DOBŠINÁ od Dobšinčana

Vzhľadom ku skutočnosti, že koncom 19. a začiatkom 20. storočia  železorudné baníctvo už z podstatnej časti bolo sústredené do vlastníctva niekoľkých veľkopodnikateľských subjektov, spôsoby dobývania železnej rudy v ďalšom uvádzame podľa vtedajších banských spoločností či iných podnikateľov a to v poradí: Rimamuránsko šalgótarjánska železiarska účastinárska spoločnosť, Banské prevádzky zverenstva grófa Juraja Andrássyho, Banské prevádzky účastinárskej spoločnosti katovické bane a železiarske huty, Železorudné bane Uhorského štátu v Gemeri, Prevádzky banskej spoločnosti štítnickej železiarne Concordia - dediči K. J. Sárkányho a spoločníci, Prevádzky banskej spoločnosti železiarne Heinzelmann, Banské prevádzky kniežaťa Filipa Szász-Coburg-Gothai (Philipp Sachsen-Coburg-Gotha) a Banské prevádzky mesta Dobšiná.

Stručný opis banských a železiarskych spoločností, ktoré sa zaoberali ťažbou železných rúd na začiatku 20. storočia, predkladáme nižšie:

Rimamuránsko-šalgótarjánska železiarska účastinárska spoločnosť

a) skupina baní na Železníku a v Rákoši
b) zoskupenie baní v údolí rieky Slaná

Spoločnosť v predmetnom území predstavovala v gemerskom baníctve najdôležitejší subjekt a to nielen z hľadiska dosahovaných výsledkov v banskej a hutníckej činnosti, ale aj množstva  prostriedkov vynakladaných na prevádzku a počtu zamestnávaných pracovníkov.

Základ jej banského majetku boli bane v oblasti Železníka a Rákoša, ktoré spoločnosť v roku 1881 prevzala od svojho právneho predchodcu – Železiarskej spoločnosti rimavskomuránskeho údolia (Rimamurányvölgyi vasművelő egyesület). Ďalší banský majetok spoločnosť získala v roku 1900 odkúpením od železiarskej spoločnosti grófa Gejzu Andrássyho. Jej pôsobnosť sa tak rozšírila aj na územie od Rožňavy až po Dobšinú.

Stav železnorudného baníctva železnícko – rákošskej oblasti v dávnoveku možno posúdiť iba na základe ojedinelých stôp najmä po hutníckej činnosti ako úzko súvisiacej s baníctvom, keďže písomné doklady neexistujú. Ide najmä o menšie nálezy železitej trosky nachádzajúce sa na svahoch Železníka, ktoré sú pozostatkom pravekej výroby železa. Jeho výrobou sa v tom čase zaoberali spravidla urbárnici. Je pravdepodobné, že baníctvo oblasti v 14. a 15. storočí bolo v rukách štítnickej rodiny Bebekovcov. Táto domienka vychádza zo skutočnosti, že vtedy rákošský hrad predstavoval pohraničnú pevnosť štítnického panstva, pod ktoré patrila celá dolina Štítnika a baníctvo v Dobšinej. Je tak možné, že aj bane na Železníku a okolí boli v právomoci tejto rodiny. V 16. storočí sa železiari (Besteller – zamestnávateľ – šteliar) muránskej doliny združovali do cechov, čo dokazuje aj vydanie artikúl cechu v roku 1585. Možno teda oprávnene povedať, že v tejto dobe bola výroba železa pomerne bežnou záležitosťou, z čoho ale vyplýva aj existencia baní v oblasti Železníka a Rákoša, z ktorých získavali železnú rudu.   

Bane a železiarne v údolí rieky Slaná Rimamuránsko-šalgótarjánska spoločnosť získala v roku 1900 kúpou od železiarskej a banskej spoločnosti grófa Gejzu Andrássyho, čím si značne zveľadila svoj banský majetok. V súvislosti s kúpou tohto majetku prijala aj zmluvu, podľa ktorej prevzala do nájmu, na dobu 25. rokov, bane v Krásnohorskom Podhradí a Drnave vrátane drnavskej železiarne ako súčasť fideokomisu grófa Juraja Andrássyho. Banský majetok, získaný kúpou, sa nachádzal v katastrálnych územiach miest Rožňava a Dobšiná a obcí Nadabula, Čučma, Betliar, Gemerská Poloma, Henckovce, Nižná Slaná, Kobeliarovo, Gočovo, Vlachovo, Vyšná Slaná, Rejdová, Rozložná, Štítnik, Ochtiná, Roštár, Petrovo, Rochovce, Honce, Rožňavské Bystré, Rakovnica a Rudná. Odkúpený banský majetok zahrňoval aj 8  taviacich vysokých pecí v lokalitách Vlachovo, Nižná Slaná, Brzotín, Gombasek, dve pece boli v Betliari a dve vo Vidovej.

Dobové obrázky niektorých prevádzok spoločnosti

Banské prevádzky zverenstva grófa Juraja Andrássyho

Banský majetok grófa Andrássyho bol druhým najrozsiahlejším v Gemerskej župe. K nemu prislúchajúce banské polia sa nachádzali predovšetkým v chotároch obcí vtedajšieho krásnohorského panstva (Krásnohorské Podhradie, Pača, Úhorná, Drnava, Kováčová), menšia časť v Rožňave, Dobšinej a Štítniku.

Rodina Andrássy nadobudla banské majetky jednak výmenou ako v prípade baní v Dobšinej, alebo kúpou ako bane v Rožňave a Štítniku. Podstatnú časť majetku, ktorá ležala na území bývalého krásnohorského panstva, získali v roku 1669, keď ich kráľ Leopold I. za verné služby daroval barónovi Mikulášovi Andrássymu. Na základe toho barón a jeho následníci získali výhradné právo, že na území panstva (patrili tam obce Krásnohorské Podhradie, Pača, Úhorná, Kováčová, Drnava, Lipovník, Krásnohorská Dlhá Lúka a Jovice) môžu vyhľadávať akékoľvek rudy, otvárať ložiská surovín, tieto banským spôsobom dobývať a získanú surovinu zhodnocovať.

