DOBŠINÁ od Dobšinčana

Spomienkové Sl.Božie na tragické Přerovské udalosti

20. júna 2010 Dobšiná

Piesne : 191, nemecká, 662, 548 / A : 80 / LK 15, 1 – 7 / Ž 23

Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.

Lukáš 23, 33 – 34a

Keď prišli na miesto, ktoré sa menuje Lebka, tam Ho ukrižovali, aj tých zločincov, jedného sprava, druhého zľava. Ježiš povedal : Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.

Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!

            V týchto dňoch je tomu 65 rokov od chvíle, ktorá vážne, zdrvujúco, doslova smrteľne zasiahla do životov mnohých rodín tohto mesta, do života mesta Dobšiná i do života evanjelického cirkevného zboru. Z historických análov vieme, že asi 1/3 tých, ktorí vtedy v lokalite Švédske šance pri moravskom mestečku Přerov, stratili život a boli v podstate nevinne, bez akéhokoľvek súdu popravení, boli Dobšinčania. Vieme, že väčšina z nich boli evanjelici, ktorí tvorili aj tento náš cirkevný zbor. Boli to obyvatelia tohto mesta, ktorí tu mali svoje domy, svoj majetok, svojich príbuzných a priateľov, svoje spomienky, plány i sny. Dnes, na nich myslíme. Chceme si uctiť ich pamiatku.  

Život im už vrátiť nevieme. No môžeme niečo iné. Môžeme ich  v našich modlitbách porúčať a odovzdávať do Božej milosti. Môžeme Boha prosiť, aby ich prijal na večnosť ako svojich vlastných mučeníkov, na ktorých sa vybila agresia, zlosť a nespravodlivosť tohto sveta, ktorý je v moci toho zlého. Môžeme Pánu Bohu ďakovať, že nás živých  od takejto pohromy doposiaľ zachoval a prosiť Ho o to, aby nás On sám ráčil od podobných navštívení a hrôz zachovať. No a môžeme ešte jedno, z tejto udalosti sa poučiť a snažiť sa robiť v živote všetko preto, aby sa už nič podobné neopakovalo. A to minimálne v tom prostredí, v ktorom žijeme a pôsobíme, na ktoré máme vplyv. Nuž a  konečne nás táto tragická udalosť z minulosti vedie k tomu, aby sme pochopili, že nie to je dôležité kto akou rečou hovorí. Nie to je dôležité, kto je akej farby a rasy. Nie to je dôležité kto má aké vzdelanie, či prácu. Nie to je dôležité kde sme zastrešení konfesionálne. Dôležité je, či sa k sebe správame ako ľudia. Dôležité je, či sme ľudia. Dôležité je poznanie, že všetci v sebe nesieme obraz  Boha, nášho Stvoriteľa. To čo treba vedieť je to, že pred Bohom sme všetci na jednej rovnakej úrovni. Všetci sme rovnakí hriešnici. Každý z nás by si zaslúžil trest. Nikto z nás nie je v stave pred Bohom obstáť. Všetci rovnako potrebujeme milosť Božiu a Jeho zľutovanie.

Bratia a sestry, vybral som si pre túto príležitosť kázňový text, ktorý sa možno viacej hodí na Veľký Piatok, kedy si ako kresťanská cirkev pripomíname s miliónmi veriacich smrť nášho Spasiteľa a Pána. Tento text by sa pre túto dnešnú príležitosť dal modifikovať snáď aj takto :  Keď prišli na miesto, ktoré sa menuje Švédske šance, tam ich všetkých postrieľali,  jedných sprava, druhých zľava. Iste, drahí priatelia, smrť Božieho Syna sa v žiadnom prípade nedá porovnávať so smrťou človeka, či viacerých ľudí, napriek tomu, že z tohto sveta odišli násilnou a nedobrovoľnou smrťou. Predsa však v niečom je smrť Krista a smrť povraždených vtedy pred 65 rokmi podobná.

Tak ako pri Kristovi to bola smrť nespravodlivá a násilná, tak aj pri pozabíjaných pri Přerove tomu bolo tak. Tak ako pri Kristovi to bola smrť nezaslúžená, tak aj pri Přerove tomu bolo tak. Tak ako pri Kristovi to bola smrť obetná – to znamená, my všetci z nej dnes máme osoh, záchranu a úžitok pre život večný. Tak aj pri tých vtedy pozabíjaných to bola svojim spôsobom smrť obetná v tom zmysle, že pokiaľ prebiehala likvidácia, cez stanicu prešli ďalšie transporty s nemecky hovoriacim obyvateľstvom, ktoré bolo zachránené pre ďalšie roky časnosti. Nuž a napokon, tak ako smrť  Krista bola jedna veľká krivda, ktorá sa udiala, tak i smrť postrieľaných pred 65 rokmi bola jednou veľkou krivdou.

Ako sa máme k tomu postaviť my dnes, drahí priatelia? Sám Pán Ježiš nám v tom dáva príklad, keď priamo z kríža prosím  svojho Otca : Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia. Myslím si, že vojaci z petržalského pluku, ktorí boli oficiálne zodpovední za to, čo sa vtedy stalo, neboli celkom pri zmysloch. Zrejme nerozmýšľali racionálne. Nevedeli čo činia. Hovorila z nich iba nenávisť k národu, ktorý vojnu vyvolal. Ale tí, čo sedeli vo vlakovom transporte predsa vojnu nevyhlásili. Neboli to ani aktívni vojaci. Vojna aj im samotným spôsobila nemálo problémov, starostí a strachu. Na druhej strane v tejto vojne je dosť možné, že vojaci z Petržalky prišli o svojich blízkych, možno o spolubojovníkov. Ale nič z tohto ich neospravedlňuje. Cítili chuť na pomstu. A zrazu sa naskytla unikátna príležitosť. Vykonať pomstu ponižujúcim spôsobom, keď najprv tých chudákov a deti orabovali a potom ich donútili vykopať si vlastný hrob.

Dnes sme vyzvaní a pozvaní i my k tomu, aby sme odpustili a prijali slová Hospodina, ktorý hovorí : Mne patrí pomsta, ja odplatím. Nie je našou vecou sa mstiť. My vieme, že Pán Boh na svojom súde odhalí každú krivdu a každý sa bude musieť, či bude chcieť alebo nie, zodpovedať za svoje skutky. Tam už nebude nijaké zatutlávanie a zakazovanie o týchto veciach hovoriť, tak ako tomu bolo v tomto prípade. Tam už nebudú len symbolické tresty pre vinníkov, aby sa nepovedalo. Ak niečo nebude oľutované, nebude to ani odpustené. No na druhej strane, počujme slová Pána Ježiša aj pre druhú – dotknutú stranu : Ak vy neodpustíte zo srdca previnenia, tým , ktorí vám ublížili, ani vám neodpustí Váš Otec nebeský. Odpustiť v tomto prípade neznamená zabudnúť. Hlave, mozgu a pamäti v nej nemôžem rozkázať, aby zabudli na to, čo sa stalo, zvlášť, ak to bolo nepríjemné. Odpustiť znamená v tomto prípade skôr nevyhľadávať pomstu, nebyť zahorknutý a porúčať všetko do Božích spravodlivých rúk, ktorý  nakoniec preskúma dielo každého človeka.

Nuž a ešte jedna vec nám zostáva, ktorá by nemala ostať nepovšimnutá, či zabudnutá. Cítim, že je to vec, ktorú tým postrieľaným chudákom dlhujeme : Nebyť ticho, keď sa deje nespravodlivosť, keď sa deje krivda. Oni vtedy kričať nemohli. A aj keď kričali o zľutovanie, pomoc a prosili o ušetrenie, nikto ich nepočúval. Rachot samopalov  prehlušil prosby o zmilovanie. Dnes je na nás, keď vidíme, či pozorujeme krivdy, a to akéhokoľvek druhu, aby sme neostali ticho, nemo stáť a len tak sa dívať, akoby sa ani nič nedialo. Každý z nás je istým spôsobom zodpovedný aj za to druhého. Nie sme tu len sami pre seba. Takto to ponímal i Kain, keď zabil svojho brata Ábela „Či som ja strážcom svojho brata?“ – odpovedal vtedy Hospodinovi, keď sa ho Ten pýtal : „Kde je tvoj brat?“ Áno, milí priatelia, sme si navzájom strážcami. Strážcami, ktorí majú niesť odpustenie, ale na druhej strane musia jasne odhaľovať a označovať negatívne javy pravým menom. A nielen robiť toto, ale ich aj eliminovať a riešiť. Myslím si, milí priatelia, že toto tým povraždeným dlhujeme. Toto máme dnes robiť – odhaľovať krivdy a hriech a bojovať proti nim. Nezatvárať si oči pre tým, čo nie je dobré, ale aktívne proti tomu bojovať. Ináč bola i táto smrť zbytočná.

Iste, povieme si, platí príslovie : Nehas, čo ťa nepáli! Áno, ja viem, nedá sa zachrániť celý svet. Ale nedá sa ani zatvoriť sa medzi 4 steny, zamknúť za sebou a o nič sa nestarať. Boli sme povolaní do tohto sveta, žijeme v ňom a Pán Boh chce, aby sme v ňom konali Jeho vôľu. A preto hasme i to, čo sa možno netýka mňa alebo mojej rodiny, ale je to zlé, aby to náhodou neprerástlo ešte do väčších a hrozivejších rozmerov. A potom sa čudujeme, čo sa deje vo svete – dozvedáme sa, že mladé dievča porodilo dieťa, ktoré zahodilo ako odpad a nikto si ani nevšimol, že bola tehotná. Čudujeme sa, že manžel zabil svoju ženu, ktorú už 10 rokov terorizoval, ale nikto sa do toho nechcel montovať. Čudujeme sa, že naša politika stagnuje, ale volíme stále tých politikov, ktorí štát pod rúškom vlády neraz okrádajú. Potom sa niet čomu čudovať, ak tu žijeme len pre seba, či svoje záležitosti a veci globálne nám srdci neležia.

Ak by sa takto správala generácia štúrovcov, dnes by sme boli maďari. Ak by naši predkovia neriskovali v čase reformácie, dnes by sme verili a uctievali Boh vie čo. A tak by sme mohli pokračovať. Chcem tým povedať, že pre evanjelikov to bolo vždy vlastné, vyjadrovať sa i k veciam verejným a robiť všetko preto, aby bolo dosiahnuté verejné blaho. My dnes ako cirkev neraz spíme na vavrínoch. Na náš názor nie je skoro nikto zvedavý. Kto zo žiakov na základných či stredných školách vie, že drvivá väčšina národných buditeľov boli evanjelickí kňazi, alebo evanjelici vo všeobecnosti?

Bratia a sestry, zvykli sme si byť radšej ticho a nerobiť si zbytočné problémy. Tak nás to naučila totalitná komunistická moc. Ale toto nie je správny prístup. A preto v kontexte tragických udalostí, na ktoré dnes spomíname, milí priatelia, snažme sa byť poslami pokoja a spravodlivosti. Pretože kde niet spravodlivosti, tam niet ani pokoja! Odhaľujme krivdy! Hovorme o nich! A podajme pomocnú ruku vždy vtedy, keď je to možné. Veďme ľudí k vzájomnému odpusteniu, tolerancii a zmiereniu. Ináč nám tu lepšie nikdy nebude a nezachráni nás ani Európska únia ani jej fondy. Pretože všetko je to predovšetkým o ľuďoch a nie o peniazoch. Amen. 

V Dobšinej 20.6.2010 Mgr. Radovan Gdovin