DOBŠINÁ od Dobšinčana

Baníctvom a s ním súvisiacimi remeslami sa v priebehu jeho historického vývoja zaoberali predovšetkým jednotlivci, spoločenstvá, združenia, akciové spoločnosti a štátne organizácie.

Ak odhliadneme od predhistorického baníctva vykonávaného jednotlivcami kmeňov tejto doby, jednou z rodín prislúchajúcej k vyššej šľachte, bola rodina Bubekovcov (udáva sa aj  Bebekovcov), ktorá mala, počas svojej existencie priamy vplyv na banícku činnosť v oblasti.

Najstaršiu zmienku o tomto rode zaznamenávame v roku 1243, keď kráľ Belo IV. po mongolskom vpáde daroval Detrikovi a jeho bratovi Filipovi územia na hornom Gemeri. Slovenskí aj maďarskí historici týchto súrodencov zaraďujú do rodu Ákošovcov. V roku 1318 si potomkovia Detrikovho syna Benedikta, Dominik, Mikuláš, Ladislav a Peter, rozdelili zdedený majetok. Hrady Plešivec a Kameňany a trinásť ďalších dedín získali Dominik a Mikuláš a Štítnik a jedenásť dedín získali Ladislav a Peter. Rod sa tak postupne rozdelil na dve vetvy – na Bubekovcov z Plešivca a na Pánov zo Štítnika – Štítnikovcov (Štítnických).

Na základe príslušných zachovaných dokladov, možno povedať, že obidve vetvy mali rozhodujúci vplyv na banskú činnosť v území ich majetkov. Štítnická vetva sa pričinila o založenia Dobšinej a ako zemepáni Dobšinej a Štítnika mali podiel na tom, že kráľ pre mestá udelil prednostné práva a výsady. Plešivská rodina Bubekovcov zanikla skonom jej posledného príslušníka Juraja v roku 1567. V roku 1594 zomrel v Dobšinej aj posledný príslušník štítnickej rodiny Štefan Štítnický, ktorého pochovali v Štítniku. V príbuzenskom vzťahu k štítnickej rodine z manželkinej strany, boli rodiny Thököly, Rákóczi, Apafi, Bakoss, Szepesi, Andrássy, Görgei a Pletrich (predtým Borbély a Horváth). Tieto, značne rozvetvené  príbuzenstvo nebolo schopné  spravovať  svoje nehnuteľnosti  a tak založili viaceré komposesoráty, ktoré spravovala ustanovená rada.

Po vymretí štítnickej vetvy Bubekovskej rodiny, v dobe účinkovania sedmohradského kniežaťa, šarišského župana a vodcu protihabsburgského povstania Františka II. Rákócziho, nastáva pre baníctvo Dobšinej a s ním súvisiacimi remeslami, obdobie nebývalého rozvoja a to okrem ťažby a spracúvania železnej rudy aj výroby ocele a zbraní., V tomto období bola zriadená aj dozorná rada, ktorej účelom bolo napomáhať rozvoju železiarskeho priemyslu. Jej vedením bol poverený Pavol Lányi. Jeho aktívne pôsobenie zanechalo v dejinách Dobšinej a okolia množstvo výsledkov, ale aj problémov. Okrem iného mal zásluhy o stavbu vysokých pecí na tavenie železnej rudy.

Po skone posledného potomka rodiny Bubekovcov sa krásnohorské panstvo dostalo do správy cisárskeho dvora, ktorý ho spravoval prostredníctvom hradných kapitánov. Jedným z posledných bol Peter I. Andrássy, ktorému maďarský kráľ – korunný princ Habsburgský Rudolf (1552 – 1612) pridelil kapitanát krásnohorského hradu. V roku 1642 hrad do svojho vlastníctva získal darom Matej II. z rodu Andrássy. Tým sa do vlastníctva rodiny  dostalo územie ležiace medzi Dobšinou a Plešivcom východne od rieky Slanej. Príslušníci tejto rodiny, ktorí žili v 18. a 19. storočí, sa venovali vo väčšej miere aj banskej činnosti.

Mikuláš I. Andrássy zohral v dejinách baníctva dôležitú úlohu. V roku 1669 kráľ Leopold I., ktorý vládol v období rokov 1657 – 1705), mu udelil výhradné banské právo vzťahujúce sa na všetky obce krásnohorského panstva, ktoré rodina Andrássy uplatňovala až do najnovších dôb. V roku 1676 Leopold I. ho povýšil na baróna. Zomrel v roku 1686.

Podnikavosťou v oblasti vyhľadávania ťažby a úpravy rúd, nachádzajúcich sa na pozemkoch panstva sa vyznačovali rodinní príslušníci Karol I. a II. Andrássy.  Karol I. sa narodil v roku 1727, pomerne skoro sa stal vojakom, kde za mnohé zásluhy mu bol v roku 1780 udelený barónsky titul. Zomrel v Betliari roku 1792. Jeho syn Karol II. Andrássy bol tiež vojakom, ale po skončení vojnového obdobia sa venoval  usporiadvaniu banského majetku a značné úsilie vyvinul na zvyšovanie úrovne výroby železa. V roku 1790, v záujme zachovania výhradných banských práv, zorganizoval republikové zhromaždenie v Bratislave, kde  bolo spísané memorandum. Podľa tradície Karol II., oblečený v baníckej rovnošate, navštevoval bane a mal tak bezprostredný vplyv na riadenie činnosti.        