V oblasti Krásnohorského Podhradia a Drnavy už od pradávna existovalo rudné baníctvo, čo dokazujú početné staré zavalené ústia štôlní, haldy a rozsiahle línie prepadlísk. Staré banské práce sú známe aj na východnom svahu vrchu Rákoš v údolí smerom ku Krásnohorskému Podhradiu, na horskom chrbte od obce Pača ku Bôrke a v oblasti západného svahu Pipítky. Rudné baníctvo rodiny Andrássyovej v staršej dobe bolo pomerne priestorovo obmedzené, čo možno usudzovať zo skutočnosti, že zbytky železnej trosky sa nachádzali len pri Drnave, a tak sa dá predpokladať existencia hámrov a pecí iba v tejto oblasti. Na rozvoji „domáceho“ železiarskeho priemyslu mal veľké zásluhy gróf Juraj Andrássy (1797 – 1872), ktorý v roku 1825 získal dedičstvo po otcovi a tak založil zverenstvo (fideikomis) nazvané jeho menom.  

Dobové obrázky niektorých banských prevádzok grófa Andrássyho

Banské prevádzky účastinárskej spoločnosti katovické bane a železiarske huty

Záujmové územie tejto účastinárskej spoločnosti sa nachádzalo východne od obce Kováčová v katastrálnom území obcí Lúčka a Bôrka. V predchádzajúcom období  bane  a rozsiahly lesný majetok patril  rodine grófa Keglevich.

Železiareň pri Lúčke s vysokou pecou Gabriel (Gábor)  koncom 19. storočia (podľa Schmiedl-Weiner: Dejiny hutníctva na Slovensku, Košice 2006)

Z doby pred rokom 1848 je známe iba to, že pri Lúčke, na mieste neskoršej železiarne stála slovenská pec.  Vysokú pec dal postaviť gróf Gábor Keglevich, po ktorom bola pomenovaná ako vysoká pec Gábor (Gabriel). Neskôr železiareň odkúpil gróf Zichi Ferraris-Bódog, ktorý ju na obdobie rokov 1863 – 1879 dal do nájmu rožňavskému podnikateľovi v železiarstve Matejovi Nehrerovi. V roku 1900 celú prevádzku získala účastinárska spoločnosť, ktorá po jej   nadobudnutí, v jeseni roku 1902, na krátku dobu prevádzku zavrela. Celý banský majetok spoločnosti predstavovali 3 plošné a 5 dĺžkových mier s celkovou rozlohou 1 269 602,8 m².  V katastrálnom území obce Lúčka sa nachádzali ťažiarske priestory Viktor, Lajos a Manó o celkovej rozlohe 406 047,6 m² a na území obce Bôrka András, Lőrincz, Péter, József a tiež Emilia, Richard, Melanie, Kelemen a Konrád o rozlohe 863 555,2 m².

Železorudné bane Uhorského štátu v Gemeri  

Železorudné baníctvo Uhorského štátu bolo svojou rozlohou tretím  a výškou ťažby druhým, najväčším prevádzkovateľom vo vtedajšej Gemerskej župe. Banský majetok štátu sa rozprestieral v katastrálnych územiach sídlisk Tisovec, Sirk, Turčok, Rožňava, Čučma, Nadabula, Rudná a Dobšiná.

Z hľadiska vnútornej správy, tento štátny banský majetok bol zaradený do dvoch skupín:                          

a)  bane na území Železníka a Tisovca

b)  bane v okolí Rožňavy a v údolí rieky Slaná (Nadabula, Rudná, Čučma, Dobšiná)

Štátny banský majetok na Železníku sa nachádzal v katastrálnom území Sirk a Turčok a pozostával z 18 banských polí. Najdokonalejšie vyvinuté zrudnenie bolo v poliach 21 až 24. Otvárka ložísk v predchádzajúcich obdobiach v štátnych baniach pozostávala z ťažby suroviny blízko k výchozu rudy prostredníctvom šachtičiek, a to najmä vo východnej časti ložiska, kým na jeho západnej strane dobývali štôlňami. Koncom 18. storočia v banskom poli č. 60 existovala šachta Terézia, ktorá bola prepojená so štôlňou Márton, razenou  z údolia Rakiš.  Starou bola štôlňa Peter-Pižmo, ktorá mala vchod na úrovni cesty Železník – Sirk pri prevádzkovej štátnej budove a mala spojenie so šachtou Dionýz (Dénes). Táto bola svojho času najnižšie lokalizovanou štátnou štôlňou a to až do roku 1850, keď začali raziť dedičnú štôlňu František Jozef o 61,8 m nižšie v nadmorskej výške 500 m, ktorá mala ústie v údolí Žľabková. Veľký význam pre štátne baníctvo na Železníku mala realizácia dedičnej štôlne Alžbeta (Erzsébet), ktorú začali raziť v apríli roku 1899. Jej poslaním bolo otvorenie ložiska pod úrovňou štôlne František Jozef a tým aj zabezpečenie budúcnosti ťažby. Na jednotlivých obzoroch šachty a v štôlňach bola doprava koľajová, v hlavných dopravných chodbách na konský pohon, na ostatných trasách v ručne tlačených banských vozíkoch. Vyťaženú surovinu výhradne spracovávala železiareň v Tisovci daná do prevádzky v roku 1902.

