DOBŠINÁ od Dobšinčana

Skutočnosť, že spomedzi občanov mesta Dobšiná, pochádza mnoho významných osobností svojej doby, je pre každého, kto sa aj iba trocha zaujíma o dejiny mesta, dobre známa.

Jednou z týchto osobností je aj superintendent evanjelickej cirkvi Michal Pákh (superintendent – vyšší protestantský cirkevný hodnostár). Okrem jeho pastoračného pôsobenia bol aj redaktorom vtedajších novín, ktoré pri príležitosti výročia jeho skonu, uverejnili rozsiahlu spomienku na svojho „nezabudnuteľného spolupracovníka“, doplnenú o opis dvoch, pre neho osudových miest – Dobšinej a Rožňavy.

Úvodná strana novín Vasárnapi Újság z roku 1868 a portrét Michala Pákha

Michal Pákh sa narodil 18. októbra 1795 v rodine chudobných mešťanov v Dobšinej. Vyššie vzdelanie získal v Rožňave, Bratislave, Debrecíne a vysokoškolské vzdelanie na ústave protestantskej teológie viedenskej univerzity a to v dobe, protestantskí teológovia mali zákaz navštevovať zahraničné vysoké školy.

Ledva ukončil štúdiá náboženstva a už ako 24 ročný dostal ponuku od evanjelického cirkevného zboru obce Kematen pri Insbrucku v hornom Rakúsku. Tento, vedomostne výborne pripravený a snaživý mladík, prijal túto neveľkú funkciu v snahe zabezpečiť priaznivý rozmach cirkevného života protestantských veriacich, ktorí boli roztrúsení po celom Rakúsku. Keby, ale, nebola zasiahla ruka osudu, tak by tento zanietený muž, odlúčený od domova, ako neznámy a zabudnutý, tu aj zakončil svoju pozemskú cestu.

Na začiatku roka 1821 odcestoval do svojho rodného kraja v Gemerskej župe, aby tu uzavrel manželský zväzok so svojou vyvolenou. Počas spiatočnej cesty sa spolu s manželkou zastavili v Rožňave, kde strávili jeden deň. Stalo sa však, že vtedajší duchovný náhle onemocnel, čo vyvolalo veľký rozruch, pretože nemal kto odslúžiť nedeľnú omšu. Niekto si však spomenul, že v meste je na návšteve mladý kňaz a tak sa na neho obrátili so žiadosťou, či by neodslúžil rannú nedeľnú bohoslužbu. Michal Pákh požiadavke vďačne vyhovel a jeho kázeň zapôsobila na poslucháčov veľmi kladne. Tento deň mal neočakávané následky, pretože za krátku dobu sa uvoľnilo miesto rožňavského duchovného a mladý farár, ktorý tu pred časom bol ako hosť, na ktorého si ešte všetci čerstvo spomínali, sa po výberovom konaní a po jeden a pol ročnom pobyte v hornom Rakúsku, v lete 1822, presťahoval do Rožňavy ako duchovný, v podstate zvolený verejnou spoločenskou mienkou.

Pohľad na historické námestie v Rožňave (kreslil Gustáv Zombory)

V Rožňave, kde pre vtedajšie pomery, bolo potrebné hlásať slovo Božie v troch jazykoch (maďarský, nemecký, slovenský), Michal Pákh, ako zodpovedný a všeobecne uznávaný človek, pôsobil ďalších 12 rokov. Jeho pôsobenie, ale značne ovplyvňovali neustále sa meniaca situácia, či nepokojné udalosti spôsobené šírením sa cholery, ale aj napriek tomu svoje poslanie vykonával s pochopením a plnou zodpovednosťou. Jeho kázne v maďarskom jazyku vynikali nielen pre svoju bohatú náplň, ale aj podaním, ktoré prispôsoboval úrovni poslucháčov. Zvesť, o jeho rečníckom talente, sa rýchlo rozšírila aj do odľahlejších farností. V roku 1830, za veľmi výhodných podmienok mu ponúkli miesto duchovného evanjelickej cirkvi v meste Szarvas ležiaceho vo Veľkej dunajskej kotline vtedajšieho Maďarska. Osobitná delegácia rožňavského konventu, ho však oslovila s tým, že nemienia prísť Na jar roku 1834 ho, vážená evanjelická obec sídla 16. spišských miest, povolala za farára. Tak sa Michal Pákh, teraz už s početnou rodinou, presťahoval z Gemera, ktorý sa vyznačoval miernou klímou, do Spišskej Novej Vsi v romantickom Spiši. S ťažkým srdcom sa lúčil s rožňavskými obyvateľmi, ktorí ho odprevádzali až za hranice mesta. V meste jeho nového pôsobiska ho privítala osobitná delegácia veľkolepým slávnostným obradom a veľkými nádejami do budúcnosti. V nádeji sa nesklamali, pretože od kedy sa Michal Pákh stal príslušníkom tamojšieho cirkevného kruhu, vniesol do života vtedajšej cirkvi novú energiu. Chrám Boží, sa nielen v nedeľu, ale aj cez týždeň, zapĺňal zhromaždenými veriacimi, ktorí si jeho bezchybné kázne, čím ďalej, tým viac, obľúbili. Jeho zriedkavé a neobyčajné rečnícke schopnosti, si cirkevná spoločnosť, vysoko cenila. Viaceré, jeho slávnostné a sviatočné kázne v maďarskom a nemeckom jazyku, boli vydané tlačou, ale vedľa toho si aj viacerí veriaci vyžiadali jeho náboženské rozpravy, ktoré si prepisovali a tak rozmnožovali.

