DOBŠINÁ od Dobšinčana

Je veľmi pravdepodobné, že každý, kto sa iba trochu zaujímal o tieto aktivity, sa stretol s pomenovaním Coburg a to vo viacerých súvislostiach. Ide vlastne o zjednodušený názov rodiny Coburgovcov, ktorá, ako jedna zo šľachtických rodín v 19. storočí, zohrala na vtedajšom Slovensku, predovšetkým v železiarstve, jednu z hlavných úloh.

Coburgovci boli vetvou Saskej kniežacej rodiny Vettinovcov a vládli v Sasko – Coburgovsko – Gothajskom kniežatstve. Začiatok pôsobenia tejto rodiny u nás sa spája s rodinou Koháryovcov, ktorá pôvodne vlastnila pohronský železiarsky komplex. Keď posledný vlastník, Jozef Koháry zomrel, jeho jediná dcéra Mária Antónia Gabriela, sa vydala za Ferdinanda Georga Coburga, ktorý pochádzal z tejto bohatej šľachtickej rodiny. Po smrti Jozefa Koháryho v roku 1826, získal Ferdinand Coburg dedičstvom všetky jeho majetky vrátane železiarní. Celý, tak získaný železiarsky komplex, naďalej zveľaďoval stavbou i kúpou nových prevádzok. Po smrti Ferdinanda Coburga, v roku 1851, jeho syn Augustín pokračoval v rozširovaní podnikania, okrem iného mal prenajatú aj dobšinskú vysokú pec a zmodernizoval aj vysokú pec v Stratenej. Ďalším z potomkov bol aj Ferdinand Maxmilián Karol Leopold Mária Coburg (* 1861 – †1948), ktorý bol neskôr bulharským panovníkom a po vzdaní sa funkcie, prišiel žiť na Slovensko, kde sa venoval predovšetkým svojím záľubám. S ním, okrem iného, je spojená aj história kaštieľa vo Svätom Antone, či poľovnícka chata a kaštieľ na Prednej Hore pri Muráni ako aj poľovnícky zámoček na Pustom Poli. Veľkú zásluhu na rozvoji železiarstva má aj Filip Coburg (* 1844 – †1926), ktorý bol bratom bývalého panovníka Ferdinanda i majiteľom železiarne v Stratenej.

Obr. 1 Dvaja z popredných predstaviteľov Coburgovskej rodiny

Výskyt vhodných nerastných surovín v okolí Dobšinej bol predmetom záujmu aj Coburgovskej rodiny, ktorá sa po dlhé roky venovala podnikaniu v baníctve a železiarstve. Aktivity tejto rodiny na okolí spočívali nielen v realizácii ťažobných prác železných rúd, ale aj v prenájme vysokej pece, ktorá bola vo vlastníctve mesta. Začiatky banskej činnosti kniežaťa Coburga na území Dobšinej spadajú do roku 1830.Banský majetok knieža rozvíjal nielen kúpou existujúcich baní, ale aj získaval ich aj udeľovaním nových banských polí.

Surovinová základňa tejto doby

V roku 1867 jeho banský majetok pozostával z 24. hornouhorských dĺžkových mier a plošných mier o rozlohe 593 623 m2 a v roku 1896 z 15 hornouhorských dĺžkových mier a plošných mier o rozlohe 883 073 m2. Od tohto roka svoj banský majetok na území Dobšinej naďalej zveľaďoval a tak okolo roku 1915 už predstavoval 27 hornouhorských dĺžkových mier a 1 769 379 m2 banských polí (podľa iných podkladov 1 840 052 m2 ).

Za uplynulých 40 rokov, teda od roku 1867 do roku 1907, bolo z baní kniežaťa Coburga vyťažených 507 097 ton železnej rudy.

Železorudné bane v okolí Dobšinej boli na území predného a zadného Gugla (Gugel, dnes označovaný ako Kruhová !?), v banských poliach oblasti Massörter (označovaný ako Baniská), Biengarten (Včelinec), Altenberg (Starý vrch), Wolfseifen (Vlčia dolina) a Birkeln. Bane na južnom svahu Gugla siahajú až k úpätiu doliny a hrúbka zrudnenej zóny v nich kolíše v rozmedzí 1 – 25 m. Železnou rudou bol prevažne jemnozrnný siderit, v horných častiach ložiskovej zóny limonit a v dutinách aj vylúhovaný siderit.

Južne od banského revíru na Gugli leží Steinbergský rudný ťah (medzi Teschnergrund a Tittersgrund), kde na viacerých miestach vychádza na povrch siderit, zmenený na limonit. Obsah Fe v siderite bol 34 – 37 % a v limonite 30 – 49 %.

V rokoch 1858 – 1869 mali podnikatelia Coburgovci prenajatú dobšinskú „vyšnú“ vysokú pec, ku ktorej patrili skujňovacie vyhne. V roku 1858 upravili výstroj vysokej pece, postavili skujňovacie vyhne a obytné budovy. Vo vysokej peci zhutňovali výhradne rudu z dobšinských baní, ako palivo používali drevené uhlie. Vyrobené surové železo z časti spracovávali v dobšinských skujňovacích vyhniach a z časti dopravovali povozmi do rafinérií v Hrabušiciach a Hronci a to cez Čuntavu a Besník.

