DOBŠINÁ od Dobšinčana

Objasniť pôvod rodu Lányiovcov je veľmi komplikované a dnes, pre minimálne zachovanie historických prameňov, je už prakticky nemožné presne ho určiť. Podľa povesti bol praotcom rodu vojvoda Ond (niekedy sa v kronikách udáva ako Ound), ktorý sa narodil okolo roku 830 ešte v starej maďarskej baškirskej vlasti vo východnom Rusku. Bol jedným zo siedmich maďarských kmeňových vodcov a zúčastnil sa bojov o dobytí a obsadení  Uhorskej vlasti. Zomrel v roku 917.

V Lányiovských kronikách sa uvádza pôvod všetkých rodových vetiev Lányiovcov v rodine Jacobi-Lány (Lány-Jacoby), ktorá je tam uvedená ako nástupca starobylej uhorskej rodiny Bár-Kalán a mala by sa v radoch dvorskej služobnej šľachty objavovať v priebehu 12. storočia. Ako prvý predok, používajúci meno Lány je uvádzaný Jacobi seu Lány dicti Bár-Kalán (1140-1218). Mal vlastniť erb, na ktorom bolo vyobrazené srdce a z neho vyrastajúci kríž. Tento znak používal i Eliáš Lány (1570/75-1618) na svojich pečatiach pred obdržaním dedičného armálesu.

Významnou rodovou líniou tejto rodiny, ktorá v znaku používala žeriava s kotvou, boli potomkovia Jána (1666-1706) a Pavla Lány (Lányi) (1670-1733). Títo získali armáles a erb v roku 1696  od císára Leopolda I., ktorý bol vyhlásený v tom istom roku na župnom zhromaždení v Levoči a to dedične pre všetkých potomkov obidvoch pohlaví.

Erb rodiny Lányiovcov  z roku 1696

Pokiaľ ide o samotné meno, tak aspoň podľa starých lányovských kroník, rodina si mala prevziať meno podľa rodového hradu Lányváru (Leányváru – Dievčieho hradu, z maďarského Leány (Leány = dievča), postaveného okolo roku 1145 členom rodu Bár-Kalán, od ktorého Lányovci odvodzujú svoj pôvod.

Naopak, niektorí historici, predovšetkým Ivan Nagy (vo svojom diele Magyaroszág családai…, Pest, 1860), ďalej Josef Novák (Rodové erby na Slovensku I., Martin, 1980), či Doc. PhDr. Ivan Chalupecký, predpokladajú, že meno Lány (Láni) je prevzaté od pôvodu údajných meštianských predkov Eliáša – mäsiarov (latinsky lanio). 

Ďalším autorom, ktorý v roku 1959 spracoval históriu Dobšinej, bol Julius Lux (Eine deutsche Sprachinsel im Karpatenraum, Dobschau). Podľa jeho výskumov si Pavol Lányi písal meno spravidla ako Lani, ale v podkladoch, ktoré sa o ňom zmieňujú sa vyskytujú aj podoby Lani, Lany či Lányi. O pôvode mena konštatuje, že nepochybne pochádza z latinského slova „lanius“, čo znamená „mäsiar“.  

V každom prípade sa môžeme tak stretnúť s niekoľkými variantami písania priezviska: Lány, Lányi, Láni i Lánius. Lányi je historická, „uhorská“ – maďarská verzia písania, pričom  v takto písanom priezvisku je už obsiahnuté toto nemecké „von“, či české z. Maďarčina predložku „z (von)“ nepoužíva a je nahradená v podstate „i“, ktoré sa dáva za meno. Preto písať „von Lányi“, je z hľadiska gramatiky nesprávne, i keď sa takto chybne písané priezvisko vyskytuje pomerne často. V tomto príspevku budeme používať variant Lányi.

Meno Pavla Lányiho sa v dokumentoch z prvej tretiny 18. storočia, objavuje pomerne často a to nielen ako banský podnikateľ v oblasti hospodárstva, ale aj v politickom dianí, súvisiacom najmä s Rákocziho odbojom či sátmárskou mierovou  zmluvou.

Presný rok narodenia Pavla Lányiho nepoznáme.  Ak uvážime všetky známe  fakty, možno  usudzovať, že sa narodil  buď na konci desaťročia rokov 1660, alebo začiatkom roku1670  v obci  Gemer, dnes okres Revúca,  alebo v Matejovciach.  Jeho otec Antonín Lányi II. spolu s bratmi Urbanom a Jakubom   získal dňa 20. 6. 1715  vo Viedni potvrdenie šľachtictva a udelenie erbu, ktoré bolo verejne vyhlásené dňa 7. 1. 1716 vo vtedajšom „Šajavskom Gemeri“ (dnes obec Gemer). Pri súpise šľachty v roku 1732 sa Antonín II. Lányi preukázal týmto udelením https:// /Historia regni Hungariae/Lányové – Historia regni Hungariae.html .  Určité pochybnosti o dôveryhodnosti tohto tvrdenia majú, na základe neskorších poznatkov, niektorí dnešní potomkovia rodu (písomné zdelenie Jakub Svatuška-Lány).

Pavol Lányi mal  brata Jána  Lányi (Lány)  (*1666 - †1706), obaja sú zakladateľmi novej rodovej šľachtickej vetvy Lányiovcov, pretože v  roku 1696 boli aj s rodinami povýšení do šľachtického stavu. Z jeho ďalších súrodencov uvedieme ešte  ich sestru Máriu  (*1668 - †?), ktorá sa vydala  za Ľudovíta III. Szontágha do veľmi významnej dobšinskej rodiny, a to v súvislosti s podnikaním v banskej činnosti.  

Podľa zistenia renomovaného maďarského historika sa toto meno ako Lani prvý raz vyskytuje v Dobšinej v roku 1694 (Ila Bálint: Gömör megye II., Budapest, 1944, s. 221)

Jeho meno nachádzame aj v zápisniciach Gemerskej župy z roku 1695. Vtedy bol vyslaný do Prešova ako člen do komisie pre zúčtovanie župnej dane v zastúpení podžupana, ešte bez funkcie v župe. Autor publikácie o šľachtických rodinách Gemersko-malohotskej župy chybne udáva, že v roku 1695 bol župným zapisovateľom (Forgon Mihály: Gömör-Kishont vármegye nemes családjai, Kolosvár, 1909, II. zv., s. 63). Od toho času, až do svojej smrti v roku 1733, bol veľmi aktívnym vo viacerých oblastiach jeho činnosti.

Zo zápisníc Gemerskej župy o potvrdení šlachtictva z rokov 1702 – 1703 a 1724 – 1725 bezpochyby vyplýva, že rožňavský obyvateľ Pavol Lányi bol šľachticom, čo mu bolo udelené 14-tého mája roku 1696 v Laxenburgu a vyhlásené 4-tého júna 1696 v Spišskej župe súčasne s potvrdením armálesu (ŠA Rimavská Sobota, archív Gömör vármegye, zápisnica z r. 1702-1703 o preukázaní šľachtictva fol. 63 al. 88). Z týchto údajov vyplýva aj to, že Lányiho manželka Barbora Dirnerová bola slečna rožňavského meštianskeho  pôvodu a jej rodina získala šľachtický titul v roku 1595. Rodina Dirnerovcov patrila medzi popredné rodiny Rožňavy. Z tejto rodiny pochádzal v roku 1647aj starosta mesta. Do tejto armalistickej patricionálnej mestskej rodiny sa, podľa spomenutej kroniky priženil, mäsiar Pavol Lányi, a ešte predtým, ako sa stal šľachticom, začal svoje pôsobenie v župe ako agilista (poznámka: agilný – podnikavý, horlivo činný).

Môžeme predpokladať, že bol potomkom zámožnej, snáď až bohatej, rodiny a jeho školské vzdelanie prinajmenšom, zodpovedalo úrovni vyšších ročníkov gymnázií. V staršej literatúre je tiež uvádzaný ako znalec práva, ale v podkladoch, dostupných G. Heckenastovi, ktorý sa s touto problematikou podrobne zaoberal, sa toto konštatovanie nenachádza (pozri Heckenast 1962, c. d. s.20). Jeho silnou stránkou bola znalosť účtovníctva a schopnosť kalkulácie. Okrem materinského jazyka, t.j. maďarčiny dobre ovládal latinčinu aj nemčinu. Mal sebaisté vystupovanie, vedel úspešne vyjednávať s vojenskými a politickými zástupcami štátu. Určite mal vynikajúce osobné vlastnosti, vďaka ktorým, ešte pred prijatím do radov šľachty bol poverený viacerými funkciami. V zastúpení podžupana bol ustanovený za člena župnej komisie (pravdepodobne ako finančný znalec). Už rok potom, ako bol vyhlásený za armalistu t. j. v roku 1697, ho zvolili za zástupcu župného notára a hlavného komisára pre úlohy súvisiace so zásobovaním  armády (poznámka: armalista - vo feudálnom Uhorsku zeman povýšený do šľachtického stavu udelením erbu bez udelenia majetku). Lányimu, ako hlavnému župnému vojenskému komisárovi bol nadriadeným Bercsényi Miklós, ktorý zastával funkciu hlavného uhorského vojenského komisára. Možno tento vtedajší vzťah mohol byť základom jeho kariéry v Rákócziho odboji (Heckenast 1962 c. d. s.20). Vo funkcii komisára,  stále navštevoval viacerých generálov a štátnych predstaviteľov aj opakovane vo Viedni. Koncom roku 1697 sa stal pokladníkom Gemerskej župy. Už vtedy za  vybavovanie župných záležitostí dostával výplatu 200 forintov ročne. Od tejto doby, bol viacej rokov hlavným pokladníkom alebo hlavným vojenským komisárom, ale často zastáva obidve funkcie súčasne. Dňa 7.októbra 1699 ho zvolili za tabulárneho sudcu (poznámka: tabula – uhorský najvyšší súd) čo dosvedčujú dokumenty uložené v ŠA Rimavská Sobota, fond Gemerska župa, zápisnice z r.1961-1697 a 1697-1700. Človek, nedávno zvolený do radov šľachty, si ani nemohol vo verejnej činnosti želať viac. Medzi popredných predstaviteľov župnej šľachty sa dostať nemohol. Nebol statkárom a nateraz sa ani nesnažil získať majetok. Jeho záujem spolu s kapitálom, o čom môžeme predpokladať, že ho mal, smerovali k banskej činnosti.

