Menej známe osobnosti histórie Dobšinej
Jozef Freytag (Freytag József),
doktor medicíny, pochádza z Dobšinej, odborník lekárskej chémie a mineralógie, bol rodinným lekárom rodiny Podmaniczkej v Aszóde (Budapeštianska župa), v roku 1841 bol účastníkom na prvom zhromaždení kráľovského maďarského spolku lekárov a prírodovedcov ako jeden zo zakladajúcich členov, vo februári roku 1868 bol aj na výročnom zhromaždení spolku; prispieval do odborného časopisu Orvosi Tár (1842, 1847); je autorom publikácie: Duo systemata determinationis mineralium. Specimen inaug. Pestini, 1837
zdroj : https://mek.oszk.hu/03600/03630/html/f/f05987.htm (945B)
Obrázok titulnej stránky publikácie Jozefa Freytága z roku 1837
Jozef Röczey (Röczey József),
riaditeľ štátnej ľudovej školy v Dobšinej, kde v januári 1902 aj zomrel; spracoval publikáciu: Az orsz. polgári iskolai egyesületek 25 éves története. Bpest, 1901. (Különnyomat a Polgári Iskolai Közlönyből). Vasárnapi Ujság 1902. 5. sz. (Nekr.) és a m. n. múzeumi könyvtár példányáról
zdroj: https://mek.oszk.hu/03600/03630/html/r/r22262.htm (991B)
Karol Wiesinger st. (Wiesinger Károly Id.),
učiteľ štátnej základnej školy v Dobšinej, kde vo februári 1900 ako 59 ročný zomrel; publikoval štúdiu : A jégbarlangokról, különös tekintettel a hazai barlangokra. Sümeg, 1898.
Zdroje: Vasárnapi Ujság 1900. 7. sz. (Nekr.)
https://mek.oszk.hu/03600/03630/html/w/w30598.htm (1004B)
Karol Wiesinger (Wiesinger Károly),
učiteľ štátneho vyššieho gymnázia, narodil sa roku 1874 v Pezinku (vtedy Bazin); v roku 1896 získal učiteľský diplom, v období rokov 1904-1913 bol riadnym učiteľom dejepisu a zemepisu na kráľovskom vyššom gymnáziu v Balassagyarmate (Maďarsko), kde od roku 1920 bol jeho riaditeľom. Bol autorom kapitoly o výnimočných dobšinských bulénerov, ktorú uverejnil v pamätnici vydanej z príležitosti osláv 600. výročia mesta Dobšiná, vydanej v roku 1927. V roku 1933 odišiel do penzie, dátum úmrtia nateraz nepoznáme.
Zdroj: https://www.balassi-bgy.sulinet.hu/
Michal Lachanosarcus (nemeckým menom Krautundfleisch)
evanjelický kňaz narodený v Dobšinej, dobšinským farárom bol do roku 1637
Eliáš Lachanosarcus (Lachanosarcus Illés),
evanjelický kňaz pôvodom z Dobšinej, kde jeho bol jeho otec Michal farárom; 19. júna 1657 sa zapísal na vittenbergskú vysokú školu, po návrate domov bol tiež farárom v Dobšinej; je autorom viacerých prác: Disputatio Metaphysica Decima. Summariam Decisionem Controversiarium De Eodem & Diverso Simplici et Composito, Communicabili et Incommunicabili Et Hisce Affinibus occurrentium exhibens quam. ... sub Praesidio M. Johannis Bayeri ... Publice Philosophantium limae submittit ... Wittebergae, 1659.
Písal aj pozdravné básne: Kemmel, Johannes, Tractatio Philosophica. Wittebergae, 1658. óta Bayer, Johannes, Summariae Decisiones Metaphysicae ... U. ott, 1667. cz. munkákba. Bartholomaeides, Memorab. Prov. Csetnek 100. l. és Memoriae Ungarorum 152. lap.
Zdroj: Szabó-Hellebrandt, Régi M. Könyvtár III. k. 1. rész 640. l
https://mek.oszk.hu/03600/03630/html/l/l13284.htm (1.5K)
Matej Holko (Holko Mátyás),
evanjelický duchovný augsburgského vyznania, narodil sa 28. marca 1718 v obci Taksony (dnes Matúškovo – pôvodné podklady udávajú jeho lokalizáciu v Gemerskej župe ?), kde bol vtedy jeho otec Michal Holko rektorom. Štyri roky študoval v Dobšinej, potom v Ožďanoch, znovu v Dobšinej a v Levoči. V roku 1741 nastúpil na vysokú školu vo Wittenbergu, po návrate určitú dobu žil ako súkromník u príbuzného učiteľa Jakuba Hlaszného. Dňa 16. apríla 1744 ho vysvätili za farára v Kobeliarove, potom v roku 1749 v Hnúšti a v roku 1755 sa stal kňazom v Szkálnoku (dnes Skerešovo ?), kde v roku 1785 zomrel. Jeho literárne práce boli uverejnené ako zbierka Kollárove spievanky v češtine a jeho rukopisy použil Ján Ladislav Bartholomaeides ako Memoriae Ungarorum qui in alma condam Universitate Vitebergensi... studia in ludis patriis coepta confirmarunt Pesthini, 1817 v českom diele.
Zdroje: Bartholomaeides, Memoriae Ungarorum 244. l.
Vlček: Dejiny Literatúry Slovenskej s. 28.
https://mek.oszk.hu/03600/03630/html/h/h08482.htm (1.5K)
Matej Holko ml. (Holko Mátyás If.)
kňaz evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania, je synom M. Holka st., narodil sa v roku 1757, prvé vzdelanie získal u otca, potom tri roky navštevoval školu v Ožďanoch a štyri roky v Levoči, neskôr sa učil v Bratislave. V roku 1781 začal navštevovať vysokú školu vo Wittenbergu. Po návrate bol 13. októbra 1783 vysvätený v Dobšinej za farára, potom bol deväť rokov kňazom v Skalníku, odkiaľ prešiel do Rimavského Brezova a v roku 1799 do Rimavskej Bane. Bol seniorom malohontskej cirkevnej oblasti. Zomrel v roku 1832.