Bane na železnú rudu pri Tisovci sa nachádzali vo vzdialenosti asi  6 km od štátnych železiarní na svahoch vrchu Mašna a Magnetitového vrchu. Severne od týchto baní, na severnom svahu Magnetitového vrchu sa nachádzala tzv. Kyzová baňa. Ložisko, otvorené Kyzovou štôlňou, predstavovalo okrové teleso, v ktorom sa v šošovkách s premenlivou mocnosťou vyskytoval čistý a na ťažbu vhodný limonit. Výplň niektorých šošoviek obsahovala aj magnetit, čo pravdepodobne podmienilo aj vznik názvu Magnetitový vrch. Železorudné tisovecké bane boli pravidelne v prevádzke do apríla roku 1864. Od tejto doby, v mašianskych štôlňach Imrich a Stará Mašna, opravovali výdrevu, udržiavali dopravné prostriedky a prístupové trasy k štôlňam, aby v prípade potreby mohli obnoviť ťažobné práce, ostatné štôlne ostali opustené.

Banský majetok štátu v Nadabulej pôvodne pozostával z piatich dĺžkových mier, ktoré boli v roku 1892 prehodnotené na dve banské polia: Dionýz (Dénes) o rozsahu 135 349,5 m² a Lázár o rozsahu 180 465,6 m². V týchto banských poliach vystupovali tri rudné žily, ktoré boli predmetom ťažby: žila Augusta, Štefan (István) a Michal (Mihály).  Žila Augusta, otvorená smerom juhozápadným, bola už odťažená. Žila Štefan, otvorená v smere o dĺžke 550 m, má  premenlivú hrúbku do 5 metrov a miestami ju vložky jaloviny rozdeľujú na viacero odnoží. Dĺžka žily Michal nebola ešte v opisovanom období presnejšie známa a tak tu prebiehali otvárkové práce. Tieto viac menej rovnobežné žily otvárali štôlňami. Ťažobné práce realizovali etážovým dobývaním v plástoch. Doprava v štôlňach a smerných prekopoch bola koľajová s rozchodom 60 cm. V poruboch prepravu rudy a zakládky zabezpečovali uhorskými vozíkmi na drevenej trati. Hlavnou dopravnou traťou bola  štôlňa Augusta, kde sa sústreďovala celá ťažba.

Štátny banský majetok v chotári obce Rudná, z hľadiska plošnej rozľahlosti, bol jedným z najväčších prevádzok štátu v gemerskej župe. Tento ešte v roku 1872 pozostával iba z dvoch výhradných kutísk, ale v sledovanom období ho tvorilo už 34 banských mier a 2 prebytky (hraničné), ktorých rozloha bola 1 637 304 m². Ide o banské polia Probstner, Wagner, Návay, Kerpely, Arpád, Etelka, Janka, Antal, Ede (Eduard), Mátyás (Matej) a prebytky Antal a Ede. V štátnych baniach pri Rudnej, za obdobie   rokov 1899 – 1901, vyťažili 21 860 q železnej rudy, získanej počas realizácie prieskumných práca a pri otvárke. Vyťaženú surovinu z týchto baní, rovnako ako aj z nadabulských, zhutňovali železiarne v Tisovci. Vyťaženú rudu, z okolia Rudnej, prevážali povozmi po ceste Štítnik-Rožňava, na železničnú stanicu a potom vlakom do Tisovca.

Banský majetok vo vlastníctve vtedajšieho štátu v Čučme sa nachádzal severne od obce v údolí  tzv. Középhegy (Stredný vrch) a v sledovanom období pozostával z dvoch banských polí: János (Ján) o rozlohe 180 465,6 m² a Lőrincz (Vavrinec) o rozlohe 135 349,2m². Obidve tieto banské polia boli udelené na dobývanie mangánovej rudy. Ložisko mangánovej suroviny, vhodné na ťažbu, leží medzi oblasťou výskytov antimonitu pri Čučme a železorudným ťahom Rossgang – Kalvária. Vo vrchných obzoroch sa vyskytovala čierna železná ruda s uzavreninami rodochrozitu, v ktorej sa miestami vyskytoval pyroluzit a magnetit. Ložisko bolo otvorené najprv povrchovo, neskôr založením štôlní, ktoré boli lokalizované na západných svahoch vrchu Doboška od údolia smerom nahor. V sledovanom období udržiavali iba dve štôlne vo zvislej vzdialenosti 14m od seba. Celá prevádzka bola dočasne zastavená.

Štátny banský majetok, na území mesta Dobšiná, tvorili plošné banské miery o rozlohe  640 045 m² a 16 dĺžkových mier. Tieto udelené banské miery sú lokalizované v chotárnych častiach Steinberg, Grubigerfleck, Altenberg, Haseln, Spreng a Biengarten. Ide o tieto banské polia: András, Gottfried, Neuhoffnung, Žigmond, Haidinger, Fredfeld, Felix a prebytok, Újremény, Gottfried, Királymező, Gábor a prebytok, Karol a dĺžkové miery Regina, Gábor, Lajos, Lajos-Haseln, Királymező, Roterhut, Blaudunst a Jozefi Norfeld. Štátne banské polia v Biengartene sú už úplne vyťažené, v oblasti Sprengen budú otvárkové práce realizovať neskôr.  V hodnotenom období otvárkové práce vykonávali iba v banskom poli Karol, kde má  ložisko hrúbku 16 m, ale rudná výplň je vhodná na dobývanie iba čiastočne.

Dobové obrázky niektorých banských prevádzok Uhorského štátu

Prevádzky banskej spoločnosti štítnickej železiarne Concordia – dediči Karola  J. Sárkányiho a spol.

