DOBŠINÁ od Dobšinčana

Jozef Mikulík (Mikulik József) sa narodil  24.1. 1852 (v niektorých podkladoch sa udáva aj 26. 1) v Dobšinej chudobnej baníckej rodine. Je to mimoriadne úspešný dobšinský rodák – historik a právnik.

Skôr ako uvedieme ďalšie údaje o jeho krátkej, ale výnimočne významnej a plodnej životnej cesty, považujeme za potrebné  zmieniť sa o správnosti  pravopisu jeho priezviska. Mikulík totiž vo svojom rukopise, ale aj vo všetkých prácach vydaných tlačou, si píše meno s krátkym „i“. Správne hodnotenie ale ponechávame na historikov a jazykovedcov a v ďalšom použijeme variantu s dlhým „í“.

                                                          Rukopis Jozefa Mikulíka

Základné školské vzdelanie získal v rodnom meste. Po jeho ukončení pokračoval v štúdiách na Evanjelickom  gymnáziu v Rožňave. Tu pod vedením profesora Karola Kramárčika, ako uznávaného odborníka v Uhorsku, sa venoval najmä štúdiu jazykov a histórii. V štúdiu bol veľmi nadaný, a to i napriek tomu, že štipendium od mesta nedostal. Po absolvovaní gymnázia pokračoval v štúdiu práva na Evanjelickom kolégiu v Prešove, pod vedením štítnického rodáka a v celom Uhorsku uznávaného profesora Andreja Vandráka. Bol vynikajúcim a usilovným žiakom, ale na jeho telesný stav nepriaznivo vplývala skutočnosť, že na zabezpečenie živobytia bol nútený zarábať si  tak, že poskytoval poradenské služby a mimoriadne hodiny výučby. Na upevňovanie jeho zdravotného stavu mu tak neostával čas a vyčerpávajúca práca pri nepravidelnom stravovaní škodila jeho organizmu až tak, že nepriaznivým účinkom odolával iba s ťažkosťami.  

Po ukončení štúdia a nadobudnutí právnického diplomu, sa vrátil do rodného mesta, kde okrem iného viedol aj  archív mesta a bol zvolený za mestského radcu. Je nesporné, že Mikulík silne vnímal „historické ovzdušie“ svojho  rodného mesta a náboženské protestantské tradície. Mestský archív, ktorý už od dôb Bélu IV. chránil pôvodné dokumenty bol predovšetkým predmetom jeho záujmu. Perfektne ovládal nemčinu, latinčinu a maďarčinu, čo neskôr využil  pri štúdiu archívnych dokumentov o histórii miest Dobšinej a Rožňavy.

V roku 1879 sa oženil z Gizelou Bretzovou (Gizella Bretz), dcérou lesného majstra z obce Jovice pri Rožňave, s ktorou žil v šťastnom rodinnom kruhu.

V roku 1880 sa uchádzal o funkciu mešťanostu, ale voľby prehral o jediný hlas. Zranený touto skutočnosťou sa v roku 1881 odsťahoval do Rožňavy, kde prijal  funkciu stáleho zástupcu advokátskej kancelárie Dr. Sándora Markó.

O tom, čo bolo príčinou jeho smerovania a ojedinelého vzťahu k histórii, možno dnes iba uvažovať. Bola to iba náhoda, alebo to čiastočne spôsobili historické udalosti a spomienky z miest kde žil, teda z Dobšinej, Prešova a Rožňavy. Z jeho učiteľov by na túto skutočnosť mohol mať vplyv predovšetkým Karol Kramarčík (Kramarcsik Károly), ktorý v tejto dobe bol najvýznamnejším učiteľom rožňavského gymnázia, alebo Ondrej Vandrák (Vandrák András) či Tomáš Vécsey (Vécsey Tamás) z Prešova. Dokázal si zabezpečiť všetky  predpoklady v záujme poznávania histórie – znalosť jazykov, dôslednú orientáciu v pomocných vedách, ale predovšetkým bola to jeho vlastná usilovnosť, ktorá sa nemalou mierou podieľala na jeho dosiahnutých úspechoch. Naučil sa všetko, čo mu prinášalo výsledok,  zbieral ľudové porekadlá z okolia Dobšinej, písal pre noviny Budapesti Hírlap a do iných regionálnych časopisov a novín. Ako spisovateľ svoje práce podpisoval ako menom Sáska Márton (Martin Šáška).

Jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, ale tým, že svojou usilovnosťou a výnimočným citom pre históriu objasnil bohaté historické dokumenty, sa tieto stali významnými pre celú krajinu.

Prvou jeho uverejnenou prácou bol monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878 ("Dobschau und die Dobschauer Eishőhle. Eine monographische Skizze").   