Články, kázne a prednášky:
Solennia... Kis Honthanae evangelicorum, Neosolii cz. gyűjteményben jelentek meg (IV. 1814. Dialogus de ignobilibus nobilium parentum filiis et educatione, V. Commentatio de obedientia tanquam primo bonae educationis fundamento, VIII. 1817. Commentatio historico-literaria de documentis literariis, XI. 1820. Animadversiones quaedam circa abusum titulorum nostri temporum, XII. 1821. Meditatio de sepultura hominum et inprimis de consvetudine cadavera humana in, et cum arcis sepeliendi, restringenda, XIV. 1823. Salutatio ante lectiones, Oratio de mutuo amore et conjunctione virorum equestris atque ecclesiastici ordinis, XV. 1824. Oratio, de dignitate v. d. ministrorum et superintendentum, dum Paulus Jozeffy in superintendentem inauguraretur a. 1823., XVI. 1825. Declamatio pro garrulitate mulierum, XVII. 1826. Observationes quaedam de artibus elegantioribus et mythologia gentili atque christiana, cum duabus fabulis ex mythologia christiana petitis, nempe: I. Baptistae Mantuani, de discrimine ruris et urbis. II. Desid. Erasmi Roterdami: De Caino, XVIII. 1826. Oratio ad juventutem hungaram de studio linguae hungaricae cum studio lingvae latinae, ejusque classicorum autorum conjugendo, XIX. 1828. Salutatio ante lectiones, XX. 1829. Salutatio ante lectiones, Básen, neb rozprawka o Zahradnj rozkossi, XXI. 1831. Salutatio ante lectiones, Supplementa et additamenta quaedam ad relationem suam de stipendiis et beneficiis hungarorum in exteris universitatibus, XXII. 1831. Diploma quo Paulus Jozeffy in doctorem theologiae renunciatus est per scademiam Jenensem; ezeken kívül Appendix I. et II. commentationes suas de documentis literariis, a X. és XII. kötetben); van egy tót parentatiója Schuleck Mátyás tiszolczi lelkész fölött, a Memoria Matthiae Schuleck... Neosolii, 1815. cz. munkában.
Spracoval:
1. Oratio de laudabili conjunctione virorum literatorum, qua incl. ac vener. senioratui Gömöriensi evang. a. c. publicam bibliothecam suam Bethlérini inauguranti vicinus senioratus Kis-Honthensis applaudebat die 26. Junii an. D. 1816. Pestini.
2. Commentatio II. historico-literaria de documentis literariis in senioratu Kis-Honthensi evang. aug. conf. brevi illorum indice, ad finem usque seculi III. post reformationem sacrorum deducta. Occasione tertii jubilaei secularis ecclesiae evangelicae, et nonae solemnitatis anniversariae bibliothecae Kis-Honthanae edita... die 13. Septembris anno 1817. Neosolii, 1818. (Különnyomat a Solenniából.)
Bartholomaeides udáva ešte báseň v slovenčine, ktorú predniesol v roku 1809.
Juraj Gotthard (Gotthard György),
riaditeľ gymnázia, pôvodom z Dobšinej, narodil sa 18. 4. 1708 študoval v Kežmarku, neskôr v Bratislave a na vysokej škole v Halle. Po návrate domov v roku 1735 bol vychovávateľom detí baróna Calis Keresztély v Bytči (vtedy Bittse), potom bol prorektorom školy v Dobšinej, kde sa v roku 1737 stal rektorom. Dňa 25. októbra 1757 sa oženil so Zuzanou Kirinyi a v tom istom roku 1757, ho zvolili za riaditeľa gymnázia v Levoči. V roku 1770 odstúpil z úradu a do 1. decembra 1776 žil u rektora vo Vyšnej Slanej Andreja Pauliniho (Paulini András). Zomrel v roku 1776.
Rukopisné práce: Praelectiones Philosophicae cum observationibus in quaedam capita Philosophiae moralis D. Jo. Fran. Buddei. Leutschoviae 1762. (4rét 305 lap, Rumy János György másolata a m. n. múzeumi kézirattárban.)
Zdroj: Bartholomaeides Ladislaus,Memorabilis Provinciae Csetnek, Neosolil, 1790. 116. l.
https://mek.oszk.hu/03600/03630/html/g/g06803.htm (1.4K)
Štefan Polák (Polák István),
kňaz rímskokatolíckej cirkvi v Dobšinej príslušnej k rožňavskému biskupstvu, narodil sa dňa 14. júla 1786 v Novej Bani. Po skončení štúdia teológie bol 27. augusta 1815 ordinovaný za kňaza; jedenásť rokov bol kaplánom v Smolníku, od 1. januára 1827 pôsobil ako farár v Dobšinej, kde 14. októbra 1873, ako 51 ročný zomrel.
Publikoval práce: Gak se w Chrame Pána sprawowati máme, Rozsnyó, 1830 (Ako sa máme správať v kostole)
Zdroj: Schematismus dioec. Rosnaviensis 1837. 148. l.
Rozsnyói Töredékek 1839. VIII. 128. l.
https://mek.oszk.hu/03600/03630/html/p/p20233.htm (1.0K)
https://knihydominikani.sk/hlavna-schemhladat_3?kpcmeno=polakstefan
Kamil Kaufmann (Kaufmann Kamilló)
banský inžinier, bol v období rokov 1856-1862 banským riaditeľom mestských baní v Dobšinej
Je autorom prác: A gömörmegyei bányaipar viszonyai és felvirágzásának feltételei. A magyar orvosok és természetvizsgálók egri XIII. nagygyűlése által 200 frtnyi jutalomra méltatott pályamű. Pest, 1869.
