kostola je z podvežia, cez okované dvere z roku 1794, osadené v kamennom portáli. Presbytérium je zaklenuté krížovými gotickými klenbami s kamennými rebrami, loď valenou klenbou s  výsečami, ramená transeptu jedným poľom neogotickej krížovej klenby a sakristia plackovou klenbou. Víťazný oblúk je lomený gotický. Po obvode stien lode a transeptu sa tiahne drevená pseudogotická protestantská empora, nesená šesťbokými drevenými stĺpmi. Interiér kostola vrátane klenieb bol v roku 1902 vymaľovaný  ornamentami s rastlinným dekórom rožňavským maliarom Wilibaldom Wolframom. Na dlážke v celom rozsahu lode i svätyne je dekoratívne liate terazzo.

            Fasády kostola sú neogoticky upravené, na nárožiach podopreté operákmi s kamennými strieškami. Okná v neogotických kamenných osteniach sú členené kamennými prútmi a vyplené vitrážou. Vstupy sú osadené v kamenných portáloch. Fasády veže sú prečlenené po výške kamennými rímsami na tri podlažia, v hornej časti s balkónom a hodinami. Strecha kostola je vysoká sedlová, krížová, nad presbytériom ukončená ihlancom, nad loďou a nad transeptom štítová s kamennými vežičkami po stranách murovaného štítu a krížovou kyticou v jeho vrchole. Strecha veže je zakončená ihlancom so štítkami, a štyrmi nárožnými kamennými vežičkami.

      V letných mesiacoch roku 2002  bol vykonaný pamiatkový výskum presbytéria kostola, ktorý priniesol závažný nález rozsiahlych fragmentov stredovekej maľovanej výzdoby. (bližšie viď v osobitnom článku na tejto stránke).

Rímskokatolícky Kostol sv. Františka Xaverského  postavili v roku 1792, v barokovo-klasicistickom slohu, na mieste staršej drevenej kaplnky z roku 1746.  Obnovený bol v rokoch 1897 a koncom 20. storočia. Je to jednoloďová stavba so segmentovo zakončenou svätyňou, pristavanou sakristiou na severnej strane svätyne a predstavanou vežou na východnej strane. Hlavný vstup do kostola je cez podvežie na západnej strane. Interiér kostola je v celom rozsahu zaklenutý plackovými klenbami. Nad vstupom do lode je murovaný organový chór. Steny vrátane klenieb sú vymaľované figurálnymi výjavmi  J. Ádama z roku 1907.

            Fasády kostola sú zvýraznené lizénami a ukončené profilovanou korunnou rímsou. Okná sú segmentovo ukončené, lemované jednoduchými pásovými šambránami. Fasády veže sú po výške prečlenené kordónovými rímsami na tri podlažia, vo vrchole je terčíková rímsa s ciferníkom. Vo vyššom podlaží veže sú kruhové okná, v najvyššom podlaží na každej strane jedno polkruhovo zakončené zvukové okno, uzavreté žalúziou. Strecha lode kostola je sedlová, na západnej strane nad svätyňou ukončená ihlancom, na východnej strane pri veži murovaným štítom. Strecha veže je zakončená stupňovitou zvonovitou prilbou, pokrytá plechom. Vo vrchole veže kovaný kríž.

V roku 1872 sa mestská rada presťahovala do novej RADNICE, postavenej v rokoch 1868–1869 v neorenesančnom slohu podľa projektu budapeštianskeho architekta K. Benka, Je to samostatne stojaca stavba obdĺžnikového pôdorysu, s dvomi nadzemnými podlažiami a s podpivničním. Ústredným priestorom je vnútorné nádvorie prekryté zrkadlovou sklenenou klenbou. Súčasťou nádvoria je samonosné liatinové schodisko na stĺpoch, ktoré na poschodí ústi do galérie, obiehajúcej priestor nádvoria. Všetky priestory prízemia a suterénu sú zaklenuté segmentovými valenými klenbami s výsečami nad okennými a dvernými otvormi. Poschodie je dispozične naviazané na galériu nádvoria, miestnosti sú s rovnými stropmi. Na stenách nádvoria a vo veľkej sále na južnej strane sa zachovala pôvodná ornamentálna výmaľba.

