Čo sa udialo v Dobšinej pred osemdesiatimi rokmi
Doklady histórie mávajú rôzne, menej alebo viac, zaujímavé osudy. Niektoré časom upadnú do zabudnutia a niektoré ožijú, aby nasledovníkom poskytli informácie o udalostiach doby, v ktorej vznikli. Dokument, ktorý predmetnú udalosť opisuje, sa nachádza v osobnom archíve. Ide o štvorstránkový strojový rukopis od neznámeho pôvodcu. Doba jeho vzniku je tiež neznáma, keďže nie je datovaný (vznikol však niekedy po roku 1965). Napriek tomu si podľa nášho názoru zasluhuje, aby sa s ním súčasné, ale aj ďalšie generácie oboznámili.
V predmetnom texte stručne opíšeme udalosti z dobového podkladu. Pre názornosť zverejňujeme i fotografie pôvodného dokumentu. Nie je úlohou nášho príspevku hodnotiť, či inak komentovať z akéhokoľvek aspektu uvedené skutočnosti. Ide iba o informáciu a pripomenutie si udalostí, od ktorých uplynie v nasledujúcom roku osem desaťročí.
Dobšiná v roku 1944
Príbeh začína 17. marca 1944, keď sa v objekte knihárskej dielne Antonína Vostála, zišli okrem jej majiteľa aj Karol Rusňák a Ján Ušiak, ktorí založili národný výbor. Tento výbor mal vykonať všetky prípravné práce v meste a okrese a v čase oslobodenia sa mal ujať vedenia. Členom výboru sa stal aj Štefan Zahoranský, ktorý na ustanovujúcej schôdzi prítomný nebol, ale informácie a styk s ním obstarával Karol Rusňák. Náplňou práce členov výboru bolo zo začiatku organizovať spoľahlivých ľudí v okrese do národných výborov a spísať ich menoslov v jednotlivých obciach a na poslednú chvíľu mali byť ľudia vyrozumení o spojení s Dobšinou.
V máji sa Dobšiná zapojila aj do „podzemného“ partizánskeho hnutia, do mesta prišli dvaja organizátori a zásobovači partizánov, ktorí požadovali vykonať zbierku pre partizánov, ktorá bola úspešná. Do mesta sa doniesli aj správy o počiatočnom organizovaní partizánskeho hnutia na východe krajiny. Prívrženci „podzemného“ hnutia, mali už koncom januára 1944 nepriame styky aj so žandárskymi stanicami. Okresný žandársky veliteľ Jozef Francisci a miestny veliteľ Ľudovít Pevný boli do hnutia zasvätení. Udalosti leta 1944 boli rozhodne vážne, front sa blížil od východu a juhu, do Dobšinej prichádzali evakuanti, najmä židia, zdržiavali sa iba prechodne pred ďalšou cestou na západ. Letecké poplachy boli na dennom poriadku a zvesti o partizánoch prichádzali zo stredného, západného i východného Slovenska.
Koncom augusta prichádzali do Dobšinej rôzne nepriaznivé správy, dochádzalo k prepadom osobných vlakov partizánmi, na pohroní je vraj mobilizácia, a tak sa nedalo vedieť čo o čo vlastne ide. Členovia odboja ostali bezradní, nechceli sa púšťať do dobrodružstva, nikto napracoval, na uliciach postávali hlúčky ľudí, zavládla neistota. Vedenie „podzemia“ po rozbore situácie rozhodlo, že sa pôjde do Brezna pre zbrane, kde vycestoval Vostál a Kusý. Rozhodujúcim pre povstanie bol 29. august, na poludnie vyhlásili z Banskej Bystrice signál k ozbrojenému povstaniu.