Jeho brat Leopold Andrássy, narodený v roku 1767, slúžil v roku 1792 ako plukovník povstaleckého oddielu, po jeho rozpustení sa venoval v Betliari  vede a umeniu, založil v kaštieli  knižnicu a mal vzácnu zbierku medailí.  Za zásluhy o rozvoj železiarstva bol vymenovaný ako poradca banskoštiavnickej banskej komory.  Značné zásluhy mal aj na zlepšovaní hospodárstva obce Betliar, do ktorej povolal početné rodiny remeselníkov a zaslúžil sa aj o opravu a údržbu obecných komunikácií. Za svojho života si určil miesto svojho hrobu v Betliarskom parku, kde bola pôvodne umiestnená truhla z červeného mramoru s vytesaným baníckym znakom.

V roku 1792 sa narodil Karol III. Andrássy (1792 1845), ktorý bol veľmi významným a zaslúžilým rodinným príslušníkom. Zúčastnil sa mnohých pokrokových hnutí svojej doby, v rokoch 1839 – 1844 bol poslancom Gemersko-Malohontskej stolice v Uhorskom sneme. Svoje skúsenosti získaval na mnohých študijných cestách, bol jednou z osobností,  ktoré formovali aj neskoršiu činnosť v oblasti železiarstva. V roku 1824 prevzal rodinné podniky. Aktívne sa zaujímal o problematiku baníctva a železiarstva v krajine a pracoval na možnostiach reformácie systému banského podnikania. Modernizoval a budoval železiarne na svojich majetkoch. Pri Vlachove postavil v roku 1843 novú vysokú pec nazvanú ako Huta Karol a dva hámre.  V roku 1845 sa podieľal na založení Spolku gemerských železiarov, ktorý združoval dvojicu najväčších výrobcov železa na Gemeri – Muránsku úniu a Rimavskú koalíciu. Nová valcovňa a pudlovňa železiarne v Ózde sa začala stavať na jeho podnet. V roku 1845 nečakane zomrel na zahraničnej študijnej ceste, kde sa oboznamoval so strojnou  výrobou. Z jeho publikovaných  prác uvádzame:

Umrisseeiner möglichen Reform in Ungarn. Im Geiste des Justemilieu.2.Abt. Londýn, 1833 (druhé vydanie v Altenburgu v tom istom roku ale anonymne)

Rövid értékezés az utak készítéséről különös tekintettel Gömör vármegye utaira, Rožňava 1837.

Rod Andrássy už od 17. storočia znamenal veľa v celom Uhorsku. Známym podnikateľom v oblasti baníctva a hutníctva bol Emanuel I. Andrássy (1821 – 1891), syn Karola III. Základné vzdelanie získal v rodnom vlachovskom kaštieli, gymnázium absolvoval v Tate a neskoršie štúdiá ho zaviedli do rôznych častí Európy. 

Jeho politická kariéra  začala v Zemplíne v roku 1847, o rok neskôr ho zvolili za poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu, ktorej županom sa stal v roku 1849. Jeho rozbiehajúcu sa dráhu politika prerušila revolúcia v rokoch 1848-1849, ktorej sa zúčastnil. V roku 1849 opustil krajinu a po návrate v roku 1853 vydal obsiahly cestopis (Kellet Indiákon: Ceylon, Java, Khina, Bengal). Bol významným zberateľom, cestovateľom a tiež aj politikom. Neskôr bol županom Gemersko-Malohontskej župy (1868 – 1872) a Zemplínskej župy (1860 a 1873). Koncom 19. storočia dal do dnešnej podoby prebudovať  kaštieľ v Betliari. Bol veľkým podporovateľom baníctva, za jeho éry dochádzalo k masívnej modernizácii ťažobnej techniky a budovali sa modrené zariadenia. Jeho pričinením sa Gemer stal jednou z najvýznamnejších žúp Uhorska. Skupoval menšie banské prevádzky so zastaralým vybavením, ktoré potom modernizoval. Jednou z prvých bola kúpa železorudnej bane Gampel v katastri Nižnej Slanej, ktorú získal od uhorského eráru v roku 1867, čo bolo základom neskoršieho banského podnikania v tejto oblasti. Na mieste bývalého hámra dal v roku 1867 postaviť na svoju domu modernú vysokú pec, ktorú pomenoval po matke ako Huta Etelka. Za krátku dobu potom kúpou získal betliarsky majetok, predstavujúci železiareň spolu s okolitými baňami ako aj železiarne v Brzotíne, Gombaseku a Vidovej spolu so súvisiacimi baňami na území Rožňavy, Nadabulej a Rožňavského Bystrého.               

Ďalším príslušníkom rodu, ktorý mal veľké zásluhy na rozvoji národného hospodárstva, predovšetkým v baníctve a železiarstve bol Juraj IV. Andrássy (1474 – 1872). Bol popredným predstaviteľom kultúrneho a hospodárskeho života v Uhorsku. S jeho súčasníkom, priateľom, grófom a politikom Istvánom Széchényim, ho spájali spoločné názory. V roku 1827 Juraja IV. zvolili za predsedu banského občianstva horného Uhorska, ktorému predsedal 46 rokov. Ako jeden z prvých členov Národného kasína v Budapešti, založeného Széchényim, založil v roku 1831 kasíno aj v Rožňave. Okrem ďalších hospodárskych záujmov venoval nemalú pozornosť riešeniu problematiky zhodnocovania surovín vyťažených v medeno-, striebro- a otruťonosných spišsko-gemerských baniach a železiarskeho priemyslu. Jeho cieľom, ako podnikateľa v železiarstve, bola predovšetkým prestavba drnavskej železiarne na vzorovú úroveň svojej doby. Prvú vysokú pec v Drnave dala postaviť roku 1817, na mieste štyroch bývalých slovenských pecí, vdova po Štefanovi III. Andrássym Mária Mária Festetichová. Juraj IV. v roku 1830 dal postaviť, pod vedením anglického odborníka Williama Buildone, druhú vysokú pec.  Od svojho priateľa  získal objednávku na odliatie dielov  v železiarni Drnava na reťazový most v Budapešti.   

