DOBŠINÁ od Dobšinčana

Napriek rozličným nepriaznivým okolnostiam sa v našej histórii zachovalo pomerne veľké množstvo historických dokladov, ktoré v priebehu času boli predmetom štúdia mnohých bádateľov. Závery ich prác sú publikované v množstve vedeckých štúdií s rôznym zameraním. V ďalšom sa na základe niekoľkých z nich pokúsime sprístupniť niektoré vybrané skutočnosti o baníctve a s ním súvisiacim spracovaním rudnej suroviny.

V histórii stredovekého železiarstva otvára nové obdobie využívanie vodnej energie na pohon dúchadiel a veľkých kladív – inými slovami objav a používanie tzv. železiarskeho hámra. Túto skutočnosť spravidla uvádzajú všetky práce z oblasti dejín techniky, ale objasnenie niektorých detailov spôsobuje nadmerné ťažkosti, keďže ide o rôzne varianty súvisiace s geografickou polohou lokalít a aj rôznymi zaužívanými názvami v tej – ktorej dobe. Uvedené sa samozrejme týka aj baníctva, ktorého úlohou bolo ťažobnými procesmi zabezpečovanie suroviny potrebnej pre ďalšiu výrobu.

Zaujímavé sú historické názvy a ich používanie počas vývoja doby. V tejto oblasti spracoval G. Heckenast ojedinelú štúdiu vývoja a používania historických názvov z oblasti baníctva a železiarstva, a to na základe štúdia archívnych zdrojov (Heckenast, G.: Közepkori vaskohászatunk leveltári források alapján, BKL – Kohászat, roč. 111, č. 3, marec 1978, s. 97-105)

Už samotný názov „baňa“, v ktorej sa ťaží železná ruda, nie je jednoznačný. Z hľadiska histórie najpresnejšie pomenovanie udáva listina z roku 1507, napísaná vo vtedajšej Spišskej Novej Vsi, uchovávaná v maďarskom štátnom archíve (Magyar Országos Levéltár, Filmtár C. 459, Igló város lt. Oklevelek, 99), kde sa píše: „fodinas seu montanas metallum ferri in se continentes“. Latinský názov bane je teda „fodina“, ale inde sa vyskytuje aj „montana“ a zriedkavejšie aj „minerva“. Nemecká obmena je „eysengruben“ al. „eysensten“; maďarská „vasbánya“; slovenská „železorudná baňa“  al. „baňa na železnú rudu“ (bez nároku na jazykovú správnosť).

Je zaujímavé, že historické dokumenty rozlišujú železnú a oceľovú rudu, čo svedčí o tom, že stredovekí kováči nehľadali rozdiel medzi kováčskym železom a oceľou až v procese spracovávania, ale už v osobitosti železnej rudy. Predpoklad vychádza z názoru, že oceľ sa predovšetkým darilo vyrábať zo železnej rudy, ktorá obsahovala mangán. Je teda pravdepodobné, že to vysvetľuje aj tú skutočnosť, že dobová listina  z roku 1509 uvádza  v okolí Dobšinej názvy vrchov „Washegh“ (Železný vrch) a „Aczelhegh“ (Oceľový vrch) ako to dosvedčuje zachovaná listina v maďarskom štátnom archíve (OL. DI 21945, pozri Heckenast 1978).  

Názov „hámor“ bol zavedený v súvislosti s novými technickými zariadeniami a pochádza z nemeckého „Hammer“. Jeho ekvivalentom v maďarčine je „hámor“, v češtine „hamry“, a poľskom jazyku „hamer“. V historických dokladoch sa v rokoch 1344 a 1367 vyskytuje názov „hamur“, ale od roku 1370 už v tvare „hamor“ resp. „vashamor“.  Ako príklad uvádzame niektoré údaje z archívnych dokumentov o existencii hámrov v našom okolí: - „domus fabrilis vulgo hamor“ v Štítniku roky 1344 a 1370;  - „domus ... malleorum“ v Medzeve rok 1383; - „gaza seu domus laborata“ a „domus gaza“ v Dobšinej roky 1408 a 1437; „domos inquibus ferrum solet laborari wlgo hamor“ v Medzeve rok 1448.