Okolo roku 1696 Lányi vystupuje v Dobšinej, ako spolumajiteľ tamojších medených baní. Dosvedčuje to zápisnica z výpovede svedkov konanej v roku 1723, ktorá je uložená v maďarskom archíve (OL. NRA. 1073/21). Podľa vyjadrenia Lányiho, jeho otec ešte v 17. storočí získal medenú baňu v Dobšinej (OL. NRA. 1221/19). Župný súpis z roku 1701 ho prvý raz spomína ako majiteľa železnej huty. Podľa poradia v zápise, možno usudzovať, že táto huta bola v Betliari pri Rožňave (ŠA Rimavská Sobota, fond Gemerská župa, zápisnica z r.1700-1702, 62 sk. fol.). Táto aktivita, v banskom dobývaní a v oblasti spracovania železnej rudy, mu umožnila spoločenské uplatnenie sa v rokoch Rákocziho odboja za slobodu.

Prvé kurucké oddiely vpadli do Gemerskej župy 19. augusta roku 1703. Šľachta župy sa k Rákóczimu pridala už v jesenných mesiacoch. Začiatkom roku 1704 aj hrady celej župy prešli do rúk kurucov. V jeseni 1703 sa pravdepodobne aj Pavol Lányi mohol pridal k Rákoczimu.

Viaceré historické práce udávajú, že Rákóczi v roku 1703 vymenoval Lányiho za inšpektora gemerských železiarskych pecí. O tejto skutočnosti však neexistujú archívne údaje, a tak ju treba hodnotiť ako pochybnú (Heckenast 1962, c. d. s. 20). Bidermann vo svojej práci (Bidermann, H., I.: Das Eisenhütten-Gewerke in Ungarn, und dessen frűheren Annexen einschliesslich der Militärgrenze, Pest – Graz, 1857) na základe literatúry udáva Lányiho vymenovanie v roku 1703. Odvoláva sa na prácu Bartholomaidesa (Ladislaus Bartholomaides: Inclyti Superioris Ungariae Comitatus Gömöriensis Notitia Historico-geographico-statistica, Lőcse, 1806-1808), kde sa ale udáva rok 1706 a nie rok 1703. Je teda možno predpokladať aj to, že ide o chybný prepis. Vymenovanie Lányiho v roku 1703 je tak treba zaradiť k pochybným údajom.

Lányi nemal záujem stať sa vojakom,  ale ponúkol svoje služby kuruckej štátnej správe, z čoho môžeme usúdiť, že on ako banský podnikateľ a hámorník, nemal materiálne ťažkosti. Jeho majetnosť, spoločenské postavenie a funkcie v župe, mu umožnili, aby sa pridal k vedúcej vrstve kuruckého odboja za slobodu.

Spočiatku asi ani nemal presné predstavy o tom, ako sa uplatní v novom zriadení. Isté je, že naďalej spravoval svoje dobšinské bane aj svoju betliarsku hutu, v ktorej od  roku  1703 už boli v činnosti dve pece (ŠA Rimavská Sobota, archív Gemerská župa, zápisnica z r. 1702-1703 o preukazovaní šľachtictva, fol. 69). Pritom od 17. marca roku 1704 bol aj kuruckým vojenským komisárom výroby liadku a pušného prachu. O jeho práci v tejto funkcii vieme len veľmi málo. Isté je len to, že mu podliehali drviace mlyny v Jelšave, Hrhove a pravdepodobne i v Turni. Z archívnych dokumentov však nevyplýva o ktorú obec Hrhov ide a tak je možné aj to, že hrhovský a turniansky mlyn je ten istý.  Usudzujeme, že do tohto obdobia spadá aj jeho hodnosť hlavného intendanta, čo uvádzal na prvom mieste, keď v roku 1708 vymenovával svoje kurucké funkcie.

Na jar v roku 1705 kurucká výroba liadku a pušného prachu prechádzala na novú organizačnú štruktúru. V príprave tejto reorganizácie mal Lányi určite významnú úlohu, hoci písomné záznamy o tom nie sú známe. Hodnosť vojenského intendanta pre výrobu liadku a pušného prachu zaniká a výroba pušného prachu bola vyňatá z Lányiho pôsobnosti. Napriek tomu ho ešte 7. marca roku 1705 uvádzajú ako inšpektora výroby liadku v Nagykálló (poznámka: mesto v Maďarsku). Neskôr, dňa 29. apríla roku 1705, získal nájom všetkých nadácií a výrobní liadku v krajine, ktorý si udržal po dobu dvoch rokov. V zmysle záverov previerky vykonanej vrchnosťou, nešlo o kapitálový nájom, ale o fiškálny podnik, resp. o zabezpečenie odborného riadenia výroby, ktorá bola mimoriadne dôležitá z vojenského hľadiska. Nájomník za monopol neplatil nič, ale dostával zálohu od štátu, o využití ktorej musel pravidelne podávať správu. Jediným výsledkom liadkového monopolu, ktorý stojí za zmienku, bolo rozšírenie výrobne liadku v Nagykálló podľa plánov Lányiho a pod jeho vedením.

V prvých rokoch boja za slobodu sa Lányi zaoberal aj viacerými rôznymi záležitosťami. Okrem už spomenutého, dňa 25.apríla roku 1705, teda súčasne ako získal liadkový monopol, bol na vlastné požiadanie Rákoczim vymenovaný za dežmovníka a za dežmovníka vína v Turnianskej župe. Takýto prameň zisku, si nenechal ujsť ani neskôr, keď v roku 1718 a 1720 vyberal desiatok v Gemerskej župe (ŠA Radvaň, fond Koháry-Coburg III. 3738). V tomto období si zároveň rozširoval aj svoju banskú činnosť. Popri svojich medených (pravdepodobne aj železných) baniach, otvoril i azbestovú baňu v Dobšinej. Zo získaného azbestu vyrábal nehorľavý papier. K tejto problematike Lux (c. d. s. 60) na základe Bruckmannových poznatkov uvedených v jeho knihe (Franz Ernst Bruckmann: Mangalia Dei in locis subterraneis oder Unterirdische Schatz-Cammer aller Königreiche und Länder..., Braunschweig, 1727, I., 260) udáva, že Bruckmann v roku 1724 bol v Dobšinej a podľa neho sa Lányi výrobou nehorľavého papiera zaoberal už pre 20. rokmi. Tento časový údaj potvrdzuje aj  pruský dvorský kazateľ Daniel Ernest Jablonski v liste Ráday Pavlovi napísanom dňa 29. decembra 1705, v ktorom ďakoval za darovaný nehorľavý papier (uvedené v Ráday Pál Iratai, I. kötet, Budapest, 1955, s.490). Nehorľavý papier vyrobený z azbestu je iba prírodno-technickou kuriozitou, praktické použitie nemá, hoci v ohni nezhorí, ale je krehký a písmo sa z neho odlupuje (F. E. Bruckmann: Historia naturalis curiosa lapidis Asbestou ejusque praeparatorum..., Braunschweig, 1727, s. 27). V roku 1707, na hranici dobšinského chotára v Rakovci, so spoločníkmi prevádzkoval baňu na rumelku a spracovával aj odpadovú haldu (uvedené v liste Pavla Lányiho Ladislavovi Berthóti -mu, OL, Rákóczi-szabadságharc lt. IV.2. a. 1707. júl. 30). Svoju prevádzku železného hámra, podľa náznakov, ďalej nezveľaďoval. V rokoch 1705 – 1706 poskytol vojenskému priemyslu odboja 1144 metrákov a 27 funtov železa a 1062 železných koľajníc, čo bolo množstvo, ktoré vyrobila za jeden rok jeho betliarska huta. Len veľmi pomaly si uvedomoval, že to je priestor, ktorý musí prednostne využiť. Na jar roku 1706 využil veľkú príležitosť, keď siahol po dôstojnej  funkcii železiarskeho inšpektora.

Dátum jeho vymenovania za železiarskeho inšpektora nepoznáme. V tejto funkcii ho uvádzajú prvýkrát 13. júla 1706, ale z textu dokumentu možno usudzovať, že túto funkciu nedostal vtedy, ale už v predchádzajúcej dobe. Je dokázateľné, že pre kuruckú armádu dodával železo už od decembra roku 1704 a ako dodávateľa železa nie z vlastnej huty ho prvýkrát uvádzajú 22. marca roku 1705. Takáto jeho činnosť mohla vyplývať aj z funkcie hlavného  zbrojárskeho vojnového komisára.

Lányi Pavol na titulnej strane  protokolu rožňavskej nemeckej evanjelickej cirkvi uvádzal svoje funkcie a to titul železiarskeho a liadkového inšpektora z apríla roku 1705 a banského stoličného úradníka výboru z novembra roku 1707. Podľa vtedajších okolností, možno predpokladať, že kurucké štátne inštitúcie ho, ako železiarskeho inšpektora, mohli evidovať počnúc druhou polovicou roku 1704 až do akejkoľvek doby. Faktom ale je, že túto funkciu, pre vlastný prospech, začal využívať len od roku 1706, teda od začiatku krízy železiarskej výroby.

Na jar roku 1706 sa začala kríza železiarskej výroby, ktorej hlavnou príčinou bolo to, že kurucký štát si zakladal na politike inflácie medených peňazí. Výrobcovia železa svoje zásoby začali zatajovať, svoje výrobky zdražovali a tovar vyvážali tajne do cudziny. Robili to pre zabezpečenie svojich ziskov, napriek záujmom hospodárskej politiky Rákocziho. Lányi tej politike zostal verným, hoci inflácia medených mincí a iné nepriaznivé okolnosti škodili aj jeho záujmom. Správanie sa Pavla Lányiho v období krízy železiarskej výroby v roku 1706 je možno pomerne jednoducho vysvetliť, ak budeme vychádzať z Lányiho postavenia a pred ním stojacich možností vtedajšej doby. Dostačujúce vysvetlenie jeho chovania by bolo aj v tom, aké miesto zaujímal v kuruckých štátnych organizáciách. Boli to funkcie: hlavný štátny vojenský komisár, „liadkový“ a „železiarsky“ inšpektor.  Po desiatich rokoch ponemčovania už bezpochyby patril k vedúcej zemianskej vrstve. Náznakom uvedeného bolo aj to, že ho v roku 1705 na krajinskom sneme v meste Szécsény (Maďarsko) zvolili do komisie pre ustanovenie senátu a vypočúvanie anglických a holandských mierových sprostredkovateľov (pozri Heckenast 1962, s. 23). Ďalšie pokračovanie jeho kariéry,  vedľa jeho okamžitých individuálnych záujmov a štátneho záujmu, ktorému sa podriaďoval ako vlastenec, je pravdepodobne potrebné hľadať vo sfére obchodných úvah. Lányi v narastajúcej kríze spoznal možnosti, ktoré mu vyplývali z funkcie železiarskeho inšpektora.  

