DOBŠINÁ od Dobšinčana

V súčasnej dobe sa už málokto stretáva s pomerne nezvyčajným priezviskom Lux. Rovnako, málo ľudí si uvedomuje, že toto meno sa v Dobšinej prvý raz vyskytuje už v roku 1695 (pozri Ila, B.: Gömör megye II., Budapešt, 1944, s. 221). Napriek všetkému, ale osobnosti tohto mena sú známe nielen doma, ale aj v zahraničí. Na ilustráciu, bez nároku na úplnosť alebo hodnotenie, uvedieme aspoň niektorých: Koloman Lux bol vedúcim stavebných prác na hrade Vajdahunyad v Budapešti, spracoval návrh na realizáciu Rákócziho pomníka, ktorý sa umiestnil na prvom mieste a v roku 1913 ho uhorský kráľ František Jozef I. vyznamenal; ďalej Július Lux bol riadnym vysokoškolským učiteľom; Ján bol lesným inžinierom v Jelšave; Ľudovít riaditeľom košickej plynárne, Ján inžinierom a generálporučíkom atď.

Teraz si iste kladiete otázku ako súvisí meno Lux s nadpisom článku. Odpoveď ukážu nasledujúce state z publikácie, ktoré sme doplnili  fotografiami:

Obr. 01

Július Lux

nemecký nárečový ostrov

v karpatskom regióne

Dobšiná

Publikácia bola vydaná roku 1959 nakladateľstvom juhonemeckých odborných prác

v Mníchove, vydal Prof. Dr. Fritz Valjavec, tlač Karel Schmidge Ebersberg.

Luxova práca je napísaná písmom fractura, ktoré bolo používané po švabachu.

Kto bol Július Lux je uvedené v úvode tejto publikácie, preklad ktorého uvádzame:

Zverejnením predloženej práce o Dobšinej (Dobschau), chce Juhonemecká kultúrna organizácia poďakovať Prof. Dr. Júliusovi Luxovi, karpatskému nemeckému historikovi a národovcovi, ktorý dňa 4. novembra 1957 zomrel.

Prof. Lux začal, už viac ako pred polstoročím, zbierať historický materiál a dokumenty pre svoje dielo. Množstvo dokladov o návykoch (Sitte), používanom nárečí, obliekaní, výslovnosti a pod., tohto nemecky hovoriaceho ostrova, ktorého súhrnná dokumentácia do toho času chýbalo bolo takto momentálne zachránené. Dielo plánoval zverejniť knižne už dávnejšie a to v roku 1914, ako „Príspevok k národnosti Nemcov v Maďarsku“ (Beiträge zur Volkskunde der Deutschen in Ungarn), ktoré chcel vydať učiteľ zostavovateľa Prof. Dr. Anton Herman. Prvá svetová vojna to ale znemožnila. Rukopis sa vrátil autorovi, ktorý ho potom ešte upravil a doplnil. Tesne pred druhou svetovou vojnou sa Dr. Lux kontaktoval s Prof. Gierachom z Mníchova, ktorý ho podporil a súhlasil s tlačou tohto jeho diela. Začiatok druhej svetovej vojny však aj tentoraz zabránil vydaniu tejto práce. Rukopis ostal naďalej ležať v zásuvke autora a iba malé časti tohto diela mohli byť následne, za veľkých ťažkostí, sprístupnené.

Časť kapitoly „História“ bola zverejnená v 15. zväzku maďarskej ročenky pod názvom: „História osídlenia a právne vzťahy mesta Dobšiná („Siedlungeschichte und Rechtsverhältnisse der Stadt Dobschau - Dobsina“). Kapitola o štatistike bola v maďarčine zverejnená v časopise: Magyar Statisztikai Szemle (Ungarn. Statistische Rundschau) Jg. XIII, 1935. Neskôr boli zverejnené i scenáre divadelných predstavení ako Német népi színjátekok (nemecké divadelné predstavenia – Deutsche Volksschauspiele aus den Ungarischen Bergstätten), ktoré v roku 1938 zverejnili Ernen a Karsai. Veríme že zverejnenie väčšiny tohto vedecky hodnotného diela, ktoré celé je už nedosiahnuteľné, je i ocenením práce autora.

Obr. 02 a 03

Július Lux (* 20. 4. 1884 - † 5. 11. 1957) a jeho rodný dom v Henckovciach

Július Lux sa narodil 20. apríla 1884 v obci Henckovce na Slovensku, ako syn v starej baníckej rodine. Po absolvovaní štúdia na učiteľskej škole v Lučenci, sa stal učiteľom. Následne študoval na Vysokej pedagogickej škole v Budapešti, ktorú ukončil diplomom v roku 1909. Až do začiatku prvej svetovej vojny bol profesorom výučby nemeckého jazyka v meste Kluž (Klausenburg). Po vojne bol riaditeľom športovej Vysokej pedagogickej školy v Budapešti a v rokoch 1927 až 1941 zas ako profesor odbornej prípravy učiteľov na tej istej škole. V roku 1933 bol na Univerzite v Segedíne promovaný na doktora filozofie. V roku 1941 bol vymenovaný za riaditeľa prvého školiaceho inštitútu v Maďarsku a v roku 1944 odišiel do dôchodku.

Z jeho nespočetných literárnych prác, uverejnených asi v 150. knihách a ďalších príspevkoch, hlavne v školských knihách a učebniciach pre ľudové školy ako aj pre vyššie výučbové inštitúcie uvádzame pre názornosť tieto:

• Metodika vyučovania nemeckého jazyka (A német nyelvtanítás módszere - Methodik des Unterrichtes in der deutschen Sprache), Budapest 1923)
• Učenie a moderná výučba jazyka. (A modern nyelvek tanulása és tanítása - Das Erlernen und Unterrichten moderner Sprachen), Miskolc 1925,
• Jazyk a rečová psychologická štúdia. (A nyelv. Nyelvlélektani tanulmány - Die Sprache, eine sprachpsychologische Studie), Budapest 1927.
• Moderná výučba (Modern nyelvoktatás - Moderner Sprachunterricht), Budapest 1932.

V časti Bibliografia sú uvedené jeho nespočetné príspevky k histórii Dobšinej .