Z ďalších starších rodov, ktorých účinkovanie malo vplyv na baníctvo a železiarstvo prehľadne uvedieme nasledovné:

Ďaleko do starších storočí siaha šľachtický rod Máriássy, spomína sa už v roku 1050.

Pôsobenie rodu je spojené najmä s územím Spišskej župy, ale príslušníci rodu postupne nadobúdali ďalšie majetky predovšetkým na Spiši, ale aj na Gemeri, v oblasti Tatier, Šariši a inde. Rod mal svoje postavenie aj na kráľovskom dvore. Najčastejšie sa tento rod spája s Markušovcami, ale mali rozsiahle majetky aj v Batizovciach. V okruhu záujmov rodu malo svoje miesto aj baníctvo a železiarstvo a tak aj časť obce Hnilčík a Bindt, známe baníctvom v minulosti,  v čase svojho vzniku patrila do vlastníctva markušovských Mariassyovcov.  Na základe archivovanej listiny z roku 1315, ktorou bola prepísaná listina komesa Batyza Mariassyho z roku 1290, možno usudzovať, že bolo zrejme motívom rozvíjanie baníctva, kedže už z najstarších písomných zmienok je zrejmé, že rod Mariassyovcov si uvedomoval význam výskytu železných a medených rúd na území, ktoré dostal od panovníka ako léno a snažil sa dobývanie rúd a získavanie kovov z nich všemožne podporovať. V roku 1349 kráľ daroval rodine aj obec Brzotín spolu aj s obcou Kružná, kde potom mali tiež majetky.    

Rod Ilsvay – Jelšavskovci  bol uhorským šľachtickým rodom, ktorého príslušníci boli poprednými krajinským hodnostármi. Po roku 1327 vlastnili územie Jelšavy, neskôr v 14. storočí získali ďalšie  rozsiahle majetky predovšetkým v Gemerskej župe v oblasti od mesta Jelšava až po Muránsky hrad. Najznámejší príslušník roku Leustach zastával úrad kráľovského dverníka, pôsobil ako župan viacerých žúp aj Gemerskej stolice a bol aj vo funkcii uhorského palatína. Územie ich pôsobnosti sa rozprestieralo medzi mestom Jelšava a Muránskym hradom. Rod vymrel v roku 1427.    

Rod Balogovci – Balogh (pomenovanie zrejme súvisí  aj s existenciou hradu Balogh dnes Blh pri obci Veľký Blh) patril medzi najstaršie gemerské rody s majetkovou držbou od 12. storočia. Ich pôvod sa odvádza od nemeckého rytiera Altmanna z Freiburgu, ktorý podľa kronikára Šimona z Kézy, prišiel do Uhorska za čias Ondreja I. (1046 – 1060) a dostal majetky v povodí Muráňa, Rimavy a Veľkého Blhu (Blh v maďarskom jazyku Balogh), kde je doložené jedno z najstarších osídlení v Rimavskej kotline (podľa Skalská, M., Archeológia historica, 1993, https://digitalnakniznica.cvtisr.sk)

Rod Drienčanských (Derenchény, Derencsényi) pochádza z Gemerskej župy. Tento starý šľachtický rod sa spomína už v roku 1297 v súvislosti so sídlom v území, ktoré v 15. storočí bolo miestom vyberania cla, existencia hradu sa uvádza od roku 1413. Zásluhy o rozvoj rodu má Imrich Derenchény, ktorý bol  komárnianskym kapitánom, kráľovským poradcom Ľudovíta II. bol v roku 1518 Juraj a v roku 1527 bol kapitánom Spišského hradu Mikuláš Derenchény. Rod koncom 16. storočia vymiera.

Rod Sečianských (Széchy – Széczi – Zéchy), o ktorom najstaršia zmienka pochádza z roku 1262, pôsobil v oblasti Gemer – Malohont. Rod bol právnym nástupcom po rodoch Balogh a Derenchény. V 13. storočí rod vlastnil obec Rimavská Seč, kde vybudovali hrad Balog (dnes hrad Blh pri obci Veľký Blh), ktorý bol zničený v roku 1460. Jedna jeho vetva žila v dobe kráľa Bela IV. V roku 1333 rozdelením majetku vznikla vetva, ktorá pôsobila na území obce Rimavská Seč. História rodu sa viaže s dejinami hradu Muráň, ktorý ako donáciu dostal v roku 1609 Tomáš Széchy.  Tento v roku 1610 získal titul hlavného kráľovského stolníka a v roku 1612 bol vymenovaný za župana Gemerskej stolice. Záujmovým územím rodu bol priestor od Blhu až po muránsky hrad resp. medzi potokom Muránka a riekou Rimava.  

Rod Koháriovcov (Koháry) bol uhorský šľachtický rod, ktorého príslušníci  zastávali významné pozície v uhorskom spoločenskom a hospodárskom živote.