Rákóczi sa problémami, ktoré spôsobila kríza v železiarskej výrobe, začal zaoberať na jar roku 1706.  V dekréte, ktorý vydal 27. júna, zakotvil skonfiškovanie majetku resp. udelenie telesného trestu tým hámorníkom Abovskej, Gemerskej a Spišskej župy, ktorí nebudú zvyšovať svoju  výrobu železa a dekrétom z 13. júla zasa splnomocnil Pavla Lányiho, ako inšpektora všetkých v krajine sa nachádzajúcich železiarskych hámrov, aby: “od každej pece týždenne vyberal do nútenej správy, ako spoločenský záujem, štyri metráky železa v takej cene, akú stanovila župa“. Ak toto niektorí hámorníci odoprú, tým má právo skonfiškovať celú výrobu železa.  Ak by obchodník so železiarskym tovarom vykúpil pred inšpektorom  štyri metráky za cenu limitovanú štátom, vtedy môže dotyčnému obchodníkovi zhabať celú zásobu železa.

Lányiho účinkovanie možno dokázať zápismi  v dvoch vydaných panovníckych nariadeniach. V Rákócziho archíve bola 12. mája 1706 pod číslom 1574 zaregistrovaná listina „Informatio et extractus Pauli Láni quoad negotium ferri“, ktorá sa žiaľ nezachovala. Zachovalo sa však jedno Lányiho podanie, v ktorom navrhuje, aby vzdorným hámorníkom bolo zhabané vyrobené železo, k čomu zároveň žiadal aj vojenskú asistenciu.  Z iných prameňov, ale vyplýva, že Lányi od hámorníkov Gemerskej župy vymáhal po 4 metráky železa už pred vydaním panovníckeho nariadenie zo dňa 13. júla 1706. Stanovenie okruhu  pôsobnosti železiarskeho  inšpektora sa teda dialo podľa vlastných Lányiho zámerov.

Dekrét z 13. júla 1706 dal Lányimu do rúk hrozivú moc oproti jeho obchodným konkurentom a nad ostatnými železiarmi.  Pretože inflácia medených peňazí spôsobila aj rozkolísanie  miezd, hámorníci nemohli legálnym spôsobom hospodáriť, naviac boli prinútení obchádzať štátne nariadenia, tak že hrozba konfiškácie ich majetku bola neustále aktuálna. Oproti iným podnikateľom v železiarskej obchodnej sfére, možnosť zhabania tovaru iným a spôsob vystupovania, dávalo Lányimu, i keď bol najhorším platiteľom pri výkupe železa, v mene a zastúpení štátu, možnosť pôsobiť ako ostatní podnikatelia v železiarskych hámroch. Hospodárske a iné donucovacie prostriedky, kapitál a vojenská asistencia, čo pre neho zabezpečoval štát, to všetko umožnilo Lányimu poškodzovať a utláčať konkurenciu, ako aj vziať im určitý podiel zisku, čím sa ako súkromný podnikateľ obohacoval. V tejto, pre neho obzvlášť výhodnej situácii, začal svoje podnikanie v železiarskej oblasti, zveľaďovať.  Nerozširoval svoj hámor v Betliari, ale založil nový železiarsky hámor v Dobšinej. Jeho hámor v Betliari bol v prevádzke až kým sa kuruci stiahli z Gemerskej župy, teda do jesene roku 1709. Po uzavretí sátmárskeho mieru dňa 1. 5. 1711, ho Lányi urýchlene dal znovu do prevádzky (ŠA Rimavská Sobota, archív Gemerskej župy, zápisnica z rokov 1715-1716, fol. 98). Dňa 19. apríla 1706 dobšinský obyvateľ Saller Márton a  spoločníci  Kayser Eliás a Jesztel Jakab  získali od dobšinského banského súdu banské oprávnenie (Muthung):  „in der Göllnitz oberhalb des Kaÿszerischen Hammer... wo die Alte Masasz ist gestanden“  pre Lányi Pavla a Bácsmegyey Adama.  Podnikatelia tu čoskoro postavili železiarsku taviacu pec. Skutočným vedúcim prevádzky sa stal Saller , ktorý ale bol závislý od podnikateľov a od Lányiho. Jozef Martin Saller sa okolo roku 1680 prisťahoval do Dobšinej z panstva Jána Pálfyho v nemeckom Prusku. Je pravdepodobné, že podnikal v baníctve a hutníctve a to pomerne úspešne, pretože v roku 1702 získal titul armalistu. Neskôr, pravdepodobne v roku 1710, sa zaoberal alchýmiou a zbankrotoval (pozri Heckenast, 1962, c. d. s. 24). Výdavky na stavbu,  v zmysle znenia písomností  rodinnej pozostalosti, znášal v prvom rade Lányi, ale toto tvrdenie ihneď spochybňuje znenie v dokumentoch z dedičského sporu s erárom.  Z nich vyplýva úplne iná situácia, ako z rozprávania dedičov. Kayser Éliás, ktorý bol v roku 1706 prítomný pri udelení výsady baníckeho oprávnenia, v roku 1732 prehlásil, že taviacu pec nepostavil Lányi  za svoje vlastné náklady, ale že náklady uhradil Rákóczi zo štátnych peňazí (dokument v maďarskom štátnom archíve, OL. NRA, 1106/15). Na toto poukazuje aj úloha zástupcu hlavného kapitána kuruckého delostrelectva Bácsmegyey Ádama medzi podnikateľmi, lebo na rozdiel od Lányiho a Sallera, Bácsmegyey nebol banským podnikateľom.  Banským podnikateľom nebol ani hlavný inšpektor kuruckého delostrelectva Sréter János, ktorý v roku 1709 pôsobil ako  jeden z vedúcich prevádzky. Rozhodujúci dôkaz o tom, že dobšinskú železiarsku taviacu pec nepostavil Lányi z vlastných prostriedkov, ale bola postavená na náklady štátu, nachádzame v ročnom vyúčtovaní železiarskeho inšpektora Lányiho za rok 1707.  Podľa toho, na stavbu nového hámra, Lányi vyplatil 1645 forintov a 60 denárov za vnútorné zariadenie hámra, za nákovy a nástroje 756 forintov a za zhotovenie pohonného vodného kolesa so žľabom zaplatil 73 forintov (uvedené v A „vasinspektor „ számadásaiból, Budapesti Hírlap, 1908, sept. 3, 22. l). Tieto údaje  poukazujú na to, že dobšinský hámor podnikatelia, zastávajúci štátne funkcie, postavili na náklady štátu a to na základe banského oprávnenia, ktoré získali súkromné osoby.  Z hľadiska vyjasnenia vlastníckych vzťahov, pôsobí až komicky Lányiho vyjadrenie, keď v osnove listu napísaného Bercsényi -mu  (poznámka: gróf Mikuláš Bercsényi  bol hlavným generálom povstaleckých  vojsk Františka II. Rákócziho) z roku 1709 napísal o dobšinskej oceľovej hute: „dobschinai aczély hutám“ ale v čistopise listu už uvádza , že tu v dobšinskom chotári stojí huta – lejáreň na oceľ a bomby: „itten dobschinai határon erigált aczély és bomba öntő hutát“(pozri Heckenast 1962, c. d. s. 25).  V nasledujúcej výmene listov s Bercsényim nazýva Lányi Sallera účtovníkom (rationist), čo vlastne aj zodpovedalo skutkovému stavu, ale Bercsényi ho za toto vyjadrenie  prísne napomenul s tým, že Saller nie je Lányimu  účtovníkom, ale spoločníkom, pretože na dobšinskej hute „azon dobsinai hutát...föl vévén“ majú podiel traja podnikatelia – formálne mal pravdu. Z Bercsényiho listu vyplýva, že Lányiho povinnosťou bolo poukazovať Sallerovi výdavky potrebné na prevádzku, nie je však jasné, či Lányi výdavky hradil z vlastných alebo  štátnych peňazí. Je však pravdepodobné, že ich uhrádzal z obidvoch, pretože keď vyrábal vojenský tovar, mohol dodatočne získavať peniaze aj z výdavkov určených na zabezpečovanie chodu delostrelectva. Uvedenú situáciu ale komplikuje aj to, že rudu na spracovanie z Lányiho baní, poddaní z gemerskej župy v rámci svojich povinností voči štátu, dopravovali rudu do jeho hámra. Rovnako aj to, že vedúci prevádzky Saller, ktorý bol odrazu Lányiho zamestnanec aj spoločník, si svoju mzdu (alebo aspoň jej časť) vyberal zo štátneho obilného desiatku.

Hodnosť železiarskeho inšpektora v období krízy železiarskeho priemyslu, na jednej strane pre Lányiho znamenala úžasnú pozíciu nad obchodnými konkurentmi,  ale na strane druhej možnosť vzniku prevádzky, ktorej vlastnícke pomery boli nie celkom jasné, ale v každom prípade však postavenej za štátne peniaze, ho spochybňovala. Pri procese zakladania dobšinského hámra je možno zo strany kuruckého štátu vycítiť určitý náznak protekcionalizmu, podobne ako aj v prípade liadkového monopolu z roku 1705, ktorý sa viaže v menom Pavla Lányiho (pozri Heckenast 1962, c. d. s. 25). 

Ak by si vedel  Lányi udržať svoju pozíciu, za niekoľko rokov by sa bol mohol stať najváženejším podnikateľom železiarenského priemyslu v Uhorsku, svoju pozíciu si však udržať nevedel. Konkurenční podnikatelia ho, najprv na úrovni župy a neskôr aj pred panovníckou vrchnosťou obvinili, že svojim konaním zapríčinil vznik krízy železiarskeho priemyslu. Na začiatku roka 1707 začali Lányiho vyšetrovať. Z procesu vyšetrovania, ktorý trval skoro rok, vyplynulo, že príčinou vzniku krízy nebola činnosť železiarskeho inšpektora, ale narastajúca potreba ako následok vojnového stavu, keďže vojsko spotrebovávalo obrovské množstvá železa a taktiež aj inflácia medených peňazí. Táto, na viac, podmienila aj odpor hámorníkov v železiarstve. Lányiho rehabilitovali, svoju funkciu železiarskeho inšpektora si udržal a ešte bol koncom roka 1707  ako vyslanec  vymenovaný za člena výboru pre banské záležitosti. Zdanlivo si tak získal svoju pozíciu naspäť, ba ešte si ju aj upevnil, ale v skutočnosti, následkom úpadku kuruckého odboja, sa mu čoskoro začala „hýbať pôda pod nohami“. Na jeseň roku 1708 vtrhli habsburgovské oddiely do banských miest v údolí Hrona a v priebehu roka 1709 nastali vojenské pomery. Lányiho domovina – Gemerská župa, bola obsadená habsburgskými vojskami, čím pre kurucov bola stratená. Rákóczi svojho stúpenca, teraz „bez domova“, postavil na čelo mincovne v Nagybányi (teraz Baiai Mare) a onedlho ho preložil do Munkácsa (teraz Mukačevo), kde dostal na starosť aj tamojší železiarsky hámor. Tento priebojný podnikateľ, v poslednom jeden a polroku odboja, bol činovníkom súkromného vrchnostenského hospodárenia, i keď sa zorganizovanie a založenie mukačevskej továrne na zbrane, spája s jeho menom. So svojim osudom však spokojný nebol, ale aj tak ostal verný panovníkovi a po páde odboja dokonca nasledoval Rákócziho, keď emigroval do Poľska. Tam ale skoro pochopil, že kurucká éra definitívne skončila a v auguste 1711 sa v rámci cisárskej amnestie  vracia domov, spolu s ďalšími  ktorí zohrali v kuruckej zemianskej spoločnosti výnimočnú úlohu, ako boli Ráday Pál, Hellenbach János Gottfried, Sréter János a Keczer Sándor.

