SLUČKA ČASU
1. Modrá silueta
Nevedno už po koľký raz cestoval Roman vlakom po trati Košice – Rožňava a ďalej na Dobšinú a späť, poznajúc každé drgnutie výhybky, každé ubiehajúce zákutie. Z juhu pri Košiciach k maďarským hraniciam rovinatá príroda a z opačnej strany na severe točiaci sa venček hôr Slovenského Rudohoria – Volovských vrchov.
Prichádzajúc pred Košice, sa z južnej strany, napriek spomínanej nížine, postupne už z diaľky od východu vynárajú vrcholky Slánského pohoria, ktoré pôsobili na Romana akosi inakšie, tajomnejšie. Možno preto že sú sopečného pôvodu, alebo možno aj preto, že práve to pohorie nemal dôkladne prejdené. Raz sa tam vybral so svojimi deťmi pešo z Košíc na celodennú túru a prekvapilo ho ohromné množstvo skál a takmer neschodné chodníky. Z diaľky však pohorie vyzerá celkom pôsobivo.
Celkom blízko Košíc ich vlak míňa asi
Bolo to v pozdný teplý augustový podvečer, keď sa slnko už slnko pomaly skláňalo ku horizontu a po nespočetný raz sledoval opisovaný pohľad k pozadiu Slánskych hôr a to práve v tej časti trate, keď sa pri Sokoľanoch točí trať akoby do pol kruhu a pohorie napriek ubiehajúcemu vlaku stojí akoby na jednom mieste.
Pretrel si oči, či sa mu marí, pretože dedinky Čaňa a Ždaňa sa mu strácali z očí a v modrastom opare sa mu objavila mohutná do neba týčiaca sa konštrukcia kovového modrastého lesku, pozostávajúca z obrovského kužeľa v tvare rakety, na ktorý sa zo štyroch strán napájali štyri mohutné monobloky, akoby šikmo položené mrakodrapy. Konštrukcia pomerne vysoko presahovala končiare, pred okolitou rovinou.
Romanovi sa zrýchlil tep a dych od vzrušenia, pretože to čo práve videl, by sa nedalo vidieť ani v tom najfantastickejšom filme. Jeho vnem bol tak živý, skutočný, že nemohol o chvíľu uveriť, že na tom mieste opäť vidí len dedinky z konca 20-tého storočia. Čo to bolo? Únava z cesty? Alebo len akási pomyselná fatamorgána ktorá sa vytvorila zhodou náhod vplyvom modrastého oparu a zapadajúceho slnka?
Časom aj takmer zabudol na svoj zážitok, hoci mu to stále vŕtalo v hlave čo to mohlo byť. Spomenul si zo svojho detstva na zážitky, tiež nevysvetliteľné výjavy, keď bol asi tak 5 ročný a bol v dome sám, pretože mama bola niekde na nákupe. Bolo to cez deň a zrazu pri skrini zbadal čosi ako svietiacu lebku, ktorá vydávala taký zvláštny zvuk ako tlmené „bouši, bouši, ako tlkot srdca a po krátkom čase sa lebka strácala. Keď prišla mama, povedal jej, že videl pri skrini smrtku. Mama ho samozrejme uchlácholila, že smrtka sa nemôže ukázať a nakoniec s úsmevom sa mu takmer vysmiala. Stalo sa mu to ešte raz keď bol asi 9 ročný, bolo to už v inom dome kde sa presťahovali, ležal v posteli a nevedel zaspať. Zrazu znovu počul to tlmené bouši, pozrel sa ku skrini, tej istej skrini, ako mali v predošlom byte a opäť jasne videl svietiacu lebku. Hrozne sa preľakol a hoci v izbe spali aj rodičia, nevedel vydať zo seba hlásku, len náhle si pretiahol paplón cez hlavu a hodnú chvíľu takto zotrval. Po čase sa odvážil pozrieť ku skrini spod paplónu, ale nebolo tam už nič. O tej udalosti však radšej už nikdy nikomu o tom nehovoril, ale ostal v ňom akýsi červík pochybnosti, že okrem reálneho sveta existuje čosi, čo nie je vysvetliteľné.