Prvá písomná zmienka o hámroch v našom okolí, ale aj v celom vtedajšom štáte, pochádza zo Štítnika a bola zaznamenaná v roku 1344. Nachádza sa v listine, podľa ktorej Ján Štítnický ako zadlžený, prenechal celý svoj majetok v Štítniku spolu s výnosmi a dlžobami jelšavskému občanovi Polyánovi (syn Mikuláša).  Ďalšie zmienky o hámroch v Štítniku sú z rokov 1367, potom z roku 1370 a z roku 1383. Údaje o hámroch v 14. storočí pochádzajú najmä, okrem už uvedeného Štítnika, aj zo Slavošoviec, Dobšinej a Jelšavy. Približne do rovnakého obdobia spadá vznik hámrov aj v oblasti Spiša (pozri: Heckenast, G.: A vashámor elterjedése Magyarországon 14. – 15. század; Történalmi Szemle, 1980, 1, 1-29).

Dopravu vyťaženej rudy z bane do neďalekých hámrov vykonávali koňmi v košiaroch nazývaných „cophinus“.

Práca v hámri podľa deviatej knihy Agricollu z roku 1556

Súčasný stav zachovaných hámrov v Medzeve a v údolí Šugov JZ od Medzeva (zdroj www.medzev.sk)

Na zhutňovanie železnej rudy bolo potrebné drevné uhlie, ktoré v priebehu času označovali ako „carbones“. Zhotovovali ho v pálením v milieroch – názov „mile“ používaný v stredoveku má nemecký pôvod.

Kladenie míle pri pálení drevného uhlia (podľa Hapák, P.: Dejiny železiarskeho priemyslu na Slovensku v rokoch 1848-1867, SAV, Bratislava 1962)

Pálenie drevného uhlia (foto J. Sztehlo)

Pomerne rôznorodé sú aj historické názvy, ktoré sa dotýkajú výroby železa zhutňovaním rudy. Pre názornosť uvedieme niektoré. Z 13. storočia sú známe názvy „cultura ferri“ a „ferricudina“. V dokumente z oblasti Spiša napísaného v roku 1352 sa ako slovanský názov pre „ferricudina“ udáva „vigne al. vihne“, čo znamená kováčsku dielňu. Názov „gasa“ al. „gaza“ sa poprvýkrát objavili v medzevskom dokumente z roku 1376 a pochádza z terminológie hutníctva ušľachtilých kovov. V ňom sa uvádza „gaze vulga riter Choch nominate“, čo znamená taviacu pec. V hutníctve železa, toto pomenovanie neskôr zatienila latinská obmena nemeckého slova „hutta“. Tento názov obyčajne používali ak chceli rozlíšiť hámor a taviacu pec.  

Niektorí autori, ktorí sa zaoberajú dejinami techniky zhutňovania železných rúd, rozlišujú obdobie charakteristické používaním taviacich pecí s výsledným produktom železnej hrudy s obsahom trosky a obdobie prevádzky vysokých pecí.

V začiatkoch tavili železnú rudu v primitívnych zemných peciach využívaním prirodzeného ťahu vzduchu pomocou drevného uhlia. Výsledkom taviaceho procesu bola železná hruda obsahujúca trosku historicky v maďarskom jazyku nazývaná ako „vasbuca“; nemeckým ekvivalentom je „Kloss Eisen“, slovenským železný koláč al. železná hruda. Pece, výrobkom ktorých bola „vasbuca“, nazývali v maďarčine „bucakemence“, v slovenčine kusová tzv. slovenská pec (pozri: Paulinyi Ákoš, Z dejín vied a techniky na Slovensku I, Bratislava 1962). Takéto taviace pece, ktoré v priebehu času postupne zdokonaľovali, boli rozšírené v 16. storočí, ale ešte aj v polovici 18. storočia boli činné v mnohých prevádzkach.