Prof. Dr. Fritz Baljavec

Publikácia Júliusa Luxa, kde autor popisuje udalosti z histórie banského mesta Dobšiná, má nasledovný obsah, ktorý pre názornosť uverejňujeme, tak ako je v publikácii a následne aj v preklade:

Obr. 04

Obsah

Úvod

Predhovor autora

I. Historický prehľad (založenie, pôvod osadníkov, obdobie Turkov, zápas s panstvom pozemkov)

II. Potvrdené práva a slobody (mestské právo, školské právo, trhové právo, banské právo)

III. Osídlenie územia

IV. Názvoslovie majetku, lokalít, osobných mien

V. Baníctvo a hutníctvo

VI. Les a poľnohospodárstvo

VII. Stavba domov, domáce náradie, odev, kroj

VIII. Kostoly a školy

IX. Spoločenské súžitie a banícke sviatky a spolky

X. Hovorová reč

XI. Štatistické prehľady

Prílohy: Účastnícky dokument – zakladajúci dokument –Karpfernský (Krupinský) zákon – Rožňavský štatút - Dobšinský štatút – ročné trhové privilégium – Banský a hutnícky poriadok – Literatúra o Banskom meste Dobšiná

Prílohy detailne:

Doklady k histórii Dobšinej

• Účastnícky a zakladajúci dokument z roku 1326 (obidva sú v latinčine), v ktorom bratia Dominik Bebek, Nikolaus Kun, Johann a Peter odovzdávajú územie Dobšinej ich bratovi Ladislausovi zo Štítnika.(....Die Brüder Dominik Bebek, Nikolaus Kun, Johann und Peter übergeben das Gebiet Dobschau ihrem Bruder Ladislaus von Csetnek im J . 1326).
• Karpfernský zákon, v latinčine
• Pravidlá pre dodržiavanie náboženských a spoločenských podmienok v meste Rožňava z roku 1574, spísaných v 62 ustanoveniach (Leges et Statuta Communitatis Rosnaviensis et virorum 24 Paulo Wassher et Jacobo Cotan suffragatoribus 1574), napísané v nemčine
• Dobšinský mestský štatút (stanovy), z roku 1844 (Städtische Statuten aus dem Jahre 1844)
• Ročné trhové privilégium pre mesto Dobšiná, v latinčine a podpísané Máriou Teréziou. (Jahrmarktsprivilegium aus dem Jahre 1756).
• Banský a hutnícky poriadok z roku 1683, spísaný v 31. ustanoveniach

XII. Literatúra o banskom meste Dobšiná, publikácie a dokumenty v počte 416 záznamov

V nasledujúcej časti uvádzame údaje v poradí z kapitol I.  IX. V. a VI.

Históriou mesta Dobšiná sa posledných 150. rokov zaoberalo viacero historikov. V ich prácach, v ktorých sa zaoberajú históriou osídlenia, nachádzam veľa nespoľahlivých údajov a tvrdení, ktoré je nutné uviesť.

Historický prehľad o vývoji a osude tohto nárečového ostrova, ale slúži aj na pochopenie niektorých zvláštností a mnohých funkcií jeho obyvateľov. Je obzvlášť dôležité zdôrazniť, že predchádzajúce vyhlásenia nezohľadňujú dostatočne úlohy jazykového výskumu. História tohto jazykového ostrova sa musí naviazať na celkovú históriou, ale predovšetkým na históriu otcovskej - materskej domoviny. Stav politiky a kultúry, pôsobia na život tejto nárečovej, jazykovej, komunity a ľudia reagujú rôznym spôsobom na tieto vplyvy. Osudová cesta a vývoj komunity nie je vždy jednoznačná, často ani nie príliš dôležitá, ale viac menej dokumentujúca. História každého jazykového ostrova je súčasne tiež časť národnej a materskej kultúrnej histórie; pretože každá nárečová komunita ju v rôznom pomere prijíma a odovzdáva.

Obr. 05

Titulná strana výtlačku Hornouhorskej vedeckej spoločnosti, kde bol uverejnený článok J. Luxa o jazykových údajoch k histórii osídlenia juhospišského a dobšinského nemeckého spoločenstva

História nárečovej komunity je prirodzene obmedzená oveľa menším priestorom ako je tomu v štáte. Ako aktívna sila má táto komunita v politickom vývoji len podradnú úlohu. V takomto význame je i jej podiel na kultúrnej histórii životného priestoru. Z tohto pohľadu a údajov je potrebné vnímať aj u toho viac ako 600 ročného osídlenia Dobšinej i jeho politicko – historický stav, ale o to viac ju posúdiť aj v jej kultúrnej histórii. Geografická ochrana, požehnaná horami, ako i dôraznosť osadníkov, podporená privilégiami, má podstatný vplyv na nárečovú komunitu.

Obr. 06

Dobšiná v 20. storočí

Dobšiná je typické, staré industriálne osídlenie. Jej história súvisí predovšetkým s banskou a hutníckou činnosťou. Z výsledkov skúmaní vývoja histórie vyplýva, že je mesto vďačné rozvoju baníctva a hutníctva. Baníctvo bolo, pre životné podmienky, najdôležitejšie. Baníctvo predstavovalo život. Toto odvetvie, ako i dedičstvo kultúrnych hodnôt, bolo základom pre právny a hospodársky stav, ktorý bol po každej stránke predpokladom pre existenciu obyvateľstva. V kontexte historického prehľadu a na podklade môjho vlastného prieskumu, je množstvo prezentácií, ktoré sa zaoberajú históriou mesta Dobšiná.

Najstaršou prácou, o histórii mesta, je rukopisná kronika, ktorá sa nachádza v mestskom archíve Dobšinej. Zaoberá sa najmä históriou osídlenia a udalosťami v tom čase.

Podrobnejšie sa históriou Dobšinej zaoberá farár z Ochtinej Ladislaus Bartholmaides a o jeho údaje sa opierajú ďalší domáci autori. Predovšetkým to bol Jozef Mikulik, ktorý, ako archivár mesta Dobšiná, spracoval monografický náčrt a má tak nemalé zásluhy na objasnení historických faktov.

Prácu, založenú na kritických zisteniach, napísal i Gusztáv Wenzel. Ale aj táto práca nepredstavuje moderné požiadavky. Ďalej je potrebné spomenúť aj prácu od Johanna Kahelmana. Ostatné práce, ktoré tu nespomínam, sa zaoberajú históriou mesta, ale podklady čerpajú z prác uvedených predošle.

Pokiaľ ide o rannú históriu tohto mesta, sú vo vyššie uvedených prezentáciách veľmi odlišné názory. Väčšina tvrdí, že predkovia dobšinčanov tu boli už od 3. do 4. storočia po predošlých Kvádoch. Odvolávajú sa význam jednotlivých slov, ktoré to potvrdzujú. Potvrdzuje to i slovo, Quandel „ hrubozrnný prach z dreveného uhlia“, v tomto nárečí , ktoré má byť kvádske. Tu sa, v diskusii, opakuje taká istá hypotéza ako v histórii Spišiakov, ktorí asi v polovici 16. storočia sú označovaní ako Kvádi, Gepidi, Stiren. (poznámka: východogermánsky kmeň). Toto tvrdenie je založené na komentári Aeneasa Sylviusa Piccolominiiho, (pápež Pius II), ktorý uviedol že Spišiaci sem prišli po Gepidoch. Uvedené prevzali i neskorší autori ako napr. B. Wolfgang Lazius, ktorý píše: „Je to ... deň....keď v čase... Spiš ...a baníci tu všetci ešte ako Nemci tu mnohí prítomní sú a po Kvádoch a Epikoch sem prišli“. Bartolomaides sa nenápadne opiera o tieto pramene keď vyhlasuje: „ Si contaret Qudes a dialecto, qua usi sunt ita dictos, tum Topschenses, horum imprimis posteros, dicere non dubitarem“.