Dobšinské sideritové rudné teleso má dĺžku 1 130m, šírka sa pohybuje od 75 do 300 m a priemernú hrúbku 30m.

Rudné teleso na Altenbergu má vo východo – západnom smere 640 m, najväčšiu šírku 250 m a hrúbku v rozmedzí 8 – 24 m.

Rudné teleso Biengarten – Massörter o východo – západnej dĺžke 410 m a šírke 250 m obsahovalo 29 miliónov q sideritu a menej mocné teleso na Gugli 5 miliónov q (váhová jednotka banský cent, 1 q = 56,006 kg). Najväčšia časť otvorených ložísk železnej rudy patrila kniežaťu Filip Szász – Coburg – Gothai, ktorý tu spolu so steibergským rudným ťahom mal približne 1,8 km2 banských polí.

Ďalším predmetom podnikania spoločnosti boli železorudné ložiská okolia Mlyniek. Prvé udelenie banských polí bolo pre Samuela Palzmann-a v roku 1843, ktorý vtedy tu vlastnil vysokú pec a skujňovacie vyhne. Bane neskôr prešli do vlastníctva Ľudovíta Trangus-a od ktorého prešli do fideokomisu kniežaťa Coburga. Po ich odkúpení a vykonanom prieskume mu boli udelené banské polia ležiace na svahoch okolitých vrchov.

Prvou lokalitou zo západnej strany bola banská prevádzka Ján (Jánostelep) pod Kőnigsbergom (Kráľovský vrch, dnes Kráľova hora), kde majú rudné žily generálny smer medzi šiestimi a deviatimi hórami (hóra – banícka uhlomerná jednotka = 15°, 360° = 24 hór). Ložisko o hrúbke 14 – 16 metrov, ma zvislý rozmer 60 metrov. Ložiskovú výplň tvorí siderit s vtrúseným spekularitom, pyritom a chalkopyritom, v horných polohách krvavočervený oker a a na tektonických plochách v limonite sa ojedinele vyskytuje prírodná meď. Žila Ján sa ďalej v pokračovaní rozdvojuje a tvorí žily Žigmund a Júlia kde sa siderit mierne vytráca a v okrajových štôlňach sa mení úplne na limonit (barna vaskő). Východným smerom rudná žila pokračuje v banskom poli Karol, kde má menšiu hrúbku ako žily Ján alebo žila v banskom poli Žigmund, ale výplň je omnoho čistejšia a v spodnej časti sa vtrúsene vyskytuje aj tetraedrit.

Pokračovanie rudnej žily v oblasti medzi Veľkým Havraním potokom a Malým Havraním potokom bolo otvorené štôlňami Johana a Mária de Gloria na južnom svahu Vogelsbergu (Vtáči vrch – dnes Viničiar) a východné pokračovanie štôlňou Béla, Taksony, Antónia, Adonia, Zoltán, a Kuteny na svahu Veľkej Knoli, ktoré boli už oddávna známe.

Obr. 2 Pôdorysný štruktúrny náčrt žilného ťahu okolia Mlyniek

Východné pokračovanie tohto telesa predstavuje žilný ťah, ktorý leží južne od spomínaných žíl János – Farkas – Róka a prebieha s nimi spoločne. Tento žilný ťah taktiež prebieha v zelených bridliciach a pozostáva z troch častí, ktoré sa miestami aj spájajú. Celková hrúbka, tohto ložiskového ťahu spolu s priľahlými horninami, je asi 30 m, smer 8 – 9 hór, sklon 45° k juhu. Tento ložiskový ťah bol otvorený štôlňami

Klementína, Zuzana, Johanni, Frohnleichnam, a Véletlen.

Pre banské polia Zuzana – Klementi je charakteristická čierna bridlica a kalcit s vtrúseninami chalkopyritu. Dedičná štôlňa Zuzana pri razení najprv prešla polohou sľudnatého kvarcitu, potom čiernou bridlicou (Schwarze Kluft), na podloží nasledoval ankerit a kalcit a nakoniec masívny čierny kryštalický siderit.

Všetky tieto rudné revíry boli vo vlastníctve kniežaťa Filipa Szász Coburg Gothai, ktorého prevádzky mali vtedy ústredné riaditeľstvo v pohorelskej železiarni. Rozloženie banských polí znázorňuje obrázok.

Obr. 3 Pôdorysná mapa banských polí a štôlní na území Mlynky – Havrania dolina

Vyťaženú rudu dopravovali do vysokej pece v Stratenej, vzdialenej okolo 6 km, kde okrem nej spracovávali aj železnú rudu z baní v Dobšinej.

