Smutná história jednej technickej pamiatky

26. 8. 2023

Územie okolo Dobšinej, v ktorom bolo baníctvo a s ním súvisiace odvetvia činnosti po dlhé storočia najrozšírenejším priemyslom, zahŕňa aj okolie tzv. Dobšinskej píly, kde postupom času boli vybudované objekty slúžiace na úpravu železných rúd, získavaných z okolitých baní. Prístup k týmto objektom je po ceste z Vlachova smerom na Dobšinú, kde pred sútokom Slanej a Dobšinského potoka je naľavo odbočka na vedľajšiu cestu, vedúcu cez železničné priecestie. Táto cesta privedie záujemcu po pár sto metroch pred Karlovu hutu.

Zaujímavou skutočnosťou je názov obce Vlachovo a jej vývoj, uvedieme preto úvodom stručný prehľad zmien názvu v závislosti na časovom období:

1773........ Olah-Pataka, Wlachowecz, Vlachowetz
1786........ Olah-Pataka, Wlachowecz
1808........ Oláhpataka, Lambsdorf, Wlachow
1863........ Olápatak
1873........ Oláhpatak
1920........ Vlachovo, Vlachov
1927........ Vlachovo

(zdroj https://velemjaro.sk/telepulestar/olahpatak)

obr_01_olahpatak_-vlachovo-_kozseg_latkepe_az_evangelikus_templommal._szlovakia_1934._-_fortepan_95545.jpg

Obr. 1. Pohľad na okolitú krajinu a obec Vlachovo v roku 1934 (foto Szilárd Schermann)

I keď ide už o katastrálne územie Vlachova, aktivity Karlovej huty do značnej miery súvisia s Dobšinou, ale aj s banskou oblasťou v okolí Vyšnej Slanej – banským revírom Július. Železorudné ložiská na území obcí Vlachovo a Vyšná Slaná mali väčší hospodársky význam a predstavovali surovinovú základňu pre slovenské pece a od 19. storočia aj pre vysokú pec vo Vlachove.

obr_02_mapy.cz-001.jpg

Obr. 2. Letecký pohľad na situáciu objektov Karlovej huty v súčasnosti

Na základe historických máp, ktoré pochádzajú v prvého vojenského mapovania vo vtedajšom Uhorsku z rokov 1782 – 1785, možno konštatovať, že už vtedy sa v predmetnom území nachádzali dva hámre.

Obr. 3 – 4. Časti mapy prvého vojenského mapovania z rokov 1782-1785, zobrazujúce územie okolo Dobšinskej píly a obce Vlachovo s vyznačením lokalít hámrov

Podľa poznatkov Slovenského technického múzea Košice, v polovici 19. storočia boli vo Vlachove dva hámre a vysoká pec, ktoré postavil gróf Karol Andrássy v roku 1843. Podľa štatistických údajov z roku 1846 vyrobila vysoká pec 1 008 ton surového železa. Roku 1855 sa zvýšila výroba na 2 240 ton surového železa. Vo vysokej peci tavili rudy z baní v bezprostrednej blízkosti železiarne, čiastočne aj dobšinské železné rudy. Hámre boli takmer celý rok odstavené, preto aj výroba tyčového železa bola nepatrná. Takmer všetko vyrábané surové železo sa dostávalo na trhy v nespracovanom stave. Neskôr sa železiareň stala súčasťou železiarskeho podniku grófa Emanuela Andrássyho, ktorý tu v roku 1870 postavil i druhú vysokú pec na výrobu bieleho surového železa. Roku 1870 bola v prevádzke jedna skujňovacia dielňa typu Comté. Využívali ju na výrobu tyčového a drôtového železa v značnom množstve. Tyčové železo sa predávalo v Košiciach, drôtové železo vo Viedenskom Novom Meste.

V osemdesiatych rokoch 19. storočia bola v prevádzke už len jedna vysoká pec pilierovej konštrukcie s užitočným objemom 28 m³ a výškou 12 m, huta Karol vo Vlachove. Roku 1884 sa vo vysokej peci vyrobilo 3600 ton bieleho surového železa na bessemerovanie. Roku 1898 dosiahla ročná výroba 5 162 ton surového železa. Roku 1900 sa vlachovskej železiarne zmocnila Rimavsko-muránsko-sálgotarjánska spoločnosť, ktorá definitívne zastavila výrobu v roku 1907.