Po príchode domov, jeho prvá cesta viedla do Dobšinej. Keď na konci roka 1709  napredujúce cisárske légie obsadili  Dobšinú, okolo železiarskej taviacej pece, ležali stovky vozov nespracovanej železnej rudy. Cisárski stúpenci nepokračovali v jej prevádzke, v Dobšinej zúril mor a Saller strážil zásoby rudy. Lányi si, hneď po príchode domov, privlastnil hámor, teraz už ako neodškriepiteľné a výhradné súkromné vlastníctvo, ktorý na základe Rákócziho poverenia postavil na štátne kurucké náklady. Právnym dôvodom bolo iba to, že on v rokoch odboja stál aj na čele hámra. V nasledujúcich rokoch Lányi renovoval budovy i zariadenia a spracovával zásoby suroviny nahromadené za kuruckých čias. Keďže nemusel hradiť náklady na dobývanie a dovoz, dosiahol obrovské zisky, čím si vytvoril finančný základ pre jeho, teraz znovu narastajúce, podnikanie (porovnaj Heckenast 1962, c. d. s.26). Na upevnenie hospodárskej pozície, po návrate domov, využil Lányi svoju politickú angažovanosť. V zmenených podmienkach, na funkciu železiarskeho inšpektora, alebo tomu podobnú funkciu v hospodárstve, nemal žiadnu nádej. Preto, ako odrazový môstik využil svoju župnú úradnícku hodnosť. Dňa 26. novembra  1711, ho zemianstvo gemerskej župy zvolilo za podžupana (ŠA Rimavská Sobota, fond Gemerská župa, zápisnica z r. 1711-1713, fol.79).

Príčiny, tejto prekvapivej voľby, dôveryhodne, nepoznáme. Museli to však byť ale závažné dôvody, keď valné zhromaždenie gemerských zemepánov zvolilo nemajetného artmalistu (poznámka: armalista – zeman, povýšený do šľachtického stavu udelením erbu bez udelenia majetku) za podžupana a na viac to, že od doby získania jeho šľachtického titulu uplynulo iba 15 rokov. Jedným z dôvodov boli pravdepodobne mimoriadne pomery. V územiach, ktorými sa prehnala vojna, začala pustošiť epidémia moru a župu obsadili cudzie vojská. V takýchto podmienkach vykonávanie funkcie podžupana bolo veľkou záťažou a vyžadovalo si mimoriadne schopnosti. Lányimu, ktorý síce majetky – poľnohospodársku pôdu nemal, vlastnil ale kapitál, nemožno uprieť, že mal schopnosť komunikovať,mal politické skúsenosti v minulosti a neskôr aj na úrovni župy, či v službách odboja. Popri tom, mohli vo voľbe zohrať svoju úlohu aj isté ilúzie kurucov, veď sa verejne vedelo o tom, že patril k ľuďom, ktorým Rákóczi dôveroval. Tí, ktorí týmto ilúziám verili, sa mýlili. Lányi vedel, že kuruckej ére je koniec, taktiež vedel, že ak sa chce uplatniť, musí sa prispôsobiť novým pravidlám. Je možné, že by bol vďačne prijal Rákócziho návrat, ale vyvaroval sa  preto čokoľvek vykonať. Istý rožňavský podnikateľ–armalista, ho v podnapitom stave stručne charakterizoval slovami „falošný bol a falošným aj zostane“ (pozri Heckenast 1962, c. d. s. 27).

Jeho politické stanovisko vyhovovalo hornouhorskému protentantskému zemianstvu. Jeho prvý počin, vo funkcii podžupana, bol skoro symbolickým, keď v protentatskom duchu vzniesol podanie v mene Pavla Rádayho  a v jeho majetkovej afére (poznámka: Ráday Pál bol Rákócziho kancelárom). Na takéto,  iba symbolické konania, nie sme pri poznávaní odkázaní. O jeho chápaní, zemianskeho realizmu, oportunizmu, ale aj obmedzeniach, nepochybne svedčia zápisy v jeho denníku zo zemského zhromaždenia – uhorského snemu, konaného v roku 1712, kde bol ako poslanec za Gemer.

Tento denník je jedným zo zachovaných historických dokumentov, ktoré sa dotýkajú aktivít Pavla Lányiho. Ako rukopis z roku 1712 je uložený v maďarskom národnom múzeu pod č. 378 Qu lat (Magyar Nemzeti Múzeum, Budapest). Text rukopisu do tlače spracovala Thury Etele a v dvoch častiach bol uverejnený v maďarskom periodiku Történelmi Tár z rokov 1903 a 1904 (Thury, E.: Lányi Pál gömöri alispán naplója az 1712. évi pozsonyi országgyűlésről, Első közlemény, Magyar Történelmi Tár  4. sorozat, 4. kötet, 1903, 395-413 old.; Befejező közlemény: Magyar Történelmi Tár 4. sorozat, 5. kötet, 1904, 1-   34 old.). Z textu denníka vyplýva, že konanie snemu od príchodu do Bratislavy dňa 14. apríla trvalo až do 2. augusta 1712, počas ktorého obdobia mal snem viac ako 45. zasadaní. Gemerskú župu na sneme reprezentovali páni poslanci Pavol Lányi podžupan (vice ispán) a notár Szent – Imrey Sámuel (notarius).              

Titulné strany publikácií, v ktorých je uverejnený Lányiho denník z uhorského snemu konaného v Bratislave roku 1712

V priebehu tohto zhromaždenia, konaného rok po uzavretí sátmárského mieru, sa verne odzrkadľovala kráľovská moc a pomer síl v spoločnosti. Rákocziho odboj prepadol, ale jeho pád poznačil spôsob dohody a zmierenia sa kráľa s krajinskými stavmi. Krajinské stavy sa, pred kráľovskou nadvládou a rakúskym panovníkom, stiahli, ale svoje privilégia oproti poddaným, si neporušene zachovali. Iba vyslanci 13. žúp, sa pokúsili klásť kráľovskej nadvláde slabý odpor: protestovali proti zneniu korunovačného diplomu Jozefa I. „prout diaetaliter conventum fuerit“ s tým, že takéto znenie sa tam dostalo preto, že Jozef je ešte nedospelý, čo v zmysle výkladu krajinských privilégií je nesprávne. Naproti tomu, Karol III. je dospelý, čím by sa, takáto formulácia ohrozujúceho významu, mohla smelo obísť. Keď ale videli, že na pripomienku nebola žiadne odozva, odstúpili od svojej pripomienky. Aj protestantskí vyslanci prejavili určitý odpor voči agresívnemu správaniu sa katolíkov. Ráday Pál, v horlivej hádke tvrdil, že hovorí v zmysle „Status Evangelicus“ –u. Následkom toho sa strhla zvada a katolíci proklamačným vyjadrením „čo chcú vaše milosti, chcú znova milosť priviazať na zvonec“ ho umlčali. Lányi sa na obidvoch týchto protestných akciách zúčastnil, ba možno bol aj jednej iniciátorom.  Po zahriaknutí Rádayho, zarazení protestanti vyslali štyroch zástupcov ku kráľovi, ktorí mali vysvetliť vzniknutý stav. Jedným z nich bol aj Lányi. Z týchto okolností vyplýva, že Lányi v Uhorskom zhromaždení patril k opozícii, ale opozícia bola veľmi slabá, neskúsená a nijako ju nemožno prirovnávať ku stavu za kurucov. Lányi, pri písaní listu Károly Sándor -ovi  napísal „Dominus Generalis“ , bolo by však chybou, ak by sa z tejto drobnosti robili prehnané  uzávery (Heckenast 1962, c. d. s.27).

V súvislosti s rôznymi aktivitami Pavla Lányiho, niektoré historické pramene udávajú, že sa, vďaka svojmu postaveniu alebo svojim funkciám, dostal do kontaktu aj s legendárnym zbojníkom Jurajom Jánošíkom. Zaujímavú informáciu v tomto smere uverejňuje monografická e-mailová stránka (www.uhersko.cz/Pavel Lanyi-Historia regni Hungariae.html), z ktorej, so zvolením autora, uvádzame nasledovný text:

Pavol Lányi sa okrem kontaktu s Jánošíkom sa pravdepodobne už skôr osobne zoznámil aj s príslušníkom jeho družiny Tomášom Uhorčíkom a to vďaka ich spoločnej prorákócziovskej orientácii. Pri jednej Jánošíkovej akcii v roku 1712 boli aj s Uhorčíkom chytení na Hrachovskom zámku a Pavol Lányi im vtedy pomohol dostať sa z väzenia. Otázkou, ale ostáva, čo ho k takému konaniu viedlo ? Celkom iste to nebolo pre peniaze, pretože od oboch dostal za to niekoľko kožušín a syrov. Taká to pomoc pritom nebola prvá, pretože už za skôr poskytnutú službu, dostal od Uhorčíka zdobenú pušku, ktorú Jánošík ukradol barónovi Révay-mu. Pre nejakú príčinu, musel Lányi prechovávať k Uhorčíkovi a pravdepodobne aj k Jánošíkovi určité sympatie, alebo mohol byť nejako im zaviazaný. Najskôr to mohlo byť ešte z doby povstania Františka II. Rákócziho, pretože inak sa nedá vysvetliť, prečo by tým tak vysoko postavený stoličný činiteľ ohrozoval svoju pozíciu. Je však možné, že za tým všetkým bolo iba obyčajné prospechárstvo. V každom prípade, však Jánošíkovo konanie bolo odlišné od známeho „bohatým bral a chudobným dával“.  Zbojníci sa okrem pravidelného pašovania sústreďovali na prepady vopred vyhliadnutých kupcov a remeselníkov, pričom na vyššiu šľachtu, ktorá mávala zvyčajne osobnú ozbrojenú družinu, si netrúfali. Samotné obyvateľstvo už ani nemalo vôľu podporovať týchto zbojníkov a na dedinách neboli  vítaní.        