Náčrt šachtovej pece (podľa Mihok, Ľ. a kol.: Železo, In: Dejiny hutníctva na Slovensku, 2006)

Ilustračný obrázok železného koláča z lokality Rudabánya (podľa Hadobása)  

Nie je možné jednoznačne presne stanoviť dobu, v ktorej sa prvý krát použila vysoká pec. Podľa niektorých zdrojov sa vysoká pec začala pomaly vyvíjať od 14. storočia, ale iba od 16. storočia možno hovoriť o skutočnej vysokej peci (pozri Friederich Klemm: Kurze Geschichte der Technik, Freiburg, 1961, Herder Bücherei 106, 63). Podľa ďalšieho názoru, čas vzniku, vývoja a pôvod tzv. Flussofen“, teda klasickej vysokej pece, bude vždy nemožné zodpovedne stanoviť (Histoire générale des techniques, Paris, 1965, 56-77).

Problematika technickej úrovne vysokých pecí z historického hľadiska je pomerne zložitá. Jednotlivé názory vyplývajú z množstva zachovaných dokladov a ovplyvňuje ich aj územná odľahlosť lokalít. V tejto súvislosti vystupuje aj názov „maša“, o pôvode ktorého existuje aj  samostatná štúdia (F. Gregor: Ungarisches massa und slowakisches  maša, Studia Slavica Academiae Scientiarum Hungaricae 16, 1970, 122-128). Podľa nej slovenský názov „maša“, maďarský „massa“ a nemecký „Mass“ pochádzajú z latinského názvu „massa ferri“. Maše sú pece typu dúchačiek, tak  sa uvádzajú v texte publikácie Dejiny hutníctva na Slovensku, 2006, s. 46:   

Dobšinské maše 16. – 17. storočia a „oceľové“ hámre štítnického panstva

Ladislav a Štefan Štítnický v roku 1551 vydali Antonovi Pavlovi Fladingk povolenie, aby mohol pri rieke Hnilec postaviť mašu, hámor, mlyn a pílu. Fladingk už nasledujúceho roku odovzdal celý svoj banský majetok na území Dobšinej a Spišskej Novej Vsi bardejovskému občanovi Bálintovi Eck. Prevádzka niekoľko rokov prosperovala, ale po Eckovej smrti, ešte v päťdesiatich rokoch, sa  dostala do úpadku.

V Dobšinej sa najskôr spomína maša v roku 1592 a od roku 1626 sa spomína aj viackrát.  Podľa dokladu z roku 1637 pracovalo v Dobšinej súčasne viacero maší (Bartholomaeides, L.: Inclyti Superioris Ungariae Comitaqtus Gömöriensis Notitia Historico-Geographico-Statistica, Leutschoviae 1806-1808, 551). To, či mala prevádzka maše nepretržitý priebeh nevieme, ale na to, že museli byť kratšie alebo dlhšie obdobia prerušenej činnosti, poukazuje aj miestopisná poznámka z roku 1706 „wo die Alte Mass ist gestanden“ („kde tá stará maša stála“).     

