DOBŠINÁ od Dobšinčana

Kto bol Alexander Gesell ?

Bol hlavným kráľovským banským radcom a hlavným banským geológom Uhorského kráľovského geologického ústavu. Narodil sa 8. mája 1839 v Bratislave rodičom Ján Gesell a Mária Slubek. V rodnom meste aj začal navštevovať evanjelické lýceum a v roku 1858 ukončil vyššiu reálnu školu. Po ukončení štvorročného štúdia na banskej akadémii v Banskej Štiavnici dostal v roku 1862 záverečné vysvedčenie. Toho istého roku bol vymenovaný za banského praktikanta na banskom a majetkovom riaditeľstve v Kluži (dnes Rumunsko), neskôr pracoval dva roky v železiarňach nachádzajúcich sa v oblasti Cagir a Sebesell (dnešné Rumunsko). V jeseni roku 1864 bol vyslaný do Ríšskeho geologického ústavu vo Viedni s cieľom získať vyššie vzdelanie. Tu, počas svojho dvojročného pobytu, pokračoval v štúdiu na viedenskej vedeckej univerzite a počas prázdnin sa zúčastnil na práve prebiehajúcom geologickom mapovaní vtedajšieho Uhorska v oblasti Eger – Esztergom. Pre získavanie skúseností,  z baníctva navštívil Čechy  a Sliezsko, z hutníctva zasa železiarne v Reichenau, Neuberg a Mariazell v Rakúsku. Potom, ako banský hodnostár – čakateľ nastúpil do zamestnania v železiarskom závode Gavosdia (dnešné Rumunsko). Tu riadil výskumné práce v železorudných baniach obvodu Ghelari (dnešné Rumunsko) a kutacie práce na  uhoľných ložiskách v Defileul Jiului (dnešné Rumunsko). Na jar roku 1867, sa spolu s viedenskými geológmi, zúčastnil geologického mapovania oblasti Tokaj – Nyiregyháza (dnešné Maďarsko). V roku 1868, ako dozorujúci hodnostár gavosdiaskych železiarní, riadil rozsiahly taviaci závod, vypracoval projekty na plánovanú stavbu veľkej taviarne v lokalite Vajda – Hunyad (dnešné Maďarsko) a spracoval niveláciu plánovanej úzkokoľajnej železnice na prevoz rudnej suroviny v oblasti Ghelari – Gavosdia – Vajda – Hunyad. V roku 1870, po doporučení banskej vrchnosti, nastúpil  do banského oddelenia ministerstva financií, kde ho v roku 1871 vymenovali za banského geológa pre oblasť Marmaroš a Baia Mare (dnešné Rumunsko). Tu spracoval  bansko – geologickú mapu marmarošských erárnych baní pre vtedajšiu výstavu vo Viedni. V roku 1877 vykonával bansko – inžinierske práce na Margitinom ostrove v Budapešti. V roku 1878 bol autorom významnej časti  uhorskej baníckej expozície na výstave v Paríži a súčasne aj  dozorcom banského, hutníckeho a priemyselného oddelenia výstavy. V roku 1879 získal titul banského radcu. Od roku 1880 bol banským geológom banského obvodu Banská Štiavnica a v roku 1883 ho vymenovali za hlavného banského geológa ríšskeho geologického ústavu v Budapešti. V roku 1885, bol členom výboru pre prípravu všeobecnej  ríšskej výstavy v Budapešti a tiež aj jedným z jej usporiadateľov a prednášateľov odbornej skupiny pre baníctvo, hutníctvo a geológiu. V roku 1892 získal titul ríšskeho hlavného banského radcu aj s príslušnou odmenou. Bol aktívnym vo viacerých vo viacerých odboroch baníctva a vypracoval viacej odborných posudkov. Zomrel dňa 24. novembra 1919 v Banskej Bystrici.

Počas svojho  aktívneho života sa zaoberal výskumom geologických pomerov Banskej Štiavnice a okolia, vyhotovil mapu rudných žíl banskoštiavnického revíru, neskôr aj farebnú geologickú mapu a niekoľko geologických profilov. Uskutočnil geologické výskumy baní v okolí Kremnice a Dobšinej, opálových baní v Červenici a antimónových baní v Ľubele, študoval výskyty hnedého uhlia, rašeliny a ropy na Orave aj v iných oblastiach s výskytom podobných nerastných surovín. Zaoberal sa bansko-geologickým výskumom aj v iných oblastiach Uhorska, prieskumom baní na zlato v okolí Baia Mare. Autor asi 50 knižných, resp. časopiseckých prác. Vyznamenaný Radom železnej koruny III.tr. a v roku 1908 povýšený do šľachtického stavu.

V odborných periodikách ako Geologická ročenka, Geologické správy, Banícke a hutnícke listy, Ročenka karpatského spolku a Domov, uverejnil viacej svojich prác, zoznam ktorých pre názornosť uvádzame aj v pôvodnom znení:

• Jahrbuch der k. k. geolog. Reichsanstaltban (XVI. köt. Das Braunkohlenvorkommen bei Gran in Ungarn),
• Földtani Közlönyben (1874. A mármarosi vasércztelepekről, 1875. Az ungvári kir. jószágigazgatóság területén előforduló kőszén, kőolaj és földi gyanta földtani leirása, térképpel, u. az 1876.
• Bányászati és Kohászati Lapokban, 1887. Antimonérczbányászat Király-Lubellán Liptómegyében, 1892. Barnaszén és tőzeg Árvamegyében és rövidebb közlemények és irodalmi ismertetések 1887–93.,
• Bányászati és Kohászati Lapokban (1874. A bányageologus hatásköre és szerepe a bányászatban),
• M. Kárpátegylet Évkönyvében (VII. Kézsmárk, 1880. Adatok mármarosmegyei petroleum-előjövetel megismeréséhez, VIII. 1881. Mármarosmegye geologiai viszonyai tekintettel értékesíthető ásványok fekvő helyeire; minkettő németül is M. Kárpátegylet Évkönyvében),
• Hazánkban (1894. 59. sz. A geologiának gyakorlati alkalmazása).