Lányi sa nesnažil o verejnú politickú aktivitu, a to ani ako  podžupan, ani ako poslanec Uhorského zhromaždenia. Svoje politické  aktivity zúročil pri podnikaní v železiarskom priemysle. Na základe uzavretia sátmárskeho mieru (poznámka: bol uzavretý dňa 1. mája 1711 v Satu Mare) sa na neho vzťahovala amnestia, prostredníctvom čoho sa mohol z emigrácie vrátiť domov a po jeho príchode dostal naspäť svoj betliarsky hámor a osvojil si železiarsky hámor, postavený  v roku 1707, za náklady kuruckého štátu. Okrem toho sa začal zaujímať aj o Antoniho pozostalosť v Dobšinej.

Antoni – inými slovami Schwarzenber Éliás, bol banským podnikateľom v Dobšinej a bol poddaným Losonczi Gyürky Pál –a. Priženil sa do rodiny dobšinského armalistu – hámorníka Remenika. Dňa 18. júna 1703 sa, za 500 rajnai forintov (poznámka: v poslednej štvrtine XIII. storočia bol totožný s maďarským forintom) spolu s poddanskou pôdou, vykúpil z poddanstva, ale už v roku 1706 zomrel. Deti nemal a tak po smrti jeho manželky v roku 1710 celé jeho imanie prepadlo štátu. Táto Antoniho pozostalosť pozostávala, okrem hnuteľností, z dvoch obytných domov, jednej krčmy, z jedného medeného a dvoch železných hámrov spolu s príslušným banským podielom, ďalej z poddanskej pôdy a jedného allódia (poznámka: allodium – slobodne zdediteľný majetok). Po vpáde cisárskych oddielov do Dobšinej, komorný komisár Meixner Ferenc, dal Antoniho pozostalosť levočskému obchodníkovi menom Strecius János György. Za krátku dobu sa ale prihlásili viacerí príbuzní zosnulého, medzi nimi aj chovanci a Saller. Nárokovatelia si 9. decembra 1711 dedičstvo rozdelili. Železiarsky hámor na rieke Hnilec, postavený už na území Spišskej župy, spolu s dlžobou, dostal hámorník zo Spišskej Novej Vsi Grűnblat Lajos. Hámor, postavený na Dobšinskom potoku južne od mesta, a taviareň medi, dostal Saller. Pri priateľskom delení pozostalosti, ako sprostriedkovateľ medzi oproti sebe stojacími stranami, vystupoval Lányi vo funkcii podžupana. Za túto činnosť dostal z pozostalosti odmenu vo výške viacej ako 200 forintov a možnosť odkúpiť za 696 forintov medené bane na Schwarzenbergu, ktorých 1/8 podiel vlastnil Antoni. Sallerovi sa však nedarilo renovovať železiarsky a mediarsky hámor, ktoré dostal, takže bol nútený obrátiť sa na Verlagera  (poznámka: Verlager – v preklade nakladateľ, pravdepodobne podnikateľ, ktorý sa odplatu vypomáha iným). Lányi investoval do Sallerových hámrov 563 forintov a 52 denárov, ale za to požadoval pre seba celú pozostalosť (OL. NRA. 1221/8, 1221/55, 1223/27) Nárok, aby si z titulu pre neho vzniknutých dĺžob, mohol získať Antoniho bývalý majetok, komora dňa 7. júna 1713 najprv zamietla, ale už po niekoľkých dňoch 26. júna súhlasila s tým, aby si Lányi za 300 maďarských  forintov mohol odkúpiť celú pozostalosť. Svoje rozhodnutie komora odôvodnila tým, že pozostalosť v správe rôznych príbuzných chátrala a jej užívanie erárom by nebolo výhodné  a to jednak pre zlý stav jednotlivých baní a hámrov a jednak pre jej odľahlosť od iných majetkov komory. Tomu odôvodneniu  však protirečí výsledok ohodnotenia Antoniho pozostalosti z roku 1711, keď iba hámor na Hnilci mal hodnotu 1200 forintov. Dňa 11. apríla 1714 bola, po zhodnotení všetkých požiadaviek záujemcov, uzavretá dohoda, ktorá problém Antoniho pozostalosti vyriešila s konečnou platnosťou. Podľa jej znenia, pozostalosť dostal Lányi s podmienkou, že medenú hutu musí dočasne prenechať eráru až do doby, kým si erár nepostaví vlastnú v Nižnej Slanej. Nezávisle na tom, Lányi môže spracovávať vyťaženú medenú surovinu v dobšinskej hute aj vtedy, keď ju bude prevádzkovať erár.  Dobšinskú medenú hutu erár veľmi potreboval, keďže Dobšiná leží bližšie k stredisku erárnych hornouhorských baní v Smolníku, ako Nižná Slaná. K získaniu Antoniho pozostalosti, za takýchto priaznivých podmienok, pomohla Lányimu pravdepodobne jeho funkcia podžupana a poslanca Uhorského snemu. Zaiste, získaním palatínskej darovacej listiny na Antoniho pozostalosť, podľa príkladu iných zemských poslancov, by sa konečne stal zemepánom v Dobšinej.

Lányi 15. januára 1714 odstúpil z funkcie podžupana (ŠA Rimavská Sobota, fond Gemerská župa, zápisnica z r. 1713-1714, fol. 241). Nie je známe, či tak urobil z vlastnej vôle, alebo či to bol zámer župy. Bezpochyby je ale isté to, že obdobie dva a štvrť roka vo funkcii dokonale využil. Pri riešení problematiky, súvisiacej s umiestňovaním a zásobovaním armády, však župu naďalej zastupoval a k tomu bol ešte, aj dlhé roky s krátkou prestávkou, pokladníkom  Gemerskej župy. Jeho poslanecký mandát v zemskom sneme mu skončil v roku 1715. Za takýchto okolností, sa v roku 1715, zúčastnil ako spisový komisár  prípravných prác na „regnicolaris conscriptio“  pre župu Vas (poznámka: ide o realizáciu celozemského súpisu). Od roku 1716 sa Lányi niekoľko rokov výhradne venoval iba obchodnému podnikaniu.

Podľa svedectva župných repatriantov mal na začiatku roka 1716 železiarske hámre v Dobšinej, Betliari a Slavošovciach. Hámor v Slavošovciach sa od konca roka 1716 už nikde nespomína. V roku 1717, za služby, ktoré vykonal pre župu, ho oslobodili od platenia desiatku za hámre. Ťažiskovým miestom jeho podnikania bola bezpochyby Dobšiná, kde v roku 1724 mal evidované dva železiarske hámre „praeter massam“. Pôvod a vznik názvu „massa“ bol dovtedy pre dejiny hutníctva železa vo vtedajšom Maďarsku, úplne neznámy, čím zahajuje novú éru (pozri Heckenast 1962, c. d. s.19).

Lányi bol týmto mašiam tak trochu akýmsi nestorom, aj keď bola postavená na základe Rákocziho poverenia na náklady kuruckého štátu a po sátmárskom mieri si ho privlastnil a zrenovoval ako taviacu železiarsku pec. Ďalšiu históriu vývoja prevádzky možno rekonštruovať až z neskorších svedeckých výpovedí a to zo začiatku rokov 1730 a 1760, ktoré sa síce v podstate zhodujú, ale práve v chronologických údajov v roku 1710 sú nejasné. Nemožno z nich jednoznačne zistiť, kedy sa po Lányiho návrate domov začala prevádzka a koľko rokov trvala. Svedkovia zvyčajne spomínajú dva až tri, prípadne viac rokov. Rožňavský občan Petrovics Mihály, ktorý v roku 1715 nastúpil do Lányiho služieb, sa v roku 1763 vyjadril, že okolo roku 1717 boli práce prerušené. Lányiho dediči o tom istom období ale tvrdia, že v roku 1718 bol vedúcim Saller, keď ho súd „propter malam administrationem“, na základe Lányiho sťažnosti potrestal pokutou vo výške 5118 forintov. Z porovnania obidvoch vyjadrení vyplynulo, že v roku 1716, najneskoršie v roku 1718, mohlo dôjsť k tomu, že práce v železiarskej hute (vasolvasztó), postavenej v roku 1707 zastavili, dôvodom čoho, bola skutočnosť, že táto stála na mokrom území a vlhkosť negatívne vplývala na výrobný proces. V bezprostrednej vzdialenosti, ale už na suchom mieste postavili novú taviacu pec (olvasztó). Pôvodné budovy rozobrali a všetky upotrebiteľné veci, ako dúchadlá a náradie, presunuli do novej prevádzky. Nová taviacia pec stála, rovnako ako pôvodná, na rieke Hnilec bezprostredne nad Pulszky-ho (predtým Kayser) hámrom. Na ďalšie spracovanie surového železa z pece, Lányi v roku 1718 alebo 1719 postavil, bezprostredne pod hámrom Pulszky-ho skujňovací hámor (malleaturam majorem) a vykúvací hámor. Lányiho prevádzkový komplex tak obklopil Pulszky-ho hámor, čo malo vplyv aj na vzťahy obidvoch strán. I keď štítnické panstvo, aj po opakovaných zisťovaniach vyhlasovalo, že prevádzka pece neobmedzuje prácu v Pulszky-ho hámri, v skutočnosti mu Lányi obmedzoval prívod vody. Pulszky bol takto nútený hámor opustiť a tak ho dňa 5. januára 1722 predal za 1200 forintov Lányimu (porovnaj Heckenast 1962, c. d. s. 29).

Lányi, postavením svojho prevádzkového komplexu, chcel vo vtedajšom Maďarsku zaviesť významné nové technické zlepšenia.

V rokoch 1718 – 1719 chcel Pavol Lányi  nad Pulszky-ho hámrom postaviť vysokú pec a preto povolal robotníkov za Štajerska. Štajerský majster Frait János vypracoval projekt a plánoval zaviesť „operatio Styriaca“ (poznámka: operatio – plán, Styriaca – latinský názov Štajerskej spolkovej krajiny v Rakúsku). Na úkor tohto nového podnikania, získal aj trojročné oslobodenie od platenia dane pre štítnickú panovnícku dynastiu (neskôr však platil najprv 25 a neskôr 30 forintov, čo bolo o niečo viac, ako bola v Gemeri zvyčajná zemepanská daň). Župnú daň však neskôr nemusel odvádzať. Zavedením „operatio  Styriaca“ však utrpel značné fiasko, ale odhodlanie na podnikanie, tým nestratil. Nielen zo Štajerska, ale aj zo Saska, povolal nových robotníkov, podľa stanoviska a výpovede ktorých, bola v roku 1722 postavená prvá vysoká pec vo vtedajšom Maďarsku  a to na mieste bývalej robotníckej ubytovne Pulszky-ho hámra. Vlastný objekt Pulszky-ho hámra prestavali na skujňovaciu pec, kde sa surové železo znovu pretavovalo. Pri stavbe použili ohňovzdorný materiál, ktorý odoláva teplotám až do 1600 ˚C dovezený z obce Valaská pri Brezne (OL.NRA.1472/22. sub A. No.6. sub.Q, 36-37).