Otázkou je ale to, čo máme rozumieť pod pojmom „maša“. Z archívnych dokumentov vyplýva iba toľko, že jej prevádzka úzko súvisí s výrobou ocele. Podľa Bartholomaidesa ide o zariadenie na tavenie ocele („chalybea conflatoria“), v ktorom sa roztavil surový oceľový produkt. J. Mikulik, vo svojej práci „A bánya- és vasipar története Dobsinán, Budapest, 1881, ich opisuje takto: „Už v 17. storočí, sa mimo hámrov ako kováčskych dielní, stretávame s celkom osobitnými, určite objemnejšími pecami nazývanými „kohó“ – Masz, z ktorých z roztavenej železnej rudy získaný kov sa už nezískava ako beztvará hruda, ale ako podlhovastá tyč – „Gans“, ba naviac je ho možno v kvapalnom stave vyliať do pripravene formy.  Takto získané železo bolo tuhé a krehké, ale pre surové odliatky, železné gule, plechy a iné je práve vhodné a použiteľné. Tieto pece potom umožňujú prácu početným „oceľovým“ hámrom – „Stahlhammer“, kde sa tuhé a krehké železné tyče opätovným žeravením, ochladzovaním vykúvaním menia na oceľové tyče „Schin“.  V roku 1612 štítnické zemepanstvo nariadilo dobšinčanom, aby v zmysle starého zvyku polovicu vyrobenej ocele odovzdali výrobcom mečov („annak felette elegendo atczelt adgianak az kardweroknek az regi szokas szerint“). V súvislosti s riešením pracovných problémov medzi hámorníkmi v roku 1629, uviedli, že „iba z dobrého železa z maše môže byť oceľ („vom gutten Mass-Eisen sol der Stool sein“). Podľa Mikulika „oceľ vyrobená z takého zhutneného železa v maši (Maszeisen) bola kvalitnejšia, ako tá, ktorú vyrobili skujňovaním železa zo slovenských pecí – „Blaufeuer“.

Zmienky o tzv. oceľových hámroch sa v historických dokumentoch objavujú v druhej polovici 16. storočia. Odhliadnuc od Dobšinej, údolia Slanej a Štítnika, sa zachovala zmienka z roku 1556 o oceľ skujňovacom hámri v Jelšave.  Kým ročný censuz (pozn.: je to majetková daň) za železiarsku prevádzku  nazývanú ako železiarsky hámor bol 25 forintov, tak za oceľový hámor bol iba 4 forinty. Je zrejmé, že tzv. oceľový hámor nemohol byť komplexnou železiarskou prevádzkou a to preto, že nemal taviacu pec, alebo mal iba taviacu pec bez ďalšieho príslušenstva. Riešenie by, vzhľadom k tomu, že ide o dobu 16. storočia, bolo iba predmetom, špekulovania, ale  v 17. storočí oceľové hámre nazývali hámrami na výrobu mečov („kardverő hámorok“). Ak teda zmena názvu neodzrkadľuje  zmenu výrobného profilu, potom oceľové hámre od samého začiatku spracovávali inde vytavené železo, a to až do roku 1730, kedy podľa Mikulika, pece prispôsobené na výrobu ocele ako oceľové hámre zanikli („az aczélkészítésre berendezett kohók, mint az aczélhámorok ... beszüntek“).

Na základe všetkých dokladov sa autor prikláňa k predpokladu, že dobšinské maše 17. storočia patria k začiatkom dejín vysokých pecí v krajine. V nich – podľa Mikulika – železo roztavené do kvapalného stavu, teda Mass-Eisen, vylievali do foriem, alebo v oceľových hámroch vykovali na oceľ. Nie sú žiadne indície o tom, že by k mašiam boli patrili ako vedľajšie prevádzky na zušľachťovanie. Preto ich nepovažujem za vysoké pece.

Poznajúc konzervativizmus technickej slovnej zásoby, bolo by potrebné odpovedať na to, či tavenie železnej rudy do tekutého stavu v dobšinských mašiach sa stalo výsledkom technického vývoja, alebo či už od prvého ich použitia  v roku 1551 možno hovoriť o novej taviacej technológii železa. O technickom vývoji maší nie sú v dobšinských archívnych prameňoch zo 16.-17. storočia žiadne údaje ani náznaky.  Vieme však o výsostnej žiadosti Stanislava Thurzo z obdobia okolo roku 1560, kde sa „vychvaľuje“, že za veľkých výdavkov presídlil občanov z rôznych oblastí Nemecka, ktorí ovládali banícke činnosti do údolia Hnilca.  Keďže v tom istom období sa v Dobšinej objavil aj už spomínaný Fladingk, je určitá pravdepodobnosť, že maša, už od začiatkov znamenala novú technológiu v hutníckej terminológii krajiny.