Po tomto vyhlásení začali ilegálni pracovníci intenzívne pracovať. Učiteľ Kalický bol poverený, aby v súčinnosti so žandárskou stanicou, založil stráž obrany štátu. Túto jednotku tvorili spoľahlivé osoby, ktoré mali zabezpečovať poriadok a pokoj v meste. Medzi časom sa vystavovali a doručovali mobilizačné lístky. Rovnako boli zmobilizované všetky motorové vozidlá. Veľmi rušná bola noc z 29. na 30. augusta a nastal vhodný čas, aby národný výbor vystúpil pred verejnosť. Toto bola požiadavka zástupcu armády poručíka Štrbu, ktorý vyhlásil, že v opačnom prípade zavedie vojenskú diktatúru. Rozhodlo sa, že na prvú verejnú schôdzu písomne pozvú všetkých vybraných spoľahlivých ľudí. Následne boli vypracované plány prvého zasadnutia a činnosti výboru. Zriadili sa odbory ako zásobovací, propagačný, pre vojnové veci a pod. Pre zabezpečenie úloh okresného a miestneho národného výboru však bolo potrebné dočasne ponechať ako odborníka a hospodárskeho poradcu, doterajšieho náčelníka a národný výbor prehlásiť súčasne aj za okresný. Dňa 30. augusta 1944 v ranných hodinách sa zišiel národný výbor, kde boli predostreté návrhy spracované Jánom Ušiakom, ďalej návrh najnutnejších opatrení a schválený bol aj text proklamácie nasledovného znenia:
„Občania, Slováci, Slovenky !
Po piatich rokoch útlaku slovenský národ rozhodol sa opäť žiť slobodne v štátnom útvare Československej republiky. Od dnešného dňa počnúc všetku moc v okrese i v meste preberá do rúk národný výbor. Jemu podliehajú všetky úrady, polícia-žandárstvo. Je svrchovanou mocou na území nášho okresu. Neprišiel čas na vyrovnávanie osobných účtov, nadišla doba spravodlivosti a práva.
Túto preklamáciu v miestnom rozhlase viacnásobne prečítal J. Ušiak. Členmi revolučného národného výboru sa stali: Karol Rusňák – predseda, Štefan Zahoranský – podpredseda, Ján Ušiak – prvý tajomník, Bedřich Kasanický – druhý tajomník a tajomník pre propagáciu, Anton Vostál – pokladník, Andrej Marcin – nastupujúci pokladník, Matej Sirkovský Rochovce – referent pre zásobovanie, Július Štrba Rejdová – zástupca vojakov, Jaroslav Dohnal, Samuel Mišelnický, Ignác Poštek, Vladislav Pisončík, Emil Gajdoš, Július Bodó – starosta, Jozef Pavlík – vedúci nemocnice, Ján Zajac, Juraj Reťkovský, Ján Rozložník, Ľudovít Lach – okresný bezpečnostný referent, Jozef Lipták, Štefan Jurík, Štefan Majerčík, Štefan Malina, Ján Huraj, Martin Hric, Mikuláš Hencel, Michal Vido, Ján Horváth, Margita Kocková – spravodajská referentka a Emil Kusý – učiteľ. Toto zloženie sa však viac raz menilo, boli dosadení noví zástupcovia, a to aj z okresu.
Prvé dosiahnuté výsledky znamenali nadšenie, ale priniesli so sebou aj vážne starosti. V celom okrese nebola vojenská posádka ani ústredné vojenské velenie. Časť získaných zbraní rozdelili medzi dobrovoľníkov z Dobšinej, ktorých poslali strážiť južnú hranicu a časť rozdelili do okolitých dedín. Povstalecké vojsko pozostávalo z malých skupín bez ústredného velenia, ktoré si dobrovoľne rozdelili a obsadili dôležitejšie miesta v okrese, pričom na troch dôležitých miestach (Stratená, Dedinky a Mlynky) bola sústredená menšia vojenská sila a neskôr sa tak stali sídlami stráže organizovaného vojenského práporu. Národný výbor mal aj povinnosť zabezpečovať partizánske skupiny, pre ktoré bolo územie vtedajšieho dobšinského okresu vyhľadávanou oblasťou. Počas povstania bol v meste vydávaný časopis „Náš boj“, o vydávanie ktorého sa najviac zaslúžil vtedajší evanjelický farár Bedrich Kasanický. Jeho úlohou bolo prehlbovať myšlienku Československej republiky, informovať o dianí v okrese a cieľoch odboja. K oslobodeniu Dobšinej došlo 27. januára 1945.