V tejto súvislosti uvedieme stručné vysvetlenie k otázke doby postavenia prvej vysokej pece vo vtedajšom Uhorsku,, tak ako ho udáva renomovaný odborník (pozri Heckenast 1962, c. d. s.30), pretože úzko súvisí s aktivitami Pavla Lányiho:

Staršia literatúra, ktorej podkladom je práca H. I. Bidermanna z roku 1857, jednoznačne udáva, že prvá vysoká pec vo vtedajšom Uhorsku bola postavená v Dobšinej na rieke Hnilec v roku 1680. Toto Bidermannovo tvrdenie sa opiera o podklady z pozostalosti dobšinskej rodiny Fischerovcov. Podľa toho projektantom a staviteľom vysokej pece bol prisťahovalec zo Saska Daniel Fischer. Zo záverov neskorších výskumov však vyplýva, že v originálnych  historických dokumentoch z obdobia rokov 1680 – 1722 sa vysoká pec nikde neuvádza. Názov vysoká pec „Hochofen“ sa prvý raz objavuje v podaní Pavla Lányiho zo dňa 30. januára 1722, ktoré je uložené v Štátnom archíve Banská Štiavnica. Lányiho dediči sa neskôr odvolávajú na to, že „ Paulus Lani.....artem ferri fusoriam primus in regnum magnis suis laboribus et expensis cum insigni publici emolumento induxerit promoveritque“ vo voľnom preklade: „Pavol Lányi ... s veľkými problémami a nákladmi, ako prvý priniesol do kráľovstva zlievarenskú dielňu železa s pozoruhodným ziskom“. Odhliadnuc od stanovenia doby, existenciu pozostalosti Fischerovej rodiny dokazujú historické pramene. V jednej svedeckej výpovedi z roku 1763 sa menovite uvádza, že Fridericus Fischer, ktorý sa na pozvanie Lányiho prisťahoval do Dobšinej, pracoval v roku 1763 v mestskej maši. Rok 1680 sa vyskytuje aj v historických dokumentoch súvisiacich s Lányiho aktivitami v železiarstve, ale nie v súvislosti s rodinou Fischer, ale ako dátum, kedy do Lányiho služieb nastúpil Saller a presťahoval sa do Dobšinej.

Medzičasom, župa znovu vyslala Lányiho, ako delegáta, na zemský snem za obdobie rokov 1722/23. Z jeho pôsobenia, ako delegáta, sa v tomto prípade, denník nezachoval. O tom, že požiadal o svoju účasť na práci snemu, svedčia poznámky v návrhoch organizačného výboru z obdobia rokov 1715 – 1722,  uvedené v častiach súvisiacich s baníctvom na železnú a medenú rudu. Pravda,  v prvom rade ho zaujímal rozvoj jeho vlastných prevádzok a nie železiarsky priemysel celého hospodárstva. V súvislosti s návrhmi stáleho výboru snemu, vyvolal pozornosť dvornej komory niekoľkými jednoduchými aktivitami, ktorými by sa dala zvyšovať produkcia a kvalita železa. V tejto súvislosti ponúkol vojenskej dvornej rade  a cisárskemu delostrelectvu 800 viedenských centov železa štajerskej akosti z dobšinskej pece a pre sklady vojenského materiálu a opevnenia pri Dunaji v cene 41/2 – 51/2  rajnai forintov za metrák železa a k tomu  poplatok za dovoz vo výške 3 krajciarov za metrák a mílu. Všetky tieto dodávky by realizoval v priebehu roka 1723. Zaviazal sa, že u neho objednaný rôzny železiarsky tovar, dodá do dvoch mesiacov od objednania a ak zákazník súhlasí s dodaním tovaru do polroka, zaručí, že bude požadovať iba polovicu  predajnej ceny. Obchodovanie, zabezpečujúce značný príjem, mu umožnilo povedomie cisárskeho dodávateľa a tiež protekcionizmus (poznámka: ide o ochranársky systém)  Karola III. Tak sa stalo, že jeho zemiansky dom, majer, pivovar a krčma, ďalej železiarska pec, dva hámre, mlyn a mäsiarstvo, boli, raz a navždy, oslobodené od zabratia v prípade vojnového stavu. S tým sa Lányi, ale neuspokojil a na konci snemu požiadal dvornú komoru o 2400 forintov na dobšinský Rákócziho podiel, ktorý bol však ohodnotený iba na 2100 forintov a pozostával z poddanských pozemkov ležiacich v katastri obcí Štítnik, Čierna Lehota, Slavošovce, Kobeliarovo, Brdárka, Vyšná Slaná, Ochtiná, Petermanovce, Honce a Dobšinej.  Vybavovanie jeho žiadosti narazilo na prekážky, na zemskom sneme za roky 1728 – 1729 bolo potrebné získať ešte jeden súhlas k tomu, aby 30. januára 1730 konečne získal za 53181/3 rajnai forintov kráľovskú darovaciu listinu pre štítnicke panstvo Rákóczi - Aspremont (poznámka: Aspremont – stará rodina z VIII. storočia) o čom svedčia doklady zachované v maďarskom štátnom archíve. Lányi, povahou statkár, teraz už nie len ako palatín, ale držiteľ kráľovskej donácie, okrem toho už nie iba ako zemepán Antoni-ho sesie (poznámka: sessio – poddanský urbárny majetok), ale ako podielový majiteľ štítnického panstva, sa snažil o to, aby dostal mesto Dobšiná, ako poddanské, pod svoj vplyv.

Lányiho súperenie s mestom, vtedy už trvalo skoro 10 rokov. Najprudkejším bol zápas o monopol vo výčape nápojov. V niektorých historických publikáciach (Ila B.: Gömör megye, zv. II., Budapešt,1944,s. 217) sa uvádza, že Lányi na začiatku 18. storočia získal monopol na dobšinské baníctvo. V skutočnosti Lányi bol jedným z veľkých podnikateľov v baníctve, k čomu mu ale nepomohol monopol. Okrem neho poprednými  banskými podnikateľmi tejto doby v Dobšinej boli Gašpar Szontagh zo Spišskej Novej Vsi a 3 – 4 podnikatelia prevádzkovali železiarske hámre. V zmysle zachovaných archívnych dokumentov ide o monopol na čapovanie nápojov resp. na prevádzku krčiem (educillatio). Lányi, ako zemepán Antoni -ho sesie, neuznával mestské právo na educillatio (t. j. právo na čapovanie nápojov). Je pravdepodobné, že Lányi príjem z výčapu nápojov najviac používal na to, aby sa aj prostredníctvom svojej kráľovskej darovacej listiny, povyšoval nad mesto.  Donácia Karola III. (donácia – dar, venovanie, obdarovanie)  avšak výhradne udelila výčapné právo pre Dobšinú a zakázala túto činnosť na území mesta a okolia Lányimu. Na území hámra, v povodí Hnilca, ale mohol krčmu slobodne prevádzkovať. Lányi však, zákaz udelený kráľom, nedodržiaval a keď sa v tejto veci mesto Dobšiná obrátilo na komornú vrchnosť, s požiadavkou o pomoc, nahnevaný zemepán dňa 24. septembra 1731 na štítnickom panskom dvore štyridsaťkrát prikázal udrieť palicou dobšinského sudcu a dvoch prísažných, ktorých dal predviesť, o čom existujú archívne doklady (štátny archív Budapest OL., NRA. 1221/53). Zástupcami súdnej moci a mesta boli  sudca  Wihelm Csisko, notár Nikl Purz a Falten Mega (pozri aj Rozložník, O.- Hunsdorfer, E. (zost.): Banské mesto Dobšiná, Košice 2008, s. 19). Toto násilie bolo následne predmetom vyšetrovania a nakoniec bol Lányi donútený uzmieriť sa s dobšinčanmi, v podstate tak, ako to je uvedené v kráľovskej  darovacej listine.

Za desaťročné obdobie  rozbrojov, obidve strany doslova zahrňovali vrchnosť svojimi sťažnosťami a žiadosťami. Nerozhľadení dobšinčania, sa pri nedodržiavaní ich práva, o riešenie obracali na banský úrad v Smolníku a na administráciu košickej komory, kým Lányi, zbehlý v politických záležitostiach, sa obracal priamo až na dvornú komoru. Ako odborník v baníctve a železiarskom priemysle, s ohľadom na vrátenie rakúskeho  štátneho dlhu,  ponúkol Viedni, v rámci svojej rozvinutej pracovnej aktivity, zaujímavý spôsob výroby medi. Dobšiná spôsobila Lányimu veľmi veľa nepríjemností, ale v ich styku, Lányi vždy vyhrával. Zo súbojov tohto zemepána a mesta, hodno spomenúť jednu epizódu, ktorá poukazuje na to, akou šikovnosťou a duchaplnosťou sa vyznačovala povaha  Lányiho osobnosti. Keďže na území mesta si krčmu nemohol otvoriť, sotva 50 krokov za hranicami mesta požiadal o udelenie  časti pozemku na banské podnikanie a dal ho zapísať aj do banskej knihy. Dobšinský banský majster, ktorý samozrejme vedel, že v predmetnom mieste sa ruda nemôže vyskytovať, určite zo škodoradosti Muthung (Mutung – žiadosť o udelenie banského práva na základe objavného nálezu) zapísal a tak Lányi, po zarazení štôlne a vyrazení niekoľko prvých siah vyhĺbil podzemný priestor asi veľkosti pivnice a práce zanechal „educillum omnium liquorum in maximum oppidanorum praejudicium erexerit“- ako je uvedené v archívnej listine (OL., NRA. 1221/40).

Historická veda môže mnohokrát ďakovať nesvárom medzi Lányim a mestom Dobšiná. Množstvo zachovaných  žiadostí, zápisníc z vyšetrovaní a výpovedí svedkov, zachovali pre súčasníkov svedectvo o histórii vzniku Lányiho vysokej pece s mnohými drobnými výjavmi a epizódami vtedajšieho života. Tieto dokumenty uchovali aj spomienky na  prvé papierové peniaze vtedajšieho Maďarska.