            Fasády budovy sú historizujúce, južná a severná  so stredným rizalitom zakončeným  balustrovou atikou. Na celej ploche sú rustikované, prečlenené  soklom, priebežnými podokennými rímsami, kordónovou rímsou, a výraznou korunnou rímsou vyloženou na štukových konzoliach. Hlavný vstup z námestia je lemovaný dvojicou iónskych stĺpov, nesúcich balkón. Rizality sú na poschodí prečlenené korintskými stĺpmi. Okná sú bohato orámované, v časti stredného rizalitu polkruhové. Strecha objektu je zaatiková, valbová, v strede nad nádvorím vytvorená z dvojitej kovovej konštrukcie vyplnenej sklom. Vrchná konštrukcia je väzníková, spodnú tvorí sklenená zrkadlová klenba s prútovou kovovou výstužou v štvorcovom rastri, zhora nesenou liatinovými konzolami  a tiahlami vyviazanou na vrchnú väzníkovú konštrukciu. V exteriéri strechy je prístup ku sklenenej konštrukcii, chránený ohradou z kovaného zábradlia, kotveného do murovaných stĺpikov.

Mestský hostinec, REDUTA, vznikol koncom 18. storočia.  V jeho susedstve stál starší meštiansky dom. Niekedy v polovici 19. stor. došlo ku zlúčeniu týchto dvoch objektov do spoločnej prevádzky mestského hostinca, bolo vybudované spoločné reprezentačné schodisko pre obidva objekty, čím vznikla na poschodí veľká spoločenská sála a suterén bol prelomením priečnych nosných múrov zmenený na mestskú piváreň. Veľká sála na poschodí bola od roku 1908 používaná ako kino s kapacitou 280 miest. Ročne sa tu konalo okolo 12 divadelných a 120 filmových predstavení. K pričleneniu ďalšieho klasicistického meštianskeho domu, v ktorom bol pôvodne byt mestského notára a mestského úradníka, došlo v polovici 20. storočia. Tento dom si zachoval samostatné schodisko, ktoré slúži zároveň ako sekundárne schodisko pre veľkú sálu. 

            Je to poschodová, podpivničená stavba, pôdorysu tvaru U, v hmote i vo fasáde zreteľne zložená z troch samostatných domov. Krajný západný dom je trojtraktový, s prejazdom v strednom trakte prízemia, a s poschodovým dvorovým krídlom na západnom okraji parcely Je v ňom zachovaná dispozícia hostinca s hotelovými izbami vo dvorovom krídle. Stredný dom je dvojtarktový s prejazdom na východnej strane, dnes zamurovaným. Krajný východný dom je taktiež  dvojtraktový, s prejazdom vo východnom pozdĺžnom trakte, s dispozíciou meštianskeho domu a krátkym dvorovým krídlom. Suterény sú zaklenuté valenými klenbami, prízemie valenými a korýtkovými klenbami, poschodie s veľkou sálou je plochostropé.

            Fasáda je taktiež zreteľne zložená z troch celkov. Časť prislúchajúca k mestskému hostincu je klasicisticky upravená, trojosová, symetrická, so združenými  oknami členenými stĺpmi, na prízemí s iónskymi, na poschodí s korintskými hlavicami. Vertikálne je rozčlenená pilastrami s rovnakými hlavicami ako majú stĺpy v oknách, horizontálne je členená mohutnou kordónovou a korunnou rímsou. Okná sú delené dvomi stĺpmi a okrajovými pilastrami, nad nimi sú reliéfne panely. V strednej osi fasádu ukončuje trojuholníkový štít s tympanónom. Ďalšie časti fasády sú jednoduchšie, s oknami lemovanými šambránami. Strecha je sedlová, pokrytá eternitom, so spádom do ulice, s tehlovými štítovými múrmi prevyšujúcimi okolitú zástavbu.

Z budov troch historických škôl je chránená ŠKOLA, bývalá dievčenská, postavená v roku 1875 na mieste staršej budovy nižšieho evanjelického gymnázia,  na ktorom študovali K. Kuzmány  a P.J. Šafárik. V roku 1909 bola budova upravená.  V čase 1. ČSR v nej bola umiestnená štátna  obchodná škola, v druhej polovici 20. storočia SVŠ a potom gymnázium. V súčasnosti je v budove učňovská škola.  Je to poschodová stavba bez podpivničenia, obdĺžnikového pôdorysu s krátkym prístavkom na východnej strane. Hlavný vstup do budovy je z južnej fasády cez zádverie pod výstupným ramenom schodiska. Na podlahe zádveria je liate terazzo s dátumom prestavby 1909. Hlavným komunikačným priestorom budovy je vestibul s trojramenným murovaným schodiskom, tvoreným dvomi nástupnými ramenami a združeným stredným výstupným ramenom, ústiacim na galériu nesenú na prízemí tromi oblúkmi arkády. Vstupy do jednotlivých učební sú priamo z vestibulu. Vo východnej časti južného traktu je vyčlenená chodba, ktorou sa prechádza do prístavku a východ do parku a do malého dvora. Priestory prízemia sú prekryté traverzovým stropom.