M. orvosok és természetvizsgálók XIII. nagygyűlésének Munkálatai. Eger, 1868. 33., 50., 52. l.
https://mek.oszk.hu/03600/03630/html/k/k10519.htm (1.0K)
Peter Pelko (Pelkó Péter)
rímskokatolícky kňaz, narodil sa 29. júna 1838, vysvätený bol v novembri 1860; v roku 1866 bol kňazom vo vojenskej nemocnici, od roku 1871 bol administrátorom v Dobšinej; zomrel na konci 70-tich rokov.
Publikoval práce:
1. Emlék-füzér Sz. Péter és Pál ünnepére. (A pesti egyetemi templomban). Pest, 1860. (2. kiadás. U. ott, 1860.)
2. Eredeti magyar közmondások és szójárások. Rosnyó, 1864.
Schematismus Cleri Rosnaviensis 1873.
Zdroj: https://mek.oszk.hu/03600/03630/html/p/p19520.htm (1.2K)
Juraj Hirsch (Hirsch György)
bol evanjelický kňaz ausburgského vyznania v Dobšinej až do roku 1674, pre prenasledovanie vo vyznaní prišiel o úrad a v roku 1675 si našiel útočište v rumunskom Sibiu (vtedy Nagyszeben), kde sa v roku 1677 stal druhým kňazom a v tejto funkcii aj zomrel.
Napísal práce: Ein Regimentshut, so vermittelst einer Gottseligen Wahl der Löbl. Hundertmannschaftt in der k. Haupt-Hermannstadt ist offenbaret worden, welchen Michael Apafi dem Mathias Semriger aufzusetzen anordnet... den dem neuen Ehren Regenten, Herrn Mathias Semriger, bestätigten Grafen der Sächsischen Nation, kürzlich und einfältig beschreibet... den 7. März. 1676. Hermannstadt, 1676.
Zdroje: Trausch, Schriftsteller-Lexikon II.
Szabó Károly, Régi M. Könyvtár II. 381. l.
https://mek.oszk.hu/03600/03630/html/h/h08308.htm (1.4K)
Vincent Molnár (Molnár Vincze)
učiteľ meštianskej školy, narodený 19. júla 1862 v Chynoranoch; vzdelanie ukončil absolvovaním budapeštianskej pedagogickej školy, potom bol vo viacerých miestach učiteľom meštianskej školy, okrem iného aj v budapeštianskom slepeckom ústave, okolo roku 1890 vyučoval na meštianskej škole v Dobšinej. Pre nevidiacich zostrojil aktívnu mapu a glóbus, ktorých podstata spočívala v tom, že jednotlivé zemepisné prvky boli zhotovené z rôznych materiálov citlivých na dotyk. Na výstavu z príležitosti tisícročia vyhotovil aj model amfiteátra v mierke 1:50 z kameňa pôvodnej zrúcaniny.
Zdroj: Pallas Nagy Lexikona XII. 747. lap. (Kiss Áron)
https://mek.oszk.hu/03600/03630/html/m/m16747.htm (1.4K)
Filip Heutsch (Heutsch - Heutschius Fülöp,)
evanjelický kňaz augsburgského vyznania sa narodil v Spišskom Podhradí roku 1628, do školy chodil v Jelšave, Spišskom Podhradí a Levoči, kde ho učil Ursinus Illés, v štúdiach pokračoval v Gráci a Tábore a potom bol vychovávateľom detí baróna Hottz. Vysokoškolské vzdelanie získal vo Wittenbergu, kde chodil od 24. mája 1651. Po návrate domov sa do roku 1653 zdržiaval u rodičov v Spišskom Podhradí, neskôr ho povolali ako učiteľa do Spišských Vlachov. Po úmrtí otca v roku 1657 ho zvolili za farára v Dobšinej a 21. januára ho do úradu vysvätil superindent Martin Wagner. V roku 1662 odišiel do Košíc a v roku 1672 spolu s ostatnými protenstatskými duchovnými bol vo vyhnanstve. V roku 1681 sa vrátil do Košíc a 26. júla 1683ho v bardejovskej synode zvolili namiesto Michala Liefmanna, ktorý odmietol vrátiť sa z Poľska, za superintendenta. Zomrel v roku 1686.
Spracoval diela: : Trifolivm. 1. Schema S. Georgij: 2. Ejusdem Onomasterium: & 3. Diadema Principium. 1. Memoriae & gloriae: 2. Bono Omini & Nomini: 3. Honori & decori. Illustr. & Eccell. Transylvaniae Principis ac Domini Georgii Rákoczi... Domini mihi gratiosissimi, clementissimi, benignissimi, dicatum... Leutschoviae, 1644.
Klein, Nachrichten I. 121.; Corona Margaritaria sive sub hujus Emblemata Gloriosum Christianarum Puerperarum Epigramma. Ejne Gejstliche Perlen-Krone... Leutschau, 1673.
Zdroj: Klein, Nachrichten I. 123. l.
Szabó Károly, Régi M. Könyvtár II. 181. l., 363 l.
Bartholomaeides, Memoriae Ungarorum 143.
Fabó, Monumenta I. 71. l.
https://mek.oszk.hu/03600/03630/html/h/h08225.htm (1.6K)
https://mek.oszk.hu/03600/03630/html/h/h08226.htm (2.0K)
Kamila Fehér (Fehér Kamilla)
herečka, narodila sa v Dobšinej 4. júla 1872 (iné zdroje udávajú rok 1867), na javiskách divadla účinkovala od 5. apríla 1895 ako herečka a speváčka na rôznych javiskách Dunajskej monarchie. V roku 1886 získala angažmán v Peštskom divadle, neskôr nazvanom ako Maďarské divadlo. Ako speváčka mala úspech v komediánskej úlohe ako subreta. V roku 1902 sa rozhodla uplatniť v Berlíne, kde však jej vstup do muzikálneho života ostal bez ohlasu. Tu žila do roku 1914, kedy sa presťahovala do Ameriky. Dožila sa 85 rokov a v roku 1954 umrela v americkom Oaklande.
