DOBŠINÁ od Dobšinčana

Mám smutné povolanie: som ekológom. Ale človek nemusí byť ekológom na to, aby mu bolo jasné, že najkrajšia éra ľudstva sa blíži ku koncu. Čína a India bude o chvíľu bude predstavovať obrovský lievik, n ktorom sa bude spotrebúvať energia a suroviny. Vyčerpeme energetické zásoby - fosílne palivá. V trezoroch BP, Shell, či Texaca (možno u niekoho z OPECu) sú náhradné riešenia, patenty na alternatívne pohony, ktoré čakajú na vyčerpanie zásob fosílnych palív. Ovšem tie predpokladajú, že si ľudia budú kupovať autá s novou technológiou pohonu a tie budú pravdepodobne oveľa drahšie. Jestvujúce autá sa premenia na bezcenný odpad, pre ktorý sa len ťažko bude hľadať úložisko, riešenie...len si spočítajte, akú obrovskú plochu planéty prikrývajú automobily!!! V tomto hýrení sme naozaj dravejší, ako rakovina a plýtvame energiou bohapusto a trestuhodne. Trest chystáme sami sebe a ten určite príde. Moje úvahy nie sú o tom, že by som si to prial, ale o tom, že tento problém tu bude a ľudstvo bude musieť tomu čeliť.

Alan určite máš pravdu. Ono to chce ešte väčšiu biedu pre všetkých, a potom sa dožijeme zasa Dobšinského vláčika. Keď liter nafty, alebo benzínu pôjde na 100 Eur a zárobok neposkočí viac ako v Nemecku, tak každý sa vykašle na svojho plechového tátoša.

Rudko, ale veľmi dobre rozumieš - vláčik bol pre všetkých. Dnes chodíme všetci samostatne - v krásnych plechových brneniach so štyrmi kolesami. O tie kolesá sme lepší od stredovekých rytierov. Sme separovaní, od seba dobrovoľne a často naduto oddelení - a vláčik pustol a pustol a hlavne sa v ňom "stmievalo" - ohlodal ho "zub času". Ale keď sa vyčerpe to čierne zlato, ktorým sa kŕmia tie naše tátoše, potom sa opäť zjavia hromadné prepravy. Možno sa toho ešte dožijeme...zásoby rapídne ubúdajú a hlási sa o ne už aj Čína a India... a to bude trh!!! A to bude rýchly návrat k hromadnej preprave.

Evka, Alan ďakujem vám za nahliadnutie. Alan Tvoje popisovanie, je pokračovanie básničky. Veru sa tam odohrávalo spústa vecí a príbehov. Jedno jediné však nechápem, keď sa vláčik rentoval za prvej ČSR, ale aj pred tým, ako je možné, že to všetko takto upadá. Akosi nerozumiem už tomuto svetu.

Dobšinská lokálka...hm...jeden z jej strojvodcov bol aj mojim prastarým otcom. Z jeho fotky sa na mňa ježia jeho obrovské fúzy. Pradedo Szekovitsch, či Szekovič, ktorého dedo velil vojsku v Banskej Bystrici a bol aj zapisovateľom zemského snemu v Budapešti...jeho teta bola vydatá za Andreja Sládkoviča - Júlia Antónia...spolu snívajú večný sen v Radvani...nie nemám na tom žiadne zásluhy, len spomínam nahlas.
Jeho vdova, teta Frici - Františka Szekovicsová, rodená Mokrišová, napoli Češka a napoli Poľka dostala po II. sv. vojne výmer od ONV v Rožňave: nemáte nárok na penziu po nebohom manželovi Szekovičovi, lebo ste národnosti maďarskej...proti tomuto rozhodnutiu sa nemôžete odvolať...opatrujem tento smutný doklad s ostatnými relikviami našej rodiny.
Kolotoč dejín strieda polohy, udalosti. Postihlo to aj náš nostalgický vláčik, ktorým sme chodili do Rožňavy na úrady, do nemocnice...mám úsmev na perách. Spomenul som si totiž, ako žienky z dedín nastupovali fučiac, ako ten rušeň do vozňov, len čo si sadli a zložili ťažké noše - plachietky, vytiahli denko, slaninku, chlebík a nôž. Zavoňala cibuľa, píšťalka - a vlak sa pohol. Žienky zrána totiž ledva ošetrili statok, nemali času nasýtiť seba a tak využili cestovanie. Naša lokálka voňala slaninou, chlebom a cibuľou. Ako rád by som ešte nasadol a učil sa gemerské dialekty: čo, ša, švá, šä...
odvial čas.
Ale kolotoč dejín sa točí. Nie sme na tomto svete prví, ani poslední. Možno sa stane zázrak...

Pekná, nostalgická atmosféra. Už to nezažijeme! Po tej koľajnici už jazdia len nákladné vlaky.