            Hlavná južná fasáda, s vystupujúcim stredným rizalitom, je ukončená atikou. Horizontálne je členená soklom, kordónovou rímsou a ukončená profilovanou korunnou rímsou. Prízemie je zvýraznené rustikou, poschodie historizujúcimi tvarmi okenných šambrán a suprafenestrových výplní. Okná prízemia sú segmetové, okná poschodia pravouhlé s výnimkou stredného rizalitu, kde sú na poschodí vysoké polkruhové okná vestibulu a na prízemí hlavný vstup s novými kazetovými dverami s nadsvetlíkom. Strecha objektu je valbová, na prístavku štítová.

Z meštianskej zástavby Dobšinej sú chránené dva domy na Zimnej ulici. DOM MEŠTIANSKY, RADOVÝ, Zimná ulica č. 125 vo svojej hmote dnešnej zadnej časti suterénu vznikol v 16. storočí, pravdepodobne vtedy s drevenou nadstavbou. Prízemie pochádza z 18. storočia,  nadstavaný a historizujúco upravený bol v 2. pol. 19. storočia. Komplexne bol obnovený začiatkom 90. rokov 20. storočia.  Je to jednoposchodový, podpivničený, dvojtraktový dom pôdorysu L, s dvorovým krídlom na západnej strane, pavlačový, so schodmi vo dvorovom krídle. Suterén je zaklenutý valenými kamennými klenbami. Priestor pri ulici je zrejme novší, s traverzovým stropom. Na prízemí sa vo východnom trakte nachádza segmentovo zaklenutý prejazd. V západnom trakte sú miestnosti zaklenuté korýtkovými klenbami.  Murované schodisko so zatočeným ramenom sprístupňuje poschodie, ktoré je v celom rozsahu plochostropé..

            Hlavná fasáda v historizujúcom eklektickom slohu je trojosová, horizontálne prečlenená kordónovou, podokennou a profilovanou korunnou rímsou. Na prízemí je rustikou iluzívne naznačené segmentové podlubie. Poschodie je prečlenené pilastrami a oblúčikovou rímsou. Okná sú obdĺžnikové. Dvorovú fasádu obieha pavlač nesená liatinovými konzolami, siahajúca do polovice dvorového krídla.

dom meštiansky, prejazdový, Zimná ulica č. 118, vznikol pravdepodobne ešte v 16. storočí, čo dokazuje suterén a lokalizácia v blízkosti ev. a. v. kostola. Prízemie bolo klasicisticky prestavané, fasáda historizujúco upravená koncom 19. storočia, kedy bolo pravdepodobne i nadstavané poschodie. Dom pôdorysu L s dvorovým krídlom na východnej strane je poschodový, podpivničný. Dispozične je to hĺbkový trojtrakt s prejazdom v krajnom západnom trakte, komunikačne previazaný po celej výške murovaným vretenovým točitým schodiskom s drevenými stupňami, nachádzajúcim sa v pazuche uličného a dvorového krídla. Na poschodí je pavlač. Suterén je zaklenutý valenými kamennými klenbami, prízemie plackovou klenbou a valenými segmentovými klenbami. Poschodie má rovné stropy.

            Hlavná fasáda je historizujúca, päťosová, horizontálne členená nadokennou oblúčkovou rímsou, kordónovou  a podokennou rímsou a korunnou rímsou so zdobeným medzirímsovým pásom. Fasáda je v celom rozsahu členená pásovou rustikou. Okná sú pravouhlé, lemované architektúrou s konzolovými nadokennými rímsami, okná. prízemia sú osadené v architektúre s polkruhovým zakončením. V západnej osi prízemia je drevená kazetová brána, uzatvárajúca prejazd.

Ďalšou historickou pamiatkou je vila pamätná, Ruffinyiho vila, ktorú si vystaval Eugen  Ruffinyi okolo roku 1870 v neorenesančnom slohu. Jej projektantom bol pravdepodobne K. Benko, ktorý je, ako sme uvádzali vyššie, i autorom projektu dobšinskej radnice a rozsiahlej prestavby evanjelického kostola.  Objekt má dispozíciu vily s obytnými a reprezentačnými priestormi na prízemí a hospodárskym zázemím vo zvýšenom, priamo osvetlenom suteréne. Konštrukčne je to murovaná tehlová stavba, pozdlžny trojtrakt. Priestory v suteréne sú zaklenuté traverzovými klenbami. Prízemie je prístupné jedným ramenom zatočeného schodiska, s nástupom z medzipodesty pri hlavnom vstupe. Priestory sú prekryté drevenými trámovými stropmi s podbitím Ústredným priestorom je  hala, z ktorej sú prístupné všetky ďalšie miestnosti prízemia. Na južnej strane je salón s priamym výstupom na obytnú terasu,  prepojenú so záhradou.