Rovnaký názor má i Mikulik, keď uvádza: Tento ľudský kmeň (Kvádi) bol následne znepokojovaný od Hunov a s nimi spriaznenými a neskôr aj od Lužických Srbov (Wendov) a neskôr i podrobený, nie však utláčaný (ausgerieben) alebo vyhnaný.  Prúd ľudskej migrácie smeroval do priestoru tohto údolia, ktoré im vyhovovalo a usadili sa tu. Môžeme oprávnene predpokladať, že mierová povaha týchto obyvateľov ale nevzbudila hnev víťazov. Taktiež neboli títo ľudia prenasledovaní, keď Maďari prevzali od Slovanov toto územie a aj naďalej boli ponechaní v svojich obydliach a pri baníctve, ktoré sa stalo ziskovým prameňom vladárov a pozemkového panstva.

Mikulik podporil svoje údaje poukázaním na to, že Dobšinčania aj súčasne označujú svojich susedov, Slovákov, ako Lužických Srbov (Wenden). Nakoniec hovorí preto i existujúci stav v čase pred 7. storočím, že sa tam slovanskí poľnohospodári nazývali „binduscha ľudia“ (poznámka: v dobšinskom nárečí – buléenerčtine sú to slovenskí ľudia). Slovania, v 7. storočí, už prestali byť označovaní ako Wenden. Je pravdepodobné, že predchodcovia dobšinčanov usadení tu už pred 7. storočím sa s „Wendmi“ zoznámili a v dobrom spolu nažívali.

Obr. 07

Mikulík József

Obr. 08

Hrob na cintoríne v Rožňave a detail nápisov na pomníku

Je bezpochyby známe, že Kvádi mali domovinu na Slovensku. Ich hranica, smerom na východ, nie je presná. Existujú historické a archeologické poznatky, ktoré potvrdzujú, že Kvádi žili v okolí Dobšinej, ale nie sú žiadne dôkazy o tom, že dobšinčania prišli sem po Kvádoch. W. Kuhn oprávnene hovorí, že „ pri žiadnej jednotlivej nemeckej rečovej komunite (lokalite), spätne v germánskom čase, nemožno o tom uvažovať. Rečová ostrovná komunita stráca tým svoju romantiku a nemeckú vznešenosť, slávu (nimbus), ale získava i spojitosť s nemeckou históriou ľudstva“. Teória o Kvádoch, s ohľadom na dobšinčanov, je založená len na domnienkach.

Naproti tomu, niektorí miestni historici, odkazujú na zdroje, z ktorých vyplýva, že Dobšiná bola známa už v prvej polovici 13. storočia, ako známe osídlenie s banskou činnosťou. Dokazuje to i listina kráľa Bélu IV. z 5. júna 1243. Kráľ ňou daroval vlastníctvo Stefansa Borsa, ktorý zomrel bez dedičov, synom Mathäusa, Detrikovi a Philippovi. Prvý, ktorý poukázal na tento údaj – listinu, bol Bartholomaeides. Podľa tohto dokumentu bol pôvodný názov mesta Topsucha. Bartholomaeides si všimol v spomenutom dokumente i názov Topschuha . K tomuto názvu sa vyjadril i Mikulik takto:

„Tento názor je správny, dokazuje to nielen skutočnosť, že je medzi obyvateľmi rozšírený, ale je odovzdávaný, z jednej generácie do druhej, aj s názvom uvedeným v listine kráľa Bélu IV. z 5. júna 1243 ako Topschuha (!), ktorý je názvu Dobšiná (Topschau) bližší ako k názvu Dobsina alebo Tobiasa“. Rovnaký údaj sa vyskytuje aj v publikácii o kritickej histórii maďarského baníctva od G. Wencela , ako i v monografii o regióne Gemer . Všade je uvedené, že v Dobšinej bola banská činnosť už pred nájazdom Mongolov v roku 1241 a kráľovská komora si z tejto činnosti brala svoj podiel. Tento výklad, bez kritického názoru, prevzali i všetci domáci pisatelia. Pri dôkladnom preskúmaní originálu menovanej listiny - dokumentu a jeho prepisu z rokov 1356 a 1354, bolo mnou zistené, že uvedené sa vôbec nevzťahuje na Dobšinú. Popisy v týchto dokumentoch znejú (podobajú sa) skôr na názov Toplucha a Toplucsa a vzťahujú sa na jednu obec, ktorá má dnes názov Kunova Teplica (Kún Taplóca) a nachádza sa 5 kilometrov južne od obce Štítnik (Četnek). Stačí sa o tom presvedčiť pohľadom na mapu tohto územia; takže uvedené dokumenty, v ktorých sa Bartholomaides a domáci pisatelia odvolávajú nie sú o Dobšinej, ale že reč môže byť len o Kunovej Teplici. Je nepravdepodobné, že v zozname obcí, ktoré patria spomínanému majiteľovi, sa prekvapujúco preskočí od Štítnika na Dobšinú a potom sa južne ležiace zostávajúce obce znova pomenovávajú.

Obr. 09

Mapa obcí spomínaných v uvedenom zozname majiteľa,dokazujúca že to nebolo o Dobšinej, ale o Kunovej Teplici.

Obr. 10

Hranice nárečových ostrovov na južnom Spiši

Vysvetlivky: – hranice nemeckého nárečia - - - hranice slovenského jazyka -o-o- hranice maďarského jazyka.(z publikácie vydanej v maďarskom jazyku.

Dr. Lux Gyula: Nyelvi adatok a Délszepesi és Dobsinai német nép településtörténetéhez, Pécs, 1938.

Obr. 11

Titulná strana reprintu publikácie J. Luxa, ktorý v roku 2004 vydalo múzeum baníctva v Rudabányi (na obrázku je pohľad na mesto Dobšiná okolo roku 1910, kde je možno vidieť tri kostoly – porovnaj nasledujúci obrázok)

Obr. 12

Dobšinské tri kostoly

Zľava: židovská synagóga - katolícky kostol - evanjelický kostol

Táto chyba Bartholomaiedesa (Topsucha, Toplucha, Toplucza) spôsobila hlavy bolenie i jazykovým bádateľom.

Tu je potrebné uviesť ešte aj ďalšiu chybu. Domáci pisatelia jednoznačne a jednomyseľne uvádzajú, že zakladateľom mesta je Nikolaus B e b e k. Následným preverovaním prameňov sa zistilo, že tomu tak nie je. História tejto šľachtickej rodiny v regióne Gemer pozná meno Nikolaus Bebek prvýkrát až od 15. storočia (a. 1416 – 1434) a len raz ako syna palatína Detre III. a druhého syna menom Obertavernikus Johann I. (ϯ 1409). Nikolaus, syn Ladislausa, o ktorom je reč v zakladacej listine mesta a ktorý je v histórii označovaný ako Nikolaus Bebek, ale také priezvisko nemal, a nakoniec je to len pri jednom z bratov, ktorí ako pozemkoví vlastníci sú menovaní v zakladacej listine  napr. pri Dominikovi (Magister Dominicus dictus Bebek). Meno Bebek mali neskôr len následníci spomenutého Dominika . V zakladacej listine spomenutý Nikolaus, syn Radislava, nie je majiteľom pozemkov, nie je žiadny šľachtic, on je jednoducho sudca (Schulze) a neuzatvoril s pozemkovými pánmi žiadnu zmluvu a v dokumente nie je označovaný, ako je to zvyčajne, titulom „nobilis vir magister“, v protiklade k majiteľom pozemkov, ktorí sa zviditeľňujú ako „nobilis vir magister Ladislaus filius Bensdicti de Chetnek“. Posledný je praotec (Stammvater) rodiny Bebek. V štítnickej rodine, ktorá je označovaná ako majitelia pozemkov v Dobšinej, je skutočne jeden Nikolaus syn Ladislausa, ale napr. v dokumente z roku 1368 ako „Nikolaus dictus Rufus de Chetnek, ale tento nemá nič spoločné so založením mesta Dobšiná. Je neudržateľné tvrdiť, že zakladateľom mesta je Nikolaus Bebek. Takto to možno čítať v Mikulikovi: „V tom čase bolo mesto Dobšiná obľúbeným miestom Nikolausa Bebeka, ktorý tu v blízkosti divokého potoka Dobš si nechal postaviť obývací dom a časť okolia nechal vyklčovať“.