Banský majetok spoločnosti štítnickej železiarne Concordia vlastnil v sledovanom období plošné miery o rozlohe 6 385 657 m², 17 dĺžkových mier o rozlohe 72 194 m² a povrchové miery udelené na železnú trosku o rozlohe 13 148 m², ktoré na nachádzali v katastrálnych územiach Štítnik, Ochtiná, Jelšava, Slavoška, Brdárka, Rožňavské Bystré, Rakovnica, Rudná, Rožňava, Nadabula, Henckovce, Nižná Slaná, Kobeliarovo, Vyšná Slaná a Dobšiná. Najpodstatnejšou súčasťou tohto roztrúseného banského majetku bol banský rajón na Hrádku, ktorého bane boli vybavené na svoju dobu modernými dopravnými prostriedkami, systematickým usmerňovaním pracovných procesov a zásobovali do značnej časti rudou dvoch činných železiarní štítnickej Concordie (tzv. Fesmuthská v Štítniku a Kunova Teplica). Banské práce na ostatných lokalitách prebiehali iba v obmedzenom režime. Rudné žily, vystupujúce v oblasti Hrádku, dobývali už od praveku a vyťaženou železnou rudou zásobovali početné taviarne štítnického údolia. V rudnom rajóne Dolného Hrádku rozlíšili štyri rudné žily, ktoré sú po dvojiciach rovnobežné. Pomery rudných žíl Horného Hrádku charakterizovala existencia viacerých popri sebe ležiacich masívnych hniezd železnej rudy, ktoré sa tiahli v severozápadnom smere v dĺžke asi 1 km. Ich výplňou  bol zväčša siderit, miestami zmenený na limonit. Z niektorých hniezd vyťažili až 500 000 q. Z najvyšších obzorov rudných žíl Horného Hrádku ťažili aj medenú rudu. Začiatkom dobývania na Dolnom Hrádku bolo získavanie úžitkových surovín z výchozov ložiska na povrch, iba neskôr začali raziť štôlne na severnom a juhovýchodnom svahu údolia Banského potoka. Razenie štôlní, zainteresovaní ťažiari, zväčša uhrádzali spoločne. Dobývacie práce na hornom boli pôvodne zamerané na medené rudy, na prieskum ktorých, v banských poliach Štefánia a Porcinkula starci razili štôlne. Rudné telesá väčšieho rozsahu, po prípravných prácach, dobývali priečnymi plástami so zakládkou s použitím výdrevy. Doprava banských produktov bola riešená banskou koľajovou dopravou o rozchode 500 mm. Banské produkty prepravovali lanovou dráhou o dĺžke 4,8 km do tzv. Fesmuthskej železiarne v Štítniku. Lanovka, postavená v roku 1902, prekonávala výškový rozdiel 295,2 m a v celej svojej dĺžke bola priamočiara.

Vo vlastníctve spoločnosti Concordia boli aj ďalšie prevádzky menšieho významu:

V území obce Rožňavské Bystré sa nachádzala železorudná baňa Terézia, kde ťažili siderit. Ložisko malo hrúbku 0 – 5,0 m  a v sledovanom období bolo až po úroveň štôlne  úplne vyťažené.

V banskom poli Mária, v území obce Rudná, vystupovalo ložisko sideritu hrúbky 0,1 – 3,0 m, ktoré ťažili v minulosti je už dlhšiu dobu mimo prevádzky. V banskom poli Miksa (Maxmilián) na vrchu Turecká (Ivágyó) vykonávali pokusné kutacie práce s cieľom nájsť západné pokračovanie  ložiskového ťahu Bodnárka ale bez výsledku. Ťažobné práce vykonávali iba v štôlni Emília, kde ložisko sideritu je veľmi porušené a útržkovité, má hrúbku 0 – 2,5 m.

V oblasti Rožňavy v banských poliach Ján-volarská, Martin (Márton) a Ján dúbrava (János dubrava) na vrchu Rákoš ťažili hnedeľ, ložisko bolo, až po úroveň štôlne Spodný Ján značne vyťažené.  Banské pole Ľudmila (Ludmilla) v hone Nyíres (Brezina), štôlne Spodná a Horná Aurélia, ako aj banské pole Samuel v hone Rozgang a baňa Kelemen na Banskej stráni, boli v sledovanej dobe mimo prevádzky.   

Banské pole Kálmán (Koloman) v Henckovciach bolo udelené na dobývanie sideritu, výskyt bol však bezvýznamný.

V blízkosti obce Vyšná Slaná v banských poliach Kálman (Koloman) a Anna prebiehali kutacie práce, ktorých výsledkom bolo objavenie nepravidelného masívu železnej rudy o hrúbke 0-1,0 m. V oblasti Cipovej v banskom poli János (Ján) otvorili ložisko akostného sideritu o premenlivej hrúbke a značne porušeného, ktorého horné časti boli odťažené a pokračovala otvárka do nižšej časti.

V Kobeliarove, v banských poliach Concordie, ťažili bázický siderit vrastený vo veľkých masívoch ankeritu v tvare nepravidelných hniezd. Zložité úložné pomery a značná tvrdosť okolitých hornín, sťažujú prieskumné práce. Banské prevádzky  v okolí obce boli v sledovanom období mimo prevádzky.

Spoločnosť Concordia mala v oblasti Steibergu v Dobšinej vo vlastníctve štyri malé banské polia. Rudný rajón, možný pre ťažbu, sa tiahne od Teschnergrundu až po Dittersgrund. V sledovanom období ťažili zanechané oporné piliere.

Dobové obrázky niektorých prevádzok spoločnosti Concordia

Prevádzky banskej spoločnosti Heinzelmann

Zakladateľom tejto spoločnosti bol Juraj (György) Heinzelmann  augsburgský veľkopodnikateľ, ktorý roku 1846 v chotári obce Chyžná Voda, postavil železiareň. Pre ďalší úspešný rozvoj podnikania bolo nevyhnutné zabezpečiť dostatok rudnej suroviny, čo v dohľadnej dobe vedenie firmy úspešne vyriešilo kúpou banského majetku a banský majetok spoločnosti sa rozprestieral v katastrálnych územiach obcí Sirk, Turčok, Rákoš, Nandráž a Licince. 

