PRAKOVSKÉ KLAPANCIE
30. 6. 2013
Časť Prakoviec pod obecným úradom
Možno si čitateľ na prvý pohľad položí otázku, čo takýto námet hľadá na stránkach Dobšiná od Dobšinčana. Nuž je to jedinečná príležitosť predstaviť vám našu rodáčku z Dobšinej a to konkrétne Margitu Šrobárovú, ktorá od roku 1970, býva v Prakovciach.
Osobne pre mňa to bola dosť zaujímavá sága až do dnešných dní, ktorá začala listom zo dňa 23.9.2012, kde ma pani Šrobárová oslovila, či som príbuzný toho Samuela Pellionisa, ktorý je spomínaný ako miestny básnik v knihe " Banské mesto Dobšiná ". Keď bola na návšteve u svojej mamky Margity Wágnerovej, ktorá samozrejme taktiež pochádza z Dobšinej a t. č., býva v Mlynkoch, napriek vysokému veku, ( tohto roku teda v apríli 2013 sa dožila 103 rokov) ona spoznala v knihe fotografiu Samuela Pellionisa a vraví : " Ahá, veď je to Pellionis Šamu báči, ktorý bol bratom mojej babky, ktorý písal básničky a divadelné hry po bulinersky. Tak už viem od koho si zdedila talent. Od Šamu báčiho ! " V spomínanom liste som sa totiž okrem iného dozvedel, že Margita Šrobárová píše taktiež básničky a že sú uverejňované na oficiálnych stránkach obce Prakovce. Viď :
Takže s dovolením autorky, tu jej dve básničky uvádzam. Hoci píše v slovenčine, charakteristické však je, že píše viac miestnym nárečím z Prakoviec, kde ich nazvali klapancie, je to vzácne práve tým, že nárečie sa medzi mladými pomaly vytráca a je to milou pripomienkou slova, odkiaľ mladí Prakovčania pochádzajú. Druhá ukážka je práve v tomto nárečí.
"Poklad zlatý
Vnučka babky – mladá pani – má problémy s detičkami,
chce piecť ráno dolky.
„Ktože pôjde dneska s deťmi do jaslí a škôlky?“
Rezká , čulá babka stará prišla ešte za tmy:
„Ja dnes pôjdem do tej škôlky s dvomi pravnúčatami.“
„Dobre babka , už aj idem pripraviť im šaty,
vy ste taká dobrá duša, vy ste poklad zlatý.
Pôjdete len po uličke , potom zahnúť vpravo,
troška napred , troška nazad, potom zasa vľavo.“
Babka chytí za ručičky mládež, chasu rezkú,
bolo že to dnes radosti, bolo že to vresku.
Išli oni vpravo , vľavo hore ulicami ,
pokým našli jasle, škôlku v parku za stromami.
Prababička s pravnúčatami za dverami miznú,
prešli oni po kobercu chodbu širočiznú,
našli nápis: Veľká sieň – otvorené každý deň.
Babka cupli od radosti, našli miesto pravé,
za stolom sedí učiteľ , raňajkuje práve,
do domácej klobásky on kuchynský nôž ďobe.
„Kdeže sú ostatné deti? Ticho , ako v hrobe.“
„Čo vás babka vedie ku mne , spolu s detičkami?“
Pýta sa nahlas učiteľ plnými ústami.
„Priniesla som vám detičky do jaslí a škôlky,
lebo vnučka doma pečie lekvárové dolky.
Mužovi od prekvapenia sa zježili vlasy,
či to babka myslí vážne , a či robí špásy.
Milú babku s detičkami von dverami tíska:
„Omylom ste babka prišli do
AGITAČNÉHO STREDISKA!“
chce piecť ráno dolky.
„Ktože pôjde dneska s deťmi do jaslí a škôlky?“
Rezká , čulá babka stará prišla ešte za tmy:
„Ja dnes pôjdem do tej škôlky s dvomi pravnúčatami.“
„Dobre babka , už aj idem pripraviť im šaty,
vy ste taká dobrá duša, vy ste poklad zlatý.