Na základe výskumných prác odborníka  hutníctva G. Kiszelyho, jedným z najstarších datovaných predmetov z liateho železa v historickom Maďarsku, je aj železná náhrobná tabuľa Polixény Kelmann z roku 1598 na banskoštiavnickom cintoríne, ktorá je určite domáceho pôvodu a v posledných desaťročiach 16. storočia bola v Dobšinej  maša, ktorá takýto produkt mohla vyrobiť (kapitola spracovaná na základe štúdie Heckenast, G.: A vaskohászat technikai szintje Magyarországon a 16.-17. században, Századok, 1985, 4, 925-927).

Vysoké pece ako ďalšia etapa vývoja spracovávania železných  rúd

K počiatkom sústavnejšieho zakladania vysokých pecí vo vtedajšej krajine dochádza v prvých desaťročiach 18. storočia. Intenzita ich zakladania sa zvyšovala smerom ku koncu storočia. Prvé vysoké pece mali spravidla klasickú konštrukciu  a boli postavené zahraničnými odborníkmi. Tieto boli v prevahe ešte aj v druhej polovici storočia. Výkonnosť vysokých pecí v priebehu storočia stúpala iba pomaly, k vyššiemu rozvoju dochádza  iba v posledných rokoch 18. storočia.

Jedným zo záverov historického výskumu o postupnosti zakladania vysokých pecí, bola aj štúdia v odborných časopisoch, súčasťou ktorej je aj grafické znázornenie tejto skutočnosti (pozri Kiszely, G. – Remport, Z.: Magyarország nagyolvasztói a 18. században; Bányászati- és Kohászati Lapok – Kohászat, roč. 121, 1988, č. 10, s. 453-461), z ktorého sme kvôli  prehľadu vyčlenili lokality na Slovensku.

Nie je celkom jednoduché stanoviť, ktorú z vysokých pecí máme považovať, že bola postavená ako prvá. Túto skutočnosť ovplyvňujú jednak prípadné chýbajúce  historické údaje, ktoré mnohokrát nahradzujú ústne zachované poznatky, ale jednak aj preto, že doba, kedy sa v histórii objavilo surové železo,  a doba prevádzky vysokej pece nie je totožná. Aj pred existenciou  vysokých pecí sa železo tavilo v menších, menej výkonných peciach, ktoré postupne zdokonaľovali, ale zatiaľ  nie je pravidlo, alebo norma, na určenie kedy ide o vysokú pec (podrobný rozbor tejto problematiky uvádza práca autorov Kiszely – Remport 1988).

Viac literárnych podkladov uvádza skutočnosť, že prvá vysoká pec nielen na Slovensku, ale v celej vtedajšej krajine, bola postavená v Dobšinej v roku 1680. Na základe dôslednejšieho prehodnotenia historických dokladov, možno ale povedať, že tento údaj je z viacerých dôvodov nedôveryhodný. Prvá vysoká pec na Slovensku bola postavená roku 1692 v Ľubietovej (Heckenast 1985, Paulinyi 1966). V zmysle najnovších záverov historického výskumu, prvá vysoká pec v Dobšinej bola postavená v roku 1722. J. Mikulik v citovanej štúdii udáva, že „vnútorná“ (teda na území vlastného mesta) vysoká pec v Dobšinej bola postavená v roku 1759 na mieste schátraného hámra Mátiáša Gömöryho a prevádzka v nej začala v roku 1760.