Zdroj: https://mek.oszk.hu/08700/08756/html/szocikk/w/23/23744.htm (11.5K)
https://mestodobsina.sk/hitoricky-pribeh-o-jednej-dobsincanke/
Juraj Buchholtz st. (Buchholtz György idősb)
evanjelický kňaz augsburgského vyznania, narodený 1. mája 1643 v Sabinove (vtedy Kis-Szeben), kde jeho otec bol majetným občanom. Stredoškolské vzdelanie nadobudol v tuzemsku, vysokoškolské vzdelanie vo Wittenbergu, odkiaľ sa v roku 1665 vrátil. Potom bol učiteľom v Olaszi (dnes Olosig – Oradea Rumunsko), ale po krátkej dobe pokračoval v štúdiu teologických vied v Banskej Štiavnici a v roku 1669 sa stal členom učiteľského zboru. Nasledujúceho roku ho povolali vykonávať funkciu riaditeľa školy v Dobšinej. V roku 1671 ho preložili do tej istej funkcie v Spišskej Sobote, kde zároveň bol aj zapisovateľom 13 spišských miest. V roku 1675 počas obdobia prenasledovanie vierovyznania bol vo vyhnanstve, v roku 1681 sa vrátil domov a stal sa kňazom v Batizovciach. V roku 1688 účinkoval v Kežmarku a v roku 1705 sa stal seniorom v Lomnici, kde 14. mája 1725 aj zomrel.
Rukopisné práce: Suspiria quaedam per Georgium Buchholtz... concinnata ab anno 1688. usque ad annum 1705. (Az 1710-ben uralkodott pestis alkalmával latin versekben irt emlékirat); Diarium Buchholtzianum (text bol pôvodne nezvestný, ale v ostatnej dobe ho objavili a kežmarské lýceum pripravovalo vydanie).
Zdroj: Weszprémi, Succincta Med. Biogr. Cent. Altera Pars I. 35.
Horanyi, Memoria és Nova Memoria.
Klein, Nachrichten II. 71.
Genersich Merkw. d. Stadt Késmárk 205. 217.
Századok 1889. 72.
https://mek.oszk.hu/03600/03630/html/b/b02546.htm (2.1K)
Juraj Kristoffy (Kristoffy György)
ľudový učiteľ, syn Juraja Kristoffyho a Zuzany Vozárikovej, narodil sa v Slavošovciach, v apríli roku 1767; pre chudobnú situáciu mohol študovať iba s podporou iných a tak sa v roku 1784 dostal do Dobšinej, kde študoval rečníctvo a básnickú tvorbu a osvojil si aj nemecký jazyk. Odtiaľ prešiel do protestantskej školy v Rožňave, kde sa stal pomocným učiteľom a úspešne vynikol v speve a hre na orgáne. V roku 1788 odišiel do Bratislavy na evanjelické lýceum spolu s Pavlom Bilnicom. Po absolvovaní štúdia odišiel v roku 1790 do Ceglédu, kde sa stal levitom evanjelickej cirkvi a vychovávateľom v jednom tunajšom panskom dome. Po určitej dobe prešiel do usadlosti Andreja Mártona v Ochtinej ako vychovávateľ. V roku 1791 sa stal učiteľom cirkevnej školy v Gemerskej Panici, potom od 22. februára roku 1795 bol hlavným učiteľom ľudovej školy v Sarvaši (Maďarsko) a zároveň spevákom a organistom, kde v roku 1831 zomrel. Zanechal obsiahly denník, ktorého texty použili a spracovali neskorší autori.
Zdroj: Benka Gyula, Kristoffy György élet- és jellemrajza. (A békésvármegyei régészeti és művelődéstörténeti társulat Évkönyve II. Békés-Gyula, 1876. 1-33. l.)
https://mek.oszk.hu/03600/03630/html/k/k12890.htm (2.1K)
Michal Gotthard (Gotthard Mihály)
doktor filozofie, evanjelický kňaz augsburgského vyznania narodený v Dobšinej v októbri roku 1756; od roku 1770 študoval na gymnáziu v Levoči, odkiaľ ho na osvojenie si maďarského jazyka vyslali do Miškovca. V roku 1774 odišiel do Bratislavy, kde študoval štyri roky. V roku 1778 bol zapisovateľom kráľovského komisára Františka Balassu a s ním precestoval Vtedajšie Maďarsko a časť Slavónska. V roku 1780 začal študovať na univerzite vo Wittenbergu, domov sa navrátil v roku 1782. Dňa 31. októbra roku 1783 bol vysvätený za kňaza a už 2. novembra nastúpil ako farár v Nálepkove (vtedy Wagendrüssel) kde prevzal farský úrad. V roku 1787 ho povolali ako pomocného farára do Spišskej Novej Vsi. Dátum úmrtia nie je známy.
Spracoval štúdie:
1. K. Piltzius, Kurze Erzählung der Verheerung und Plünderung der Bergstadt Topschau, welche im J. 1584. den 14. oktob. durch die Filleker Türken geschehen ist. Aus dem Lateinischen übers. Kaschau, 1795.
2. Leichenrede gehalten den. 19. Jänner 1813. bei der feyerlichen Beerdigung des Andreas Jonas Czirbesz... Kaschau, 1813.
3. Rede bei der Einführung des Wohlerwürdigen Herrn Anton Ludwig Munyay neuordinirten evang. Prediger zu Wallendorf, gehalten den 10. September 1815. Leutschau.