Z jeho ďalších prác uvedieme:

• Údaje k poznaniu geológie obvodu výskytu železných rúd pri Marmaroši
• Geologické pomery opálových baní v Červenici – Dubník
• Baníctvo a hutníctvo na všeobecnej výstave v Paríži roku 1878
• Rudné žilné ťahy banskoštiavnického banského vidieka s podrobnou geologickou mapou v Banskej Štiavnici a okolí
• Geologické pomery ložiska kamennej soli v Soóvári
• Podrobný katalóg hlavných uhorských hornín z hľadiska stavebného priemyslu a výtvarníctva
• Uhoľné baníctvo na všeobecnej výstave v Budapešti roku 1885
• Bansko – geologické poznatky kremnického rudného revíru v rokoch 1885 – 88
• Bansko – geologické poznatky banského rudného revíru Baia Mare
• Bansko – geologické pomery rudného banského revíru Baia Sprie
• Bansko – geologické pomery bane Cavnic

Pre názornosť v pôvodnom znení:  

1. Adatok a máramarosi m. kir. bányaigazgatósághoz tartozó, e megye é. k. részében fekvő vaskőbányaterület földtani megismertetéséhez. Bpest, 1876. Két térképpel. (Mathematikai és természettud. Közlemények XII. 9.)
2. A vörösvágás-dubniki opálbányák földtani viszonyai. Bpest, 1876. Négy táblával. (Mathem. és természett. Közlemények XV. 7.)
3. A bányászat és kohászat az 1878. évi párisi közkiállításon. Bpest, 1879. (Hivatalos jelentés. Graenzenstein Bélával. Ugyanez a Bány. és Koh. Lapokban.)
4. A selmeczi bányavidék ércztelér vonulatai. Részletes geologiai térkép. Bpest, 1882. (Dr. Szabó József és Cseh Lajos közreműködésével.)
5. A Selmeczbányán és környékén 1882. és 1883-ban (és folytatólag 1884-ben) eszközölt részletes bányageologiai fölvételek. Bpest. 1884–85. Nyolcz ábrával. (A m. kir. földtani intézet évi Jelentéseiben és a Földtani Közlöny XIV. és XV. köt. is magyarúl és németűl).
6. A soóvári kősóbányakerület földtani viszonyai, tekintettel az elöntött kősóbánya újból megnyitására. Bpest, 1885. Négy táblával. (M. kir. földtani intézet Évkönyve VII. köt. 5. füzete. Ugyanez németűl a Mittheil. aus d. Jahrbuche d. k. ung geol. Anstalt VII. köt. Bpest, 1886.)
7. Mű- és építőipari tekintetben fontosabb magyarországi kőzetek részletes katalogusa. Bpest, 1886. (Schafarzik Ferenczczel együtt).
8. Kőszénbányászat az 1885. évi budapesti országos általános kiállításon. Bpest, 1886. (Különnyomat a Hivatalos Jelentés II.)
9. A körmöczi érczbányaterület bányageologiai fölvétele 1885–88-ban. Bpest, 1886–89. 21 ábrával.
10. A nagybányai érczbányaterület bányageologiai fölvétele 1889 és 1890-ben. Bpest. 1890–91. Tiz ábrával.
11. A felsőbányai érczbányaterület bányageologiai viszonyai. Bpest, 1892. Egy táblával.
12. Kapnikbánya bányageologiai viszonyai. Bpest, 1893, 1. térképpel és 10 ábrával. (Az 5. és 9–12. sz. munkák különnyomatok a m. kir. földtani intézet évi Jelentéseiből).

Zdroj:

• https://www. arcanum.com/gesell-sandor-75950
• https://www.arcanum.com/gesell-sandor-86422
• https://www.peoplepill.com/people/sandor-gesell/

Alexander Gesell v roku 1901 navštívil dobšinskú banícku oblasť a svoje poznatky uverejnil v periodiku „A Magyar kir. földtani Intézet évi jelentése 1901-R L., Budapest, 1903“.

Z textu pôvodnej, pomerne rozsiahlej správy, uvádzame v preklade vybrané state:

Správu zo študijnej cesty autor  rozčlenil do štyroch kapitol. Úvodom uvádza zoznam literatúry, s ktorou sa oboznámil (v pôvodnom znení je uverejnený na obrázku úvodnej strany textu), nasleduje popis histórie mesta s ohľadom na baníctvo a napokon rozbor geologických a ložiskových pomerov dobšinského banského revíru.

Historické údaje

V rámci nich uvádza, že podľa vyjadrenia historikov Timon-a a Severius-a už v dobe rímskych imperátorov, málo po narodení Krista, existovali v území Dobšinej jednotlivé usadlosti Kvádov nemeckého pôvodu, ktorí sa zaoberali baníctvom. Z listiny Belu IV. z roku 1243 vyplýva, že už v tej dobe bolo okolie nazývané Dobšinou.

Z tohto hľadiska existuje viacej vysvetlení. Niektorí bádatelia tvrdia, že pôvodné pomenovanie potoka Dobs, ktoré mu dali dávno tam bývajúce slovenské kmene, sa vzhľadom na jeho okolie (nemecky nazývané ako Au, Auen) bolo rozšírené na Dobs-au, z čoho sa pre osídlenie vyvinul názov Dobschau, neskôr Dobšiná. Tento názor zastával aj Gaspar Pilz, ktorý bol dobšinským evanjelickým  farárom v roku 1584.