Objekt pece je trojpodlažný o rozmeroch cca: dĺžka 25m, šírka: 10m a výška 25 m. Nosné konštrukcie pozostávajú v dolnej časti z masívneho kamenného muriva o hrúbke cca 2m s klenbami. Obvodové murivo horných podlaží je z tehál hr. 0,50 cm. Pec je pilierovej konštrukcie s otvorenou nístejou, ohrev vzduchu zabezpečoval liatinový ohrievač. Pohon dúchadla zabezpečovali 2 vodné kolesá.

Vysoká pec vo Vlachove z roku 1870 dokumentuje dnes už historickú technológiu výroby surového železa na drevnom uhlí, okrem toho upútava aj svojím architektonickým prevedením. Reštaurovanie a pamiatková ochrana vysokej pece Karol vo Vlachove sú plne zdôvodnené hutníckymi tradíciami v Slovenskom rudohorí, obzvlášť v Gemeri.

Podobné technické pamiatky v celosvetovom meradle sú považované za vzácnosť. Z toho dôvodu pre svetovú informáciu Univerzita v Sheffielde (Anglicko) publikovala v 80. rokoch prehľad o starých vysokých peciach na celom svete, v ktorom je uvedená aj Karlova Huta vo Vlachove (medzi 7 vysokými pecami v Česko-Slovensku).

Podľa údajov Barthomaidesa, na ktoré sa odvoláva aj P. Hapák, boli vo Vlachove v rokoch 1804-1805 činné dve slovenské pece, jeden väčší a jeden menší hámor vo vlastníctve Jozefa Andrássyho a rovnaké zariadenie tu vlastnil aj Birinyi. Spomínaný autor uverejnil aj nákresy prierezu vysokých pecí na okolí a aj z Vlachova, ktorý pre názornosť uvádzame na obrázku č. 5.

obr_05-profil-a-rozmery-vysokej-pece-karlova-huta_vlachovo-kerpely-a_das-eisenhuttenwesen-in-ungarn_1872.jpg

Chronologický prehľad udalostí do roku 1907, kedy definitívne zastavili výrobu vo vysokej peci:

1843 - stavba prvej vysokej pece vo Vlachove, ktorú nechal postaviť Karol Andrássy (1792-1845), ktorá spracovávala rudu z okolitých baní vo Vlachove, Rejdovej a Vyšnej Slanej. Táto vysoká pec sa však nezachovala.
1868 - Emanuel Andrássy, prezývaný tiež železný gróf, navrhol založenie Šalgotárjanskej akciovej spoločnosti, s cieľom spracovávať gemerské rudy na železo na výrobu koľajníc.
1870 - stavba vysokej pece Karol, túto dal postaviť Emanuel Andrássy (1821 – 1891) syn Karola III, po ktorom pec pomenoval. Jej parametre boli:

výška pece 12 metrov

objem 28 metrov kubických

pohon dúchadla dvomi vodnými kolesami

palivo zabezpečujúce potrebnú teplotu bolo drevné uhlie

výkon v roku 1884 bol 5 162 ton surového železa

1877 - E. Andrássy zaregistroval spoločnosť Železiarne grófa Emanuela Andrássyho, do ktorej majetku patrili pece vo Vlachove
1880 – vyradenie staršej pece z prevádzky
1881 - založená Rimavsko-muránsko-šalgotarjánska železiarska účastinná spoločnosť, zvaná RIMA, spojením Šalgotárjanskej akciovej spoločnosti s Rima-muránskou spoločnosťou, pri čom pomáhala viedenská banka Wiener Bankveiner. Emanuel Andrássy je najväčším akcionárom
1891 - E. Andrássy zomiera a majetok dedí syn Gejza Andrássy (1856 – 1938), ktorý nakoniec predáva spoločnosti RIMA všetky hute a hámre od Vidovej po Dobšinú, zostáva vo vedení a je významným akcionárom spoločnosti
1906 - dáva G. Andrássy prednosť politickej kariére, stáva sa ministrom vnútra, potom ministrom zahraničných vecí Uhorska.
1907 - zastavenie prevádzky Karlovej hute spoločnosťou RIMA.

(zdroj: Vysoká pec Karol – Wikipédia (wikipedia.org))

Nasledujúce obrázky č. 6, 7 a 8, z konca 19. storočia, predstavujú celkový pohľad na prevádzkový areál s gravitačnou úpravňou a pražiacimi šachtovými pecami:

obr_06-karlova-huta_dejiny-hut-na-slov_s.71_2006.jpg

V roku 1900 banský a hutný majetok v oblasti patril do vlastníctva Rimamuránskej spoločnosti, ktorá začala otvárať väčšie ložiská zásob a stavať potrebné povrchové objekty vo Vlachove (Kolektív c. d. s.98, Šarudyová c. d. s. 111).