Najširší okruh pôsobenia spoločnosti v baníctve bol sústredený na banských poliach na Železníku.  Tieto banské polia boli však uložené pomerne roztrúsene a tak na otváranie ložísk bolo nevyhnutné raziť dlhšie chodby, čo si vyžiadalo vyššie náklady. Keď spoločnosť získala banský majetok bol tento po organizačnej a technickej stránke neusporiadaný a pracovalo sa zastaralými technológiami. Po krátkej dobe vedenie uznalo, že s doterajším stavom nemôže byť spokojné a nie je možné takto pokračovať a prijalo zásadné opatrenia.  Prevzatím majetku spoločnosť nadobudla iba jedinú štôlňu Spodný Ján (Alsó-János), ktorej vchod bol na severozápadnom svahu Železníka. Cez túto štôlňu dopravovali vyťaženú surovinu uhorskými vozíkmi. Ťažobné práce vykonávali metódou na zával bez zakládky. Po vyťažení horných častí nad štôlňou Spodný Ján, bolo nevyhnutné otvoriť nižšie obzory a zabezpečiť efektívnejšie obhospodarovanie. Dňa 1. októbra roku 1892 preto začali raziť novú štôlňu Lenor, ktorej vchod bol na severnom svahu Železníka v nadmorskej výške 563,3 m. Ťažba suroviny postupne narastala, v roku 1901 vyťažili 188 377 q železnej rudy, k čomu prispelo zlepšenie dopravnej situácie postavením lanovej dráhy Železník – Chyžná Voda v roku 1898. Obsah železa v ťaženej rude, sa podľa jednotlivých baní pohyboval od 40,51 % do 51,31 %.

Banská spoločnosť železiarne Heinzelmann, mala okrem uvedeného rajónu ešte niekoľko menej významnejších banských prevádzok. 

V oblasti Rákoša, bola spoločnosť, kvôli umožneniu vyťažiť rudné teleso o objeme 48 000 m³, nachádzajúceho sa v rimavsko-muránskom banskom poli, nútená udržiavať 1200 m dlhú  dedičnú štôlňu Jozef, údržba ktorej si vyžadovala neúmerne vysoké náklady, čoho príčinou bola komplikovaná geologická stavba, dlhá podzemná preprava a aj nedostatočné technické vybavenie. Tieto okolnosti nepriaznivo ovplyvňovali náklady na ťažbu.

       Bane, v chotári obce Nandráž, boli v hodnotenom období mimo prevádzky a väčšina z nich sa zavalila.

Baňa na železnú rudu v Licinciach, kde predtým ťažili hematit, bola rovnako mimo prevádzky. Úvodná štôlňa mala 160 m, z ktorej rudu pod ňou ťažili krátkymi úpadnicami, ale pre nákladné odvodňovanie, ťažbu zastavili.

Banské prevádzky kniežaťa Filipa Sasko-Coburga-Gotha

      Banský majetok kniežaťa Coburga v Gemeri, bol sústredený na dve lokalíty: Železník a Dobšiná. V tom zmysle  pojednáme zvlášť o banských prevádzkach v okolí Železníka a baniach na území mesta Dobšiná.

Banské prevádzky na okolí Železníka sa nachádzajú v katastrálnych územiach obcí Turčok, Rákoš, Nandráž a Držkovce. Banský majetok tvorilo 24 plošných mier o rozlohe 351 714,8 m² a 15 dĺžkových banských mier.  Všetky tieto banské oprávnenia boli udelené na ťažbu železných rúd a pôvodne ich získal do vlastníctva knieža Coburg v roku 1882, ktorý postupom času svoj banský majetok zveľaďoval. Vrchnú časť ložiska, dobre prístupnú z údolia Rakiš, povrchovým spôsobom skoro úplne vyťažil predchádzajúci majiteľ hrlicko-topolčanská banská spoločnosť. V tohto období vyrazili aj štôlne Ilona (668,2 m n. m.) a Emma (652,5 m n. m.), ktorými dopravovali ťažbu. Na overenie hĺbkového pokračovania ložiska bolo ako alternatívne riešenie vyrazenie dedičnej štôlne z údolia Rakiš, ale nakoniec rozhodli vyraziť brzdnú šachtu do stredu ložiska lokalizovanú na vrchole kopca, opatrenú parným ťažným zariadením. Významné ťažobné práce realizovali aj v rajóne Tölgyes (Dúbrava), nazývanom aj Frigyes (Fridrich), spadajúcom do chotára obce Rákoš. Doteraz známa smerná dĺžka ložiska tu bola 300 m, najväčšia hrúbka do 3m. Bolo otvorené viacerými štôlňami umiestnenými nad sebou, pričom najnižšie položenou štôlňou bola Katalin, dlhá 423 m, pod úrovňou priemyslovej železnice Sirk-Rákoš vo vlastníctve Rimavsko-muránskej spoločnosti. Ložisko v rajóne Tölgyes (Dúbrava) je od povrchu až do hĺbky 80 m, čo je úroveň štôlne Katalin, už úplne vyťažené, po dobývaní však zostali zasunuté otvorené priestory.

Menší význam mali  dobývacie práce  v rajónoch Jazviná, Babon, Králov dvor, Erzsébet, ako aj Petronella a Skalica v Rákoši.

Ložisko Lujza v Držkovciach, dĺhé 300 m o hrúbke 70 m, obsahuje 8-10 %  Fe ale pre malý obsah železa, sa ruda v taviarni využíval iba ako prísada.

Ročná ťažba všetkých železníckych baní sa pohybovala v rozmedzí 75 000 – 80 000 q, ktorú dodávali výhradne iba do vysokej pece v Červeňanoch. Obsah železa v rude sa pohyboval od 27,58 % do 51,57 %.