Rokom 1880 sa začína obdobie rozsiahlejších autorových aktivít. Časopis Történelmi Tár uverejnil  ďalšiu jeho prácu o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej ("A bánya és vasipar története Dobsinán"), ktorá bola neskôr vydaná aj knižne. Táto práca je vo vtedajšej literatúre doslova ozajstným prelomom a jednoznačne preukázala jeho vedecké schopnosti. Bola spracovaná na základe pôvodných dokumentov dobšinského archívu, nájomných kníh, zápisníc mestskej rady a banského súdu súdnych rozhodnutí, matriky a ďalších dôveryhodných podkladov.  Štruktúra a rozdelenie práce dokazuje, že autor bezpochyby detailne ovládol všetky poznatky. V prvej časti autor podáva históriu baníctva a hutníctva, ďalej dejiny dobývania jednotlivých nerastných surovín ako sú železná ruda, meď, striebro, ortuť, kamenné uhlie, kobalt, nikel, mlynský kameň a priemyselné spracovanie surovín.  Druhá časť je venovaná dejinám banského práva a jeho orgánom. Prílohu publikácie predstavujú najdôležitejšie dokumenty. Úspech tejto práce nielenže podnietil autora k spracovávanie ďalších prác, ale znamenal  aj úctu odbornej verejnosti  a záujemcov v celej krajine.

Nasledujúcim jeho dielom bolo spracovanie dejín gemerského evanjelického seniorátu ("Gömöri ág. hit. evang. esperesség története“) na základe bohatého archívneho materiálu štítnického seniorátneho archívu. V tejto práci sa prejavila ďalšia oblasť jeho záujmu ako aj tá skutočnosť, že aj vo sfére teológie, kultúry, dejín cirkví  a ich činností mal široký prehľad.  

Po detailnom preštudovaní všetkých podkladov začal spracovávať dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta ("Magyar Kisvárosi élet 1526-1715“), s obrázkami a reprodukciami napísal a vydal Jozef Mikulík). Túto prácu odborná tlač, rovnako ako aj verejnosť, prijala s veľkým nadšením. Práca, v 14. kapitolách, úvode, závere a prílohe, objasňuje dejiny málo poznaného obdobia histórie a život v rušných udalostiach 16. a 17. storočia. Práca má 14 kapitol, úvod, záver a prílohy. V postate zahrňuje a podrobne opisuje všetky oblasti života malého mesta,  počnúc zemepisnou polohou, opisom prírodných pomerov, ďalej charakteristiku obyvateľstva, údaje o jeho aktivitách, národnostné a právne pomery. Zaujímavou je časť o povolaniach obyvateľstva, významných osobnostiach mesta, vzťahoch k ostrihomského biskupstvu, o organizácii mesta, mestskej rade, starostlivosť o siroty a chudobných, ochrane mesta a polícii, o spravovaní majetku mesta, cirkevnom a školskom živote.  Prílohu práce tvorí 57  pôvodných dokumentov.

Po úspešnom uvedení tejto práce, chcel Mikulík ešte opísať život starej uhorskej šľachty, a tak začal  intenzívne zbierať potrebné podklady. Nie je isté, či ho k tomu nepodnietili aj podobné výskumy baróna Bélu Radvánszkého, ktorý  už v roku 1879 uverejnil veľkú zbierku  dokumentov. Podľa svojho zvyku, vedľa tejto činnosti, napísal aj iné menšie práce, ako životopis Bebekovej Žófie Patócsy, či životopis hornouhorského priemyselníka Štefana Stempela, určené pre pripravované uhorské historické životopisy. Ako najusilovnejší člen rožňavského čitateľského spolku bol však pri čítaní jeho prác už nemocný. Vyčerpávajúca práca podlomila  jeho už od detstva trvajúci zlý zdravotný stav.  Napriek tomu jeho duch pre prácu  nezanikol, nezanedbával ani advokátsku činnosť. Jeho práce uverejnili časopisy Jogtudományi Közlöny a Űgyvédek Lapjai (Právnický vestník a Advokátske listy), ako aj Erdészeti Lapok, kde uverejnil práce o lesnom hospodárstve.

Jeho veľmi nádejná a na výsledky veľmi bohatá cesta, bola v januári roku 1886 náhle prerušená. Okolo nového roka trávil čas u svojho svokra - lesmajstra Bretza v Joviciach. Tu sa dozvedel, že gróf Andrássy Manó sa nachádza v Betliari. Skoro ráno, za treskúcej zimy, sa na saniach vybral na cestu do Betliara, aby sa s grófom dohodol o možnosti bádania v jeho archíve a o ďalšom postupe. S grófom viedol dlhší rozhovor pod holým nebom a potom  sa na saniach vrátil do Jovíc.  Vtedy prechladol a už na druhý deň sa chorý vrátil do Rožňavy. Za desať dní, 14. januára,  ako 34 ročný, neočakávane a rýchlo zomrel na zápal pľúc. Na večnosť tak odišla nielen nádej, usilovnosť, obetavosť a pracovitosť, ale aj historická osobnosť.