4. Leichenrede bei der Beerdigung des... Herrn Samuel Toperczer... Predigers der ev. Gemeinde der Stadt Wallendorf... den 18. Julii 1815. Nebst einer kurzen Lebensbeschreibung des Verstorbenen. Leutschau.
5. Gesänge bei der Todtenfeier des wail. Gregor von Berzeviczy von der studirenden Schuljugend abgesungen in der evang. Kirche zu Iglo den 25. März 1822. Leutschau.
Zdroj: Bartholomaeides Ladislaus, Memorabilis Provinciai Csetnek. Neosolii 1799. 119. l.
Zeitschrift von u. für Ungern III. 1803. 383. l.
Kis János Emlékezései I. 83. l.
Petrik Bibliogr.
M. Könyv-Szemle 1893. 50. l.
https://mek.oszk.hu/03600/03630/html/g/g06804.htm
Ervín Ember (Ember Ervin, Ender)
básnik, spisovateľ, národohospodár, narodený 25. februára 1902 v Dobšinej; v období maďarskej republiky rád bol predsedom spolku mladých robotníkov za čo mu zakázali navštevovať akékoľvek gymnázium; ako samouk zmaturoval a neskôr emigroval do Viedne. V roku 1921 sa vrátil a na národohospodárskej katedre si doplnil vzdelanie. V roku 1936 napísal doktorskú prácu o inflácii. Od roku 1925 bol štipendistom na ústrednom okresnom súde, neskôr vedúcim pozemkovej evidencie. Po roku 1945 bol v období 1950 – 1967 pracovníkom Ministerstva spravodlivosti ako vedúci dôchodkového zabezpečovania. Prvé básne uverejnil v maďarských časopisoch ale publikoval aj počas emigrácie vo Viedni. Po návrate nadviazal styky so spisovateľmi ľavice. V období rokov 1924-1926 svoje práce uverejňoval v časopise maďarských spisovateľov (Magyar Írás) a od roku 1927 do roku 1930 bola uverejnená celá jeho tvorba. Po roku 1935 jeho spisovateľská aktivita zoslabla a po roku 1945 publikoval iba občas. Zomrel 11. júla 1974 v Budapešti.
Významné práce: Tömegek az új vashidakon (versek, Bp., 1928); Versek (Bp., 1930). – Irod. Szabolcsi Miklós: Elődök és kortársak (Bp., 1964); Bori Imre: Magyar irodalmi avantgarde (Újvidék, 1969); Tamás Aladár: Nyugtalan árnyak (visszaemlékezések, Bp. 1969); Vihar Béla: A költő a ködben (Élet és Irod., 1974. 29. sz.); Tamás Aladár: Akkoriban szüntelen fújt a szél (visszaemlékezések, Bp., 1976); Szabolcsi Miklós: Érik a fény Bp., 1977); Kovács Imre: Öt könyvről (Új Látóhatár, 1969); Tűz Tamás: Rendszer a tükörben (Katolikus Szle. 1969.)
https://mek.oszk.hu/00300/00355/html/ABC03609/03730.htm (2.6K)
Adolf Münnich (Münnich Adolf Jánosvölgyi)
banský riaditeľ vo výslužbe narodený v Spišskej Novej Vsi roku 1821, je synom Jána Münnicha a Johanny Nadler; základne vzdelanie nadobudol v rodnom meste, v štúdiu pokračoval na gymnáziu V Rožňave a Prešove, odborné vzdelanie získal na banskej akadémii v Banskej Štiavnici a vo Freibergu. Po študijných rokoch sa usadil v rodnom meste. Ako vzdelaný baník skoro spoznal a osvojil si odbornú problematiku v Spišskej župe, ale po krátkej dobe bol požadovaný aj v Gemeri, Liptove či Zemplíne. Stal sa riaditeľom baní Zemberg na území Dobšinej a vo vtedajších Kotterbachoch (dnes Rudňany). Riaditeľom kobaltovo-niklových baní na Zembergu bol 24 rokov a majetok spoločnosti zveľadil o milión vtedajších forintov. V roku 1860 sa stal dôverníkom hornouhorského banského občianstva, roku 1871 jeho presedajúcim a v roku 1888 po 40 ročnej službe v banskej činnosti ho zvolili za podpredsedu dôchodcovskej spoločnosti. Veľké zásluhy mal na otváraní šalgótarjánskeho uhoľného ložiska. Okrem toho bol veľmi aktívny aj problematike evanjelickej cirkvi a školstve. V rokoch 1865-68 bol druhým školským dozorcom a v období 1868-83 prvým. V rokoch 1884-86 bol aj v cirkevnej dozorcovskej rade. Počas jeho dozorovania bola postavená aj budova nového gymnázia v Spišskej Novej Vsi. Zvolili ho za člena mestskej vrchnosti a župného zhromaždenia. Za svoju činnosť bol vyznamenaný a v poslednom období sa zaoberal písaním textov. Zomrel v Spišskej Novej Vsi dňa 15. februára 1899.
Publikoval prácu: A felsőmagyarországi bányapolgárság története. Igló. 1895. (Németül. Igló. 1895)
Zdroj. M. Könyvészet 1895.
Pallas Nagy Lexikona XVIII. 143. l.
Reggeli Ujság 1899. 45. sz.
Vasárnapi Ujság 1899. 8. sz.
Weber, S., Ehrenhalle. Igló, 1901. 143. l
https://mek.oszk.hu/03600/03630/html/m/m17082.htm
Andrej Pocsubay (Pocsubay András)
Narodil sa dňa 17. júna 1887 v Dobšinej. Najprv pracoval v medeno-rudných baniach na Zembergu, po ukončení povinnej vojenskej služby a absolovovaní baníckej školy v Rožňave, dostal zamestnanie ako dozorca firmy Dobšinské mediarne (Dobsinai Rézmůvek). Dôvodom jeho narukovania boli vojnové udalosti a v boji za obranu vlasti pri Kraṧniku (Poľsko) v dňoch 23.-25. augusta 1914 hrdinsky zahynul.