Umožnila mu to uzatvorená zmluva (Fassion, Vertrag) z roku 1326, ktorú prevzal od svojho otca Ladislausa a od jeho vnúčat, podľa ktorej prevzal Nikolaus Kún, Johann a Peter teritórium Dobšinej. To je rozhodne omyl. Keby tento Nikolaus, syn pozemkových pánov, to teritórium prevzal, tak je v zmluve uvedené, že v každej jeho obci (Gemeinde), ktorú by zdedil, bude v tomto území pre jeho osobu a dedičov umožnené získať dva lány pozemku. Keď bol pánom (majiteľom) pozemku ? (Idem eidet Nicolao et suis Haeredibus, ....danten eisdem in qualibet, villa inibi aedificada, duas Laanas terrae...) a keď im, ako pozemkovým pánom, patrilo celé územie, prečo mu potom bolo potrebné prideliť ešte dva voľné hony? (Hufe).

Že sa v tejto súvislosti nejedná o šľachtica Nikolausa (Bebeka), ale o sudcu, na to poukazuje i nižšie uvedený spis, pozemkového pána Ladislaus Chetneki z roku 1334. V ňom Ladislaus von Chetnek žaluje sudcu Nikolausa, syna Razlo pred Spišskou kapitulou, pretože on a jeho bratia s ním uzatvorili pred 8 rokmi zmluvu, ktorej záväzky spomenutý nesplnil a od zmluvy odstúpil. Keď sudca, ale svoje záväzky, menovite usadiť v území ľudí, nesplnil a od zmluvy odstúpil, je samozrejme otázne, kedy sa malo to územie skutočne osídliť.

Pozemkový dokument, ktorý bol vyhotovený v roku 1326, ako i odpis toho dokumentu, ktorý v roku 1330 prevzala aj Spišská kapitula, poukazuje jednoznačne na to, že príjemca, podnikateľ (Lokator) nebol Nikolaus, syn Ladislausa, ale Nikolaus, syn Radislausa . Na to, že sa tu nejedná o písomnú chybu, poukazuje skutočnosť (Umstand), že v tomto dokumente sa nachádza i meno Ladislaus, menovite ako majiteľa pozemku. Je tu otázka, komu to Lokátor odňal (nach dem Lokátor gelöst) a dokument Spišskej kapituly z roku 1334, v ktorej majiteľ pozemku Ladislaus von Chetnek (Štítnik) žaluje dobšinského sudcu pre nesplnenie podmienky uzatvorenej zmluvy, stráca svoj právny zmysel a k tomu je ešte v zmluve uvedené meno sudcu ako Nikolaus - syna Razloa. Tu uvedená chyba, z pohľadu na Lokátora, vznikla pravdepodobne v odpise pozemkového dokumentu v roku 1632 , v ktorej okrem iných záverov a odpisu, je znova uvedené aj meno Radislaus ako Ladislaus, pričom meno Radislaus je po mene Ladislaus uvedené trikrát.

Záverom je nutné poukázať i na to, či už v čase vyhotovenia pozemkového dokumentu (1326) boli na území Dobšinej osadníci, na ktorých sa dokument vzťahuje. Predpokladá sa, že tu už boli baníci. Odkiaľ, ale, prišli nie je známe. Jednoznačné ale je, že v okolí neskoršej Dobšinej, vznikli nemecké osídlenia, napr. južne od Dobšinej Štítnik a Rožňava, východne Spišská Nová Ves. V tomto rozkvete 13. storočia to bola banícka činnosť na striebro, meď, ortuť a železo. Je veľmi možné, že aj z týchto miest prichádzali do Dobšinej banskí vyhľadávači rúd. Pravdepodobne sa rozhodli sem prísť lebo „počúvli“ vyzývajúci hlas majiteľov pozemkov, že budú dodržané i práva (Regalrecht), ktoré stanovil kráľ Bela IV. Nie je ani vylúčené, že majitelia pozemkov sa tiež rozhodli založiť tam osadu a klčovať les (Hau), pretože baníci požadovali, aby tu mohli orať, mať lúky a pasienky.

Ale je otázne, kedy sa roztrúsené osady zlúčili do uzavretej, jednotnej, obce. Z procesných protokolov rodín Bebek a Chetneki (Štítnik) zo 14. a 15. storočia je zrejmé, že v Dobšinej boli vybudované prosperujúce banské a hutnícke objekty. Na to, že osídlenie už na začiatku 15. storočia dosiahlo pozoruhodné rozšírenie, poukazuje skutočnosť, že osídlenie dostalo v roku 1417 od kráľa Sigmunda, ktorý sa vtedy zdržiaval v Kostnici (Konstanc), trhové právo. Dokument, ktorý je dnes uschovaný v dobšinskom archíve, hovorí o jednom opídiu (mesto, trhový priestor). Uvedené opídium malo v tom čase 59 domov, čo je uvedené v daňovom dokumente z roku 1427, kde je aj údaj o povinnej platbe za brány (poznámka: za brány domov) . V rovnakom čase malo pozemkové panstvo Štítnika zaplatiť poplatok za 7 brán a Plešivecké (Pleisnitzer, Pelsöczer) za 46 brán. Zodpovedá to úplne vtedajším sídelným podmienkam, pretože daň (Haue a Schulzein) sa vtedy vypočítala najviac za 60 brán (Mansen, Mansio porta). Aj obce v okolí Dobšinej mali tiež toľko brán, ako Dobšiná. Plešivec mal ich 52, Štítnik 55, Vlachovo (Olahpatak), G. Poloma (Vesweres) po 33, Brzotín 53. Nápadné je, že v tomto daňovom dokumente je štítnické pozemkové panstvo vedené len so 7 bránami, Plešivec oproti tomu bol zastúpený 46 bránami, keď popritom (v jednom dokumente z roku 1326 ) sa píše, že synovia Benedikt, Dominik, Nikolaus, Johannes a Peter odovzdávajú lesy pozdĺž potoka Dobs (Dobsina fluvius), svojmu bratovi Ladislausovi, praotcovi rodine štítnickej. Pravdepodobne si bratia jednotlivé banské diela a hámre? (Haue) ponechali.