Grafické znázornenie postupu vzniku vysokých pecí v 18. storočí na Slovensku (podľa  Kiszely, G. – Remport, Z. 1988)

Dobšinská vysoká pec Pavla Lányiho

Pavol Lányi, ako inšpektor pre železiarstvo, postavil v roku 1707 na štátne trovy, oceľovú“ hutu so zlievarňou bômb („aczely és bomba öntő huta“), ktorá bola v prevádzke do konca roka 1709. Roky opustenú chátrajúcu hutu, Lányi, ktorý sa po vyhlásení satmarského mieru vrátil do Dobšinej, ju znovu, už ako svoju vlastnú, obnovil a viac rokov prevádzkoval. Huta však bola postavená na nevyhovujúcom zamokrenom pozemku a preto ju okolo roku 1717  premiestnil a rozhodol, že ju zároveň prestavia na vysokú pec. Najprv povolal odborníkov zo Štajerska a spolu s domácim majstrom naplánoval tzv. operáciu Styriaca, s čím však nepochodil. Záujem o podnikanie však tým nestratil, a tak znovu povolal odborníkov zo Saska a s uplatnením ich návrhov v roku 1722 postavil vysokú pec a neďaleký Pulszkého hámor prestaval na rafináciu. Podnikanie bolo úspešné, prevádzku vysokej pece po jeho následnom úmrtí v roku 1733 prevzal jeho syn. Po vymretí celej rodiny prevzalo vysokú pec v roku 1786 mesto dobšiná. V priebehu času viackrát upravovaná vysoká pec prežila na pôvodnom mieste pri rieke Hnilec až do konca 19. storočia.

Mimoriadne bohaté historické zdroje o vysokých peciach umožnili dokázať a stanoviť presnú dobu zmeny významu názvu „maša“. Od roku 1551 v Dobšinej pod  týmto názvom chápali určitý druh taviacej pece, pravdepodobne taký, že sa z nej dalo vylievať železo.  Uvedené bolo aj  základom toho, že huty z obdobia Rákocziho oslobodzovacieho boja, nazývali tiež ako maše.  Maša, ktorú v roku 1707 dal postaviť Lányi a pracovala do konca prvého desaťročia, bola z hľadiska umiestnenia, vlastníctva a pokračovania prevádzky, bezprostredným predchodcom  Lányiho vysokej pece.  V zápise zo šetrenia Lányiho pozostalosti z roku 1763 sa uvádza, že pod názvom maša svedkovia uviedli „že ide o dávne huty na liatie bômb z Rákocziho obdobia ako vec pozostalosti“. S prihliadnutím na vyjadrenie J. Mikulika možno objasniť, prečo sa mohol tak starý názov zmeniť na nový: „maše starého typu, ku ktorým ešte neprislúchala rafinácia, práve zanikali, keď sa vysoké pece začali rozvíjať“ (Heckenast 1985).           

Zdroje:

Heckenast, G.: Vaskohászat története Magyarországon a honfoglalástól a XIII. század közepeig, Kohászati Lapok, roč.95, 1962, č. 7, 330-334

Heckenast, G.: A nagyolvasztók elterjedése Magyarországon, Technikatörténeti Szemle, 8, (1975-1976), 209-216

Heckenast, G.: Közepkori vaskohászatnak levéltári források alapján, BKL Kohászat, roč. 111, 1978, č. 3, 97-105

Heckenast, G.: A magyarországi vaskohászatnak története a feudalizmus korában, MTA, Bp., 1985

Heckenast, G.: A vaskohászat technikai szintje Magyarországon a 16. – 18. században, Századok, 1985, 4, 917-940

Kiszely, G. - Remport, Z.: Magyarország nagyolvasztói 18. szászadban, Bányászati -és Kohászati Lapok, Kohászat, roč. 121, 1988, č. 10, s. 453-461

Mikulik, J.: A bánya- és vasipar története Dobsinán, Budapest, 1881,

Paulinyi, Á.: Železiarstvo na Pohroní v 18. a prvej polovici 19. storočia, Bratislava, 1966

Spracoval: Mikuláš Rozložník, Košice, 07/2023