Choď na obsah Choď na menu
 


                                               5.

                                 VEĽKÝ   NÁVRAT    

 

      Roman sa stále zaoberal minulosťou , ale pri tom ho ani tak veľmi nelákali roky deväťdesiate, ale skôr na prelome tretieho tisícročia. Bol to reálny čas, ktorého sa mohol dožiť a možno urobí niečo aj pre spoločnosť z toho čo teraz pozná. Bože, pomyslel si Roman, čím sa to zaoberám, veď Semi hovoril že návrat a zmeny minulosti sú prakticky nemožné. Keby bol Roman vedel, čím sa naopak zaoberá zasa Semi, snáď by tak húževnato o minulosti neuvažoval. Semi totiž pripravoval návrat Romana  do obdobia, ktoré si prial, čiže do roku 1996. Semi si povedal :, žiť ako žiť. Istým spôsobom to bude vlastne prežitie a zmena po roku 1996 a budúcnosť v mojom prípade, nech bude taká, aká potom má byť. Semi vedel, že keď vráti Romana do minulosti pomocou svojho vlastného sa sebaobetovania,  môže plnohodnotne Romana vrátiť do minulosti. Chcel to Romanovi zjednodušiť aby Roman  v prípade návratu keby sa nemohol úplne zapojiť do pôvodného života, aby mal svoju vlastnú identitu, svoje vlastné možnosti prežitia, mať mnohé vymoženosti z rokov 2659 ako napríklad takmer neviditeľný počítač v operovaný pod pokožkou, rôzne pomôcky , akoby vo forme hodiniek, ktoré však plnili mnoho všemožných úloh a ďalší rad neodmysliteľných vymožeností 27-ho storočia. Semi sa pristihol pri tom, že si v podstate pripravuje „ pôdu“ pre svoje prežitie v rokoch 1996, ktoré sa mu zdali oproti terajšiemu životu hrozne primitívne. Prípadne aj to,  že si pripravuje také zadné vrátka pre vrátenie sa do doby 2659.  Prípravy na veľký návrat, ako to plánoval Semi  sa realizoval precízne a postupne.

 

                                               - 12 -

Čosi tu však napriek tomu škrípalo. Bola to slučka času. Akoby niečo s ňou nebolo v poriadku. Semi zisťoval, že niekedy Roman mu úplne mizol, proste akoby sa strácal z reálneho času. Bolo to čosi podobné, že sa slučka času uzatvárala, ale trvalo to iba krátko a po čase sa zasa všetko vrátilo do starých koľají a ďalej prebiehali rozhovory medzi Romanom a Semim.

- Semi zaujímalo by ma to ako to vidíte vy teraz, napríklad s otázkou Pána Boha. Určite toho o mne veľa vieš, ale chcem ti porozprávať svoj náhľad na svet, ako sa u mňa vyvíjal. A takto Roman začal svoje vyprávanie:

 

                

      Bol som vychovaný v podstate v nábožensky založenej evanjelickej rodine. Rodičia a teda hlavne otec, bol pomerne tolerantný, ale hlavne rozhľadený človek, ktorý mal  vedomosti pokiaľ sa týkali všeobecného vedeckého poznania, čítal všetko čo sa týkalo politiky, fyziky, matematiky, filozofie z každého druhu. Bol nevyčerpateľná studnica vedomostí a dalo sa s ním rozprávať na akúkoľvek tému. V Dobšinej, kde som vyrastal, mu hovorili že je chodiaca encyklopédia. Dlho mi ostáva v pamäti, ako sme raz v Prahe sedeli študenti v debate s profesormi Právnickej fakulty,   Karlovej univerzity  pri jednej príležitosti a zhodou okolností, tam prišiel aj môj otec. Bol vo svojom živle, pretože sa vedel vyrozprávať. Videl som prekvapenie profesorov, keď sa otca pýtali, že kde vyštudoval a povedal že má iba maturitu. Ale  nie o tom je reč, len chcem povedať že na môj svetonázor mal hlavne vplyv môj otec.

   

       Už ako žiačik chodiac na náboženstvo, ktoré sme mali mimochodom povinné, som sa zamýšľal o rôznych náboženských otázkach. Zlom v náboženskom vyučovaní nastal v roku 1954, keď miesto pomodlenia sa Otčenáša pred každodenným vyučovaním, bolo učiteľom povedané, že to je zastaraná vec a že sa naučíme „ Pieseň práce“, ktorú sme potom hádam niekoľko rokov každé ráno spievali, alebo skôr vybliakovali, pred vyučovaním. Smiešne mi prišlo, ako sa nám samotným žiakom táto dennodenne odrhovaná pesnička sprotivila. A nie len nám, ale aj samotným učiteľom. Učiteľ ráno prišiel a spýtal sa. Už ste si zaspievali pieseň práce? Celá trieda na to zborovo odpovedala :  Ááááánóóóó, hoci v triede nepadol ani tón. S určitosťou viem že už asi v roku 1956 sa od toho upustilo. Napriek tomu ale nastala tvrdá socialistická výchova.