Počiatky osídlenia mesta Dobšiná sú ďaleko nejasné. Nie je zase účelné (widerspruchlos) vymedziť, kedy vlastne osídlenie skutočne vzniklo a kto ho založil. Dosial uvedené nejasnosti o tejto otázke spočívajú na falošných interpretáciách a na slabých dôkazoch. Dokázateľná je len existencia obce, ako miesto prekvitajúceho baníctva koncom 14. storočia, ako aj pridelenie trhového práva v roku 1417. Taktiež je jednoznačné uvedené, že sa mesto odvoláva v minulosti na zakladajúcu listinu z roku 1326 a že občania boli hrdí na to, že im bolo v tejto listine uznané Krupinské (Karpfernské) právo.

V otázke príchodu osadníkov, ide predovšetkým o to, či prišli z niektorého materského územia, alebo niektorí zo sídla na maďarskom území. Tu nech je v krátkosti uvedené, že na podklade niektorých možností (Gegenheiten), možno uvažovať i o uzavretom osídlení (Binnensidlung). Schwab poukázal na to, že mnohí baníci v blízkom hornom Gemeri, vandrovali do miest na Spiši, kde sa baníctvo ukázalo ako ziskové. Takéto, so spišskými odídencami, alebo aspoň nimi rozšírené, boli obce Betliar, Henckovce, Petermanovce, Ochtiná, Rochovce a Štítnik, ktorý až do roku 1580 bol celkom nemecký. Územie južne od Dobšinej nebolo relatívne Nemcami osídlené. Niektoré údaje poukazujú, že baníci v Dobšinej, minimálne z časti, boli privandrovalci zo susedných nemeckých sídiel, obcí, ale možno menovať i sídla, kde len ojedinele žili Nemci a mali nemeckú formu pomenovania. Jeden náznak, ktorý na to poukazuje je, že v údolí Dobšinej ide o uzavreté osídlenie, ako to uvádza Bartholomaides . On udáva, že prví osadníci prišli do Dobšinej z Vlachova. Pravdepodobne, aj tu baníci postupovali hore údolím, podobne ako v Kremnici, Nitrianskom Pravne a v okolí. Tak ako tam, tak aj tu, stretávame najstaršie nemecké osídlenia na vtedajšej maďarskej rečovej hranici.

Baníci sa, s veľkou pravdepodobnosťou, prisťahovali z juhu a je potrebné k nim priradiť predovšetkým i osídlencov zo Spiša. Na možnosť priradiť k tomu i osídlencov zo Spiša, poukazuje i zakladacia listina. Otec spomenutého sudcu je označovaný za Spišiaka. Sudca mohol taktiež pochádzať odtiaľ a rovnako aj kľčovatelia pozemkov. Možno sa dá tým vysvetliť i „zmiešanie“ rečovej dobšinskej komunikácie, v ktorej sú spišské a bavorské elementy. Nie je úplne vylúčené, že bavorskí baníci z východného Bavorska (Ostmitteldeutsche) boli lesní vykľčovatelia a sedliaci. Je známe, že už v 13. storočí do horného Maďarska privandrovali baníci. Kultúrnu spojitosť osvetľuje a podporuje hypotéza, podľa ktorej nemeckí baníci v gemerskom regióne, pochádzali z južného Bavorska. V Groß - Rauschenbach (poznámka: Tak sa volala i Revúca, ale určite sa jedná o východnú časť mesta Neuhausen v pohorí Erzgebirge v Sasku) sa nachádza zvon s nápisom:

„O + facta + est + campa + ista + in honorem + doi + omnipotenti + in + honorem + saneti + Quiri n i + inb. anno 706".

Tento zvon pochádza údajne z 12. storočia . Okrem toho má mesto Groß - Rauschenbach pečať (Siegel) z roku 1608 na ktorej je nápis: „S. Quirinus de Rauschenbach", ale Quirinus bol svätec, ktorý bol v Maďarsku neznámy a ktorý podľa kostolného lexikónu od Metzer = Melte , však bol uctievaný (Berehrung) len v južnom Bavorsku, Tirolsku a v Dolnom Rakúsku. Existovali traja svätí s týmto menom, ale pre nás, je v pozornosti len ten, ktorý bol v období cisára Claudius III. v roku 269 v Ríme sťatý a jeho pozostatky boli prenesené do Tegernsee (poznámka : Jazero Tegernsee v regióne Miesbach, Horné Bavorsko). Odtiaľ sa rozšírilo i uctenie Quirina do Tirolska a Dolného Rakúska. V Maďarsku, je podľa mojich vedomostí, Quirinkult v Raušenbachu a na Spiši v obci Kurimany (pri Levoči) (poznámka: v roku 1298 sa volali Kurimany Sanctus Quirinnus). Revúca (Raušenbach) patrila v 13. storočí k Jelšave (Eltsch - Castrum Illsva), keď ju v roku 1243 daroval kráľ Béla IV. rodine Bebek. Jelšava bola vtedy banským mestom a v jej okolí vyhľadávali nemeckí baníci zlato, striebro a meď. Títo baníci, ako i baníci južného Spiša, zakladatelia, prišli sem pravdepodobne zo susedných zemí, z Rakúska alebo i z banských regiónov severných Álp, druh a spôsob reči uvedené iba podporuje.

Obr.13

Náčrt zobrazujúci polohu pravlasti dobšinských a gründlerských nemeckých spoločenstiev na základe jazykových zvláštností (mapa z publikácie Dr. Lux Gyula: Nyelvi adatok a Délszepesi és Dobsinai német nép településtörténetéhez, Pécs, 1938) (poznámka: Pokiaľ sa na územie Dobšinej prisťahovali osadníci z rôznych miest, vyvstáva ale otázka: Ako je potom možné, že sa tu hovorilo len nemeckým dialektom - bulénerštinou. Aj vrchy a rôzne pomenovania sú tak pomenované. Takto mohol rozprávať len jeden početnejší osídľujúci kmeň z jedného územia. Podporuje to už uvedenú „ hypotézu“, podľa ktorej nemeckí baníci v gemerskom regióne pochádzali z južného Bavorska. Pokiaľ nejaké rodiny prišli aj z iných lokalít, tak túto reč museli prevziať, čo nebol pre nich problém, pretože boli tiež Nemci.)

Obr. 14

Na  možnosť spájania dobšinského osídlenia s nemeckými sídlami v Galícii poukazuje Kaindl. Preukázateľné je, že tu aj tam „hon“ (Hufe) je totožný s pojmom „lán“ z minulosti. V privilégiách Dobšinej sa stále používa termín „lán“.. „ ktorým je podľa nemeckého použitia pomenovaný ako ten veľký“, a v Hobgarte (na Spiši) bude, ako v mnohých galícijských miestach, preukazovaných 60 lán ( angewiesen). To potvrdzujú vyjadrenia a vzťah k nemeckým osídlam v Galícii. Potrebuje to ale ešte následné overovanie. Odvolanie sa na termín „lán“ o tom veľa nehovorí.