Papierové peniaze, odhliadnuc od sporadicky vydávaných núdzových platidiel v stredoveku, sa v európskom hospodárstve prvý raz objavili v druhej polovici 17. storočia vo Švédsku a na konci tohto storočia resp. na prelome nasledujúceho storočia v Anglicku a vo Francúzsku. O týchto papierových peniazoch v severnej a západnej Európe, Lányi ako vydavateľ prvých papierových peňazí vo vtedajšom Maďarsku, sotva mohol vedieť. Na území Habsburgskej dŕžavy, ani na území nemeckej ríše, počas Lányiho pôsobenia, papierové peniaze ešte neboli v obehu.

Lányiho papierové peniaze mali hodnotu 1 poltura (poznámka: poltura je historická uhorská mincovná jednotka). V podstate to bol papierik kruhového tvaru o priemere okolo 3 cm, na ktorom bol odtlačok pečatného prsteňa zobrazujúci jeho zemiansky erb. Tieto papierové peniaze, v hodnote 1 poltura, dával do obehu pri výplatách miezd. Podľa jeho vlastného vyjadrenia, od 10. januára 1722 do 26. decembra tohto roku, vydal papierové peniaze v hodnote 224 forintov a 15 denárov. V tom istom období, za prácu v rôznych prevádzkach, vyplatil aj 7 391 forintov a 91 denárov v strieborných peniazoch.  Vo vydávaní papierových peňazí pokračoval aj v roku 1723 a to aj napriek tomu, že mu  podžupan Gemerskej župy zakázal dávať papierové peniaze do obehu. V roku 1724, v jednej výpovedi svedka pred župou, sa ešte Lányiho papierové peniaze spomínajú, ale neskôr už o nich nie je ani zmienka.

Zaujímavou skutočnosťou je, že jedna doktorská dizertačná práca na maďarskej vysokej školy spracovala dejiny banských peňazí, kde sú uverejnené aj peniaze vydávané Pavlom Lányim, ktorých zobrazenie uvádzame (Szemán A.: Bányapénzek Magyarországon és történeti háttérünk a 16. század közepétől a 18. század végeig, doktorská dizertačná práca ELT Budapešt 2013). Ich vzhľad a vyhotovenie sa oproti popisu z iných podkladov odlišuje.  

Mesto Dobšiná, v jednom zo svojich  podaní, upriamilo pozornosť vrchnosti na Lányiho papierové peniaze. Mestská rada nepovažovala vydávanie týchto peňazí za nejaký veľa významný skutok a tak k oznámeniu došlo iba pri jednej okolnosti  súvisiacej s výčapom nápojov. Administratíva spišskej komory zastávala názor, že v tejto súvislosti, za  vydávanie falošných peňazí, môže Lányimu hroziť obžaloba a tak si od zástupcu kráľovského právneho riaditeľa vyžiadala odborný posudok. Podľa dokumentu, uchovávaného v maďarskom štátnom archíve (OL. NRA. 1221/19), Lányi, vo svojom podaní pre dvornú komoru, sa odvoláva na to, že aj  v dobšinskom mestskom mlyne sa používali „drevené“ peniaze, rovnako ako aj vo viedenskom mestskom chudobinci, či aj v iných baníckych oblastiach, kde takéto „núdzové“ peniaze akceptujú rozliční remeselníci. Zástupca kráľovského právneho riaditeľa Reviczky János doporučil vyšetrenie prípadu, ktoré by stanovilo, či išlo o danie falošných peňazí do obehu, alebo o istú formu reálnej platby za vykonanú prácu, čo vykonané vypočúvanie svedkov, nakoniec aj dokázalo.

Lányi spravidla odmenu za prácu robotníkom platil v hotovosti, pričom v jednotlivých prípadoch im poskytoval aj podporu v naturáliach,  čo podľa jeho vyjadrenia urobil na požiadanie robotníkov. Prostriedkom výplaty mzdy v naturáliach boli papierové peniaze, ktoré sa dali zamieňať iba v Lányiho krčme a mäsiarstve. Lányi, papierové peniaze v hodnote 1 poltura  ako jednotky, zvolil namiesto poukážok preto, že zamestnanci krčmy a mäsiarstva boli negramotní. Je nepochybné, že k takémuto riešeniu ho viedol  materiálny záujem, keďže takým spôsobom mohol s určitosťou predať svoje produkty plynúce z allódia a pálenice, pričom výplata mzdy robotníkom v naturáliach znamenala pre neho úspory. Podľa svedeckých výpovedí, sa veľa robotníkov sťažovalo, že i napriek vlastnej vôli, museli papierové peniaze prijímať. Výplata miezd papierovými peniazmi je v tomto prípade vykorisťovanie, čo ako spôsob bol za skorého kapitalizmu  dobre známy a výplata mzdy v naturáliach ho iba zakrýva. Lányiho konanie práve dokazuje, že mzda robotníka slúži na obnovu pracovnej sily a požiadavka obnovenia pracovnej sily  určuje zasa výšku mzdy.

I keď Lányi zdôrazňoval, že papierové peniaze dával do obehu iba v malom množstve, na základe  svedeckých výpovedí, možno konštatovať, že používanie papierových polturákov, presiahlo okruh Lányiho nájomných robotníkov. Za tieto peniaze kupovali tovar v Lányiho krčme a mäsiarstve aj osoby, ktoré u neho nepracovali a územie ich obehu sa rozšírilo na celé mesto a aj na okolité dediny. Vyskytol sa aj prípad, keď istý robotník, menom Pakh Márton, sa pokúšal zaplatiť Lányiho peniazmi štátnu daň – desiatok, keďže iné peniaze nemal (Heckenast 1962, c. d. s. 33).

Materiál, z ktorého Lányi zhotovoval svoje papierové peniaze, je v rade rôznych, príležitostne vydávaných núdzových platidiel, celkom výnimočný. Z hľadiska dejín numizmatiky tak predstavuje pomerne vzácnu kuriozitu. Čas ich vydania ale poukazuje na to, že to nebola iba obyčajná kuriozita. Lányi dal totiž papierové peniaze do obehu presne vtedy, kedy dal do prevádzky vysokú pec. Technologická modernizácia a zavedenie nového spôsobu výplaty miezd, sa asi sotva mohli udiať náhodne v tom istom čase. Na viac časovú zhodu ešte potvrdzuje aj vedomé nadobudnutie novej, času odpovedajúcej, mechanizácie hutníctva železa a zaiste nevedomé očakávanie dôležitosti využívania moderného platobného nástroja. Pavol Lányi, sa tak v roku 1722, zaradil k popredným osobnostiam vtedajšieho maďarského hospodárskeho života.

Je však potrebné spomenúť, že i keď nie celkom popredné, ale v každom prípade významné miesto zastával aj v duševnom živote vtedajšieho Maďarska. Gemerská župa, ho na uhorskom sneme konanom 3. júla 1731 poverila vypracovaním vedeckého popisu územia župy pre Mateja Bela. Táto práca Pavla Lányiho dnes už neexistuje, prípadne môže byť niekde ukrytá, takže sa nedá zistiť do akej miery slúžila ako podklad pre Notitia... – publikáciu o Gemerskej župe. Autor spomínanej publikácie  Korabinsky vo svojej knihe spomína aj ďalšiu Lányiho prácu, vzťahujúcu sa na Rožňavu. Je ale pravdepodobné, že  táto práca je totožná s Lányiho zápisnicou pre rožňavskú evanjelickú cirkev (pozri Heckenast 1962, c. d. s. 34).

Lányiho život sa skončil v lete roku 1733. Ešte začiatkom roka 1733, z poverenia Gemerskej župy, odcestoval do Viedne za miestodržiteľom vtedajšieho Uhorska Lotharingiai Ferencz-om. Z tejto vyslaneckej cesty, po uplynutí 82. dní, sa vrátil začiatkom apríla. Dňa 8. júna toto istého roku, ešte vybavoval podanie na administratíve spišskej komory, ale už 8. augusta zástupca kráľovského právneho riaditeľa Saygho János píše o ňom ako „niekdajšom pánovi menom Lányi Pál“ (ŠA Rimavská Sobota, fond Gemerská župa, zápisnica z r. 1728-1735, 271-273 a f. 286).

Rozmanitá, skoro až vzrušujúca, životná cesta Pavla Lányiho, je históriou mnohostrannej schopnosti uplatnenia sa svojráznej osobnosti. Z okamihov jeho života, nasledujúcich za sebou, sa vynára rázovitá osobnosť hodnotného života.  Lányi tak stelesnil výraznú osobnosť  kapitalistického podnikateľa, pôvodne nie šľachtica, zo začiatku 18. storočia vo vtedajšom Uhorsku.   

Náčrt banskej a hutníckej činnosti  Pavla Lányiho

a chronologický prehľad o podnikaní rodiny Lányi

Pavol Lányi začal podnikať koncom 17. storočia, keď v zachovanom dokumente z roku 1696, vystupuje v Dobšinej ako spolumajiteľ medených baní. V roku 1707 prevádzkoval baňu na cinabarit (rumelku) pri osade Rakovec. Pokúsil sa využiť i iné nerastné suroviny, ako napr. chrysotilový azbest na nehorľavý papier.

Už začiatkom 18. storočia podnikal i v hutníckej činnosti železných rúd, keď vlastnil hámre a pece pri Dobšinej a v Betliari. Rudu spracovával na začiatku v takých peciach, ktoré boli svojou úrovňou spracovania používané koncom 17. storočia. Neskôr, už začal budovať technologicky výnosnejšiu vysokú pec, v území dnešnej Dobšinskej Maše. Na jej výstavbu si pozval odborníkov z germánského územia.

V okolí samotného mesta Dobšiná začal P. Lányi podnikať na začiatku 18. storočia.  Železiarsky priemysel bol v tom čase v kríze, ale  on v ňom v rokoch 1706 a 1711 zastával významné funkcie a to i po porážke Rákócziho povstania. Obnovil činnosť  hámru v  Betliari a založil i železiarsky hámor v Dobšinej. Z obdobia 17. a 18. storočia, žiaľ, neexistuje fotodokumentácia, pretože vynález fotografie sa datuje až neskôr. P. Lányi medené rudy hutnícky spracovával  určite i v osade Lániho Huty, čo potvrdzujú odpady trosky, ale žiaľ, archívne dokumenty sme k tomu nenašli. V banskej a hutníckej činnosti podnikal po úmrtí Pavla Lányiho i jeho syn  Ján (Johann).