 

       Keď človeku stokrát opakuješ nejakú lož, tá sa potom stáva pravdou. V rokoch 1954 vyučovanie na školách začalo  mať charakter Marxistického – materialistického ponímania. Samozrejme  sa to na nás nalepilo a prakticky, keď sa niekto okolo  rokov 1960 opýtal nejakého žiaka či je veriaci v Boha, po väčšinou  sa dostalo odpovede, že Boh neexistuje. Aj ja som dospel do takého štádia, že som sa podľa mojej mamky rúhal Bohu, pretože som ho popieral. Darmo bolo, stal  som sa presvedčeným mladým ateistom, až zrazu prišla výučba  predmetu fyzika. Tam som sa dozvedel, že menšie telesá sa otáčajú okolo väčších v celom vesmíre, ktorý je nekonečný. Musím podotknúť, že vtedy pojem čierna diera vo vesmíre ešte sa len počínal črtať v hrubých rysoch.     A tu som si začal klásť otázky, na ktoré som si nevedel  odpovedať, a ani učitelia. Pýtal som sa : , keď vesmír je nekonečný a menšie hmoty vo vesmíre sa aj v rámci galaxií otáčajú okolo väčšej hmoty, muselo by existovať v strede vesmíru nekonečne veľké teleso, ktoré však neexistuje. A tu som sa  opätovne vracal k Bohu, ale musím podotknúť že viac-menej cez fyziku, pretože reálne materialistické ponímanie a vysvetlenie neexistovalo, začal som debaty s mojim otcom, ktorý už v rokoch 1960 sa dočítal o veľkom tresku, tzv., počiatku, o reliktnom žiarení vo vesmíre, atď., atď.,  čo pravda

                                              - 13 - 

v  normálnych učebniciach ešte neexistovalo. Môj otec nechodil do kostola, ale veril v Boha,  ako v moc, silu a vesmír a jeho stvoriteľa. K obdobnému poznaniu, vlastne cez fyziku, som sa prepracoval neskôr aj ja prostredníctvom takých kníh ako sú napríklad  „ Stručná história času „ od Stephen W. Hawkinga, porovnávajúc mnoho iných odborných článkov a novostí vo fyzike a značný vplyv na mňa mala napríklad knižka  „BANG ! – Úplná história vesmíru“ od autorov Brian May, Patrick Moore a Chris Lintott.

     Moje osobné presvedčenie je, že vesmír všade vôkol, teda aj tu na Zemi, v našej slnečnej sústave,  v našej  galaxii a vôbec aj v tých galaxiách do ktorých sme dovideli  napríklad prostredníctvom Hubbleovho vesmírneho ďalekohľadu začiatkom 21-ho storočia,  všade platí jeden zákon,  jednej všemocnej sily, ktorú nie sme schopní ako ľudia plne pochopiť čo do jej podstaty vzniku, prípadne začiatku , pretože to bolo v rámci fyziky  nemožné a vo svojich základoch nemá iného možného normálneho   vysvetlenia  -  ako podstaty  BOHA !

    Veľmi by ma zaujímalo ako to bolo zo vznikom vesmíru vo „VEĽKOM TRESKU „  kde sa vlastne môžeme dostať len pred určitú hranicu, a ďalej nás to jednoducho nepustí, teda  ku hranici času zhruba 13,7 miliárd rokov.           

     Jedno je však celkom isté, všetko čo sme schopní vnímať, pochádza  z jediného bodu vesmíru, z jeho počiatku,  a je to prítomné všade vo vesmíre a všade vôkol nás.

      Taktiež som sa dozvedel o existencii tzv. možných strún, teda podstaty hmoty, že sme prepojení v rámci vesmíru všetci,  zo všetkým, čo má vlastne podstatný vplyv na naše bytie. Zaujíma ma otázka  ako nesmrteľnosť duše a vôbec duše, či nášho samotného vedomia a uvedomovania si samého seba. Ale to som sa už tu mnoho dozvedel, že musí existovať akási reinkarnácia, pretože to čo som tu prežil, všetko tomu nasvedčuje.

 

Semi pozorne počúval Romana a videl jeho zmätok v mnohých otázkach.

- Vieš Roman  Pán Boh, ako ste ho ponímali  v 20-tom storočí a mnoho storočí pred tým, bol hlboko nábožensky sformulovaný a mnohými náboženstvami skreslený. To čo teraz rozumieme pod podstatou  Pán Boh  je aj Pánom času, Pánom vesmíru ktorý poznáme. Pán Boh je samotný vesmír, ako aj počiatočná moc , čo všetkému dalo osud, jeho vznik a priebeh. Pána Boha ako takého, jeho hrubé črty vlastne spoznali v CERNE, ale človek jeho podstatu pravdepodobne počas existencie ľudstva nikdy nespozná, ani nepochopí. Čím viac sa ku nemu približujeme, tým viac je pre nás nepochopiteľnejší.  Stačí len napríklad tá slučka času, ešte ani tú sme dokonale nespoznali.