Na možné prisťahovanie sa z Krupiny (Karpfen) poukazujú viaceré články. Takto píše už Gsepesházy v roku 1825, ktorý k histórii Krupiny hovorí: „Z týchto Sasov vyvandrovala veľká časť v roku 1326 na sever a založili Dobšinú“. Podobná poznámka sa nachádza aj u Gh. Brukner -a. Znie takto: „Dobšinský sudca Nikolaus presídlil lesných klčovačov /Waldroder) z Krupiny, ktorí si dosial udelené výhody, zachovali i naďalej. Podobne to formuloval aj M. Matunak: „... obyvatelia tohto mesta (Krupiny) sa tak rozmnožili, že ho jedna skupina v roku 1326 opustila a v gemerskom regióne založila sídlo Dobšiná“. Podobne to uvádza i mestská kronika Dobšinej: „Prvý Domini Derestres boli Nikolaus ......, ktorí z Krupiny rôzne nemecké rodiny prisťahovali Ad locum a nechali ich tam usadiť“. Nepodarilo sa mi vznik týchto tvrdení vypátrať, pretože nikde nie je uvedený ich zdroj. Ale myslím si, že Mikulik má pravdu keď hovorí: „Názor že Nikolaus tu osadil obyvateľov z Krupinej? (anfässig ?), spočíva na jednom všeobecnom platnom falošnom závere, interpretácii: „a to, že prisťahovaným ľudom, ako skoro všetkým slobodným mestám regiónu, boli priznané všetky slávne privilégia Krupinského práva“. (poznámka: ale v dokumente z roku 1326 je uvedené, že sa tam v lese zišli osadníci a že im budú tieto práva potvrdené)

O 15. storočí všetky lokálne pramene mlčia, s výnimkou prípadu husitov, ako i okrem nepatrných správ o banskej a hutníckej činnosti. Naproti tomu v 16. storočí, násilné a otrasné náboženské a politické prúdenie a udalosti na celom území, sa odzrkadlili i v histórii mesta. Obzvlášť dve udalosti si zaslúžia pozornosť: vpád Turkov a reformácia. Keď maďarská panská moc bola porazená na bojisku pri Moháči a zničená, nezastaviteľne postupovali Turci vo výpadoch a v roku 1553 obsadili hrad vo Fiľakove. V tom čase patril Fiľakovský hrad rodine Bebek. Sídlom tejto rodiny, ale bola Krásna Hôrka pri Rožňave. Potom, ako Turci hrad vo Fiľakove vyplienili, požiadal Bebek o pomoc kráľa Ferdinanda I. Kráľ odmietol pomôcť a preto následne Franz Bebek začal proti nemu, keďže ho nechal v problémoch, intrigy (Ränke). Spojil sa s vdovou po Štefanovi Zápoľskom, ktorá sa zdržiavala v Poľsku, proti kráľovi a zavolal ju do krajiny. On v okolí obsadil a vyplienil radu banských miest a to obzvlášť na Spiši. Proti vpádu poslal kráľ Ferdinand vojsko. Lupič sa tak spojil s Turkami. Medzi brannou mocou kráľa a medzi Turkami, posilnenými Bebekovými skupinami, došlo k boju pri Krásnej Hôrke v roku 1556, v ktorej kráľovo vojsko bolo porazené a z časti zničené. Turci prenasledovali utekajúce vojsko až po Dobšinú. V dôsledku tejto porážky, sa celé údolie rieky Slaná až po Dobšinú, dostalo pod nadvládu Turkov. Dobšiná musela potom tureckému šachovi vo Fiľakove platiť ročnú daň (Tribút).

V tom čase neboli drancované lúpežnými rytiermi len banské mestá (Dobšiná bola vyplienená nielen lúpežným muránskym rytierom Mathias Basó, ale aj Turkami. Rožňava bola tak vyplienená a ohrozená požiarom dňa 13 marca 1573. Štítnik platil ročne 1500 – 2000 Guldenov ako daň a okrem toho množstvo železa, medi, dreva, zbraní, náradia atď. Turci a ich lúpežníci, akými boli i Martalózy, (poznámka: kresťanskí slovanskí lúpežníci) Dobšinú neuchránili.

V zozname dokumentov evanjelického kostola nachádzame z tohto času vyznamenanie (Auszeichnungen) ako napr. nasledovné: „N. B. 1. september (1653) boli tu pochované dve osoby, mladík Girg Stubner, asi syn Girga Stubnera, a jeden starý hámorník z Nálepkova (Vondrischel), ktorí boli pred 8 dňami Martalózmi chytení unesení a usmrtení obesením a sem donesení v značne zapáchajúcom stave, so slovami: „Boh nech nás ochráni pred tak krutými nepriateľmi“. Dobšinský farár Gaspar Pilz podáva takúto správu: „Sotva niesla mnohé roky Dobšiná také ťažké jarmo, ktoré viedlo k najväčšiemu poškodeniu štandardu jeho bývania, mnohí stratili celý svoj majetok, ktorý im bol vyrabovaný a museli ťažko znášať tú chudobu. Nasadili všetky sily, aby si mohli svoj mier a pokoj od tých nepriateľov vykúpiť. A keď už neboli schopní ročnú daň v celku zozbierať a odovzdať, hľadali možnosť ako to zaplatiť a z ťažko zozbieranej čiastky tyranov takto uspokojiť a tiež dosiahnuť, aby to mohli odovzdávať v čiastkach a nie v celku. Toto riešenie, ktoré si mohli v tom čase dovoliť, v nádeji, že tým zabránia následnému rabovaniu. Údajne keď jeden turecký úradník neodovzdal celú čiastku a nedoniesol účet za jemu odovzdané, zaplatené peniaze, sa Beg (tak volajú Turci svojho vodcu) rozhodol, že keď neodovzdajú daň v plnej výške v určenom čase, bude mestečko zničené. Mestu, i pri najväčšej snahe, sa nepodarilo sumu zozbierať a zaplatiť požadovanú čiastku. Keď sa potom vyslaný člen mesta vrátil domov a občanov o vyhrážkach ako i o požadovanej sume na zaplatenie informoval, bolo celkom otázne vedieť, čo v takej ťažkej situácii urobiť. Predsa, ale vyhrážky, ktoré tyrani obyčajne uskutočnia, nebrali za príliš odstrašujúce až do času, kým určený termín na zaplatenie platil. Bola to len lesť a domnienka, že im stanovený čas, ako to bolo zvykom, znova predlží a bolo to urobené len preto, aby sa im prepad mesta ľahšie podaril. A skutočne, tento zradný úmysel sa podaril. Po niekoľkých dňoch, keď bol posol prepustený, ponáhľali sa najťažšou cestou a územím, ktoré sa vzhľadom, stavom považovalo za nepriechodné vojenským oddielom a okrem toho, že sa od zákazníkov dozvedeli, že mestečko je s veľkou bezpečnosťou zabezpečené, i keď nevedeli zohnať údaje o tomto stave, i tak boli Turci povzbudení k nepriateľskému prepadu. Na Spiši bolo v tom čase zhromaždenie dievčat, ktoré sa zišli na priadkach (spinnen). Bol to zvyk, spoločné umenie, ktoré našlo uplatnenie v množstve takých škôl (Pfalzenschule) a v dielňach dobrej mravnosti. A na nich sa (poznámka: po ich príchode do Dobšinej) udialo prvé nešťastie, keď bol chytený veľký počet dievčat, ktoré boli prvou korisťou prepadu. Následne boli napadnuté všetky časti mestečka, v ňom postavené domy, brány a dvere boli rozbité, muži a ženy, mládenci a dievčatá, niektoré nahé alebo polonahé, boli z bytov vynesené a všetky kúty (Binkel) boli prehľadané svietnikmi, ktoré si už nepriatelia pripravili doma. Deti neuchránili, boli vyvlečené a vložené do tureckých tašiek. Zúrivosť toho množstva činov však neprestala, pretože spozorovali, že sa veľa ľudí ukrylo na pôjdy a preto bol daný príkaz, aby domy podpálili. Požiar sa na domoch rýchlo rozšíril, ale tie, ktoré mali uzavreté okná praskali a prinútili Turkov, aby ich opustili. Chytených bolo 352 osôb, boli zviazané a odvedené do Fiľakova, kde boli rozdelené na otrokov a predané“.