Predchodcovia obyvateľov Dobšinej, pravdepodobne, už pred siedmym storočím, boli v tomto území a v dobe Arpádovcov Dobšiná už mohla byť baníckym osídlením s nemeckým obyvateľstvom ako nasledovníkov Kvádov.

Dobšinú, ako samostatnú obec, založil v roku  1326 Mikuláš Bebek, ale neskôr, v jednom dokumente opatrenom pečaťou Žigmunda z roku 1417, sa už nazýva ako mesto (opidium).  Viacej dokladov, zachovaných v mestskom archíve, dokazuje, že koncom 14. storočia a v 15. storočí tu bolo baníctvo veľmi rozšírené. Zakladateľ mesta Mikuláš Bebek v roku 1326, si pred egerskou kapitulou, vyhradil pre seba a dedičov jednu tretinu zisku z kovov ťažených v dobšinských baniach. V súdnej dohode, uzavretej v roku 1408 pred jasovským konventom, medzi plešivskou a štítnickou vetvou rodiny Bebekovskej, sa uvádza, že severovýchodne od Dobšinej sa na kopci nachádzajú bane na železnú rudu, čo je dôkazom o rozvinutej baníckej činnosti. Z dokumentu, napísaného v roku 1466 vyplýva, že plešivský Juraj György násilím obsadil hámor Jingsteller ležiaci pri rieke Hnilec, ktorý vlastnila Ilona Csetneki. Keď v roku 1476, na príkaz kráľa Mateja, sudca Michal Miklai a vyslanec budatínskej kapituly Laurenc Temesvári, vo veci sporu medzi dvomi vetvami Bebekovskej rodiny, navštívili medené bane na Zembergu a uviedli, že v horách severne od mesta našli veľa baní na železnú rudu. Zo zápisnice muránskeho evanjelického seniorátu vyplýva, že Leonard Andreé mal v roku 1560 hámor s tromi pecami.

V roku 1540 vyplienil mesto Dobšiná lúpežný rytier Matej Bašo z muránskeho hradu. Na jeho okolí nedobývali  iba železnú rudu, ale spracovávali aj akostnú oceľ na výrobu zbraní, ktorými bojovali aj vojaci kráľa Mateja. Dobšiná prežívala ťažké obdobie, keď v roku 1553 turecké vojská obsadili fiľakovský hrad a začali trýzniť obyvateľstvo gemersko-malohontskej župy a odvážať banských a hutníckych robotníkov do zajatia. V roku 1556 Turci pri Krásnohorskom Podhradí porazili cisárske vojsko a tiahli smerom na Dobšinú. Obyvateľstvo mesta nesužovali iba Turci, ale možno aj viac, vojsko vyslané rakúskou dynastiou na pomoc, ktorí však nerobili výnimky medzi priateľmi a protivníkmi a popri tom rabovali a podpaľovali všetko čo mali v ceste. Zabrániť tomu, sa dalo iba tak, že sa obyvateľstvu podarilo ich odvolať, čo však znamenalo značne drahé vykúpenie. Takým spôsobom si mesto vzal pod svoju ochranu v roku 1605 Juraj Basta, v roku 1644 Ján Graf a v roku 1680 vojvodca gróf Strasoldo.

Prirodzeným následkom tejto situácie bol začiatok úpadku banského priemyslu. Úpadok trval až do roku 1686, kedy mestu pomohla košická kráľovská komora a banský priemysel okolia sa znovu začal rozvíjať.

V 16. storočí mesto už malo banského majstra a podľa všetkých poznatkov Dobšiná, ako banské mesto, už v predchádzajúcom období uplatňovalo banské súdnictvo. Maxmiliánov banský zákonník zabezpečil banským mestám využívanie výsad a práv a tak Dobšiná ich od začiatku 17. storočia využívalo. Z dokladov vyplýva, že mala aj právo meča.

Na začiatku 18. storočia, keď Rákóczy povolal do zbrane v záujme vyriešenia národnostných problémov, mesto, ako majiteľ významných statkov na okolí, bolo nútené priniesť veľké obete, čo dokazujú aj dokumenty z rokov 1706 a 1708. Rákóczy prevzal dobšinské baníctvo a železiarstvo v prekvitajúcom stave a zriadil  výrobu zbraní, ktorá po jeho páde, taktiež zanikla.

V staršej dobe rudné bane na Schwarzenbergu, v 19. storočí zasa kobalto-niklové bane na Zembergu, podstatne prispeli k zveľaďovaniu príjmov mesta. Podľa údajov kronikára, v roku 1751 lesy povodia Hnilca spustošil veľký požiar.

V roku 1780, sa do Dobšinej prisťahoval, v baníctve pomerne zbehlý, saský občan Ján Schön, čo vlastne znamenalo pre mesto dovtedy nepoznaný zdroj príjmov. Kobaltovú a niklovú rudu, ako nevyužívateľnú surovinu, sypali na haldu dovtedy, kým Schön nevyhlásil, že dobývanie kobaltu je výnosnejšie než dobývanie medených rúd. Jeho zásluhou je tak obnovenie činnosti bane na Zembergu.       

Ján Gottlieb Schön už v roku 1779 vykonával kutacie práce na tzv. kobaltovú farbu v Slavošovciach a keďže tam neuspel, nasledujúceho roku svoj záujem premiestnil do Dobšinej, kde v činných rudných baniach v oblasti Gugla a Steinbergu našiel kobalt, ktorý v zmysle osvedčenia, vydaného mestskou radou a banským súdom v roku 1780 pre Jána Gottlieba Schöna, dovtedy nikto nepoznal a bol považovaný za arzén.