Už v roku 1470 Juraj Koháry, ako dvoran Mateja Korvína, zabezpečil rodu zaradenie medzi uhorských magnátov a v roku 1624 sa stal hlavným banskomestským kapitánom. Významne sa zaslúžili o rozvoj priemyslu na Slovensku najmä hutníctva a železiarstva. V panstve Muráň vybudovali tzv. pohronský železiarsky komplex so správou v Pohorelej (v roku 1794 tam sprevádzkovali oceľový hámor a v roku 1804 vysokú pec a skujňovací hámor), ďalšie prevádzky mali aj v Polomke a v Dobšinej aj inde. Patrili k popredným zakladateľom a podielnikom združení banských a železiarskych podnikateľov Muránskej únie založenej v roku 1808 a Rimavskej koalície z roku 1811. František Jozef Anton Koháry  (1766 – 1826) od roku 1807 samostatne podnikal v železiarstve na území Šumiaca, Dobšinej, Pohorelej a Závadky nad Hronom. V roku 1815, ako posledný príslušník rodu, bol povýšený do rakúskeho kniežacieho stavu. Jeho jediný potomok – dcéra Mária Antónia Gabriela – sa vydala za nemecké knieža Ferdinanda Juraja zo Sasko-cobursko-gothajskej dynastie a prijali meno Sasko-cobursko-gothaj-Koháryovci. Úmrtím jej otca v roku 1826, rod Koháry vymiera.  

Veľmi významnú úlohu v oblasti dejín baníctva a hutníctva Gemera zohrala dynastia Sasko – cobursko – gothajská, ktorá bola v rokoch 1826-1917 vládnucim rodom v nemeckom vojvodstve. Začiatok pôsobenia tejto rodiny u nás sa spája s rodinou Koháryovcov, ktorá pôvodne vlastnila pohronský železiarsky komplex. Keď posledný vlastník, Jozef Koháry zomrel, jeho jediná dcéra Mária Antónia Gabriela, sa vydala za Ferdinanda Georga Coburga, ktorý pochádzal z tejto bohatej šľachtickej rodiny. Po smrti Jozefa Koháryho v roku 1826, získal Ferdinand Coburg dedičstvom všetky jeho majetky vrátane železiarní. Celý takto získaný železiarsky komplex naďalej zveľaďoval stavbou i kúpou nových prevádzok.  S manželkou mali štyri deti. Po smrti Ferdinanda Coburga, v roku 1851, jeho syn Augustín  pokračoval v rozširovaní podnikania, okrem iného mal prenajatú aj dobšinskú vysokú pec a zmodernizoval aj vysokú pec v Stratenej.  Ďalším z potomkov bol aj Ferdinand Maxmilián Karol Leopold Mária Coburg (*1861 †1948), ktorý bol neskôr bulharským panovníkom a po vzdaní sa funkcie prišiel žiť na Slovensko, kde sa venoval predovšetkým svojím záľubám. S ním je spojená aj história kaštieľa vo Svätom Antone, či poľovnícka chata a kaštieľ na Prednej Hore pri Muráni ako aj poľovnícky zámoček na Pustom Poli. Veľkú zásluhu na rozvoji železiarstva má aj Filip Coburg (* 1844  †1926), ktorý bol bratom bývalého panovníka Ferdinanda i majiteľom železiarne v Stratenej. Výskyt vhodných nerastných surovín v okolí Dobšinej bol predmetom záujmu aj Coburgovskej rodiny, ktorá sa po dlhé roky venovala podnikaniu v baníctve a železiarstve. 

Aktivity tejto rodiny na okolí spočívali nielen v realizácii ťažobných prác železných rúd, ale aj v prenájme vysokej pece, ktorá bola vo vlastníctve mesta. V 19. storočí sa Coburgovci stali jedným z najbohatších rodov v Uhorsku, vlastnili majetky, lesy, bane, železiarne, ako aj viacero zámkov a hradných  panstiev. Významne sa zaslúžili o rozvoj hutníctva na Slovensku, vlastnili pohorelský komplex železiarní pri obciach Šumiac (časť Červená Skala), Valkovňa, Pohorelá, Závadka nad Hronom. Zriadili, rozšírili a zmodernizovali aj ďalšie železiarske podniky na Horehroní a v povodí Hnilca, Hornádu a Slanej – vysoké pece, valcovne a zlievarne v Zlatne, Novej Maši, Nižnej a Vyšnej Švabolke, Dobšinej, Stratenej  a Pohorelej. V období rokov 1916 – 17 postavili oceliareň a valcovňu v Trnave (https://beliana.sav.sk/heslo/koburgovci). 

Medzi vlastníkov banských majetkov v Gemeri sa zaradil aj uhorský erár, ktorého prevádzkové vedenie bolo Banskej Štiavnici, Rimavskom Brezovom a Tisovci a v starších dobách priame riadenie prevádzok vykonávali správcovia (šafári).  Vo vedení gemerských prevádzok eráru významnú úlohu mal Viliam Scholtz (1833 – 1901), ktorý bol uhorským hutníckym inžinierom, odborným publicistom a pedagógom a hlavným banským radcom. V rokoch 1874 – 1881 bol riaditeľom erárnych železiarní v Tisovci. Od roku 1881 zastával miesto vedúceho katedry hutníctva a železiarstva na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr bol aj zástupcom riaditeľa akadémie. V rokoch 1891 – 1892 bol predsedom  Spoločnosti pre banícku a hutnícku literatúru a jeho významným prispením vznikla v roku 1892 Maďarská bansko-hutnícka spoločnosť, ktorej bol podpredsedom. Pôsobil aj v Banskej Bystrici, Ponickej Hute, Tisovci, ale aj vo vtedajšej Marmarošskej župe.