Obr. 15 Kolorovaný drevoryt zo 16. storočia, ktorý názorne zobrazuje predaj Dobšinčanov do otroctva pod Fiľakovským hradom

Obr. 16 a 17

Popis udalosti je opísaný v knihe vydanej mestom Dobšiná v roku 2013, spracovali Viliam Lipták a Mária Macková (preklad) z pôvodnej publikácie Gáspára Piltziusa vydanej v roku 1903 (obrázok vľavo)

I keď Maďarsko hrad vo Fiľakove naspäť dobilo v roku 1594, rabujúce tlupy Turkov ešte na území zostali. V mestskom archíve sa nachádzajú záznamy o tureckých príjmoch, o poplatkoch, daniach ešte aj z neskoršej doby. V roku 1596 dobili Turci pevnosť v Egri, odtiaľ podnikali rabujúce tlupy Turkov výpady, také ako predtým podnikal turecký paša z Fiľakova. V protokoloch a v znaleckej návrhovej knihe mesta (Wißbuch), sú ešte v 17. storočí doklady o týchto strašných časoch.

Nielen Turci, ale i lúpežní rytieri, utláčali obyvateľstvo a tiež aj tlupy, ktoré ich mali chrániť. Divé skupiny (wilde Scharen) zapredancov nerozlišovali a nerobili rozdiel medzi priateľmi a nepriateľmi. Keď potrebovali peniaze, alebo zaopatrenie, plienili a rabovali nemecké mestá, ako Turci. Aby sa chránilo pred týmito rabujúcimi tlupami, vedenie mesta hľadalo ochranu u pozemkového panstva. Títo dávali mestu ochranné listiny. Samozrejme, že tieto listiny muselo kúpiť za drahé peniaze. V mestskom archíve sa nachádzajú takéto ochranné listiny od Georga Basta (1605), Joh. Gróf von Göß (1644) a Carl graf von Stratoldo (1690) . Ale v rovnakom čase mesto muselo žiadať ochranu i od vedúcich predstaviteľov maďarského panstva. Takto získalo mesto ochrannú listinu od kniežaťa Gabriet Bethlen (1622), od Mathias Szuhan, Gabriel Kende, Paul Szepesi (1677) a od Michael Teleki (1678) .

Znie celkom neuveriteľne, ale je to pre tento nepokojný čas typické, keď Dobšiná hľadala ochranu aj u Turkov. V mestskom archíve sa nachádza ochranný list od Erlauer Pasachs Arslani v maďarskom jazyku, ktorým mestu prisľubuje mimoriadnu ochranu. Ale ani tieto ochranné listiny veľa neznamenali. K nim patrí i protekčný list Košickej komory z júla 1686 o tom, že mesto sa muselo samo chrániť pred viacerými požiarmi, na ktorých mu vznikali veľké škody.

Až po vyhnaní Turkov, v roku 1686, nastali pokojné časy. V banskej a hutníckej činnosti sa ožil nový progres. V mestských protokoloch sa dočítame, že zameškané výrobky (Güter) a benefícia v roku 1696 bola vyriešená a dlžoby boli znížené. Ale tento vývoj netrval dlho.

Z udalostí 18. storočia uvediem len najdôležitejšiu a to boj občanov za slobodu a privilégia. Dobšiná, počas maďarského boja za slobodu, ktorý viedlo Maďarsko proti Habsburgovcom, hrala dôležitú úlohu. Vedúcim tohto boja za slobodu bol knieža zo Siebenburgu Franz Rákoczy II. (1704 - 1711), ktorý bol zároveň i pozemkovým majiteľom v Dobšinej. Pravdepodobne, ako dedič, získal časť dobšinskej pôdy pre rodinu Rákoczy. Franz Rákoczy ;nechal vybudovať fabriku na zbrane. Keď ale v roku 1711 bola vojna ukončená Satmárskym mierom a majetky Rákoczyho boli konfiškované, Rákoczy musel krajinu opustiť a jeho majetky boli darované cisárskemu domu. Časť majetku v Dobšinej dostal do prenájmu (anfässigen) Johann Lányi (poznámka: ide pravdepodobne o omyl – správne má byť Pavol Lányi), ktorý krátko predtým bol úradný banský komisár pre Franza Rákoczyho. Lányi bol prvým šľachticom, ktorý mal bydlisko v Dobšinej. On a jeho následníci mali v Dobšinej významnú rolu. Keď odrazu získal bohatstvo a perspektívu „ chcel sa stať pozemkovým majiteľom Dobšinej a chcel mať u pozemkové práva “ (Mikulik).Toto jeho postavenia však prinieslo Dobšinej trápenie. Lányi, ktorý považoval občanov za podaných a s nimi tak i jednal, tak potlačoval slobodu mesta. Okrem iného zažaloval mesto u panstva (Dominium), že Dobšiná, ktorá bola vymenovaná za privilegované banské mesto, si takúto pečať (Siegel) nezaslúži a že táto prislúcha len kráľovským banským mestám. Majiteľov pozemkov takto obchádzal a priamo sa obracal na komoru. Na túto žalobu pozvalo panstvo na poradu vtedajšieho richtára a mestskú radu (Rat) na vysvetlenie. Richtár Vilhelm Čiško a viacerí členovia rady mesta prišli 24. septembra 1731 do Štítnika, kde ich v reťaziach, predviedli pred súd. Tu boli vypočutí a i keď sa odvolávali na udelené práva pre mesto, ako aj na viac storočné zvyky a obyčaje (Brauch), boli predsa potrestaní a odtrhnutú pečať mesta z dokumentu, prilepili richtárovi na čelo. Okrem toho bolo richtárovi, ako i dvom právnym poradcom (notár Nikl Purtz, Falen Mega) udelených 40 úderov palicou (Stokhiebel).