      Podobné rozhovory prebiehali ďalej, ale Semi si uvedomoval, že sa blíži deň, keď sa s Romanom bude musieť navždy asi rozlúčiť. Kládol si otázky. Zapadne späť do svojho reálneho života? Nevráti sa náhodou predsa len do súčasnosti? Otázky a len otázky. Ako bolo spomenuté, zo strany Semiho boli urobené všetky opatrenia na to, aby sa Roman mohol kedykoľvek vrátiť, pretože mal na to pripravené  všetky potrebné náležitosti.

 

     Blížil sa deň  „D“ a Semi musel pripraviť Romana pre veľký návrat. Oboznámil ho so všetkým, čo pre neho pripravil, oboznámil ho s prístrojmi a nástrojmi, ktoré bude potrebovať pri návrate do roku 1996, v prípade keby nastali nejaké komplikácie, aby mu bolo umožnené ľahšie prežitie. Bol mu v operovaný super počítač pod pokožku a postupne sa oboznamoval s ďalšími prístrojmi a nástrojmi. Semi zaprisahával Romana, že to môže použiť iba v krajnej núdzi a hlavne že nesmie meniť chod dejín. Aj tak by mu v jeho dobe nik neuveril tie skutočnosti čo prežil a vedomosti ktoré získal, pretože by nakoniec skončil na psychiatrickom oddelení.

 

    Roman sa veľmi potešil, že Semi ho predsa len vráti späť do svojho plnohodnotného života, do svojich rokov,  v ktorých bol spokojný a v ktorých bol hlavne sám sebou a doma. Ale aj

                                                                    - 14 -

tak ho nahlodávala myšlienka, že pre ďalšiu budúcnosť ľudstva zo svojej terajšej vedomostnej pozície bude môcť toho predsa len niečo urobiť.

     Roman tentoraz  zasadol do elektronického sedadla sám a bol naprogramovaný na deň 21.9.1996, pred dobu, kedy sadol v osudný deň do svojho vozidla. Niečo však zo slučkou času  zasa nebolo v poriadku. Roman zmizol z kresla času skôr, ako sa proces stačil dokončiť.

 

Roman sa ocitol  v roku 21.9.1996 o 09.29 hodine práve na vo svojom vozidle na ceste od želeleziarenského  komplexu  pri Košiciach  a smeroval veľkou rýchlosťou ku Slánskym vrchom. Už z ďaleka videl tak zvanú križovatku smrti a na nej rameno šikmého bloku gigantickej veže, ktorú už tak dôverne poznal. Miesto toho aby zastal pred dopravnou značkou „stopka“, znova sa rútil zvýšenou rýchlosťou  v presvedčení, že tentoraz križovatkou preletí a navždy sa zbaví bludu budúcnosti a samotnej veže. Prerátal sa však! Vzdialený pozorovateľ toho výjavu videl, ako sa osobné motorové vozidlo na vedľajšej ceste rútilo na práve križujúci kamión a zazrel oslnivý záblesk a následný výbuch. Roman túto katastrofu nemohol v nijakom prípade prežiť. Takmer obhorel a s ním aj výdobytky 27-ho storočia?

 

Semi vedel, že niečo nie je v poriadku a preto sa vrátil do doby, kde sa mal Roman vrátiť a bol svedkom katastrofy Romana, ako už  bolo spomínané. Dňa 25.9.1996, sa zúčastnil poslednej rozlúčky v krematóriu v Košiciach, kde spálili jeho už bez tak spálené telo po havárii. Za tým sa ešte raz vrátil do doby, keď Romanov syn na Dobšinských vrchoch na kopci Gúgel  rozsypal popol Romana, čo po ňom ostalo, tak ako si to Roman  prial už  vo svojej mladosti, keby sa mu niečo náhodou stalo. Po odchode Romanovho syna, položil na lúke do trávy nádhernú kyticu červených kvetov............

 

 

V Košiciach dňa 16.12.2009   Rudolf Pellionis        

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Re :

(R. Pellionis , 4. 1. 2010 9:43)

Pani Sonya, ďakujem Vám za pekné slová. Je to poviedka, ktorú som mal dlhšie v šuflíku a nejako som sa nemal k činu dokončiť to. V podstate som aj rád, lebo som hodne z toho prepracoval. Inak je to žáner, ktorý nie každému sedí, takže predpokladám, že veľa komentárov tu nepribudne, rsp., žiadne ďalšie, preto Vám o to viac ďakujem a teší ma, že ste si to vychutnali, veď je to z kraja, ktorý je Vám blízky.
Pozdravuje Rudo.

Majster pera

( Sonya Peltzner, 3. 1. 2010 21:42)


Vdaka, maestro, za pekny dar pod vianocny stromcek.
Vychutnala som si ho, iste aj ostatni citatelia.