Do roku 1909 sa vo Vlachove sideritové rudy pražili v peciach murovaných z lomového kameňa, v uvedenom roku ich zbúrali a nahradili pecami z plechu a tehlového muriva. Objem pecí bol 13,8 m³. Bol zavedený umelý ťah vzduchu a každá pec mala osobitný exhaustor.

Po zastavení prevádzky vysokej pece v roku 1907, bola v objektoch zastavenej vysokej pece postavená v roku 1910 mokrá gravitačná úpravňa pre železné rudy z revírov Dobšiná Vlachovo. Úpravňa bola v činnosti aj po roku 1945. Frakcia surovej rudy nad 50 mm bola spracovávaná bez úpravy v pražiacich peciach, frakcia 50-20 mm sa preberala ručne na pohyblivom páse a frakcia 19-0 mm po triedení na 5 veľkostí (19-12, 12-8, 8-5, 5-2 a 2-0 mm) sa rozdružovala v piestových sadzačkách. Železné rudy z rimamuránskych baní v Dobšinej sa od roku 1910 upravovali v mokrej gravitačnej úpravni vo Vlachove – Maši.

Obr. 9. Detailný pohľad na strojné vybavenie úpravne vo Vlachove okolo šesťdesiatych rokov minulého storočia

Obr. 10. Objekt pražiacich pecí vo Vlachove okolo šesťdesiatych rokov minulého storočia

V roku 1946 boli vtedajšie prevádzky, ako súčasť Rimavskomuránsko-šalgótarjánskej spoločnosti, zoštátnené a zaradené do novo vznikajúceho podniku Železorudných baní – závodu Nižná Slaná. Úpravňa vo Vlachove bola napokon k 31. decembru roku 1964 zrušená. V bývalých závodných objektoch boli neskôr vytvorené prevádzky invalidných družstiev. Nasledujúce obdobie z hľadiska zachovania tohto technického výtvoru neprinieslo nič pozitívneho.

Celý komplex budov sa zachoval až do roku 1993. Majetok bol prevedený na obec Vlachovo. Objekt z historického hľadiska, ako technická pamiatka je evidovaný takmer vo všetkých európskych katalógoch. Za mimoriadne drastické postihnutie celého komplexu možno považovať odpredaj majetku priľahlých budov (zlievareň formovňa, mechanické dielne ...) obcou , súkromnej osobe s úmyslom vybudovať rekreačné zariadenie. Po majetkovom vysporiadaní objekty boli asanované. Zachoval sa iba objekt samotnej vysokej pece. Samotný objekt huty (Karlova Huta) je v správe Slovenského technického múzea. Pre zachovanie pamiatky bolo vyvinuté úsilie pre jej využitie. Slovenské technické múzeum v Košiciach prijalo zásady zachovania architektúry, avšak jej využitie bolo navrhované vo viacerých variantoch. Najreálnejším sa javil variant horského hotela vrátane školiaceho centra. Samotný objekt vysokej pece je trojpodlažný s možnosťou hlavného vstupu v treťom nadzemnom podlaží.

Osobitosťou objektu je to, že cez objekt prechádza vodný kanál z tajchu, ktorý slúžil pre pohon kolies na výrobu tlakového vzduchu. Kanál s najväčšou pravdepodobnosťou, mohol byť využívaný aj pre malú vodnú elektráreň. Samotný projekt bol aktuálny do doby asanácie ostatných objektov.

Vysoká pec Karol (Karlova Huta), situovaná v katastrálnom území obce Vlachovo v lokalite Dobšinská Píla, je zapísaná ako národná kultúrna pamiatka v štátnom zozname v registri ÚZPF pod č. 2484/1.

Objekt je pred rekonštrukciou a je momentálne neprístupný. Objekt vysokej pece je pamiatkovo chránenou stavbou vo vlastníctve Slovenského technického múzea v Košiciach. Napriek tomu chátra spolu s ostatnými objektmi. Je pripravený projekt na rekonštrukciu. Nerobíme si nároky na spravodlivé posúdenie prečo tomu tak je, ale je smutnou skutočnosťou, že nie sme schopní si uvedomiť s akým historickým dedičstvom máme do činenia, čo si pri jednaniach kompetentné osoby zrejme neuvedomovali.

Nedávny stav približujú nasledovné obrázky č. 11, 12, 13 a 14: