DOBŠINÁ od Dobšinčana

TEŠNÁRKY

(Alebo hadi hrubí ako polená ) 

      Mojim ďalším  obľúbeným údolím v Dobšinej boli a ešte stále sú Tešnárky. Starí bulineri  ho nazývali Teschnargrund  ( Tešnárov  pozemok ). Je to údolie pod Suchým vrchom,  ktorým tečie potôčik a vlieva sa do Dobšinského potoka, tesne nad vyrovnajúcou  ( retenčnou ) nádržou. 

http://www.panoramio.com/photo/10273857

 Samotné Tešnárky sa rozdeľujú na Veľké a Malé Tešnárky, kde vo vyšších polohách,  sa toto údolie rozdeľuje na dvoje. Jedno údolie smeruje priamo pod Suchý vrch, kde z vrchných častí sú nádherné výhľady na Dobšinú a okolie aj na Kráľovu hoľu  a druhé pokračujú pod Jeleniarku  ( Hirschkholung ). V pozadí je Jeleniarka a originál obrázku môžte vidieť na : http://www.panoramio.com/photo/10273935

       Moji rodičia nás ako deti, do tohto  údolia zaviedli ešte ako malých capartov, a hlavne sme tam chodievali na huby, pretože Tešnárky  sú skutočne hubovým rajom. Samotné údolie je  pôvabné a nádherné a stojí za to ho navštíviť v hoc ktorom ročnom období. Na rozmedzie Malých a Veľkých Tešnárok sme často chodievali napríklad opekať slaninu. V roku 1950 a ešte trocha neskôr, to bolo celkom prirodzené, že sme si niekde pri potôčiku nakládli oheň. ( Teraz by som už tú odvahu asi nemal J , lesníci alebo ochranári by nám dali ! ) 

       Neskôr už  ako starší školáci, sme tam často trávili časť prázdnin, pretože deti z Dobšinej, najmä z dolného konca  si na potoku stavali také malé priehrady, ktoré sme nazývali DŽOMPY a bolo ich tam aj niekoľko za sebou. Voda bola krištáľovo čistá, ale zato poriadne studená aj v lete, teda osviežujúca a plávalo v nich veľa pstruhov.  Šantili sme tam niekedy celý deň. Jedine čo nás otravovalo, boli ovady – nazývali sme ich ciganogy  a teda štípali poriadne J. Hádam, že v minulosti aj tie ovady boli akési väčšie ha, ha, ha.  Tešnárky sa od mojich detských čias značne zmenili, teda tak isto ako celé okolie Dobšinej v tom zmysle, že po bokoch údolia boli nádherné udržiavané lúky, ktoré v súčasnosti už pokryl zväčša brezový, alebo hrabový  les. Práve na týchto lúkach, sme skoro z jari, niekedy aj začiatkom mája,  nachádzali prvé kozáky, alebo brezáky, rastú tam síce aj teraz, ale už v lese a v neskoršom období v auguste, alebo septembri. Originál obrázku Tešnárok pozri :

 http://www.panoramio.com/photo/10274031

      V nadpise mám uvedené v zátvorke, alebo hadi hrubí ako polená. Iste čitateľ bude zvedavý že čo to znamená. Starí Dobšinčania vravievali, že v okolí Dobšinej sa nachádzajú hadi, ktorí dosahujú značných rozmerov  v dĺžke niekoľkých metrov a údajne boli hrubí ako polená.

      Predpokladám, že značnú zásluhu na šírení tejto povesti  mal hlavne poviedkar a básnik  Samuel Klein , ktorý v roku 1914 vydal knihu poviedok a básni  „ Topscher Gatscholper „ , kde na strane 74 až 77  napísal zbásnený príbeh – „ Die Nooter von der Sott „  ( Had  z mlák )  a s podnapisom  „ ( Die Sage, wie Titersgrund enstande ist .) „ (  Poviedka ako vznikol Ttersgrund ) Titersgrund  - terajšia časť Dobšinej zvaná Depov, smerujúc na Lányiho  Hutu. Nie je teraz obsahom celkový rozpis tejto povesti , azda sa k tomu ešte v budúcnosti vrátim, len je v poviedke spomenuté mimo iné že had dosahoval  dĺžky  klátu, ktorým sa  spevňovalo seno na rebriniaku ( konský povoz sena, slamy )  a že had požieral ľudí  a zvieratá. Voľný  ale nie doslovný preklad tejto poviedky môžete nájsť  na stránke:

http://www.mestodobsina.szm.sk/povesti/hadi_kral_na_mlakach.htm

ktorú poviedku voľne preložil Ján Šlosár.

      Že ani lístok sa bez vetra nepohne a že  niečo na tejto povesti bude, je aj môj zážitok z Tešnárok približne z rokov 1956 až 1958.  Raz v letných mesiacoch som sa vybral na huby s mojim mladším bratom Peťom do Tešnárok  a keď sme došli asi tak do polovice údolia od potoka asi  50  metrov k lesu, kde začínal hustý hrabový porast, okolo pomerne hrubého hrabu, ktorý mal voľný kmeň pri zemi asi len zo 20 – 30  cm  a potom navôkol bola  hrabová krovina, zrazu sme postrehli, že okolo kmeňa sa ovíja v polkruhu hrubé hadie telo tmavohnedej farby, spočiatku ako hrubšia užovka, neskôr stále hrubšie a hrubšie až do hrúbky detskej nohy. Ozaj neviem odhadnúť jeho dĺžku, pretože ostatná časť mizla v kroví. Boli sme stresovaní týmto pohľadom  z blízkosti asi tak dvoch troch metrov. Nevedeli sme sa pohnúť a to ovíjanie sa nám zdala celá večnosť.  Triasol som sa na celom tele a keď som pozrel na brata bol taktiež bledý a rozochvený. Keď konečne zmizol, akoby z nás hypnotikum opadlo a rozbehli sme sa s prázdnymi košíkmi bez húb domov. Ešte dlho mi búchalo srdce od vzrušenia.

      Obdobný prípad zažil aj môj najmladší,  už nebohý brat Rajmund, Dobšinčania ste ho poznali pod prezývkou Čiro. Bolo to približne okolo roku 1969, keď bol s našou mamou a mojou terajšou manželkou na zber lesných jahôd pod Rovňou, nad Maxmiliánkou. Zrazu bledý zbehol zo svahu a kričal údajne takmer nepríčetne had! Had! Hrozne veľký had! Zaviedol k miestu moju manželku a údajne v svahu bola pomerne veľká diera, z ktorej  vykukovala hlava a časť tela a podľa opisu manželky, čosi také videla iba vo filmoch a pripomínalo jej to hadov z trópov, ako Anakonda.

       Osobne v Dobšinej som videl v celosti  hada dlhšieho ako 2  metre, ale to bola iba užovka vo Veľkej vlčej doline. Tuším, že už aj tí hadi nejako časom vymizli , ale mne osobne nechýbajú.

       Tak sme sa teda z Tešnárok nakoniec prepracovali aj ku hadom, ale aj to patrí ku mojim spomienkam. Nehovoriac napríklad o vreteniciach, ktoré sú ešte aj teraz hojné napríklad na Čiernej hore, alebo pod Hanishejom. Ale to si zasluhuje zasa inú kapitolu.    

V Košiciach  20 mája 2008                                                       

Rudolf Pellionis        

Originál fotky môžete vidieť na :    http://www.panoramio.com/photo/10273896