            Fasády sú historizujúce, horizontálne členené soklovou rímsou, priebežnou podokennou rímsou a bohato profilovanou korunnou rímsou s medzirímsovým pásom a zuborezom. Okná s rovným ukončením sú lemované architektúrou s pilastrami s hlavicami, nesúcimi vystupujúcu  nadokennú rímsu, v suprafenestre štukový rastlinný dekor so ženskou hlavičkou v strede, v parapete balustráda. V strednej osi južnej fasády je výstup na terasu cez francúzske okno. V korunnej rímse je presvetlenie podstrešia cez dvojice štvorcových okienok. Strecha vily je valbová, so vsadenými štítkami nad strednými rizalitmi. Na severnej strane obsahuje svetlík, presvetľujúci halu.

Ako reprezentant dobšinskej ľudovej architektúry je chránený dom ľudový na Tureckej ulici č. 64. Postavený bol v polovici 19. storočia. Je to drevený a čiastočne murovaný dvojpriestorový objekt so vstupom cez murovanú časť. Obdĺžniková stĺpiková stavba, je jedným z posledných zachovaných domov, predstavujúcich obydlie dobšinských Nemcov.  Vonkajšie stĺpiky na nárožiach sú zopnuté pásikmi a väznicami, a tvoria tak podporný rám nesúci strechu. Konštrukcia stien je nezávislá, zasunutá za stĺpikmi. Steny sú v prednej časti zrubové, v zadnej murované z hlinených váľkov. Dispozícia domu je dvojdielna. Izba je v prednej drevenej časti, kuchyňa v murovanej časti stavby. Stropy sú drevené s viditeľnými trámami. Podlahy drevené, doskové. V izbe sa zachovali jednoduché tehlové kachle s výrezom na ohrev jedla. Z kuchyne je vyzdvihnutím  dreveného príklopu prístupná jama na skladovanie zemiakov.

     Hlavná fasáda je dvojosová, sekundárne hladko omietnutá, so štvortabuľkovými nepôvodnými zväčšenými oknami. Bočná fasáda so vstupom je v zrubovej časti len vyškárovaná, v murovanej časti hladko omietnutá, trojosová s dvomi štvortabuľkovými oknami a vstupnými dverami v strede. Drevené nosné prvky stĺpikovej konštrukcie stavby sú viditeľné. Dom pokrýva sedlová strecha, v čele uzatvorená doskovým štítom, s podlomenicou asi v jednej tretine výšky.  V štíte sú tri štvorlistové výrezy.

Technickou národnou kultúrnou pamiatkou je dedičná štôlňa, ktorá sa začala raziť v roku 1851 z údolia Steiseifen. Jej razenie sa skončilo v polovici roku 1902 presne na hranici banského poľa Biengarten. Celková dĺžka štôlne je 1872 m. Štôlňa patrila mestu Dobšiná a stala sa dôležitým  banským dielom pri ďalšom dobývaní. Doprava v štôlni bola koľajová. Vetranie štôlne sa neskôr riešilo vyrazením centrálneho komína s hlavným ventilátorom. Predmetom dobývania boli výlučne siderity. Vzhľadom na vyčerpanosť zásob bola v nej 16. decembra 1969 zastavená ťažba.

            Od roku 1970 bola štôlňa kvôli bezpečnosti  hneď v ústí zamurovaná lomovým kameňom. Polkruhový kamenný portál bol spevnený  betónom.   V malej nike nad vrcholom portálu sa nachádzala kamenná tabuľka s vyrytým  baníckym znakom v tvare prekrížených kladív,  s  baníckym pozdravom Glück auf! a s názvom a datovaním vzniku štôlne - Städt Erbstollen 1851.  V zamurovanej ploche bol centrálne umiestnený kamenný pylón s vyrytým krížom. Pre sústavné narúšanie zamurovania pristúpil banský úrad k radikálnemu riešeniu a povolil zavalenie vstupnej časti štôlne.

Ing. arch. Eva ŠMELKOVÁ