DOBŠINÁ od Dobšinčana

                                                    ENTRO

    Dobšiná bola v minulosti jediným sídlom v širšom okolí, kde sa uplatňoval nemecký jazyk, presnejšie jedno z jeho nárečí, nazvané bulejnerčina (tak sa uvádza v novšej odbornej literatúre Valiska, J.: Nemecké nárečie Dobšinej, GVS Rimavská Sobota, 1980). V starších prácach sa stretávame s termínom buléner alebo buleener, hovorove aj buliner.
    Táto etnická skupina, tak ako aj všetky ostatné, má svoje charakteristické prejavy, ako je reč, piesne, básne, hry, zvyky a pod. Jednou, možno  povedať ojedinelou hrou, je kartová hra nazývaná v tomto dialekte ENTRO.
V tejto súvislosti sa v niektorých starších písomných prameňoch spomína prirovnanie, že tak, ako každý farár, pedagóg či advokát bol dobrým iba vtedy, ak ovládal taroky, tak k ozajstným bulejnerčanom sa mohol počítať iba ten, kto ovládal aj Entro.

          Táto kartová hra bola zaujímavou obyčajou tunajšieho etnika. Podľa dostupných prameňov túto hru poznali mimo Dobšinej iba v Rudabányi a Szegede v Maďarsku, čo by sa dalo vysvetliť tým, že medzi banskými spoločnosťami obidvoch banských miest  (Dobšiná a Rudabánya) boli odborné i osobné styky a veľa dobšinčanov, banských odborníkov, sa presťahovalo do týchto miest.
     Kartová hra Entro je produktom svojej doby. Bola vhodná iba pre mužov a tak zo strany žien požívala určitú úctu. Používajú sa „obyčajné“ karty pozostávajúce z 32 kariet. Hry sa zúčastnia zásadne štyria hráči a je v nej jedenásť tromfov. Najsilnejším je žaluďový horník (der Olta), nasleduje zelený horník (der Junga), červený horník (der Hekupasser) a guľový horník (der Grulifresser). To sú tzv. suverénne tromfy a platia pre všetky farby. Okrem týchto zo zvolenej farby ako tromf danej hry nasleduje sedmička (die Spitz) potom túz, kráľ, dolník, desiatka, deviatka a osmička. Ak začínajúci hráč dostal vhodné karty zvolí si  spoluhráča tak, že vyvolá túza niektorej inej farby. Hrá sa potom v dvojiciach a vyhrá tá, ktorá získa aspoň päť „štichov“. Ak dvojica zistila, že protihráči nezískajú žiadny „štich“, mala právo zahlásiť tzv. „matč“, čo znamenalo dvojnásobnú výhru. Obyčajne sa v jednej hre hralo o tri grajciare. Ak hráč dostal výnimočnú zostavu karát mal právo hrať tzv. sólo a taktiež po piatom „štichu“ mohol v priaznivom prípade využiť „matč“. V zriedkavých prípadoch  sa stávalo, že hráč hneď na začiatku hry zahlásil sólovú hru a zároveň aj úmysel získať všetky „štichy“ (tzv. „sólo sime matč“). Zamlčanie takého spôsobu hry, alebo jeho neoznámenie, sa rovnalo vyhosteniu zo spoločnosti. Cena takejto hry bola dve fľaše kvalitného vína a jedna fľaša minerálky. Táto kartová hra však nebola iba obyčajnou hrou. Bol to pojem, skrývala sa v nej  radosť, smútok, nádej, chvála, samota i spravodlivosť jedinca bulejnerského etnika.
                              

Košice – Rožňava november 2015           RNDr. Ondrej Rozložník
                                                                            Ing. Mikuláš Rozložník