Rod Szontágh (Zontag – Zontog) patrí k jedným zo šľachtických rodov pochádzajúcich z Nemecka, ktorý sa zaslúžil o rozvoj baníctva, obchodu, ale aj umenia. Na základe pozvania sa predkovia rodu prisťahovali zo svojej domoviny na Spiš, kde sa ich účinkovanie v banských osadách uvádza už 14. storočí. Významnými osobnosťami rodu v 15. storočí boli Bálint Sz. – farár mesta Spišská Belá; Gašpar Sz. – sudca mesta Spišská Nová  Ves v roku 1556 a náčelník 13. spišských miest a v tom istom období Imrich Sz. bol zapisovateľom rady mesta Kežmarok, neskôr v rokoch 1570-1585 tajomníkom poľského veľmoža Laski. Účinkovanie príslušníkov rodu charakterizuje najmä banícka činnosť, ktorá pretrvala storočia. Niektoré vetvy rodu si časom vybrali za svoje pôsobenie a bydlisko aj iné banské osídlenia ako Dobšiná, Henckovce a Kunova Teplica, kde ich účinkovanie charakterizovala pracovitosť, kladný prístup a svedomitosť. Baníctvo a železiarstvo v Gemerskej župe už v staršej dobe bolo úzko späté s osudom Szontághovskej rodiny, aj keď rozhodujúca časť ich pôsobenia spadala do susedného Spiša.

Okrem už uvedených príslušníkov rozvetveného rodu, stručne uvedieme tých, ktorí mali určitý vplyv na rozvoj baníctva v oblasti a s ním súvisiacich odborov:

Krištof Sz. bol v roku 1570 poradcom 13. spišských korunovačných miest a komorníkom hornouhorských banských miest

Pavol I. Sz. narodený v roku 1606 bol úspešným a zručným banským činovníkom, mal bane v území Spišskej Novej Vsi a Gemerskej Polome, ako prvý objavil ložisko suroviny a založil štôlňu Johannis pri Spišskej Novej Vsi, ktorá neskôr bola veľmi zisková.

Gašpar I. Sz. sa narodil v roku 1649, bol zakladateľom spišskonovovesko-dobšinskej vetvy, za svoju úspešnú činnosť banského ťažiara bol všeobecne uznávaný a v roku 1686 mu udelili výsadnú listinu, na základe ktorej ako zaslúžilý ťažiar  rudy bol oslobodený od istých úradných procedúr a v lesoch mesta Spišská Nová Ves mohol slobodne páliť drevné uhlie; ďalej dostal povolenie so štvorročnou platnosťou vykonávať banské práce na zlato- a striebronosné rudy bez dane.  Banské prevádzky mal v území Spišskej Novej Vsi, Drnavy a Gemerskej Polomy.

Vynikajúce výsledky v banskom podnikaní dosiahol aj Gašpar II. Sz. (1675 – 1729), ktorého za skúsenosti pri obchodovaní s rudou bol poverený kráľovskou urburou, ktorú úlohu, rovnako ako aj banskú činnosť, svedomite plnil. Na základe práva po druhej manželke sa stal jedným z veľkostatkárom Štítnického panstva.

Krištof I. Sz. narodený v roku 1661 bol v roku 1675 majiteľom banského majetku a železiarne v obci Muránska Dlhá Lúka (Hosszúrét).

Adam Sz. (1759 – 1840) bol advokátom a sudcom Gemeskej župy, zaslúžil sa o založenie železiarskeho spolku

Štefan Sz. (1777 – 1859)  ako významný odborník práva bol tabulárnym sudcom  Gemerskej župy, dozorcom evanjelického seniorátu, príslušníkom riaditeľstva Rimavsko-brezovskej železiarskej spoločnosti

Michal Sz. narodený 1754 bol advokátom, neskôr hlavným župným zapisovateľom a riaditeľom Rimavskej koalície

Gašpar IV. Sz. (1745 – 1807) bol tabulárnym sudcom v Dobšinej

Gašpar V. Sz. (1786 – 1812) bol zapisovateľom v Dobšinej

Viliam Sz. (1776 – 1848) bol v Dobšinej gemerským účtovníkom

Michal III. Sz. (1742 – 1813) mal bydlisko v Dobšinej (tzv. Szott-kerti), bol tabulárnym sudcom Gemerskej a Liptovskej župy, hlavným dozorcom evanjelickej cirkvi v Dobšinej, dal v kostole postaviť krstiteľnicu (www.arcamum.com/hu/online-kiadnanyok/Nagyivan-nagy-ivan-magyarorszag-csaladai-1/tizedik-kotet-9475/...)

Baníctvom v dávnejšej minulosti sa zaoberali aj občania či mešťania spolu so svojimi rodinami. O ich činnosti v tomto smere sa zachovalo pomerne málo písomných dokladov.