Správa o jeho skone zarmútila celú Rožňavu. Mesto, sa s osobnosťou, ktorá mu veľa znamenala, sa s ním dôstojne rozlúčila dňa 16. januára 1886. Jeho vedúci Dr. Sándor Markó preniesol smútočný prejav, rovnako ako aj vtedajší biskup Štefan Czékus. Pochovaný bol na cintoríne v Rožňave.

Náhrobník Jozefa Mikulíka v Rožňave (foto O. Rozložník)

Zoznam prác Jozefa Mikulíka s historickou tematikou v originále

Zoznam prác Jozefa Mikulíka s historickou tematikou

Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa, monografický náčrt, Košice, 1878

Dejiny baníctva a železiarstva v Dobšinej, prvá časť, Történelmi Tár (Historický zborník), Budapešť, 1880

Hrad Muráň a okolie, Pesti Napló, 1880, č. 211

Dejiny baníctva a železiarstva v Dobšinej, druhá časť, Történelmi Tár, (Historický zborník), Budapešť, 1881

Obrázky z tohto starého dobrého života, Eperjesi Lapok (Prešovské listy), 1881, č. 32,33,35,37

Dobšiná a ľudia, Eperjesi Lapok (Prešovské listy),  1881, č. 46-47

Dejiny baníctva a železiarstva v Dobšinej, zvláštne vydanie, Budapešť, Athenaeum, 1881

Ľudové povesti  okolia Dobšinej, Képes Családi Lapok (Obrázkové rodinné listy), 1881

Dodatok k dejinám verejného vzdelávania, Történelmi Tár, (Historický zborník), Budapešť, 1882

Dejiny lesného hospodárstva jedného malomesta, Erdészeti Lapok (Lesnícke listy), 1882, V.

Čistý príjem z lesa a nový lesný zákon, Erdészeti Lapok (Lesnícke listy), 1882

Neresti jedného uhorského mesta v druhej polovici XVI. storočia, prvé vydanie, Történelmi Tár, (Historický zborník), Budapešť, 1883

Pomaďarčenie jedného nemecky zmýšľajúceho mesta v XVII. storočí, Századok (Storočia), Budapešť, 1883

Gróf Gimesi Forgáč Šimon, Gömör-Kishont (Gemer-Malohont), 1883, č. 41, 42

Michal Kalmár, sudca mesta Rožňavy v roku 1644, Gömör-Kishont (Gemer-Malohont), 1883, č. 49, 50

Neresti jedného uhorského mesta v druhej polovici XVI. storočia, druhé a tretie vydanie, Történelmi Tár, (Historický zborník), Budapešť, 1884

Život pohraničnej pevnosti v roku 1573, Történelmi Tár, (Historický zborník), Budapešť, 1884

Hrad Rožňava v tureckom jarme, Gömör-Kishont (Gemer-Malohont), 1884, č. 15 – 19

Peter Andrássy získa Krásnu Hôrku, Rozsnyoi Híradó, (Rožňavský Spravodaj), 1884

Peter Andrássy získa Krásnu Hôrku, Rozsnyó, (Rožňava), 1885, osobitné vydanie, 8

Život uhorského malomesta v XVI – XVII. storočí, Rozsnyó (Rožňava), 1885, 8, 291.1

Dodatky k dejinám povstania v rokoch 1644 – 45, Történelmi Tár, (Historický zborník), Budapešť, 1885

Z čias holdu, Budapešť, Budapesti Hírlap, (Budapeštianske zvesti), 1885, č. 99

Mária Széchy, Budapešť, 1885, Nemzet (Národ)

Účinnosť zákonov a verejné vzdelávanie na konci XVII. storočia, Gömör-Kishont (Gemer-Malohont), 1885, č. 21

Vybrané časti zo zaujímavého kódexu, Gömör-Kishont (Gemer-Malohont), 1885, č. 4, 5, 6

Zúčtovanie mesta Rožňava za rok 1703, Történelmi Tár, (Historický zborník), Budapešť, 1886

Staré účtovné knihy uhorských miest Budapešť, 1886, Századok (Storočia)

V rukopise zostali nasledovné práce:

Dejiny Dobšinej (v nemeckom jazyku)

Dejiny gemerského evanjelického seniorátu 1520 – 1740

Žófia Patóchy – životopis

Alexander Márkí, kráľovňa Mária (kritika)

Údaje o živote šľachty v XVI. – XVII. storočí ( dve polovične spracované kapitoly)

Uhorská zlatá bula

Údaje o živote hornouhorského priemyselníka Štefana Stempela a jeho nespravodlivosť

Lexikón banského práva (do slabiky „Bá“)

V roku  1917, keď od jeho úmrtia uplynulo tridsať rokov, pre tlač a vydanie pripravil pôvodný rukopis J. Mikulíka akademický učiteľ teológie z Bratislavy Sándor Kovács, ktorý sa zachoval v archíve prešovského kolégia. Čistý príjem z vydania ponúkol, vdove po autorovi rukopisu, ktorá v tom čase žila v Dobšinej.

                 Úvodné strany publikácie pôvodného rukopisu J. Mikulíka

Spracoval: Mikuláš Rozložník, september 2021