- 2 -
Bolo to asi po roku, keď Roman opätovne cestoval na trati Rožňava Košice. Znova sa mu zjavila na pozadí Slánskych hôr mohutná konštrukcia kolosu . Bol to však iba na krátky okamžik. Na počudovanie v tom čase nebolo ani teplo, ani letný opar, dalo by sa povedať, že viditeľnosť bola mimoriadne dobrá. Opäť si položil otázku čo to je? Musí v tom niečo byť. Keby mal aspoň na to nejakého svedka. Ale komu sa spovedať nejakými zvláštnymi vidinami?
Roman vedel, že smerom od veľkého železiarenského komplexu, kadiaľ aj táto železničná trať prechádzala, vedie aj cesta ku dedinkám Ždaňa, Čaňa, ktorá sa zvažuje od železiarní z mierneho vŕšku. Bol rozhodnutý, že sa na to pôjde podívať z bližšia, možno bude mať šťastie a príde tomu prízraku na kĺb.
Hneď na druhý deň, bolo to v sobotu, vyšiel so svojim vozidlom na spomínanú cestu a už od železiarní veľkou rýchlosťou smeroval ku Slánskym vrchom. Už z ďaleka videl tak zvanú križovatku smrti ( križovatka častých dopravných nehôd Košice – Seňa, železiarne – Čaňa ). Bol si vedomý toho, že je na vedľajšej ceste a blížila sa dopravná značka „stopka“. Keď bol asi tak
Nepochopiteľná nehoda mala však pre Romana úplne iný priebeh. Blížiac sa ku masívu ramena kovovej veže, pocítil síce akýsi náraz, ba dokonca začul aj výbuch, ale v tom momente sa ocitol vo vnútorných priestoroch gigantickej veže. Nevedel si vysvetliť, kde je, čo sa s ním stalo. Nachádzal sa v podivnej okrúhlej miestnosti bez dverí a okien a napriek tomu, že nikde nevidel žiariace svetlo, v miestnosti bolo príjemné osvetlenie a jasne rozoznával zvláštne panely po obvodoch miestnosti. Zvedavo obchádzal v kruhu, keď sa mimovoľne dotkol z jedného panelov, v tom momente sa pred ním otvorila svetlá chodba s pohyblivým pásom chodníka, ktorý smeroval kdesi hore. Ani nevedel ako a už sa pohyboval stále zvyšujúcou sa rýchlosťou do horných priestorov gigantu. Na konci sa ocitol v supermodernej hale, pripomínajúcej čosi ako recepciu najexkluzívnejšieho hotela. Bolo tam plno ľudí, ktorí počudovane hľadeli na Romana, ktorý sa značne odlišoval svojim oblečením od ostatných.
Roman ostal bezradne stáť a v údive pozeral na ľudí, na zariadenia a jedlá ktoré v živote nevidel a to všetko bolo podfarbené podmanivou príjemnou hudbou a svetelnými efektmi. Pripadal si ako v rozprávke, alebo ako v rozprávkovom sne. Z toho pozorovania ho vyrušil mladší muž, ktorý akoby posmešne k nemu utrúsil, že už je dávno po karnevale z 20-tého storočia.
PROSÍM??? nezmohol sa Roman na nič iné. Začal si uvedomovať, že to čo vidí, nemôže byť z roku 1996, ale akási iná doba, prípadne iný svet. Preto sa hneď opýtal. Prosím vás kde to som ? Kde ste? No predsa v Košiciach.
- V Košiciach ? A v ktorom roku?
Mladý muž skúmavo pozrel na Romana, ale potom predsa len odvetil :
-Dúfam, že vám je známe ako každému z nás, že je rok 2658.
Roman iba pootvoril ústa a cítil sa nesvoj. - To je ale hlúpy žart, veď jasne viem že je rok 1996 a keď nemám pravdu, odveďte ma niekde kde mi to vysvetlia.
- Skoro by som vám aj uveril, veď hovoríte takou zvláštnou staro – slovenčinou, tak dokážte mi to.
- 3 -
Roman mimovoľne siahol do vnútra svojho saka, odkiaľ vytiahol „ čerstvé noviny“ zo soboty dňa 21.9.1996 a podal ich neznámemu, ktorý sa len zasmial.
- To predsa nie je dôkaz, je to síce starobylé a vyzerá čerstvé, ale také čosi vám vyhotovím na želanie hocikedy z minulosti, pokiaľ ešte taký zdrap papiera vychádzal ako noviny.