Ľudovít Kreutzer (Kreutzer Lajos bányamérnok)
Narodil sa 14. septembra 1888 v Dobšinej. Strednú školu ukončil v Rožňave, vysokoškolské vzdelanie banského inžiniera získal na vysokej škole v Banskej Štiavnici, ktorú ukončil v roku 1911. Po jej ukončení získal zamestnanie v Gyalári (dnes Ghelari Rumunsko) a v meste Tatabánya (Maďarsko). Všeobecná mobilizácia ho, ako čakateľa strednej vojenskej dôstojníckej školy, povolala do armády. Dňa 1. augusta 1914 narukoval k technickému oddielu zákopníkov vo vtedajšom Gyulafehérvári (dnes Bǎlgrad v Rumunsku. Už v novembri toho istého roku ho vyznamenali striebornou medailou druhého rádu za hrdinstvo. Zúčastnil sa bojových akcií pri Stavesán, Novomiesto (kóta Stavenec pri Vyšnom Mirošove?, Novo Mesto v Slovinsku) a v duklianskej operácii. Počas týchto akcií ho postihla nákaza, ako sprievodný jav vojnových udalostí a ochorel na týfus. Tejto chorobe podľahol a 31. januára 1915 v Prešove zomrel. Jeho telesné pozostatky boli prenesené na cintorín v jeho rodnej Dobšinej.
Štefan Karol Linberger (Linberger István Károly)
kňaz evanjelickej cirkvi augsburského vyznania; narodený 21. decembra 1825 v Šoproni, kde nadobudol aj základné vzdelanie. V roku 1846 odišiel na zahraničné štúdiá, a na vysokých školách v Tübingene, Jene a Halle pobudol po jednom roku; v dobe 1849 -1852 učil ha gymnáziu v Šoproni, v období rokov 1852-1859 bol učiteľom teológie na prešovskej fakulte a v rokoch 1859 až 1865 bol dobšinským farárom a hlavným zapisovateľom cirkevného vzdelávacieho strediska. V rokoch 1865-1870 bol riaditeľom výukového strediska v meste Lövő (Maďarsko). Zaslúžil sa o opätovný rozvoj strediska a to najmä v oblasti materiálneho zabezpečenia. V roku 1895 ho seniorát šiestich slobodných kráľovských miest zvolil za dočasného seniora. Od roku 1871 do roku 1902 bol farárom v Kežmarku, kde toho istého roku zomrel.
Články:
Evang. Glaubensbote für Österreich (1855. egyháztörténeti tanulmány); a Prot. Jahrbücher für Österreich (II. 1855. Das evang. theologische Studium in Ungarn, III. 1856. Der Puritanismus in Ungarn, V. 1858. Noch ein Wort über die theol. Lehranstalt in Eperjes, Der Abendmahlstreit in der evang. Kirche Ungarns und Siebenbürgens, Die Unitarier in Ungarn und Siebenbürgen, Häresien und Sekten in der evang. Kirche Ungarns und Siebenbürgens, Mormonen); a felső-lövői ág. ev. gymnasium Értesítőjében (1866. von der Bildung des Characters, 1869. Észrevételek az első ötven zsoltárhoz Károli Gáspár fordítása szerint, 1870. Geschichte der öffentlichen evang. Schulanstalten zu Oberschützen, von ihrer Gründung bis zum ersten 25jährigen Jubelfeste).
Štúdie:
1. Feierstunden im Hause des Herrn. Kaschau, 1857
2. Gebetbüchlein zum häuslichen Gebrauche für evangel. Christen. Pest, 1860.
3. Geschichte der evang. Schulanstalten zu Oberschützen. Wien, 1870.
4. Geschichte des Evangeliums in Ungarn sammt Siebenbürgen, mit besonderer Berücksichtigung des Liebeswerkes des Gustav-Adolf-Vereins mit der ungarischen evang. Hülfsanstalt in diesen Ländern. Bpest, 1880.
5. A VI szabad kir. városi ág. hitv. ev. esperesség vázolatos története. Kiadta a nevezett esperesség határozatából és költségén. Késmárk, 1882.
6. A késmárki evang. fatemplomnak és a városi köztemetőnek leírása. U. ott, 1892.
7. Lelkészbeiktató beszéd Eperjesen. Eperjes, 1896.
Zdroje: Evangelischer Glaubensbote 1855.
Tipray M. Könyvészete 1880.
Petrik Könyvészete, Petrik Bibliogr.
Kiszlingstein Könyvészete.
A felső-lövői ág. h. e. tanítóképzőintézet Dísz-Albuma. Békés. 1895. fénynyom. arczk.