Pôjdete len po uličke , potom zahnúť vpravo,
troška napred , troška nazad, potom zasa vľavo.“
Babka chytí za ručičky mládež, chasu rezkú,
bolo že to dnes radosti, bolo že to vresku.
Išli oni vpravo , vľavo hore ulicami ,
pokým našli jasle, škôlku v parku za stromami.
Prababička s pravnúčatami za dverami miznú,
prešli oni po kobercu chodbu širočiznú,
našli nápis: Veľká sieň – otvorené každý deň.
Babka cupli od radosti, našli miesto pravé,
za stolom sedí učiteľ , raňajkuje práve,
do domácej klobásky on kuchynský nôž ďobe.
„Kdeže sú ostatné deti? Ticho , ako v hrobe.“
„Čo vás babka vedie ku mne , spolu s detičkami?“
Pýta sa nahlas učiteľ plnými ústami.
„Priniesla som vám detičky do jaslí a škôlky,
lebo vnučka doma pečie lekvárové dolky.
Mužovi od prekvapenia sa zježili vlasy,
či to babka myslí vážne , a či robí špásy.
Milú babku s detičkami von dverami tíska:
„Omylom ste babka prišli do
AGITAČNÉHO STREDISKA!“
Margita Šrobárová
Hnačka
Chcem povedac, co še našej Heľenke raz stalo,
jak ju kyškané mľeko tak poradňe prehnalo.
Bulo to raz na sam obed, kedz šeno hrabala,
ňescihla še ani skrucic, už še pokakala.
Ucekala do ľesička, scahla gače dolu,
aj pri najvekšej rychlosci mala vera smolu.
Ňedaleko ceknul jarek, gače si preprala,
a na luku s holym zadkom hrabac še zberala.
Idze, idze po ľesiku, aj pomedzi kraky,
kedz tu pod každym fichtačkom šmeju še dubaky.
Dzivče odpaše fertušku, griby do nej zbira,
vymasceny zadek sebe zos travu vycira.
Šurc s hubami do vymoľa potajomky skryva,
od radosci nad ulovkom piešničku si špiva.
„Ta prihoda s kvašnym mľekom šcesce mi prinesla,“
od herdosci nad tym ščescom jak pava še nesla.
jak ju kyškané mľeko tak poradňe prehnalo.
Bulo to raz na sam obed, kedz šeno hrabala,
ňescihla še ani skrucic, už še pokakala.
Ucekala do ľesička, scahla gače dolu,
aj pri najvekšej rychlosci mala vera smolu.
Ňedaleko ceknul jarek, gače si preprala,
a na luku s holym zadkom hrabac še zberala.
Idze, idze po ľesiku, aj pomedzi kraky,
kedz tu pod každym fichtačkom šmeju še dubaky.
Dzivče odpaše fertušku, griby do nej zbira,
vymasceny zadek sebe zos travu vycira.
Šurc s hubami do vymoľa potajomky skryva,
od radosci nad ulovkom piešničku si špiva.
„Ta prihoda s kvašnym mľekom šcesce mi prinesla,“
od herdosci nad tym ščescom jak pava še nesla.
Travička je pokošena, šeno pohrabane,
dzifky idu z luky domu vedno polapane,
ľem Heľenka odbočuje sama do vymoľa,
šicke zvedave dzifčata ku ňej še pripoja.
Hľeda Hela tajnu skrýšu, z ňeba už aj kropi,
no po zajdze s dubakami ňeto aňi stopy.
Kradoš huboch – šľak ho trafi – ešči tu derzosc mal,
kedz napisal na papierik: „PAN BOH DAL, AJ PAN BOH ICH VŽAL!“
dzifky idu z luky domu vedno polapane,
ľem Heľenka odbočuje sama do vymoľa,
šicke zvedave dzifčata ku ňej še pripoja.
Hľeda Hela tajnu skrýšu, z ňeba už aj kropi,
no po zajdze s dubakami ňeto aňi stopy.