Podľa Mikulik, J.: Dobschau – eine monographische Skizze mit einen Anhang die Dobschauer Eishőle, Košice 1878 sa v Dobšinej a okolí  v 17. storočí zaoberali rodiny, mená ktorých uvádzame v dobovej verzii:  Stempel, Stubner, Lux, Sontagh, Remenik, Krautundfleisch, Wasserbauch, Uliana, Lucas, Franz, Kraüzer, Mega, Klausmann, Csisko, Gemerer, Antony, Lang, Zimmermann a ďalšie.

V 18. storočí pribudli ďalšie rodiny: Kaiser, Heitschi, Fröstl, Mikulik, Purz, Roslosnik, Köhler, Pack, Gotthard a Szoyka.

Zaujímavým, ale nie nevýznamným pre baníctvo Dobšinej, bol príbeh „objavenia“ kobaltovej rudy. Koncom 18. storočia, v roku 1780, sa do mesta prisťahoval popredný baník zo Saska Ján Gottfried Schőn, ktorý upriamil pozornosť vtedajších baníkov na to, že kobaltová rudy by sa mohla zužitkovávať. V tomto smere mal určité skúsenosti, pretože v baniach vo Freibergu, Annabergu či Scheebergu sa už táto ruda v tom čase ťažila a výhodne speňažovala. Tu však ruda s obsahom kobaltu bola dovtedy považovaná za škodlivú a tak baníci prosili pána Boha, aby ich pred kobaltom ochránil. Údajne, práve počas spevu v kostole, si Schőn uvedomil možnosť využitia výskytu kobaltových rúd a následne sa venoval ich objavovaniu. Táto skutočnosť znamenala pre Dobšinú začiatok veľmi úspešnej doby baníctva a tak nielen jednotliví ťažiari, ale aj dobšinská evanjelická cirkev a mesto malo znamenité zisky.   

Je zrejmé, že okrem Dobšinej aj v okolitých banských osídleniach sa v histórii baníctva stretávame a osobnosťami a ich rodinami, ktoré svojim pôsobením sa zaslúžili o jeho rozvoj. Zo zápisov mestskej banskej knihy a zápisníc mestskej rady v Rožňave vyplýva, že v 14. storočí tam pôsobila  rodina Benedika Mumhart, čo boli predkovia rodiny Szilárdi, z ktorej Hermann bol v roku 1525 sudcom, ďalej sa začiatkom  16. storočia aktívne zaoberala baníctvom a mala banský majetok rodina Halbschuh (neskôr Irányi); potom  Ján Schlosser (rok 1525), Leonard Volf  a Ján Smidt (rok 1540) a Ján Marko. Podľa záznamov v zápisniciach koncom 17. storočia boli v Rožňave banskými mešťanmi Samuel Czékus, Jakub Münnich v roku 1589, Pavol Neubauer v roku 1699, Dávid Modori Koller a Martin Zaller v roku 1700, Štefan Ujházy Babo a Pavol Lányi v roku 1704, Vavrinec Miller (označovaný ako umelec), Ján Veiser v roku 1723, v roku 1734 banské majetky vlastnili podnikatelia Ján Csály, Martin Eötvös (alias Pogány), Samuel Kirchmayer, Ján Szerecsény a Daniel Roll. Neskôr, v roku 1744, bol banským podnikateľom Jakub Ster a v roku 1746 Matúš Trangus. V roku 1752 v zápisoch vystupuje meno Ján Szadlovsky, ktorý vtedy vyhľadával rumelku v oblasti Szöllőmál, zaujímavosťou je, že po ňom mohla byť nazvaná dlho existujúca štôlňa na Banskej stráni.

Podľa zápisov v banskej knihe  aj zo susednej osady Nadabula pochádzali podnikatelia, ktorí získali banské oprávnenia v oblasti  Ivágyó (dnes Turecká) a Szöllőmál. V roku 1701 to boli Andrej Vido, Martin Szaniszló, Andrej Fascina a Štefan Ujházy.  

Začiatkom 19. storočia majitelia hámrov a železiarní v údoliach Rimavy, Muráňa a Štítnika v snahe o zjednotenie  založili  v roku 1811 Rimavskú koalíciu, v roku 1808 Muránskú úniu a Štítnickú Concordiu.

Zo zakladateľov Muránskej únie spomenieme nasledovné osobnosti: Martin Petróczy, Schramko, Anton Csernus, Adam Czibur, Peter a Martin  Barthó, Martin, Matúš a Andrej Sturmann, Pavol Benkár, Štefan a Andrej Clementis, Pavol Gömöri, Schwarz, Malvieux, Engler a Pfeferhofer.     

Z nich svojou aktivitou vynikal Martin Sturmann (1757 – 1844)

Pochádzal z rodiny švédskeho pôvodu, predkovia ktorej sa prisťahovali do územia Gemerskej župy. Narodil sa v Mokrej Lúke, jeho otec vlastnil viacej hámrov, pecí a rozsiahle lesné a poľnohospodárske pozemky, ktorých podiel zdedil. Svojou usilovnosťou získal  rozsiahle majetky nielen v Mokrej Lúke, ale aj inde vo vtedajšom Uhorsku. Počas svojho pôsobenie sa oboznámil aj so stavom priemyselnej ťažby surovín a železiarstvom Gemera a zaslúžil sa o rozvoj baníctva a železiarskeho priemyslu. Bol príkladom  pre ostatných v oblasti zavádzania nových technológií, svoje slovenské pece prestavoval na vysoké. Majiteľov gemerských železiarní presvedčoval, že vyššiu  úroveň možno dosiahnuť zjednocovaním a spoločným úsilím. Tak, v snahe rozvoja založil v roku 1792 oceliarsku spoločnosť nazvanú Societas Massae Chalibeae, ktorá i keď netrvala dlho, vystavala vysokú pec v osade Červená Skala (dnes miestna časť Šumiaca) a hámor. Veľkú zásluhu mal aj na založení Rimavskej koalícia dňa 16. februára 1810. Nebol však iba majiteľom a železiarom, ale aj významnou osobnosťou evanjelickej cirkvi, ktorú tak ako aj armádu všemožne podporoval.    