Zoványi Jenő, Theologiai Ismeretek Tára. Mező-Túr, 1897. II. 331. l
https://mek.oszk.hu/00000/00060/html/064/pc006491.html
Arnold Ľudovít Ráth (Ráth Arnold Lajos)
učiteľ evanjelického gymnázia augsbugského vyznania, narodený 27. apríla 1849 v Dobšinej; štúdia na gymnáziách v Rožňave a Prešove ukončil v roku 1867. V rokoch 1867-1870 pokračoval v štúdiu na teologickej akadémii v Prešove a na jar v roku 1870 urobil kandidátsku skúšku, ktorá vtedy oprávňovala získať postavenie farára a učiteľa. Potom bol vychovávateľom detí Júliusa Szeghy v obci Kisrozvágy (Maďarsko) a ďalšie dva roky v rodine Manuela Andrássyho, ktorá podstatnú dobu strávila v Ženeve. V jeseni roku 1873 sa presťahoval do Budapešti, kde sa ako učiteľský kandidát dva roky zaoberal štúdiom fyzikálnych a matematických vied na vysokej technickej škole a ostatnom roku bol už pomocným učiteľom na katedre praktickej fyziky. Vyhovel pozvaniu a prijal miesto učiteľa na štátnej reálnej škole v Nagykalló (Maďarsko), ale na konci školského roka prešiel na katedru fyziky evanjelického gymnázia v Budapešti, kde pracoval od 1. septembra 1876. V roku 1877 zložil učiteľskú skúšku z fyziky a matematiky. Keď v roku 1889 prebiehala revízia učebného procesu stredného školstva, vypracoval podrobný plán výučby meračstva pre prvý až štvrtý ročník. Výbor pre vysokoškolskú výučbu ho za túto prácu vybral za člena a v roku 1896 sa stal jeho zapisovateľom. V tejto funkcii zostavil hlásenie za všetky evanjelické školy v krajine a v roku 1897 za všetky školy v banských oblastiach. Z funkcie zapisovateľa a člena výboru odstúpil a od roku 1889 sa stal členom voleného národného telocvičného spolku a výukového výboru. Od roku 1895 bol knihovníkom kráľovskej prírodovednej spoločnosti, kde ročne spracovával hlásenie o stave a činnosti knižnice. Zomrel 18. 12. 1921 v Budapešti.
Napísal články:
1878. Az elektromos világítás, 1881. A szénsav és szerepe a természet háztartásában, 1883. A forgó viharokról, 1888. A villámhárító kellékei és felszerelése, 1889. A galvanoplastika feltalálása, 1890. Újabb nézetek a nap fizikai alkatáról, A légkör optikai tüneményei, 1893. Földünk belsejéről, A chemiai ipar átszármazása az ókorból a középkorba, 1894. A magasságmérés hőmérővel, 1895. A hó, 1903. Telegrafálás vezető drót nélkül, 1904. Az N-sugarakról); a Havi Szemlében (1879-80. A telephon, a mikrophon és a phonograph); a budapesti ág. ev. főgymnasium Értesítőjében (1880. A spectroskop az astronomia szolgálatában); a M. Philos. Közlönyben (1887-88. A mechanika, a physika s chemia állása a positiv philosophia rendszerében); a K. M. Természettudományi Társulat félszázados jubileumára kiadott Emlékkönyvben (1892. A nap energiájának megmaradásáról).
Významnejšie práce:
1. A kisérleti chemia elemei. Bpest, 1881. 26 ábrával.
2. A kisérleti természettan kézikönyve. A középiskolák felsőbb osztályai számára. U. ott, 1886.
3. A mathematikai és physikai földrajz elemei. A legújabb miniszteri utasítások nyomán a gymnasiumok III. osztálya számára. U. ott, 1887. (Scholtz Alberttel együtt. 2. kiadás, a szövetségbe nyomott 67 ábrával. U. ott, 1894. és 1900.).
4. Mennyiségtani jegyzetek. U. ott, 1891. (Kőnyomat. R. előadásai után Sági Ferencz).
5. A kir. m. természettudományi társulat könyvtárának Czímjegyzéke. U. ott, 1901.
Jegyei: R. A. és R. A. L. (a Természettud. Közlönyben).
Zdroj: M. Könyvészet 1886-87., 1894., 1902.
Kiszlingstein Könyvészete és önéletrajzi adatok.
https://tudosnaptar.kfki.hu/historia/egyen.php?namene=rath
Štefan Czékus (Czékus István - kuntaploczai)
superitendent evanjelickej cirkvi ausgbugského vyznania; narodil sa 22. decembra 1818 v Gemerskej Panici, zomrel 6. februára 1890 v Rožňave. kde je aj pochovaný. Je synom roľníka Martina Czékusa, jeho rodina žila v stiesnených finančných podmienkach a tak aj synovi nemohla poskytnúť dostatočnú opateru a bol odkázaný starať sa sám o seba. Absolvoval gymnaziálne štúdium v Rožňave, potom práva v Levoči a neskôr bol poslucháčom teológiu na bratislavskom evanjelickom učiteľskom ústave, kde sa pripravoval za kňaza, tu bol tajomníkom samovzdelávacieho krúžku. V roku 1843 zložil teologickú skúšku a potom strávil dva roky ako vychovávateľ v hlavnom meste. V roku 1845 odišiel na univerzitu v Tübingene. Po jej ukončení odišiel do Pešti a bol kaplánom pri kňazovi Székácsovi. Dňa 1. októbra 1847 bol zvolený za pastora vtedy novovzniknutej evanjelickej cirkvi vo Váci. Odtiaľ dňa 10. marca 1850 odišiel do Kecskemétu a v roku 1855 do Gemera, kde v prospech školy a cirkvi, dal zriadiť úsporný sklad semien. V roku 1858 sa presťahoval do Dobšinej, kde bol kňazom a v roku 1859 do Rožňavy. V roku 1860 zriadil cirkevný a ženský opatrovnícky ústav na pomoc chudobným cirkvám, ktorý bol prvým takýmto ústavom v Uhorsku. V roku 1861 inicioval zbierku príspevkov na obnovu interiéru a výzdoby rožňavského kostola a v roku 1863 inicioval a zrealizoval dokončenie stavby budovy strednej školy. V roku 1866 založil v Rožňave dva dobročinné pohrebné spolky bez ohľadu na náboženské vyznanie. Dňa 1. januára 1866 bol jeho pričinením otvorený ústav pre vdovy, vdovcov a siroty, ktorého kapitál sa počas piatich rokov, keď bol jeho pokladníkom, zvýšil na šesťdesiat tisíc forintov. V rokoch 1860 – 1866 bol okresným hlavným referentom a jedným zo zakladateľov Luteránskeho národného poručníckeho ústavu, od roku 1863 bol prezidentom okresu a od roku 1874 univerzálneho poručníckeho ústavu. 15. mája 1860 sa stal archidiakonom v Gemeri. Dňa 26. marca 1871, po smrti K. Mádaya, bol zvolený za hlavného farára cirkevného dištriktu Tisa. Funkciu biskupa zastával v období rokov 1871-1890. Zomrel v roku 1890 vo veku 71 rokov.
