DOBŠINÁ od Dobšinčana

V  sakristii evanjelického kostola v Dobšinej sa nachádza trojdielna drevená tabuľa s nápisom v latinčine a nemčine. Či už pre svoje umiestnenie, jednoduchosť, alebo snáď kvôli datovaniu obnovy rokom 1900 uniká pozornosti návštevníkov. Je to však unikát - renesančná pamätná tabuľa, pripomínajúca ničivý turecký nájazd na naše mestečko.

Turci vymáhali od Dobšinej ako prosperujúceho baníckeho mesta dane. Okrem toho im museli dobšinčania dodávať výrobky z hámrov - šable, sekery, mreže, klince a rozličné poľnohospodárske náradie. Pod zámienkou meškajúcej splátky prepadli v noci zo 14. na 15. októbra v roku 1584 fiľakovskí Turci Dobšinú, vyplienili ju, podpálili a 352 ľudí odvliekli do zajatia.

V čase tureckého vpádu bol v Dobšinej evanjelickým farárom Gašpar Piltzius, ktorý si útekom do lesa zachránil život. Tieto dramatické udalosti neskôr opísal na svojom novom pôsobisku v Spišských Vlachoch v rukopise "Brevis narratio devastationis et dirreptionis Oppidi Topscha, per Turcas factae; Anno 1584, die 14 Octobris." (Krátka rozprava o rozvrate a plienení baníckeho mesta Dobšiná fiľakovskými Turkami 14. októbra 1584). Toto dielo našiel neskôr v knižnici svojho otca Daniel Klesch, ktorý ho v roku 1671 vydal vo Wittenbergu.

Nástupcom Piltzia vo farskom úrade v Dobšinej bol Žigmund Peczelius. Práve za jeho pôsobenia vznikla popisovaná pamätná tabuľa, čo je zrejmé zo signovania  S.P.E.P  (Sigismundus Peczelius, Ecclesiae Pastor). Tým teda môžeme datovať vznik tabule niekedy medzi rokmi 1585 - 1627, ktorými je ohraničené pôsobenie Peczelia ako kňaza v Dobšinej. O skutočnosti, že tabuľu inštalovali v čase, keď ešte žili pamätníci tejto tragickej udalosti, svedčí aj samotný text. Namiesto bezvýhradnej ľútosti, ktorú by zrejme svojim predkom vyslovili potomkovia s odstupom času, je text mravokárny a chápe zničenie mesta ako boží trest za ochabnutie viery. O starobylosti tabule svedčí aj fakt, že v diele regionálneho historika Ladislava Bartholomaeidesa: Memorabilia provinciae Csetnek, ktoré vyšlo v roku 1799, sa medzi pamätihodnosťami evanjelického kostola v Dobšinej na prvom mieste spomína práve táto tabuľa.

Ako sme už spomínali, tabuľa sa skladá z troch častí, vzájomne oddelených lištami. Je drevená, obdĺžniková, s rímsičkou vo vrchole. Na čiernom podklade je text namaľovaný bielymi písmenami. Veľké písmená, ktoré po sčítaní tvoria datovanie, sú zvýraznené červenou farbou. Vo vrchnej pozdĺžne orientovanej časti je latinský nápis, v spodnej dvojstĺpcový veršovaný nápis v nemčine, písaný švabachom. Ich význam si môžete priblížiť podľa prekladu, uvádzaného nižšie. Z latinského nápisu možno zostaviť dvakrát letopočet 1584 a raz číslo 352, čo je počet obetí tureckého napadnutia.

Naposledy bola tabuľa obnovená v roku 1900. K zásahu do jej celkového výrazu nedošlo (možnosť porovnania s jej stavom v roku 1799). Nevieme však, či išlo o reštaurovanie, alebo väčšiu premaľbu. Vzhľadom na celkový  dobrý stav sa o jej prípadnom reštaurovaní, ktoré by mohlo objasniť predchádzajúce zásahy, zatiaľ neuvažuje.

Turek prišiel z Fiľakova, odvliekol mládež a ženy.

Chudobný starec, muž i mládenec sa ocitli v putách.

Potomkovia s láskou trúchlia

nad spoločným nešťastím otcov i synov.

Pozri sem starostlivý hlásateľ nebeského pokoja,

oroduj za zajatcov a pozostalým daj radu.

V dva krát siedmy deň októbra, kým sa slnko zjavilo na  nebi,

Dobšinú strašným ohňom zničil Turek.

Dobšiná, s úctou vo svojej pamäti maj,

Rok tisícpäťstoosemdesiatyštvrtý.

Na jeho pätnásty október nezabúdaj,

kedy ťa v noci Turci  do tla vypálili,

o bohatstvo orabovali a v okovách odviedli

mužov, ženy aj deti, ktorých si vychovala.

Tristopäťdesiat duší, všetkých čo pochytali.

Boh od strašného úderu len tých ochránil,

čo pracovali vo vzdialených hámroch, lesoch a hutách

alebo sa zdržiavali na levočskom jarmoku.

Úbohých zajatcov v chvate hnali

do Rimavskej Soboty. Tu z božej prísnosti a hnevu

noc museli stráviť v kostole,

ktorý v dobrých časoch ani cez deň nenavštevovali.

Hľa, takto býva potrestaný človek za svoju ľahostajnosť.

Ten, čo pohŕda božími prikázaniami, dostane sa do útrap.

Ako stádo dobytka ich hnali do Fiľakova.

Vyobliekanú mládež darovali sultánovi Solimanovi,

kde zotrvala počas celého dlhého života.

Ďalších zajatcov rozpredali do cudzích krajín

a snažili sa speňažiť

tridsaťtri mužov, šesťdesiatšesť krehkých žien,

desať stareniek, dvestoštyridsaťtri mladých duší,

detí i mládeže oboch pohlaví.

Spomedzi nich sa len máloktorých podarilo vykúpiť a navrátiť.

Len verná služba im zmiernila strašné jarmo.

O väčšine zajatých už žiadna správa nedošla.

Nech ich Pánboh oslobodí v božej milosti.

Eva Šmelková