Medzi zakladateľov  Spolku železiarov údolia Rimavy, nazývaného ako Rimavská koalícia, patrili poprední statkári západnej časti Gemerskej stolice: barón Ján Luzsénszky, gróf Alojz a Anton Forgách, Peter, Andrej a Jozef Kubinyi, Martin Sturmann, barón Gabriel Prónay, František a Jozef Török, Jozef Rakovszky,  gróf Karol De la Motte, Korponay, Štefan Morau, Ladislav Sebestyén, Andrej Farkas, Próssay, Ján Jankovich, Teofil Milhan a Fridrich Heincz.

V roku 1801 majiteľmi železorudných baní na Hrádku boli: Martin Bodó, Štefan Kirinyi, Andrej Marton, Jozef Thaisz, Pavol Hámos, Michal a Pavol  Gömöri, súrodenci Marilinszky, Daniel Kerepessy Farkas, Rokfalusy, Daniel a Ján Hirsch, František Gyurkovics, Petróczy a Vaymann.

V Lubeníku mal sídlo a pôsobil majiteľ, podnikateľ a zamestnávateľ Ján Klementis (Clementisz), ktorý bol majiteľom viacerých hámrov a v roku 1780 vlastnil aj rozsiahle bane na Železníku a v Rákoši.  

Zo starých zamestnávateľov a majiteľov banských prevádzok uvádzame rodinu Latinákovú, ktorá pôsobila v oblasti obcí Ratková, Ploské a Ratkovský Suchá a vlastnila železiareň v Ploskom. Túto od roku 1798 vlastnili J. Latinák a P. Smik, v roku 1805 boli v železiarni dve slovenské pece. Latinák sa stal majiteľom železiarne v roku 1832. Okolo roku 1880 rodina vlastnila aj železorudné bane na Železníku a v Rákoši.

Medzi osobnosti, ktoré sa svojou publikačnou činnosťou zaslúžili o zachovanie cenných údajov z histórie baníctva a železiarstva, patria bezpochyby nasledovné:

Ladislav Bohuslav Bartholomaeides (1754 - 1825) – vedecký vlastivedný pracovník, historik, geograf, evanjelický kňaz a prírodovedný bádateľ.

V rokoch 1768 – 1772 navštevoval školu v Dobšinej, potom Kežmarské lýceum a univerzitu vo Wittenbergu. Po ukončení štúdií  krátko pôsobil v Rimavskej Bani, Ožďanoch a Ratkovej, v roku 1783 nastúpil ako evanjelický kňaz do farnosti v Ochtinej, kde pôsobil až do svojej smrti. Počas svojho života napísal viaceré školské učebnice, náučno-populárne vedecké diela a úvahy s osvietenskou tematikou. Jeho významnými dielami, v ktorých je množstvo údajov aj o baníctva a železiarstve oblasti sú: Memorabilia provinciae Csetnek cum tabulis aétri incisis vydané  v roku  1799, čo v podstate je monografia Štítnického  okresu  a v rokoch 1806 až 1808 vyšla v Levoči jeho obsiahla vlastivedná monografia o Gemerskej stolici pod názvom „Inclyti Supcrioris Ungariae Comitatus Gömöriensis Notitia Historico-Geographico-Statistica“. Svoje literárne práce písal zväčša latinsky, ale učebnice písal v slovakizovanej bibličtine, čo bol jazyk Kralickej biblie (zdroj: https://sk.m.wikipedia.org/wiki/Ladislav_Bohuslav_Bartholomeides).

Keresztély Raisz (1766 – 1849), udáva sa aj Reisz, inžiniersky titul získal na budapeštianskej univerzite v roku 1791, bol hlavným geodetom Gemersko-Malohontskej stolice, asi pred rokom 1799 sa oženil s Kristínou Szontagh z Dobšinej, v rokoch 1788 – 1804 vyhotovil mapy viacerých gemerských obcí, v rokoch 1801 – 1802 ako prvý zameral jaskyňu Baradla, naprojektoval a vybudoval cestu cez horský priesmyk Soroška medzi Rožňavskou a Turnianskou kotlinou, ktorou ho poveril gróf Eszterházy. Cesta medzi Jablonovom nad Turňou a Lipovníkom o dĺžke 8 km, práce na výstavbe ktorej osobne riadil, bola dokončená v roku 1829. Neskôr bol krajským inžinierom panstva Eszterházyho a posledné roky svojho života trávil v Hrušove, kde aj zomrel a bol pochovaný podľa svojho želania v jabloňovom sade na začiatku obce (https://osobnosti.sss.sk/keresztely-raisz)

Miesto jeho odpočinku dnes (https://cas.sk/fotogaleria/2691753... )

Jozef Mikulik (1852 – 1886) narodil sa 24. januára 1852 v rodine dobšinského baníka.