Napísal práce:
1. A benareszi árvaház. Németből ford. Rozsnyó, 1866.
2. Képek a pogányvilágból. Németből ford. Pest, 1869.
3. A keresztények üldöztetése Madagaskar szigetén. Zaremba után ford. U. ott, 1869.
4. Isten működése a déli tenger szigetein. Németből ford. U. ott, 1869.
5. Confirmatiói tanítás ág. ev. hitv. gyermekek számára. Rozsnyó, 1870. (Két kiadás.)
6. Szent beszéd a gömöri 51-ik honvédzászlóalj zászlajának felszentelése alkalmával 1876. szept. 10. Jolsva városában. U. ott, 1877.
7. Afrikai rablófőnök megtérítésének története. Németből ford. Bpest, 1878.
8. Szent beszéd, melyet a II. József császár által 1781-ik október 25-én kiadott türelmi parancs százéves napja emlékére 1881. okt. 30. a rozsnyói egyházban tartott. Rozsnyó, 1881.
Ezeken kívül több alkalmi s egyéb beszéde jelent meg és a konfirmacziói oktatáshoz irott vezérfonala magyar és német nyelven már három kiadást ért és tót nyelvre is lefordíttatott.
Zdroj: Vasárnapi Ujság 1871. 23. sz. arczk.
Protestáns Naptár 1872.
Magyarország és a Nagyvilág 1874. 35. sz. arczk.
Petrik Könyvészete és Bibliogr.
Hörk József, Sáros-Zempléni ev. Esperesség Tört. 13. l. és Az. ev. Tisza-kerület Püspökei. Kassa, 1888. 119. l.
M. Könyvészet 1878. 1881. 1884. 1886.
Uj M. Athenás.
1890: Nyirvidék 6. sz. Szepesi Lapok 6. sz. Pesti Napló 37. sz. Debreczeni Prot. Lap 50. 60. l. és gyászjelentés.
Uj M. Athenás.
1890: Nyirvidék 6. sz. Szepesi Lapok 6. sz. Pesti Napló 37. sz. Debreczeni Prot. Lap 50. 60. l. és gyászjelentés.
https://hu.wikipedia.org/wiki/Czékus_István
Karol Máday (Máday Károly)
narodil sa dňa 30. mája 1821 v Kežmarku, zomrel 28. septembra 1870 v Dobšinej. Bol evanjelickým biskupom, ev. superintendentom, študoval v rodnom meste a v Prešove, kde v rokoch 1838-42 študoval právo a získal aj kvalifikáciu v angličtine a francúzštine, neskôr bol tri roky vychovávateľom dvoch vnukov Gregora Berzeviczyho, v roku 1841 nastúpil na vysokú školu v Berlíne, neskôr v Greifswalde a od 30. júna 1846 v Jene. Náučné pobyty absolvoval v Nemecku, Dánsku, Švédsku, Švajčiarsku a Taliansku. V roku 1846 bol riaditeľom a učiteľom ev. gymnázia v Miškovci, kde v roku 1847 bol aj kňazom. Dňa 14. septembra 1848 sa stal trvalým zapisovateľom cirkevného obvodu. Zúčastnil sa aj oslobodzovacieho hnutia, po jeho odznení a pred dôsledkami odišiel na Spiš, kde ho v roku 1850 zvolili za kňaza v Spišskej Belej, kde pôsobil do roku 1861. Po zverejnení cirkevného patentu v roku 1849 bol v rámci krajiny vedúcou osobnosťou odboja proti nemu. Dňa 27. septembra 1859 sa v Kežmarku konal významné zasadanie cirkevného obvodu pod vedením Edeho Zsedényiho, kde bol zapisovateľom a ako vedúca osobnosť sformuloval aj protestné uznesenie. Za tento skutok bol prepustený zo zamestnania a odsúdený. Keďže sa vyhýbal nástupu do väznice dňa 7. mája 1860 žandári ho zajali a pod ozbrojenom dohľade ho odviezli do Košíc, kde spolu so Zsedényim boli zavretí do 15. mája. V období rokov 1860-1870 bol biskupom. Potom ho maďarská protestantská cirkev 1. augusta 1861 zvolila za prvého superintendanta, v jeseni 1861 ho miškovecká cirkev zvolila za svojho farára a v roku 1863 ho dobšinský cirkevný obvod zvolil za svojho kňaza. V období, keď zmenil zamestnanie z Miškovca do Dobšinej sa navždy zapísal do dejín založením Mádayho nadácie v Miškovci. Zomrel roku 1870 v Dobšinej. Mádayho nadácia spolu s dobšinskou cirkvou nad miestom uloženia pozostatkov postavili sochu. Jeho kázne ostali v rukopise.
Zdroje: Vasárnapi Ujság 1861. 21. szám arczk.
Protestáns Képes Naptár 1863. 53. l.
Ábel-Mokos, Magyarországi tanulók a jenai egyetemen. Bpest, 1890. 111. l.
Ballagi Géza, A protestáns pátens és a sajtó. Budapest, 1892.
Pallas Nagy Lexikona XI. 752. lap (Hörk) és gyászjelentés.
https://mek.oszk.hu/03600/03630/html/m/m14694.htm (2.9K)
https://mek.oszk.hu/00300/00355/html/ABC09732/09773.htm (1.4K)
https://hu.wikipedia.org/wiki/Máday_Károly
Spracoval Mikuláš Rozložník, Košice 10/2023