Toto, protiprávne jednanie a poníženie magistrátu, mesto pobúrilo a na radu člena košickej komory Davida Uhleina, išli richtár a banský majster k cisárovi do Viedne so žalobným listovým dokumentom „ktorý bol vyhotovený znaleckým perom v Košiciach“. Cisár ich vypočul a odovzdal ich žalobu dvornej komore. Zbytočne odišiel osobne Paul Lányi do Viedne, neumožnili mu žiadne vypočutie jeho stanoviska a jeho právnych návrhov a podujatie prísne zastavili a z pohľadu minulosti všetky práva mesta, pridelené najvyššími inštitúciami, nariadili rešpektovať (Mikulik). Paul Lányi „ prišiel domov vo veľkom smútku“ a nevyužil domácu pohodu a hneď si ľahol do postele a nevstal z nej až keď to poníženie, po polročnej chorobe, prijal (gesegnet, kronika).

Mesto viedlo počas dlhého času exekučný proces aj so synom Lányiho - Johannom (verpfändeter Regal-Benefizien), ktorý bol ukončený 18. augusta 1733 tým, že:

po prvé - extra opiduim versus dietrich - doteraz dlhoročné používanie pozemku je ukončené

po druhé - že samostatne vybudovaná stavba na výrobu piva bude úplne odobraná a zrušená (kassiert)

po tretie - aj polovične obsadený mlyn (geweste, depositis espondis) po hádkach proti splateniu štyroch stovák Guldenov opídiu, ktoré musí vrátiť a tiež osminu časti Schwarzenberského (Čiernej hory) banského diela, čo však bolo v ďalšom priebehu suspendované (Chronik).

Pokiaľ, na jednej strane, mesto viedlo boj proti rodine Lányi, bolo na strane druhej nútené, svoje práva utajiť aj proti panstvu (Domíniu), pretože v tom čase sa snažili i pozemkoví majitelia svoje podiely a lesné pozemky redukovať (zu schmälern). Preto mesto začalo i proces proti panstvu. Následkom toho, bola v roku 1722 rezolúcia, podľa ktorej malo mesto „slobodnou voľbou všetky reálie zanechať a to aj tie ktoré boli prisľúbene obci a dať ich pod dohľad panstva . Ale napriek tomu bol tento dohovor bez účinku. Pozemkoví majitelia sa snažili s mestom, ako i so svojim poddanstvom (Leibeigenen-Gemeinde) zle zaobchádzať. Zaručené slobody neboli rešpektované, mešťania boli prinucovaní robiť také služby, ako sedliaci v okolitých dedinách. K tomu úbohému stavu veľa prispelo ale aj zlé hospodárenie a nedôvera k magistrátu. Akty Altfoler procesu, ponúkali zarážajúce zvesti o zlom hospodárení magistrátu. Johann Altfoler chcel uvedené zlé hospodárenie a spreneveru mestských peňazí a obvinení (Unterschlagungen) ukončiť. Jeho úsilie (bestreben) bolo však proti vplyvu súdnej moci a tak nemal s tým žiaden úspech. Na to zostavil menovaný žalobnú správu a šiel s týmto dokumentom a so svojim priateľom Christiánom Krausom do Viedne, kde sa im podarilo, v mene celej obce, predložiť dokument cisárovi. V ňom bol richtár Simon Gömöri, ako i celá mestská rada, obvinená. Vec bola preskúmaná, nastal dlhodobý proces, ktorého priebeh tu nie je potrebné uvádzať. Konečný výsledok, ale bol, že boli preskúmané účty od roku 1768 do roku 1786 a každý údaj v nich, bol overený. Chýbajúcu suma bola stanovená na 87 243 fl., čo je 76 ½ korún (Kr.) a to za:

1. krádež (Verschwendung) na 19 822 fl. 06 korún
2. bežné hospodárenie s odcudzením na 48 779 fl., 72 korún
3. dokázané podcenenie (Unterschlagung) v sume 18 641 ft .,43 1/1 korún.

Na tom sa podieľal mestský richtár ako i členovia magistrátu. Suma bola neskôr na podklade dôkazov (Gandenweg) a vydaného nariadenia cisárom znížená (erlassen) na sumu 13 208 fl., 78 ½ korún, ktorú musia účastníci a ich dediči vrátiť. Táto udalosť sa spomína len preto, že má dôležitú konzekvenciu so slobodou mesta. Následkom bolo, že mesto sa dostalo pod kuratelu. Túto príležitosť využili majitelia pozemkov, aby pozbavili (berauben) mesto o slobody. Tomu sa mesto bránilo a nasadilo všetky sily proti tomuto tlaku majiteľov a slobody si ponechali. Usilovali sa, aby od Lokátora a jeho dedičov odkúpili všetky šľachtické pozemky. Mesto sa v prvej línii pokúsilo všetky pozemky vo vlastníctve šľachticov (Grundbesitz), ktoré by mohlo získať, kúpiť, ako napr. Lányiho Hutu. Začali výkupný proces proti majiteľom pozemkov. Tento stál síce veľkú finančnú čiastku (Opfer), pretože vtedajšie šľachtické panstvo, ako rodina Andrássy, vznieslo mnohé požiadavky, ale v priebehu polovice 19. storočia, sa od pozemkového panstva konečne oslobodili. Dobšiná sa obnovila a konečne sa mohla nazvať „slobodným banským mestom“.

A takto vyzerala Dobšiná v 20. storočí.

Obr. 18

Zimná ulica (pohľad z námestia na ev. kostol)

Obr. 19

Portrét maliara Pavla Fábryho

Akvarely domov a stavieb Pavla Fábryho, zobrazujúce stav jednotlivých lokalít z rokov 1963 a 1964. Nakreslil ich 19 a sú v pozostalosti zosnulej p. Evelyn Gömöriovej z Dobšinej

Obr. 20

Typické stavby drevených domov pri ev. kostole

Obr. 21

Pohľadnica z Letnej ulice, vpravo Mestský dom.

Obr. 22

Na pohľadnici je západná časť námestia v prvej polovici 20. storočiadnes pod názvom Banícke námestie

Obr. 23

Fotografia Ráth Arnolda Lajoša z roku 1900

Obr. 24

Fotografia Ráth Arnolda Lajoša z roku 1900

Obr. 25

Kútik (Binkl) na Tureckej ulici s typickou studňou (foto Scherman Szilárd)

Obr. 26

Zimná ulica, na Briežku pri ev. kostole v roku 1930 (foto Ján Stehlo)

Obr. 27

Detail starých drevených domov na Briežku pri ev. kostole (foto Stehlo)

Obr. 28

Zimná ulica s oporným kamenným múrom a kovovým zábradlím, ktoré existujú dodnes (vpravo dole mestská studňa)

Záverom

Je obdivuhodné akú detailnú štatistiku viedla v tejto dobe správa mesta Dobšiná a to jednako o komplexnej spoločenskej štruktúre obyvateľstva, ale aj o mestských lesoch, pozemkoch, zvieratách a ovocných stromoch v uvedených rokoch.

A vďaka Júliusovi Luxovi, ktorý preskúmal množstvo archívnych dokumenty, sa tieto štatistické údaje, doplnené ďalšími poznatkami z dejín i života v Dobšinej zachovali.

Cieľom predkladaného článku je poukázať na významnú všestrannú aktivitu autora ako aj na výsledky jeho výskumných prác.

Spracovali: RNDr. Ondrej Rozložník a Ing.  Mikuláš Rozložník - 2020