Kradoš huboch – šľak ho trafi – ešči tu derzosc mal,
kedz napisal na papierik: „PAN BOH DAL, AJ PAN BOH ICH VŽAL!“
Margita Šrobárová"
Tu by sa možno predstavenie našej rodáčky mohlo skončiť, keby však v máji 2013 nebol telefonát od redaktorky Prakovských novín Mgr. Jany Matzovej. Dozvedel som sa, že dňa 29.6.2013, pri príležitosti 645. výročia prvej písomnej zmienky o obci Prakovce a zároveň k okrúhlemu výročiu - 70. narodenín Margity Šrobárovej, obec Prakovce sa rozhodla vydať zbierku jej básni pod názvom : "PRAKOVSKÉ KLAPANCIE " a zároveň ma požiadali, či by som nebol ochotný byť krstným otcom jej knihy. Tak sa mi zásluhou pani Mgr. Jany Matzovej, ako aj vďaka zastupiteľstva Obecného úradu v Prakovciach dostalo tej pocty a potešenia byť krstným otcom knihy. Aký to bol pocit ? Nuž veľmi zvláštny a dojímavý, pretože sa to urobilo do posledného momentu v utajení. Až keď boli prednesené prvé verše mojej básne "Dobšiná moja rodná" opýtal sa zástupca starostu Mgr. Štefan Kačír pani Šrobárovej, či vie, kto je krstným otcom jej knihy a vyzval ma menom, aby som podišiel ku samotnému aktu krstu. Takto sme sa stretli prvý raz v živote, v sále Obecného úradu v Prakovciach, pred možno do 80 ľudí. Gréti ( Margita Šrobárová) a ja sme si padli do náručia a vrúcne sme sa objali a pobozkali . Áno cítil som úprimnosť a hlavne blízkosť hoci vzdialeného príbuzenstva a také zvláštne chvenie z dojemnosti stretnutia. V takomto stave doslova chvejúcim sa hlasom som povedal Gréti , pri krste knihy, okrem iného nasledovné :
" Už na internete som čítal Tvoje Prakovské klapancie, ktoré sú veľmi podobné v štýle, ako písal môj starý otec Samuel Pellionis. Sršia humorom, príjemným čitateľským štýlom a jemne pichľavou iróniou, ktorá bola pre neho veľmi charakteristická a podobne je aj pre Teba. Milá Gréti, krstím teda Tvoju knižku s tým, nech Ti v Tvojom ďalšom živote ďalej tak pekne rýmujú slovíčka ako doposiaľ a nech ku Tvojej krásnej zbierke, pribudnú ďalšie perličky v Tvojej tvorbe. " Záverom citujem zopár slov zo samotnej knižky, kde Monika Kleknerová napísala záverom : Záľuba - aby to klapalo... alebo niekoľko slov o autorke.
"Klapancia je najstarším pomenovaním východoslovenských veršov. Tento názov je odvodený od slova Klapať, t.j. vkladať, skladať slová do veršov tak, aby to - klapalo. Prapôvod klapancie je v prísloviach a porekadlách, kde je pradávna a generáciami overená skúsenosť, životná filozofia a múdrosť ľudu. "
Ďalej tam spomína, že Margita Šrobárova sa narodila v roku 1942 v Dobšinej. Keď mala 5 rokov, sa odsťahovala s rodičmi do Mlynkov. V Prakovciach žije od roku 1970, kde prišli za prácou spolu s manželom. Z tohto manželstva pochádzajú dve dcéry a štyri vnúčatá, ako aj jedna pravnučka, ktorá však býva veľmi ďaleko.
V Prakovciach a v Košiciach dňa 29.6.2013 Rudolf Pellionis
Komentáre
Prehľad komentárov
Želám pani Margite k okrúhlemu jubileu všetko najlepšie, hlavne veľa zdravíčka a radosti z vnúčat. A zdravíčko želám aj Tebe Rudko.
gRATULáCIA
(vLASTA, 3. 7. 2013 19:48)
Rudo tak ty ma prekvapuješ každou novou informáciou o Tvojich aktivitách
Prakovské kapancie
( Jana Matzová, 2. 7. 2013 12:19)Ďakujem pán Pellionis za to, že ste podporili náš nápad a za to, že ste prišli. Krásne ste to v článočku napísali. Bol to pre nás všetkých krásny deň. My sme sa tešili z vášho vrúcneho stretnutia. Pri takýchto zážitkoch je svet krásny.
Blahoželenie
(Eva, 5. 7. 2013 9:31)