Ťažiskom, železorudného baníctva kniežaťa Coburga, bolo od tridsiatych rokov 19. storočia územie Dobšinej. V nasledujúcich obdobiach svoj banský majetok zveľaďoval kúpu banských oprávnení, ale aj pridelením nových banských polí.

Banský majetok na území mesta pozostával v roku 1867 z 18. plošných mier o rozlohe 583 623,11 m² a z 24. dĺžkových mier. V roku 1904 majetok pozostával zo 61. plošných mier  s rozlohou 1 769 379,2 m² a z 27. dĺžkových mier. Najväčšia časť týchto banských mier leží v oblasti Altenberg, Biengarten a Maassörter severovýchodne od mesta. V hodnotenom období banské práce prebiehali v týchto poliach:  Jóremény a Zemberg (rajón Gugel), Simon a Antal (Altenberg), Rochus, Károly, Jozef (Biengarten), Teskovics (Maassörter),a Ágoston a Jozef-Mihály (Wolfseifen).

Okrem baní na Gugli a vo Vlčej doline všetku rudnú surovinu ťažili povrchovo. Na povrchu ťažili z etáží vysokých 4-8 m; ťažobnú časť podfárali úvodnou štôlňou, surovinu sýpmi zosúvali na úroveň štôlne, odkiaľ ďalej koľajovou dopravou v banských vozíkoch. Pri štôlňovom dobývaní používali etážové dobývanie v plástoch. V období rokov 1867 – 1903 vyťaženú rudnú surovinu dodávali pre taviarne v Stratenej, Červeňanoch, Ferdinandovej huty v Novej Maši a Dobšinej, do ktorých bolo z baní kniežaťa Coburga dopravených 4 531 606 q rudy v zložení 90 % sideritu a 10 % limonitu.       

V predchádzajúcom období, sa časť rudy vyťaženej v baniach kniežaťa, dodávala v surovom stave iným odberateľom, od začiatku minulého storočia, celú ťažbu spracovávala železiareň v Stratenej. Dopravu  vyťaženej suroviny z baní pred rokom 1897 riešili povozmi. Počet povozníkov bol 8-10, ktorí mali 45-50 koní. Železnú rudu a drevné uhlie dopravovali do stratenskej železiarne a na spiatočnej ceste surové železo po langenbergskej ceste na železničnú stanicu v Dobšinej. Doprava povozmi, napriek všetkým opatreniam, bola aj tak veľmi nákladná a bolo nevyhnutné zriadiť lacnejšiu, bezpečnú a najmä výkonnejšiu prepravu. V týchto zložitých pomeroch bola ako najvýhodnejšia alternatíva doprava lanovkovou dráhou. Jej postavenie zverili známenu odborníkovi tej doby firme Th. Obach (majiteľ J. Pohlig, Kolín). Jej celková dĺžka spolu s odbočujúcimi vetvami bola 11,6 km.  

Dobové obrázky prevádzkových zariadení firmy Coburg 

Banské prevádzky mesta Dobšiná

Mesto Dobšiná už od najstarších dôb vystupuje aj ako podnikateľ v baníctve na svojom území a to aj preto, aby v obyvateľstve podporovalo snahy o ďalšie iniciatívy, ale tým aj zabezpečovalo príjmy mestskej pokladne. Už koncom 17. storočia existujú údaje o tom, že mesto obnovovalo dávno opustené bane na striebro a meď v oblasti Schwarzenberg a Gapel. Je možné povedať, že mesto malo účasť takmer vo všetkých banských prevádzkach na svojom území, z ktorých bola významná účasť na dobývaní kobaltovo-niklových rúd, pretože táto znamenala najväčšie príjmy mesta. Je zaujímavé, že mesto na tomto baníctve bolo zainteresované iba na bani Mária podielom 1/32 a na Zembergu podielom 46/138. Po vyťažení zásob rúd ušľachtilých kovov, mesto ťažilo iba železné rudy.

Banský majetok mesta v hodnotenom období pozostával z 24 plošných mier o rozlohe 857 282,3 m², 3 prebytky (medzihraničné) o rozlohe 16 223,0 m², 4 ^1/2 dĺžkových mier a 12 ^1/2 povrchových mier o rozlohe 35 683,5 m² udelených na železnú trosku. Udelené banské plošné miery sa nachádzali v oblasti Steinberg, Altenberg, Biengarten, Maassörter, Tešnárky, Nierersgründl, Gugel a Grubigerfleck. 

Okrem toho mesto malo vo vlastníctve dedičnú štôlňu, ktorú dalo vyraziť  pre poznanie hĺbkového pokračovania ložiska a ozrejmenie jeho úložných pomerov v rajóne Biengarten a Massörter, čo umožnilo získať ďalšie poznatky, nielen pre seba, ale aj pre širšiu odbornú verejnosť. Toto dôležité banské dielo sa začalo raziť v roku 1851 po úbytku zásob surovín odkrytých povrchovým dobývaním podľa projektu Fridricha  Cervu (Czerva Frigyes), absolventa Baníckej akadémie v Banskej Štiavnici, ktorý sa stal riaditeľom dobšinských mestských baní. Zarážkový bod bol stanovený na južnom svahu kopca Natterhüblchen v údolí Steinseifen,  štolňa smerovala priamočiare pod banské pole Biengarten s azimutom 2^h 7º  6`.  Celková dĺžka štôlne, ktorej razenie bolo skončené koncom júna 1902 na hranici mestského banského poľa Biengarten,  je 1 872 m presne podľa pôvodného projektu.

Dobové obrázky banských prevádzok mesta Dobšiná

Neoddeliteľnou súčasťou histórie baníctva v Dobšinej bola ťažba serpentinitu a úpravy v ňom sa nachádzajúceho chryzotilového azbestu. Známe je ako jediné ťažené ložisko v celom bývalom Československu a Slovensku.