Jedným z významných úspechov odboja v okrese bolo zriadenie nemocnice v Dobšinej, dôvodom čoho bola skutočnosť, že územie vtedajšieho okresu bolo v nepriateľskom obkľúčení a na celom území okresu takéto zariadenie neexistovalo. Tejto skutočnosti vyšlo v ústrety aj Povereníctvo zdravotníctva tým, že na zabezpečenie chodu nemocnice poslalo troch vojenských lekárov. Boli to Dr. Viliam Horvárth, Dr. Urbánek a Dr. Tohten.
Po prechode frontu sa zintenzívnila činnosť dvoch politických strán a to Komunistickej a demokratickej strany, ktoré až do roku 1948 pôsobili v opozícii. Na základe dohody, predsedu národného výboru striedavo vykonávali zástupcovia komunistickej a demokratickej strany, pričom funkciu podpredsedu vykonával zástupca opozičnej strany. Obnovené boli, prípadne sa založili tieto organizácie: pobočka Matice slovenskej, Sväz slovenských žien, Sväz slovenskej mládeže, Sväz vojakov SNP, Sväz slovenských partizánov, Československá beseda, Telovýchovná jednota „Sokol“, Dobrovoľný hasičský zbor Poľovnícky spolok a iné.
Časom došlo k pochybnostiam o tom, či sú jednotlivé strany spravodlivo zastúpené vo výbore, a tak sa 22. júla 1945 v celom okrese konali voľby do národných výborov. Volebné právo mal každý obyvateľ oboch pohlaví, po dovŕšení 18. roku veku. Nemci a Maďari nemali volebné právo. Po tajnom hlasovaní bolo podľa výsledku volieb do miestneho národného výboru zvolených 18 členov Komunistickej strany Slovenska a 12 členov Demokratickej strany. Do okresného národného výboru bolo zvolených 13 príslušníkov komunistickej strany a 11 demokratickej strany. Predsedom Miestneho národného výboru sa stal Štefan Zahoranský za komunistickú stranu, prvým podpredsedom Pavol Ďurovič za demokratickú stranu a druhým podpredsedom Samuel Mišelnický za komunistickú stranu. Predseda miestneho národného výboru prevzal aj funkciu starostu obce, notársky úrad bol zmenený na úrad miestneho národného výboru, pričom vedúci notár sa stal vedúcim úradu národného výboru a neskôr tajomníkom miestneho národného výboru. Po prechode frontu, celý okres asi 9 mesiacov bol pod sovietskou vojenskou správou, ktorá mala sídlo v Rožňave, neskôr v Poprade a Spišskej Novej Vsi. V tej dobe bolo aktuálne najmä zverejnenie Spojeneckej zmluvy medzi ZSSSR a ČSSR, vyhláška o pozemkovej reforme, vyhláška o zriadení ľudových súdov. Miestny ľudový súd v Dobšinej bol vytvorený v júli 1945.
Vyučovanie v školách sa začalo 26. februára 1945, kedy boli školy na základe nariadenia Slovenskej národnej rady poštátnené a výuka ruštiny bola zavedená ako povinný predmet. K zmenám došlo aj v podnikoch v rámci mesta. Tieto boli dočasne ponechané vo vlastníctve pôvodných majiteľov pod národnou správou. Pri podnikoch začali vznikať závodné rady na hájenie záujmov robotníkov. Národných správcov dostali všetky podniky a niektoré obchody. Lesné hospodárstve mesta tiež prešlo pod národnú správu. Roky 1946 a 1948 boli obdobím obnovy vojnou zničeného národného hospodárstva, ako aj obdobím vážnych politických bojov zavŕšených víťazstvom pracujúcich vo februári 1948.
Po tomto období dochádza k značnému rozvoju mesta, začínajú sa vytvárať nové pracovné príležitosti a to aj výstavbou hydroelektrárne, kovozávodu a iných podnikov miestneho hospodárstva. V roku 1945 bola Dobšiná registrovaná ako obec a pri príležitosti 20. výročia oslobodenia bol jej udelený názov mesta a národný výbor sa stal Mestským národným výborom.
Pôvodný doklad
Mikuláš Rozložník, Košice, 11/2023