Poznanie, že Michal Pákh má vynikajúce schopnosti a zanietenie, neostalo iba v kruhu tamojších veriacich, ale preniklo až do širokého okolia. V roku 1841 sa konal v Rožňave snem cirkevných okrskov dištriktu Tisy, kde ho zvolili za zapisovateľa dištriktu. Od tej doby, jeho kariérny rast v najvyšších protestantských cirkevných orgánoch, nadobudol stúpajúcu tendenciu. Hneď v roku 1842 ho seniorát spišských miest zvolil za prodekana, v roku 1847 sa stal dekanom a v roku 1848, na zhromaždení cirkevného dištriktu v Prešove, ho väčšinou hlasov zvolili za superintendenta a ešte toho istého roku sa, spolu s ďalšími tromi superintendentmi, zúčastnil zasadania generálneho konventu v Budapešti.

Za krátku dobu, však, nastali búrlivé časy, keď sa svetská vrchnosť neustále striedala pri moci a aj postavenie cirkevných vedúcich hodnostárov sa zhoršovalo. Nepokojná situácia postihla nielen mocných, ale aj slabých. V roku 1850, štyroch evanjelických superintendentov, medzi nimi aj Michala Pákha, zbavili úradu. Pákha odsúdili a trest si odpykával za prísneho stráženia. Po opustení väznice v roku 1854, ešte stále nesmel znovu nastúpiť do funkcie duchovného v spišskonovoveskej cirkvi. To, že nakoľko ho jeho veriaci zbožňovali a za ním túžili, dokazuje skutočnosť, že až do doby, kým na základe vládneho povolenia, mohol znovu nastúpiť na miesto duchovného, mu do posledného haliera uhradili celý jeho farársky plat.

V roku 1856, keďže to už súhlas vrchnosti umožnil, si ho evanjelická obec v Rimavskej Sobote, zvolila za farára. Nepríjemné minulé udalosti však zanechali nežiaduce následky na jeho zdraví až do takej miery, že ako by predčasne ostarel. Horlivosť a nadšenie, panujúce vo vtedajšom cirkevnom zbore, mu pomohla, aspoň z časti navrátiť pôvodné oduševnenie. Za krátky čas potom, v roku 1857, sa v evanjelickom cirkevnom zbore v Nyiregyházi (Maďarsko), ktorý vtedy v rámci krajiny patril k najváženejším, uvoľnilo miesto farára, na ktoré vybrali Michala Pákha. Túto ponuku prijal s dojatím, a už bol skoro na odchode na nové pôsobisko, keď ho v Rimavskej Sobote zastihlo pozvanie nastúpiť na miesto farára do rodnej Dobšinej. Nástupné podmienky tu boli síce o niečo horšie ako mu ponúkli v Nyiregyházi, ale zvíťazila túžba po domove. Urýchlene sa teda cirkevnému spoločenstvu v Nyiregyházi ospravedlnil a svoj predchádzajúci súhlas odvolal. Jeho predstavitelia, i keď neradi, mu nakoniec vyhoveli.

Na jar, v roku 1857, sa teda Michal Pákh presťahoval z Rimavskej Soboty do Dobšinej – vrátil sa do svojho rodiska. V mesta nastala veľká radosť z toho, že sa „syn mesta“ vrátil a jeho prijatie, sa zmenilo na slávnosť. Sotva, však v kruhu veriacich zotrval sedem mesiacov, keď ho postihla mŕtvica, následkom ktorej sa stal navždy ležiacim pacientom. Celá ľavá strana tela mu ochrnula, rovnako ako aj jazyk. Jeho bývala výrečnosť sa navždy stratila a zmenila sa iba na jednotlivé neúpné zvuky. V takomto neutešenom, bolestivom stave, tento, predtým zocelený muž, prežíval v škole pre postihnutých, viacej ako rok. Dňa 24. decembra roku 1858, vo veku 63 rokov, dospel jeho pozemský život ku svojmu koncu. Množstvo veriacich na jeho pohrebe a slávnostný charakter jeho obradu, boli dôkazom jeho obľúbenosti obyvateľmi mesta.

Článok o živote Michala Pákha, redakcia novín doplnila opisom dvoch miest, ktoré v jeho živote zohrali nemalú úlohu – bola to Dobšiná a Rožňava.

Nákres navrhovaného evanjelického kostola v Dobšinej

V texte o Dobšinej, sa ale nachádza pomerne málo známa zmienka o projekte nového evanjelického kostola. Podrobnosti, kedy by mal byť postavený, ako i ďalšie údaje, nie sú uverejnené, udáva iba meno autora, niektoré údaje o navrhovanom objekte, ako aj úvahu o dôležitosti a prednosti stavieb pre školské účely a kostolov.

Autorom projektu je staviteľ – projektant – architekt Karol Benko (Benkó Károly). Narodil sa 4. novembra 1837 v meste Nagyszentmiklós (dnes Sậnnicolau Mare v Rumunsku). Zomrel v Rákospalote (Maďarsko) dňa 24. augusta 1893. Okrem iného vypracoval projekty synagogy v Győri (Maďarsko), evanjelického kolégia v Prešove, reformátorského kostola v meste Fót (Maďarsko). Od roku 1883 bol učiteľom na priemyselnej škole a v roku 1870 bol jedným zo zakladateľov cementárne v Nyergesújfalu v Maďarsku.

Navrhovaný nový kostol na hlavnom námestí je projektovaný pre 5 000 osôb s celkovým nákladom 200.000 forintov. Ak by ho postavili, bude nielen ozajstnou ozdobu a pamiatkou mesta, ale aj dôkazom horlivosti tamojších príslušníkov evanjelickej cirkvi.

Podľa textu novín Vasárnapi Újság, č. 6 z 9. februára roku 1868,

spracoval Ing. Mikuláš Rozložník, Košice, október 2020