DOBŠINÁ od Dobšinčana

             Prečo šliapeš po cudzej tráve!!!???

           (Alebo kde sa stratila úcta, voči hodnotám)

     Nesčítateľne  mnohokrát som sa zamýšľal nad skutočnosťou, kde sa v ľuďoch stratil rešpekt voči cudziemu majetku , prečo sa tak rozmáhajú krádeže, prečo existujú ľudia, ktorým nie je nič sväté, a jednoducho pošliapu  všetko kde sa ocitnú, či  sa to týka majetku, alebo aj samotného života iného človeka. V preferencii je drzosť, mnohokrát neopodstatnené sebavedomie,  priebojnosť za každú cenu  a hlavne mať všetko, bez štipky skromnosti.

      Tento trend je takmer svetový, ale žiaľ najmä v postkomunistických krajinách, teda Slovenska nevynímajúc, veľmi výrazný.  Nie nechcem zvaliť všetku vinu na bývalý režim, veď v mnohých ohľadoch  to malo svoje výhody, ako napríklad sociálne istoty, zdravotníctvo, školstvo, prosperovalo  do určitej miery aj poľnohospodárstvo, ale to všetko za akú cenu!!!!????

      Všetko bolo akože naše, všetko bolo takmer spoločné, dalo sa brať z tzv. spoločného a hlavne sa zažil nepísaný zákon a trend „ kto nekradne, okráda svoju rodinu“  Že zmizlo z JRD zopár vriec pšenice alebo zemiakov? Že si vstúpil na družstevný, alebo štátny pozemok a natrhal si zopár jabĺk, sliviek či iného?  Že si sa jednoducho prešiel po družstevnej či štátnej lúke?  Nikomu to nevadilo a ani  nikomu  nič nechýbalo,  pokiaľ to ubudlo zo „spoločného „.

       Áno to bol zárodok bezprávia a straty rešpektu pred hodnotou akéhokoľvek druhu. Tu sa vychovali generácie, ktoré sa správajú tak, ako sa správajú.

        Nebolo tomu tak, a v mnohých krajinách ešte tomu tak nie. Pochádzam z Dobšinej a stále mám v živej pamäti z rokov 1950,  obrobené políčka posadené zemiakmi,  posiate obilím, či  otvorené záhrady plné zeleniny a ovocia.  Nikto to nestrážil, neboli oplotené  a predsa nikto nekradol. ( Možno aj áno, ale v zanedbateľnom množstve ).  Veď skúste dnes posadiť zemiaky  na otvorené pole. Zemiaky vyberú zo zeme skôr, akoby stačili vzklíčiť. Úroda na stromoch je obratá zlodejmi skôr ako dozreje!!! Kde sme to dospeli?

       Pamätám do dnes, keď som bol v roku 1950 na prechádzke zo svojim starým otcom Leonardom Krivánskym  a šli sme smerom na kopec Rik  po poľnej ceste. Mal som v tej dobe 6 rokov a ako chlapec z veľké mesta, kde som vtedy býval,  som sa chcel vyblázniť a vyváľať v čerstvej voňavej mäkučkej tráve. Dokonca som vstúpil na lúku a už len a len sa vyváľať.

       Dodnes pamätám na oči svojho starého otca, ktoré mal pri mojom čine. Oči plné hrôzy a z hnevom na mňa zakričal :  PREČO ŠLIAPEŠ PO CUDZEJ TRÁVE !? Nasledovala kázeň, že to je niekoho majetok,  a ten kto to vlastní, si to príde pokosiť. Spýtal sa ma, či by som bol rád, keby mne niekto lúku pošliapal, alebo pováľal. Aj keď som to vtedy možno plne nechápal, ale vrylo sa mi hlboko do pamäti ako decku, že na cudzie sa šliapať nesmie. Taká bola výchova všeobecne, teda že si človek ctil majetok iného, ako aj svoj.

      Potom prišlo združstevňovanie a násilné!!!  Tí, čo takto pred tým vychovávali v spomínanom duchu, začali byť apatickí, začali byť ľahostajní, veď z cudzieho krv netečie!!!  

      Je čas, aby sme sa z tej apatie zobudili, a nedovolili iným šliapať na náš, či cudzí majetok. Je čas aby sme neboli ľahostajní voči vandalom, kriminálnikom, zlodejom. Je čas na to ,aby sme si obhajovali svoje práva. Je konečne čas skoncovať s bezprávím. Ako? Nuž tak isto začať s deťmi od malička tak, ako to urobil môj starý otec!.       

V Košiciach dňa  25.6.2010 ,   Rudolf Pellionis