Ložisko azbestonosného serpentinitu je situované bezprostredne pri severnom okraji mesta Dobšiná a bolo dobšinským baníkom známe už v 18. storočí.

Podľa údajov miestneho archívu, kutacie právo na tomto ložisku získal banský podnikateľ Pál Lányi. S ťažbou azbestu, dňa 24. mája 1723, začal jeho vynaliezavý správca Michal Petrovič, ktorý vykonával prieskumné práce na vŕšku Birkel. Neskôr započal s výrobou nehorľavého papiera a vyrábal aj látky pre textilné účely. Bol to však len jeden z ojedinelých pokusov o dobývanie. Od konania ďalších prác sa upustilo, a to pravdepodobne preto, že azbest sa vyskytoval v pomerne krátkych vláknach a znečistený. Výskyt dlhovláknitého azbestu bol minimálny a technická úroveň úpravníctva nedostačujúca, takže ťažba a výroba  nebola ekonomicky rentabilná a práce boli zastavené. Z hľadiska stavu vývoja úpravárenských metód sa získavanie tejto suroviny pokladalo ešte aj koncom 19. storočia za neekonomické a ako také, sa ani neuskutočňovalo. Neskôr sa pokúsil o ťažbu aj gróf Larisch z Viedne, ale taktiež s negatívnym výsledkom. Serpentinit, ako dekoračný kameň, pravdepodobne spracovával aj kamenár Štefan Molnár, ktorý vyrábal ozdobné predmety, ako svietniky, vázy, dózy a misky.

K rozsiahlejšiemu prieskumu ložiska došlo v roku 1919 a v nasledujúcich rokoch a to na podnet Jána Liptáka a kamenára Adolfa Hämmerleho z Viedne. Ján Lipták dodával Hämmerlemu serpentinit, išlo o masívny serpentinit, ktorý bol ozdobným kamenárstvom veľmi vyhľadávaný. Pri spracovávaní Hämmerle zistil, že sa v ňom často vyskytuje vláknitý chrysotilový azbest. Tento fakt vzbudil jeho pozornosť a po predbežnom zistení rozlohy ložiska, získal od mestského úradu v Dobšinej kutacie a ťažobné právo. Zameral sa najmä na kusový azbest, ktorý mal najvyššiu cenu. Bol vykonaný čiastočný prieskum ložiska vyrazením prieskumných štôlní a povrchových rýh, ďalej otvorili malý povrchový lom a vyťažený azbestonosný serpentinit sa spracovával v malej skúšobnej úpravni, kde overovali technologický postup jeho úpravy ako základ pre výstavbu nového uvažovaného závodu.

V tom čase bola založená aj firma „Asbest, spoločnosť s r. o. Dobšiná“, riaditeľom ktorej bol p. Schindler. Predbežne postavená skúšobná úpravňa mala kapacitu vsádzky 0,5 t/h azbestonosnej suroviny. Prevádzka sa začala 1. júla 1921. V roku 1925, keď boli prieskumné práce v podstate skončené, ložisko prešlo pod správu Rotschildovho koncernu. V nasledujúcom období rokov 1926 až 1928 postavili celý závod a úpravňu podľa získaných poznatkov, ktorá započala výrobu 4.apríla 1928. Technologický postup úpravy azbestovej suroviny sa od zahájenia prevádzky závodu od roku 1928 až do roku 1949, prakticky podstatne nezmenil. V roku 1936 postavená tzv. dodatočná úpravňa Ťažbu vykonávali etážovým dobývaním, polomlynkovaním (bez razenia komína a chodieb) a čiastočne mlynkovaním. Vývojom technológie spracovania suroviny, najmä po 1. januári 1953, kedy bol závod delimitovaný z podniku Azbestocementové závody Nitra do podniku Slovenských nerudných baní n. p. v Spišskej Novej Vsi, bola aj jej ťažba skoro úplne zmechanizovaná. Od 1. januára 1967 dochádza v organizácii závodu k pomerne podstatnej zmene. Závod, ktorý organizačne patril do podniku Východoslovenské kameňolomy a štrkopiesky, národný podnik, od uvedenej doby prešiel vnútropodnikovou reorganizáciou, čo znamenalo rozšírenie jeho pôsobnosti. Závod Azbest so sídlom v Dobšinej tvorili tak bývalé tri závody (Dobšiná, Novoveská Huta a Gombasek

V súvislosti so zmenami spoločenského systému, ktoré začali v roku 1989, došlo aj k zmenám, ktoré sa dotkli aj činnosti vtedajšej organizácie. Po niekoľkých rokoch z jednej výrobne štátneho podniku vznikla súkromná spoločnosť. Okrem toho štátny podnik Východoslovenské kameňolomy a štrkopiesky Spišská Nová Ves, kam dovtedy závod Dobšiná patril, sa koncom roka 1998 dostal do likvidácie, ktorá bola ukončená v polovici roku 1999. Spoločnosť Kameňolom Dobšiná, spoločnosť s ručením obmedzeným, bola založená 21. februára 1996 dvoma spoločníkmi. Následkom prijatia noriem o škodlivej karcinogenite azbestov výrobkov bola aj činnosť prevádzky, zaoberajúcej sa výrobou mikromletého azbestu, v roku  1998 zastavená. Neskôr vznikla v apríli 1999 nová spoločnosť: SILICON, akciová spoločnosť  za účelom realizácie projektu zameraného na ekologické odstránenie a ekonomické využitie, resp. spracovanie druhotnej suroviny, ktorá sa v podobe odpadových háld nachádza v priestore severne od mesta Dobšiná.