Roman opätovne siahol do vrecka, vytiahol svoj občiansky preukaz, cestovný pas, vodičský preukaz a ďalšie doklady k tomu. Napokon ešte odopol hodinky, ktoré však zastali a ukazovali čas 9.30 hod., dňa 21.9.1996.
- Celkom zaujímavé odvetil neznámy a odišiel ku skupinke svojich priateľov a živo gestikulujúc ukazoval na Romana. Prišli k nemu traja muži a začali sa ho vypytovať odkiaľ prichádza, čo tu robí, ako sa vôbec dostal do objektu a potom aj na rôzne okolnosti z roku 1996 a predošlého obdobia týchto rokov. Po krátkom vypytovaní mu povedali, máte zaujímavé znalosti z histórie, ale musíte ísť s nami. Roman ich bez slova nasledoval a najstarší z nich, už to šedinami oblečený v svetlofialovej kombinéze, alebo čo to bol za oblek, podišiel ku stene, kde na jednom z panelov vyťukal niekoľko znakov a vzápätí sa pred nimi znova otvorila pohyblivá chodba. Všetci vstúpili dovnútra a stúpali do ďalších vrchných častí gigantu veže. Hoci sa Roman snažil povyzvedať kde sú, kam idú, čo to je všetko, ale sprievodcovia záhadne mlčali. Napokon došli do jednej miestnosti, plné ovládacích pultov a šedivý pán došiel ku jednému s tam prítomných uniformovaných, s ktorým dlhšiu dobu diskutoval, za čím traja sprievodcovia odišli a Romana tam nechali. Uniformovaný pokynul Romanovi a ponúkol mu pohodlné kreslo.
- Som veliteľom bezpečnostnej služby a rád by som preveril isté okolnosti okolo vás a vaše tvrdenia. Nadiktujte prosím vaše meno dáta, a všetko to, čo by vás mohlo identifikovať. Roman pomaly začal :„ deň, mesiac a rok narodenia 1944, bytom Košice Irkutská 15, zamestnaný ako dôstojník kriminálnej služby v Košiciach, ďalej hovoril o svojich príbuzných, manželke, deťoch a pritom bol rád, že sa môže niekomu vyrozprávať, človeku ktorý ho aj počúva, nevediac, že to vlastne hovorí do počítača, ktorý vyhodnocoval všetky údaje a kompletizoval.
Vzápätí sa na obrazovke zjavila celková správa o Romanovi. Potvrdzovala, že taký človek skutočne v minulosti žil a zomrel pri autonehode dňa 21.9.1996. Frčali tam ďalšie údaje dokonca aj o tom, že jeho rod vlastne pokračuje a v závere správy bol oznam : MIMORIADNY ZÁUJEM – s odkazom určitých hesiel a číslic. Roman si pripadal ako v sne a pýtal sa. Prosím vás kde to vlastne som ?
- Ste v Košiciach v centrálnom Novom meste pri Slánskom pohorí. Tu je novodobé centrum Košíc, čo sa týka vedy, škôl, výskumu a jeho rozvoja. Preto tu nemá vstup každý a všade, musí tu byť určitá ochrana, ale ako vidím je tu o vás záujem, tak vás niekomu predstavím. Veliteľ zadal heslá a rad číslic, keď sa na obrazovke zjavil príjemný pán ktorý sa predstavil ako Semir Marton, a ktorý bol Romanovi na prvý pohľad akosi známy. Skúmavo na seba hľadeli z obrazoviek. Roman cítil, že tento človek je mu akosi blízky a že si obaja majú čo povedať. Od veliteľa sa dozvedel, že Semir pracuje taktiež v tejto budove na významnom poste a vlastne Semir Marton mal o Romana eminentný záujem. Prebehol krátky rozhovor medzi nimi s tým, že sa za malú chvíľu stretnú a tak sa dostal Roman pod ochranu Semiho, ako familiárne prezývali Semira Martona, a tým dostal Roman možnosť voľného pohybu po objekte. Od veliteľa sa ešte dozvedel že sa na to miesto dostal do iného času a to do roku 2658, pravdepodobne časovou slučkou, čo mu však bližšie vysvetlí už samotný Semi.
Pokračovanie klikni na : /clanky/stretnutie