Ešte 1. augusta toho istého roku, Schön požiadal Martina Paltzmanna, ako vlastníka, o baňu na železnú rudu na Gugli, ktorá bola v prevádzke od roku 1764, kde chcel dobývať kobalt.  Do 13. septembra, toho istého roka, vyťažil 52 metrákov kobaltovej suroviny, ktorú však neskôr, spolu s predmetnou baňou, Martin Paltzmann, na základe súdneho sporu, vysúdil nazad. Obnovený súdny spor, však vyhral Schön a za 1480 metrákov kobaltovej rudy vyťaženej v rokoch 1782-1787, získal náhradu škody vo výške 26 868 forintov, ale v znovu otvorenom súdnom spore, bol neúspešný. Po uhradení veľkých súdnych poplatkov a nákladov za spôsobenú škodu sa zadlžil, čím sa dostal do väzenia, kde v chudobe, opustený a zabudnutý, umrel.     

Tento, veľký súdny spor, sa skoro stal všeobecne známym a tak oddávna odhadzovaná kobaltová ruda sa stala cennou surovinou, čo znamenalo oživenie prevádzky v baniach na Gugli, štôlni Mária a na Steinbergu, ktoré už v roku 1780 boli veľmi výnosné.

Tieto  bane, spolu s baňou Mária-Terézia a Hilfe Gottes, boli najvýnosnejšími kobaltovými baňami. V súčasnosti niektoré z nich sú v úpadku.

V období rokov 1780-1810, boli kobaltové a medené rudy prepravované do Stratenej, resp. do Smolníka a zameňované prostredníctvom erárnej pokladne, čo v roku 1810 zaniklo. Zahraničný trh bol nedostupný pre platný zákaz vývozu a tak aj banské práce ochabli.  

Nakoniec sa rožňavskému banskému majstrovi erárnych baní Ondrejovi Dulovits, prostredníctvom budapeštianskeho bankára menom Malvieux, podarilo vybaviť povolenie na vývoz a získať stálych kupcov kobaltovej rudy prostredníctvom birgminghamských priemyselníkov Askim a Evans. To znamenalo opätovný rozvoj dobývania kobaltovej rudy a veľkú časť vydobytej suroviny spracovávali v Anglicku, Číne a Východnej Indii, spôsobom na európskom kontinente neznámym. Okolo roku 1834, začali využívať a nikel a úspešne sa podarilo vyrobiť aj niklový kamienok. Banská spoločnosť Zemberg-Máriatárna, vynaložením veľkého úsilia, žiaľ nie veľmi úspešne, experimentovala s úpravou suroviny v hnileckej hute Juraj.  Praktický anglický klient, s ktorým nemecké chemické závody nevedeli ani vtedy konkurovať, keď pri zavedení niklovej meny, odoberali veľké množstvo niklovo-kobaltovej rudy, ostal bez konkurenta.

Na začiatku 19. storočia, mesto Dobšiná, ale aj iné mestá, zaťažovala najmä vojnová daň,  k čomu prispela ešte aj devalvácia rakúskej meny.

V roku 1830 si obete vyžiadal epidémia cholery, čím sa situácia ľudí ešte sťažila.

Kutacie práce na kobaltovo-niklové rudy, vyvolané J. Schönom v 18. storočí, zaznamenali v druhej polovici 19. storočia veľký rozvoj, ale ku jeho konci, následkom objavenia bohatých kobaltovo-niklových rúd v Novej Kaledónii, začali opäť upadať.

Bane na medenú rudu tiež postupne zatvárali a na začiatku 20. storočia aj železorudné bane postihla všeobecná hospodárska krízová situácia.

Podľa zachovaných dôveryhodných historických dokladov, na území mesta Dobšiná, boli postupom času objavené, otvorené, ťažené a z časti aj vyťažené, štyri ložiskové regióny železných rúd:

1. Najväčšie a najskôr poznané boli ložiská, ležiace severovýchodne od mesta, Spreng, Gugel, Langenberg, Steinberg, Fabianscheuer, Steinseifen Teschengrund a Eberberg, nazvané podľa pomenovanie častí vrchov. O nich sa zmieňujú už v roku 1476 Michal Miklai a Laurenc Temesvári a v dohode pred jasovským konventom z roku 1408 sa udáva, že tieto bane už oddávna zásobovali železiarne v údolí rieky Hnilca. V dokumente z prvej polovice 17. storočia sa spomínajú bane na siderit (Spatberge ako bane Enders, Schos, Stunermatz v roku 1629)  alebo aj bane Hübelchen tiež v tej lokalite. V železorudnom území Biengarten, Büdöskút, Roszing, Haseln, Altenberg, Spreng, Gugl, Langenberg a iné sa už na začiatku 17. storočia nachádzalo množstvo bohatých baní na železnú rudu a ešte aj v roku 1725 tam mal Andrej Remenyik viac ako 46 a Andrej Lux 14 banských podielov, ktoré poskytli viac miliónov ton železnej rudy. Toto ložiskové územie pokračuje ďalej aj pod  Steinberg, Scharfenberg, Fabriciusscheuer, Steinseifen, Teschengrund ako aj Langenberg a Wolsberg, v ktorých oblastiach tiež v 17. a 18. storočí existovali bohaté bane na železnú rudu.
2. Ložiská železných rúd v regióne Höhe, sú tiež dávno známe. V ich bezprostrednej blízkosti tam v 15. a 16. storočí stáli tri pece. Koncom 17. storočia a v prvej polovici 18. storočia mala tam rodina Remeniková štyri banské polia a v roku 1701 Juraj Stark tam pracoval na veľkých otvárkach (grosse Kűmz).
3. V pradávnej dobe v Gründli, presnejšie v oblasti Birkeln a Hopfgarten, ako aj smerom na Rück a Stempelscheuer, otvorili bohaté ložisko železnej rudy, ktoré v 17. a 18. storočí natoľko vyťažili, že na začiatku 19. storočia v tejto lokalite už sotva existovala nejaká baňa.
4. Ložiská železných rúd, v regióne Graetchen, začali dobývať okolo roku 1718. Ďalšie výskyty sú ešte pri Schwarzenbergu, Čuntave a Neuvegu.

Spracovávanie železnej rudy sa cez zimné obdobie, pre zamrznuté hámre a pece, čiastočne nekonalo, robotníci pracovali sezónne. Údržbárske práce v baniach a otvárku ložísk však vykonávali stáli banskí robotníci. Viacerí majitelia baní, ktorí neovládali železiarske remeslo a zaoberali sa iba obchodovaním s vyťaženou surovinou, existovali ešte aj v prvej polovici 19. storočia.

Keďže v roku 1830, knieža Coburg Gotha, na základe Koháryho práce, a od roku 1840 aj gróf Juraj Andrássy, v území mesta Dobšiná, nadobudli ešte zostávajúce železorudné bane a o ložisko železných rúd v Biengartene sa doslova delili, ostalo v meste iba málo iných majiteľov baní.  

Bane na medenú rudu v Dobšinej boli známe už v najstaršej dobe. Už v roku 1466 plešivecký Juraj Bebek prenasledoval a vykorisťoval baníkov, ktorí pracovali v baniach na medenú rudu vo vlastníctve Ilony Štítnickej. V roku 1845 zasa zabral medené bane na Zembergu, ktoré, so súhlasom štítnického Jána Bebeka, dobývali spišskonovoveský obyvateľ Andresmal a dobšinský obyvateľ Mikuláš Czemmerman. Násilnícky Juraj Bebek tým spôsobil škodu vo výške 500 zlatých forintov.

Keď toho istého roku, navštívili okolie mesta, majster budínskej kapituly Laurinec Temesvári a vyslanec kráľovskej kúrie Michal Miklai, zistili veľa činných, ale aj opustených, baní na medenú  rudu severne a severozápadne od mesta. Už iba táto skutočnosť, ale aj spomínaná škoda, dokazujú, že v 14. a 15. storočí, tu boli rozvinuté bane na medenú rudu, kde táto rudná surovina obsahovala aj určité množstvo striebra, ktoré tiež ťažili.       

Toto baníctvo, v 16., 17. a 18. storočí, dosahovalo svoj vrchol, koncom 18. storočia začalo upadať a v priebehu 19. storočia skoro úplne skončilo. Dobývacie práce  boli vykonávané v baniach na Schwartzenbergu a Gapli, bane veľkého rozsahu boli na Silberzechu, medené bane na Buchwalde, gelehni Grund, Čuntave, medené bane Gedenitsch a Niklhanesghrund; mesto Dobšiná malo bane na striebornú a medenú rudu na Winzogu, veľa baní na medenú rudu bolo na Flosze a Titersgrunde; veľa medenej rudy ťažili ešte aj v 18. storočí v baniach oblasti Stempelscheuer, Grűnd, Stopfgarten, Helchen, Ebend, Birkeln a Kaebl. Na obidvoch svahoch horského chrbta Gugl – Eberberg bolo tiež dobývané ložisko medených a strieborných rúd.

V regióne spodný a horný Haseln, boli tiež staré medené bane, v ktorých skoro nepretržite ťažili v období rokov 1674 – 1759. Na oboch úbočiach vrcholu Gugl, medzi existujúcimi baňami na železnú rudu, boli tiež dávno známe medenorudné bane, činné v 17. a 18. storočí.

Od najstarších čias, lokalitami medených sa strieborných baní, boli Biengarten, Massörter, Spreng a Ederberg, teraz, koncom 19. storočia, však existujú iba dve pomerne rozsiahle, povrchové dobývky železnej rudy. V dobách pred 17. storočím, boli veľmi známe medené a strieborné bane na Zembergu.

Veľmi staré, boli medené bane Hirschkohlung a Krebsseufen, kde v 17. storočí, mimo ortute, ťažili aj medené rudy.

Oblasť Neuweg, bola známe výskytom rudných žíl; od 17. storočia, do začiatku 19. storočia, tu z dobšinskej strany, vo viacerých baniach a šachtách, ťažila rodina Szontágh a zo strany Vlachova starou štôlňou Mikova. Najznámejšou v tejto oblasti bola baňa Himmelskron pod Neuwegom, otvorená v roku 1763. Veľký rozsah, tohto diela a výnosnosť ťažby, dokazuje aj to, že cena 1/20. účastiny bola v roku 1768  4 000 forintov a v roku  1773 3 000 forintov.

Veľmi starého dáta, boli aj strieborné a medené bane v regióne Peckenberg, Tränken a Birkeln.

Dobývanie ortuti a rumelky na okolí bolo,  v zmysle údajov z banských kníh, rozvinuté v období pred 17. storočím a existovalo ešte aj na začiatku 18. storočia, ale v roku 1775, skoro úplne zaniklo. Bane, v ktorých dobývali rumelku, boli v 17. storočí v oblasti Krebsseufen a Zinopelkamm a v 19. storočí ešte vykonávali prieskumné práce výskytu rumelky na Čuntave, ktoré však skončili bezvýsledne.

V roku 1775, viedenská dvorná komora, zaradila ortuť medzi vyhradené nerasty a v roku 1776 nariadila, že vyťaženú ortuť je nutné odovzdávať do Smolníka, kde v roku1778 bola zamieňaná za stanovenú cenu 36 denárov za funt. Zároveň zakázala ďalšie vydávanie oprávnení na ťažbu ortuti, čo samozrejme spôsobilo aj útlm tohto baníctva.

Rumelku, ktorá sa vyskytuje iba v malých množstvách a ako farbivo je drahšia ako ortuť, bolo možné ťažiť, predávať a kupovať iba tak, že vyťažené a predávané množstvo, podliehalo zahláseniu a zápisu do evidenčnej knihy banského majstra.

Geologické a ložiskové pomery dobšinského banského regiónu

Horská oblasť Tresníka a Čuntavy, západne od Dobšinej, ktorá je pramennou oblasťou Dobšinského potoka, budujú charakteristicky vyvinuté žuly a ruly. Dobšinská  rula sa vyskytuje v mnohých variantoch a to ako úplne bridličnatá, steblovitá rula, až po celkom masívnu rulu. Sľuda, ktorú obsahuje má spravidla svetlosivú farbu, živce bielu, zriedka červenkavú a často tvoria také veľké zrná, že ich veľmi ľahko odlíšiť od sivého kremeňa a dávajú takto hornine porfyrický vzhľad.

V severnej časti územia, tvorenom rulami, ubúda obsah živcov a sľudy, čím sa hornina mení až na kremité bridlice. Zo severnej strany, sa k rulovému masívu pripája svetlo modrosivý masívny vápenec, pričom tieto dve horniny iba na niektorých miestach oddeľuje tenká vrstva tmavomodrej ílovitej bridlice, v ktorej razili prieskumné práce na výskyt sírnikov železa. Vek tohoto vápenca sa považuje lias a v pohorí budovanom rulami, vytvára sotva šesť metrov širokú dolinu Hnilca, obklopenú strmými bralnými stenami, dlhú asi 15 km smerom na východ, kde je náhle vystriedaný veľkým masívom ílovitých bridlíc. Fosílie sa vo vápenci nevyskytujú, je však prestúpený dutinami a jaskyňami, miestami vyplnenými bielou a žltou hlinou, štrkom a zeminou s diatomitmi.

V miestach, kde sa dolina Hnilca rozširuje asi na 1 km, vystupujú hrubozrnné zlepence vo forme početných veľkých hniezd, tvorený vápencovými okruhliakmi, vápnitou opukou a úlomkami kremeňa.    

Vo vedľajšom malom údolí, pri Ostrej skale, sa v zlepencoch vyskytujú vrstvy vápnitej opuky, miestami prestúpené  vložkami uhlia a výskytmi skamenelín.

Pri východnom ohraničení oblasti výskytu ruly, dochádza v ich zložení k postupnému ubúdaniu živcov a kremeňa, čím hornina mení svoj charakter na sľudnaté bridlice a mastencovo sľudnaté bridlice, ktoré sa v minulom storočí, osvedčili ako žiaruvzdorná surovina a bola dopravovaná až do 100 – 150 km vzdialeností a využívaná ako  výmurovka vysokých pecí.

Na skoro vodorovne uložené vrstvy  týchto mastencovo sľudnatých bridlíc, nasadajú tenko bridličnaté tmavo sivé ílovité bridlice, ktoré sa  v minulom storočí používali ako pokrývačský materiál.

Ešte ďalej, východným smerom, sa nachádza oblasť, tvorená ílovitými bridlicami, ktoré preráža diorit (zelený kameň),  a serpentinit.

Ílovité bridlice majú rôzne zafarbenia, žĺtosivé, červenkavo-zelenkavé, modrasté, až celkom tmavo modrosivé; miestami obsahujú prímes viac alebo menej chloritu a mastenca, čím sa podobajú chloritickým a mastencovým bridliciam.

Diorit (v Dobšinej nazývaný ako zelený kameň) vystupuje severne od mesta na horskom hrebeni, presnejšie na južných svahoch kopcov Langenberg, Gugl a Ebersberg, na rozlohe asi 3,5 km v západo východnom smere a šírke jedného kilometra. Na územie, tvorené dioritom, naväzujú kryštalické a ílovité bridlice.

Horstvo, južne od dobšinského údolia, budujú mastencové bridlice. Na severných svahoch tohto horstva, sa vyskytuje nápadné, veľké nahromadenie masívnej vápnitej hmoty hnedej farby, vystupujúcej pod Pfares-Büschel, ktorej veľké hranaté úlomky stmeľuje červená hmota, obsahujúca pomerne veľa železa a kde v neúplne vyplnených trhlinách, sa nachádzajú kryštály kalcitu.      

V severnej a južnej horskej obrube, sú na mastencových bridliciach, uložené dierkované nahromadeniny dolomitov, ktoré v Dobšinej nazývajú ako vápnité tufy alebo Bummelstein. Tieto predstavujú ľahko obrábateľný stavebný kameň, využívaný domácim obyvateľstvom.

Výchozy, serpentinitov v okolí, sa vyskytujú na dvoch miestach. Jeden, z výskytov, sa nachádza  v bezprostrednej blízkosti mesta, na dvoch menších horských výbežkoch v oblasti Birkeln a Kälbel. Územie, budované serpentinitmi, na severnej strane naväzuje na diority a má rozlohu okolo 70 000 m².  Druhý výskyt, sa nachádza v severnom horskom reťazci západne od mesta, vo vápencoch liasu, jeho rozloha je však iba okolo 1 000 m².  

Veľmi typickým pre územie Dobšinej je výskyt sideritu FeCO₃. Kvalitný siderit sa nachádza na viacerých lokalitách, kde tvorí telesá a hniezda rôznych tvarov, ktorých hrúbka dosahuje až 30 m. Smerom k povrchu je siderit spravidla zmenený na limonit, ktorý zakrýva tenká vrstva humusu alebo pieskovca. Vyskytujú sa aj vápence, impregnované sideritom a limonitom (domáce pomenovanie „quader“), ktoré, pre veľmi nízky obsah železa, bolo potrebné vytriediť.

V Dobšinej boli predmetom ťažby tri veľké sideritové telesá, ktoré sú uložené na južnom úbočí Langenbergu, ale nie sú na seba vzájomne naviazané: rudné teleso Altenberg, Biengarten-Mässörter a Gugl. V ich nadloží, sa miestami vyskytuje tetraedrit, v podloží kobaltovo-niklové rudy. Siderit je čistý, zriedka sa v ňom vyskytuje pyrit, častejšie uhličitany mangánu a stopy titanu. V telesách  sideritu, sa v menšom, či väčšom množstve, vyskytuje ankerit. Siderit sa pri povrchu mení na limonit s obsahom železa 39 – 44%, ktorý sa ťaží povrchovým spôsobom.

Rudné teleso Altenberg má v smere V-Z dĺžku okolo 640 m, jeho najväčšia šírka dosahuje 250 m a hrúbka sa pohybuje v rozmedzí 8-24 m. V 70. rokoch minulého storočia bolo tu stanovených 15 miliónov m³ vyťažiteľných zásob.  Rudné teleso Biengarten-Mässörter má v smere V-Z dĺžku 410 m, šírku 250 m a zásoby 29 mil. m³, menšie rudné teleso Gugl má zásoby 5 mil. m³ .

V niektorých výbežkoch horstva, tvoreného dioritom a to v regióne Jeruzalemberg a Wűrzel, vystupujú pomerne hrubé vrstvy modrastého vápenca s výskytom fosílií ľalioviek. Na vápence nasadajú tmavomodré ílovité bridlice s drobnými lístočkami sľudy a v nich sa, okrem ľalioviek, vyskytujú aj lastúrniky.

V blízkosti rudných telies je hornina silne impregnovaná arzénom a pyritom, prechádza skôr na bridličnatú a následkom trenia, vytvára zrkadliace sa šmykové plochy. Tieto plochy, ktoré v Dobšinej nazývajú „spiegelklűftig“ sú charakteristickým doprovodom výskytu kobaltovo-niklových rúd a občas vypĺňajú aj žily.

Severne od Dobšinej, od hranice územia tvoreného rulami, vo vzdialenosti 1 km, vystupuje teleso barytu,  ktoré obsahuje zvetralý dolomit s rumelkou. Ložisko bolo v minulosti otvorené ho hĺbky 40 m a neskôr opustené.

Ložiská sideritu a tetraedritu sa vyskytujú aj v horstve tvorenom ílovitými bridlicami južne od Dobšinej, kde sú uložené vo východo západnom smere so sklonom k juhu. Hrúbka ložiska sideritu dosahuje 2 m a žily často obsahujú kvalitný tetraedrit.

Tetraedrit, ktorý často obsahuje 0,5 – 2 % ortuti, sprevádza siderit, kalcit a kremeň. Jeho ťažbu v Dobšinej vykonávali v baniach Tiefes Gründl, Schellfahr-Susanna a Zemberg. Prvé dve menované bane sú otvorené v mastencových bridliciach, miestami v ktorých vystupujú veľmi bohaté rudy striebra, keďže jeho množstvo dosahovalo až 52 lat (pozn.: stará jednotka množstva, 1 lat = 17,5 g) pri množstve medi 26 font (pozn.:  fot – funt stará jednotka hmotnosti 0,56 kg). Žilnú výplň tvorí siderit a kremeň.

Výskyt tetraedritu je na Zembergu je v dioriitoch pod vystupujúcimi železnými rudami. Tetredrit miestami obsahoval 6 % niklu, 24 % medi a výnosnosť striebra bola 7 – 12 lat. Smerom do hĺbky tetraedritu ubúda a ruda obsahuje viac kobaltu a niklu. Vystupuje v hornej časti ložiska pod sideritovým zrudnením spolu so sideritom, ankeritom a kalcitom, často sa vyskytuje aj pyrit.

Dobývali sa aj antimonitové rudy, ktoré sprevádzajú strieborné a tetraedritové rudy, ale neúspešne. Rudné žily o hrúbke 1 – 1,22 m ťažili v bani Péter-Pál neďaleko od baní na tetraedrity.

Rudné žily, obsahujúce nikel a kobalt, vystupujú v území Dobšinej, v zrnitých dioritoch. Vyskytujú sa až do úrovne spodku mestskej Dedičnej štôlne.

                Rudy kobaltu a niklu boli známe už v prvej polovici 18. storočia, ale neboli žiadané, pretože ich prítomnosť v surovine veľmi sťažovala úpravárenský proces medených, strieborných a tetraedritových rúd.

                Rozloha dioritovej polohy, v ktorej sa vyskytujú žily kobalt-niklových rúd, je 3-5 km dĺžky a premenlivej šírky v rozmedzí 200-1200 m.

                Niektoré časti žíl nesledujú obvyklý smer a sklon, často sa rozvetvujú a sú nepravidelné. Výplň žíl  tvorí spravidla ankerit, kalcit a siderit, sprevádzajú ich černasté lesklé bridličnaté horniny. Rudy kobaltu a niklu vystupujú v šošovkách, hniezdach a tvoria aj predĺžené tvary o dĺžke 2,5 m a premenlivej šírke okolo jedného metra.