Pomerne podrobnejšie podnikanie tejto rodiny zaznamenal Jozef Mikulik  (Bánya- és Vasipar története Dobsinán, Budapest, 1880): Lányi Pál v r. 1713 za Kaiserov hámor niže mesta zaplatil 1 444 forintov (s. 13) podľa údajov autora bol Lányi Pál prvým, ktorý v r. 1715 niže mesta (vedľa Kaiserovho hámra) postavil železiareň – vybavenú väčšou pecou (Frischfeuer) a vykúvacím kladivom (Streckhammer), ktorú nazval klopacím hámrom (Klapperhammer), kde vyrábal železiarsky tovar a výrobky pre domácnosť (poznámka: ide o hámor s pecou, v ktorej sa časť surového železa (Roheisen)    z vysokej pece, s obsahom uhlíka 1,7 % (Schmideisen), znova roztavilo pri  teplote 1 400 0 C. a kladivom, o váhe 150 až 200 kg, sa odstránila podstatná časť uhlíka. Tým sa získalo železo resp. i oceľ na ďalšie spracovanie. Lokalita je asi v mieste kde bola neskôr postavená tzv. „Medenka“) (s.12)
roku 1715 Saler György, Saler Márton, Lányi János a Gál Simon požiadali o starú štôlňu v Titersgrunde (poznámka:údolie smerom na Lániho Hutu), ku ktorej v r. 1718 priradili ďalších  8 banských polí. Lányi Pál tu otvoril štôlňu sv. Jána (Szt. János tárna), ktorá bola okolo roku 1721 veľmi známou (s. 19-20) okolo r. 1718 začala ťažba v okolí Graetchen, kde mali 10 banských polí, ťažiari Radvan Pál, Kaiser Illés, Remenik András a Lányi Pál (s.8) Lányi János za lesné pozemky ležiace v Krebsseifene  (Rakovec), ktoré boli potrebné pre železiareň postavenú pred údolím Krebsseifen od roku 1718 po viac rokov platil ročne po 12 halierov (s.14)
Lányi Pál začal 29. januára 1720 vykonávať prieskumné práce na Kamenné uhlie pri Haneshő („ ... wo von Hannesshö Wernarer Steig in die Gilnitz kombt und der Gölnitz nach Runder....“ – zápis v banskej knihe (s. 31), (poznámka: ide o štôlňu na začiatku chodníka smerom k ľadovej jaskyni)
Bane na medenú rudu na Flosze, ako opustené, Lányi Pál a spoločníci v r. 1718 znovu otvorili a s prestávkami ťažili do r. 1725 (s.19)
v roku 1720 Lányi Pál prevzal baňu v údolí Nikelhannesgrund, už ako opustenú,  po Antony Illésovi; v r. 1762 tu banský majetok pozostával zo štôlní Victoria, Tamás a ďalších a jeho majiteľom v podieli ½ bola vdova Lányi Therezia (s.18)
Lányi Pál a jeho šafár Petrovits Mihály dňa 24. mája 1723 začali vykonávať hĺbkové prieskumné práca  na azbest (Steinflachs) ale keďže nenašiel nasledovníkov, pravdepodobne predpokladal, že azbest vo väčších hĺbkach  sa vyskytuje ako krátko vláknitý a nečistý a preto je na ťažbu a spracovanie nevhodný (s. 31)
v roku 1724 a 1729 mal Lányi Pál bane na striebro a meď v oblasti Peckenberg – Trenken - Birkeln  (s. 24)
v roku 1725 mal Lányi Pál bane na Schwarzenbergu  (s. 7)
po roku 1725 mesto Dobšiná pre neúnosne vysoké náklady na ťažbu v schwartzenbergských baniach ukončila práce a založila banskú spoločnosť, v ktorej  účastníci mali podiely: Szontágh Gáspár, 3/16, Lányi 3/16, Merwald 1/16, Breuer z Levoče spolu s duchovným 3/16 a Kaiser Mihály 1/16 a tak im prenechalo dobývacie práva (s.17)
v  medenorudných baniach v údolí Hellechen (nepoznáme lokalitu) od roku 1725 ťažili Lányi Pál, Saler György, Frűhauff Dániel a Saler Dániel ako spol. Philippi Jacobi (s.21)
pod Hanishőh bola huta (Smelzhütte, Hütte), ktorá zanikla na začiatku XIII. storočia a namiesto nej v r. 1729 nad svojim vykúvacím hámrom (v blízkosti  mestskej stodoly z roku asi 1880)  postavil novú (s. 27)
v medenorudnej bani pod malým Kaelblom (poznámka: Kälbel - územie nad kameňolomom na azbest) od r. 1730 ťažil okrem mesta Dobšiná aj Lányi Pál
v roku 1743 pod záštitou Lányi János-a bola pre banských robotníkov schwartzenberg – gápelských baní, ale aj iných, založená bratská spoločnosť potvrdená banským súdom 10. februára 1743. Toto spoločenstvo potvrdil banský súd 10. februára 1743 a jeho stanovy, zhrnuté do 17. článkov, platia dodnes. Stanovy usmerňujú účtovanie a kontrolu,  ďalej sa v stanovách nariaďuje, že vždy v pondelok ráno sa musí na bohoslužbe zúčastniť každá baňa, v opačnom prípade bude potrestaná pokutou vo výške 14 denárov a práca sa povinne musí pod vedením dôveryhodného dozorcu začať v pondelok o 3. hodine popoludní, pričom trest za neposlúchnutie bol 12 denárov. Týždenná pracovná doba bola rozdelená na 10 častí (Schicht – zmena) a jedna zmena trvala 4 ½ hodín, resp. čas za ktorý vyvŕtali dva vývrty. Stanovy, každoročne na Vianoce a na tretí Turíčny sviatok poobede a bohoslužbe, na verejnom zhromaždení, na ktorom bola povinná účasť všetkých baníkov, boli prečítané a prejednané.  Prípadnú bezbožnosť a ľahkomyseľnosť (Leichtfertigkeit) trestá cechmajster (Brüdervater) a previnilci,  za trest, musia zložiť 2 pinty vína a ak by odporovali možno ich  potrestať 20. údermi palicou (vom Pritschmeister). Mestský banský súd, svojim rozhodnutím zo dňa 2. apríla 1772, uvedené nariadenia upravil  tak, že týždenná pracovná doba začínala na obed v pondelok, trvala až do poludnia v sobotu a bola rozdelená na 10 častí – zmeny, pričom jedna trvala 6 hodín.  Týždenný zárobok banského dozorcu bol stanovený na 1 forint a 98 denárov,   u staršieho baníka 1 forint a 59 denárov a behač (Hundstösser – vozič) bol odmeňovaný podľa množstva odvedenej práce. Trest, za prípadné zanedbanie či zameškanie, bol stanovený vo výške polovičného týždenného zárobku. Ďalej, v zmysle rozhodnutia, bolo možné vždy zadržať jednomesačný zárobok. Stanovy, vydané v roku 1743, ako aj rozhodnutie z roku 1772 prijali hneď spoločenstvá schwatzenbergsko-gapelské, michlovské a neuwegské, ostatné bane sa pridávali neskôr. Rožňavský substitučný banský úrad vydal v roku 1804 spoločenský poriadok baníkov (Heuer Bruderschaftsordnung), ktorý usmerňoval účtovanie, kontrolu peňažného hospodárenia, výšku peňažných pokút a členských príspevkov. V roku 1859 bola založená dobšinská banská pokladnica (dobsinai bányász társláda) v súvislosti s baníckym spoločenstvom (Heuer Brűderschaft), ktorá tieto usmernenia vztiahla na svoje podmienky a tieto platili skoro bez zmeny asi do roku 1880 (s. 44)
strieborno – medené bane na Zembergu boli v r. 1754 predmetom záujmu Lányi Jánosa (s.22)
v roku 1762 boli banské polia schwartzenbergsko – gápelských baní vo vlastníctve dedičov Lányi Pál-a  (s. 16)
v rokoch 1767 – 1776 podielová banská spoločnosť Antony Mátyás 3/14, Kuth János 3/14, Lányi János 2/14, mesto Dobšiná 2/14, Nicodemi Jakab 1/14, Szayler Jakab 1/14, Glosz András 1/14 a Tillich jános 1/14 baňu na medenú a striebornú rudu na Winzogu rozfárala a prepojila s vedľajším banským dielom (s.19)
od konca XVII. storočia mala rodina Lányi v Titersgrunde hutu, ktorá pracovala ešte aj v r. 1768  a osadu, ktorá bola postavená v jej blízkosti nazvali Lanihütte (s. 27)
koncom XVII. storočia v schwartzenbergských a gápelských  baniach začali znova ťažiť viacerí ťažiari, medzi ktorých patril aj Lányi Pál z Rožňavy s podielom 1/7 (s.15)

Podrobnejšie sa o uvedených skutočnostiach a súvisiacich informáciach možno dozvedieť z publikácie, ktorej obrázok titulnej strany uverejňujeme:

Literatúra:

Encyklopédia Slovenska, zväzok III., Bratislava 1979, s. 314.

Forgon Mihály: Gömör-Kishont vármegye nemes családjai, Kolosvár, 1909, II. zv., s. 63.

Franz Ernst Bruckmann: Mangalia Dei in locis subterraneis oder Unterirdische Schatz-Cammer aller Königreiche und Länder..., Braunschweig, 1727, I., 260.

Heckenast Gusztáv: Lányi Pál, Történelmi Szemle 5/1962, roč. 30, s. 18-36.

Heckenast Gusztáv: Železiarsky priemysel Rožňavy na začiatku XVIII. storočia, Obzor Gemera, roč. IV, 1973, s. 139-142.

Ila Bálint: Gömör megye II., Budapest, 1944, s. 221.

Johann Matthias Korabinsky: Geographisch-historisches und Produkten Lexikon von Ungarn, Pozsony, 1786, 608.

Kropilák, M. (ed).:Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, I. SAV, Bratislava, 1977.

Ladislaus Bartholomaides: Inclyti Superioris Ungariae Comitatus Gömöriensis Notitia Historico-geographico-statistica, Lőcse, 1806-1808.

Lux Julius: Eine deutsche Sprachinsel im Karpatenraum Dobschau (Nemecký jazykový ostrov v karpatskom regióne Dobšiná), München, 1959.

Rozložník, O.- Hunsdorfer, E. (zost.): Banské mesto Dobšiná, Košice 2008, s. 19.

Rozložník, M. – Rozložník. O.: Banícke združenie Dobšiná, História baníckeho spolku založeného v roku 1683, Dobšiná 2013, 111 s.

Thury, E.: Lányi Pál gömöri alispán naplója az 1712. évi pozsonyi országgyűlésről, Első közlemény, Magyar Történelmi Tár  4. sorozat, 4. kötet, 1903, 395-413 old.; Befejező közlemény: Magyar Történelmi Tár 4. sorozat, 5. kötet, 1904, 1-   34 old.).

https:// /Historia regni Hungariae/Lányové – Historia regni Hungariae.html

https://matarka.hu/cikk_list.php?fusz=72720 (Lányiho denník 1712)

https://sk.wikipedia.org/wiki/Pavol_Láni