Dobové obrázky z prevádzky závodu Azbest

Po vzniku novej Česko-slovenskej republiky v roku 1918 dochádza k podstatným zmenám v politickej, spoločenskej a hospodárskej oblasti, čo sa prejavilo aj v banskom a hutníckom priemysle predmetnej oblasti. Pomery si vyžadovali spoločný postup a tak sa súkromný  sektor zorganizoval a začali vznikať nové inštitúcie, ako bol Sväz banských a hutníckych závodov na Slovensku a neskôr Slovenský banský revír, ktorý združoval banské závody na území Slovenska. V železorudnom baníctve tak dochádzalo k organizačným zmenám, i keď vlastníctvo banského majetku bolo vtedy v rukách iba niekoľkých  podnikov.

V období okolo tridsiatych rokov 20. storočia pôsobili v záujmovej oblasti nasledovné subjekty:

Železorudné baníctvo Rimamuránsko-Šalgótarjánskej železiarskej úč. Spol. v Bratislave

Spoločnosť, ktorá vznikla v 80-tych rokoch 19. storočia vlastnila pôvodne na území Slovenska bane na uhlie a železnú rudu, železiarne, vysoké pece ako aj lesný majetok, neskôr prevádzkovala len bane a lesníctvo. Banské riaditeľstvo pre všetky závody bolo v Rožňave a riaditeľstvo lesných  podnikov v Rimavskom Brezove.

Riaditeľstvo banského podniku v Rožňave, Masarykovo nám. 7:

Banský riaditeľ: Ing. Alexander Müller; zástupca banského riaditeľa Ing. Arnošt Bender; Ing. Karol Pohl a Ing. Belo Lázár – banskí inšpektori; Ferdinand Fekete – strojárenský inšpektor; Ing. Herman Rozlozsnik a Ing. Karol Wlachowsky – banskí inžinieri; Július Vikiszály – hlavný účtovný revízor; Mikuláš Székely – účtovník; Dr. Jozef Klekner – tajomník; Ladislav Korsch – pokladník.

Banský majetok spoločnosti predstavoval: 706 jednoduchých banských mier, 42 hornouhorských mier, 3 iné miery, 68 prebytkov o ploche 33 032 636,839 m² a 7 povrchových mier, 327 výhradných kutísk; okrem toho spoločne s Úč. spol. predtým Coburg 1 plošný prebytok o veľkosti 19 579,20 m²; spoločne s firmou Cuproferrum 2 iné miery a prebytok 103 376,86 m². Okrem železnej rudy boli niektoré banské miery udelené na medené, strieborné, mangánové, kobaltové, olovené, arzénové a medený kyz, povrchové miery na železnú trosku.

Banské polia boli v obciach: Rožňava, Nadabula,  Nižná a Vyšná Slaná, Gočovo, Rejdová, Betliar, Gemerská Poloma, Dobšiná, Kobeliarovo,  Rožňavské Bystré, Čučma, Rakovnica, Pača, Krásnohorské Podhradie, Drnava, Kováčová, Rudná, Brdárka, Sirk, Turčok, Rákoš a Hnúšťa.   

Jednotlivé banské závody spoločnosti boli:

Závod Rožňavská Baňa – mal bane na území Rožňavy, Rožňavského Bystrého, Betliara a Čučmy. 

Vedúci závodu: vrchný banský inšpektor Ing. Jozef Galantha; Ing. Bedrich Bianchi – vrchný banský inžinier; Dr. Ludevít Szontágh – účtovník; Medard Veselý – skladník; Ladislav Dittel – úradník; Ing. Dezider Karmán – technický úradník, počet dozorcov 20, počet robotníkov 688.

Pod správu závodu v Rožňavskej – Bani patrili: 

1. Železorudná baňa Rožňavské Bystré (kde patrili bane na území Rožňavského Bystrého, Rakovnice a Rudnej); správca závodu:  Ing. Jozef Galantha-vrchný banský  inšpektor;  jeden dozorca, počet robotníkov 54

2. Vápencový lom Gombasek  na území obcí Slavec a Vidová; správca banský vrchný inžinier Ing. Bedrich Bianchi; jeden dozorca, 96 robotníkov

Dobový obrázok Rožňavskej bane

Závod Železorudná baňa Železník – bane na území obcí Sirk a Turčok:

Vedúci závodu: vrchný banský inšpektor Ing. Belo Fizély; Ing. Eduard Figna – vrchný banský inžinier; Ing. Jozef Barabás – banský inžinier; Elemér Vashegyi – účtovník; Ladislav Kontsek – úradník; počet dozorcov 12, robotníkov 586

Pod správu závodu v Železníku patrili: lanová dráha Sirk-Hnúšťa-Likier a dopravná expozitúra Hnúšťa-Likier:

Vedúci závodu: vrchný banský inšpektor Ing. Belo Fizély; Július Chryastély – účtovník; počet dozorcov 4, robotníkov 80

Závod železorudná baňa Rákošská  baňa – obhospodaruje bane v obciach Rákoš, Nandráž, Repište, Španie Pole a Brusník; závod je vedený na Železníku

Správca závodu: vrchný banský inšpektor Ing. Belo Fizély; počet dozorcov 2, robotníkov  44

Pod správu v Rákošskej bani  patril Magnezitový lom v obci Ratkovská Suchá; správca vrchný banský inšpektor Ing. Belo Fizély; počet dozorcov 1, robotníkov  31

Závod železorudné bane Nižná Slaná-Vlachovo – mal bane v obciach  Nižná a Vyšná Slaná, Vlachovo, Gemerská Poloma, Gočovo, Kobeliarovo a Dobšiná

Vedúci závodu: vrchný banský inšpektor Ing. Arnošt Rumpler; Teodor Zsiska – účtovník; počet dozorcov 10, robotníkov 510

Dobový obrázok banskej prevádzky v Nižnej Slanej

Závod  železorudná baňa Drnava – hospodáril v baniach na území obcí Drnava, Krásnohorské Podhradie, Pača, Kováčová a Úhorna

Vedúci závodu: vrchný banský inžinier Ing. Karol Csellár; počet dozorcov 6, robotníkov 67