                Podľa mestského banského riaditeľa C. Kaufmanna, sa zemberských baniach vyskytovali rudy o obsahu 13,42 % Ni a 8,58 % Co, ale aj s obsahom 17 % Ni a iba 5 % obsahom Co. Ročná daň za tieto bane predstavovala v rokoch 1854-1862 ... 810-4 518 forintov; v období rokov 1866-1878 sa pohybovala v rozmedzí 5 181-18 403 forintov. Tieto údaje dosvedčujú, aké významné bolo v tejto dobe baníctvo Ni-Co rúd. Cena, surovej kobaltovo-niklovej rudy za metrák, sa podľa rôzneho obsahu kovov, v období rokov 1780-1790 bola 11-63 forintov, okolo roku 1827 ... 24 forintov a v období 1835-1875 ... 15-97 forintov a v roku 1879 ... 33 forintov za metrák.

Vysvetlivky:

1. Pozdĺžny profil
2. Štôlňa Ezechiel
3. Sideritová žila
4. Mestská Dedičná štôlňa, 484 m n. m., terajšia dĺžka 1850 m
5. Lesklé bridlice s ložiskami sideritu
6. Kremitý diorit s kobaltovými a niklovými žilami
7. I. II. III.   Staré baníctvo kobaltovo-niklových rúd

1. Maxmilián štôlňa (Miksa)
2. Štôlňa Gotthard
3. Štolňa Jóremény

Samuel Husz – znalec baníctva kobaltovo-niklových rúd, ktoré v súčasnosti (pozn.: vzťahuje sa na začiatok 20. stor.) je v úpadku, zaraďuje výskyty týchto rúd na území mesta, do troch skupín:

Do prvej skupiny zaraďuje ložiská, ktorých generálny smer je V – Z, sklon k juhu a na severnej hranici vystupujú buď bezprostredne medzi ílovitými bridlicami a zeleným kameňom na podložných bridliciach, alebo neďaleko  od nej v diorite, resp. zelenom kameni. U tohto typu ložísk, je známa jedna hlavná žila, ktorú s veľkým výnosom dobývali v baniach na Zembergu a štôlňa Mária. Tu sa rudy kobaltu a niklu spravidla vyskytujú v sprievode kalcitu a ankeritu, menej sa nachádza siderit a kremeň. Ruda vystupuje aj vtrúsene v hornine, ale tvorí aj súvislú žilnú výplň prevažne v okolitom masívnom diorite s lesklými šmykovými plochami, v množstve od niekoľkých gramov až po šošovky o hmotnosti až 35 metrákov. V niektorých prípadoch, dva metre hrubá žila vykliňuje až tak, že jej existenciu dosvedčuje iba tenká ílová žilka.  Stenčovanie a rozvetvovanie sa rudných žíl nie je zriedkavé a sú prípady, keď jednotlivé odžilky sa od seba vzďaľujú až na vzdialenosť 40 m, ale opäť sa spájajú. Výchoz žíl spravidla tvorí limonit, hlbšie nasleduje tetraedrit a iba vo vzdialenosti 80-100 m do hĺbky sú uložené Ni-Co rudy.  Vo viacerých prípadoch, hlavné žily sprevádzajú rovnobežné žily, obsahujúce čistý arzenopyrit.

Do druhej skupiny sú zaradené žily, ktoré vystupujú na južnej hranici výskytu dioritu a ílovitých bridlíc, alebo neďaleko od nej, majú generálny sklon 45⁰ k severu. Jedna z týchto žíl obsahovala najmä niklovú rudu, ktorú ťažili v baniach Hilfe Gottes a Josef-Goldschmidsländel. Tu rudy netvoria tak často šošovkovité a guľaté telesá, ale žilnú výplň trhlín. Hrúbka severnej žily dosahuje najviac 8 m a rudy niklu sprevádza kalcit a siderit.    

Do tretej skupiny patria ložiská niklu a kobaltu, ktoré vystupujú v oblasti malého Altenbergu a Biengartenu, kde sa nachádzajú bane Boromei, Michaeli, Caroli, Augusta a Amália. Tu sa, pod sideritovou formáciou, vyskytuje ložisko kobaltovo-niklových rúd, ktorého pravidelný smer ani sklon, nemožno určiť. Jedna z jeho častí je uložená vodorovne, iná náhle prechádza do zvislej polohy, či sleduje úložné parametre sideritového telesa, uloženého na ložisko Ni-Co rúd. Najväčšia hrúbka zrudnenia je 2 m; v žilnej výplni je prítomný kalcit a kremeň. V miestach,  kde zelenokameň a siderit nie je oddelený od vrstiev bridlíc, sideritová formácia obsahuje väčšie množstvá kobaltovej rudy, ktoré boli predmetom povrchovej ťažby.

Prosperujúce baníctvo Ni-Co rúd v minulom storočí, je v súčasnosti v úpadku. Príčinou nie je ani tak vyčerpanie rudných zásob, ale znižovanie ceny kobaltovo-niklových rúd, spôsobené objavom nových, bohatých ložísk. Moderná technika tejto doby, si však vyžadovala veľké množstvo predovšetkým niklu a tak sa začali objavovať aj snahy o znovu otvorenie opustených baní. O dobšinský ťažobný región prejavila záujem skupina nemeckých finančníkov, ktorá plánuje realizovať znovu otvorenie vhodných baní a tak možno iba dúfať, že v 20. storočí bude úspešne obnovená ťažba týchto surovín.

O vysoko ziskovom dobývaní kobaltovo-niklových rúd v minulosti, svedčia aj nasledovné údaje:

         Spracoval Mikuláš Rozložník, Košice 8/2022