Svoje detstvo prežil v baníckom prostredí, ktoré poznamenalo jeho orientáciu. S neobyčajnou snahou navštevoval školu v Dobšinej, pokračoval v štúdiu na Gymnáziu v Rožňave  a štúdium ukončil advokátskou skúškou v Prešove. Po ukončení štúdia začal vykonávať advokátsku prax vo svojej rodnej Dobšinej. Celý svoj život venoval štúdiu histórie a samovzdelávaniu.  Bol zvolený za člena mestskej rady a vykonával aj funkciu mestského archivára, čo mu umožňovalo využívať miestny archív. Ovládal nemčinu, maďarčinu, slovenčinu a latinčinu. Svojou bezúhonnosťou, pracovitosťou si získal dôveru občanov, ktorí ho navrhli zvoliť za mešťanostu. Vo voľbách tesným výsledkom neuspel a v roku 1882 sa presťahoval do Rožňavy, kde prijal miesto námestníka obecného notára. Po krátkom pobyte v Rožňave  14. januára 1886 zomrel a bol pochovaný na miestnom cintoríne. Z množstva jeho prác uvádzame najznámejšie, ktoré sa dotýkajú jeho rodného mesta:

Dobschau, eine monographische Skizze mit einen Anhang Die Dobschauer Eishőhle z roku 1878; A bánya és vasipar története Dobsinán z roku 1881   

Lívius Maderspach (1840 – 1921) – banský inžinier, odborný publicista, kráľovský banský radca

Po ukončení štúdií v Grazi, polytechniky v Karlsruhe a banskej akadémii v Banskej Štiavnici, od roku 1871 pôsobil ako vedúci prevádzky a riaditeľ železiarne v Brzotíne a od roku  1897 ako vedúci závodu Účastinárskej železiarskej spoločnosti údolia Hornádu (Hernád-völgyi Vasipari Rt.). Napísal početné state o baníctve Rožňavy a okolia, ďalej o výskyte antimónu na Spiši a zinku v údolí Hrona, ktoré boli uverejnené v odborných časopisoch. Jeho najznámejším dielom, ktoré spracoval v rokoch 1875-1879 je „Magyarország vasércfekhelyei vydané v Budapešti roku 1880“.

Jozef Benkár (1802 – 1870) bol uhorský montanista a hutnícky inžinier. Narodil sa v rodine banského a železiarskeho podnikateľa Pavla Benkára, ktorý v Jelšave patril k popredným mešťanom a členom mestskej rady. Po štúdiách pôsobil ako správca huty Ján v okolí Spišskej Novej Vsi. Ako popredný jelšavský mešťan a člen železiarskeho spolku Orságh sa v roku 1827 stal hlavným inšpektorom Rimavsko-muránskej železiarskej únie, ktorá vznikla v roku 1808. Zaslúžil sa o založenie Gemerskej železiarskej spoločnosti v roku 1845 a o jej spojenie s Muránskou úniou a Rimavskou koalíciou v roku 1852, čím vznikla Rimavsko-muránska železiarska spoločnosť a bol zvolený za jej prvého predsedu.

Jozef Volný (1819- 1878) – modernizátor uhorského hutníctva a železiarstva na Slovensku, hutnícky inžinier.

Pôsobil v hutiach Pohorelej, v rokoch 1844-1848 bol banským inžinierom Komorského úradu v Banskej Bystrici, po roku 1852 ako riaditeľ zdokonalil železiareň grófa Nádasdyho v Betliari, postavil tam novú vysokú pec, zlepšil konštrukciu existujúcej a prestaval valcovňu tyčového železa na vodný pohon; neskôr bol hlavným inšpektorom Rimavsko-muránskej železiarskej spoločnosti a potom riaditeľom Salgótarjánskej železiarskej spoločnosti.

Gustáv Melczer (1869 – 1907) – dobšinský rodák, po ukončení základnej školy navštevoval strednú školu v Rožňave, pokračoval v štúdiu v Rimavskej Sobote a v Spišskej Novej Vsi, kde maturoval.

V roku 1887 sa zapísal na riadne štúdium na budapeštianskej univerzite. Už v roku 1889 sa stal členom Uhorskej krajinskej geologickej spoločnosti a v roku 1893 získal diplom učiteľa, v roku  1897 zložil doktorské rigorózum. Svoje odborné práce uverejňoval vo vtedajších odborných periodických publikáciách. Značnou mierou prispel k poznaniu minerálov svojho rodiska a výsledky svojho bádania  uverejnil v práci „Barit z Dobšinej“ (Baryt Dobsináról). Spracoval a v monografii o baníctve Gemera uverejnil „Minerály Gemerskej župy“, čo bola jedna z jeho posledných prác.

Gustáv Eisele (1861 – 1911) bol významnou osobnosťou pôsobiacou v oblasti baníctva.

V rokoch 1880-84 študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Usiloval sa o odborné povznesenie baníctva a hutníctva na Gemeri. V roku 1884 nastúpil do služieb svojho času najväčšieho banského a hutného podniku na okolí – Rimamuránskej šalgótarjánskej spoločnosti ako praktikant na jeho riaditeľstve, neskôr pôsobil v Železníku. Od roku 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879-1900 bol vedúcim banského závodu v Železníku a v období 1900-1905 banským správcom v Rožňave. Od roku 1905 bol tajomníkom banského riaditeľstva Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde.  Bol iniciátorom založenia Baníckeho múzea v Rožňave a editorom Baníckej monografie – výnimočného diela z odborného i historického hľadiska, ktorá bola vydaná v roku 1907.

Mikuláš Rozložník, Košice 3/2025