Pre správne pochopenie uvedeného popisu ložiskových pomerov, minerálov alebo iných geologických javov je nevyhnutné dodať, že uvedené skutočnosti odpovedajú úrovni poznania v tej, či onej, historickej dobe a tak sa do určitej miery môžu odchyľovať od dnešného hodnotenia, ktoré je dané nevyhnutným pokrokom aj v geologických vedách.

Banské a hutnícke prevádzky kniežaťa Coburga

Banský majetok kniežaťa Filipa Coburga (herczeg Fülöp Szász – Coburg – Gotha) v Gemeri sa nachádzal v oblasti Železníka a Dobšinej.

Železorudné baníctvo kniežaťa Coburga malo na území mesta Dobšiná pomerne veľký význam a v podstate bolo ťažiskom jeho podnikania. Jeho začiatok spadá do 30. rokov XIX. storočia (1830) a postupne sa rozrastal a to kúpou banských oprávnení, ale aj udeľovaním nových. V roku 1867 jeho banský majetok predstavoval 18 plošných (šachtových) mier o rozlohe 563 623 m2 (udáva sa aj 593 623 m2 a 24 dĺžkových (štôlňových) banských mier (údaje o veľkosti banského majetku sú v jednotlivých podkladoch rôzne aj u iných majiteľov). V roku 1896 mal banský majetok rozlohu 883 073 m2 a 15 hornouhorských dĺžkových mier. V roku 1904 jeho majetok tvorilo už 61 plošných banských mier o rozlohe 1 769 379 m2 (podľa iných podkladov 1 840 052 m2) a 27 hornouhorských dĺžkových mier. Jeho banské polia sa nachádzali severovýchodne od mesta v hone Altenberg, Biengarten a Massörter. Dobývanou surovinou bola železná ruda siderit a limonit. V ložiskovej výplni sa vyskytoval aj ankerit a miestami vylúhovaný siderit. Obsah železa v siderite sa pohyboval v rozmedzí 34 – 46% Fe a v limonite 30 – 49% Fe a to v závislosti od miesta výskytu. Ložisko železných rúd na Gugli malo dĺžku 1130 m, šírku 70 – 300 m a priemernú hrúbku 30 m. Využiteľné zásoby odhadovali na 49 miliónov metrických centov.

Banské prevádzky vo vlastníctve Coburga zaberali najväčšiu časť ložiska, menšiu, nie však menej významnú časť, zaberajú bane mesta Dobšiná, potom bane fideikomisu grófa Andrássyho ďalej Uhorského štátu a nakoniec niekoľko malých podnikateľov.

Obr. 4 Osadenstvo povrchových baní v Biengartene

V roku 1879 železorudné bane a huty vo vlastníctve kniežaťa Szász-Coburg-Gothai Ágoston, Viedeň zahrňovali bane na siderit a limonit, banský majetok v Dobšinej predstavoval 42 banských polí, počet robotníkov 120 osôb.

Riaditeľ baní: Dobay Vilmos, Dobšiná

Banskí dozorcovia: Koill János v Rakovci, Lischka Jakab a Antony Simon v Dobšinej

Železiarne Stratená mali 2 vysoké pece, 25 skujňovacích pecí s hámrami,

2 tyčové valcovacie stolice a 3 valcovacie stolice plechov

Správca železiarne: Nepko Márton, pomocník Scholtz Kálmán

Nádvorní dozorcovia: Oberhausser Ármin a Pellionisz Sámuel

Majiteľ platil lekárov, dielenských učiteľov, hradil všetky náklady na školy a štvrtinu dôchodkov. Deti zamestnancov majú bezplatné školné a návštevy lekára (Magyar Bányakalauz, 1881, 073-081)

Železorudné bane a železiareň, ktorých majiteľom bol Filip Szász-Coburg-Gotha (Fülöp Szász-Coburg-Gothai herczeg Ö cs. és kir. Fensége), Viedeň mali v roku 1900 túto vnútroorganizačnú štruktúru (Magyar Bányakalauz, 1900, 089-094):

Ústredný riaditeľ: Ján Gömöry (Gömöry János), Viedeň

Bane v Dobšinej, Železníku, Rákoši, Sirku, Nandráži a Turčoku

Vysoké pece v Stratenej (2), Červeňanoch (1), Nándor hute (1), Sirku (1)

Technická správa v Dobšinej:

banský dozorca: Koloman Benedikty (Benedicty Kálmán)

technický správca lanovky: Pavol Hajts (Hajts Pál)

Železorudné bane v Dobšinej:

Riaditeľ: Ján Gömöry (Gömöry János)

Správca baní: Koloman Benedikty (Benedicty Kálmán), Dobšiná

Banský majetok: banské polia o výmere 883 074 m2 , 1 km dopravných tratí,

ťažba 99 825 q železnej rudy/rok, počet robotníkov 66 osôb

Situáciu, v baníckom podnikaní na území mesta Dobšinej o päť rokov neskôr, možno odvodiť z nasledovných údajov (Magyar Bánya-kalauz 1905, s.110-116):

Bane a huty výsosti kniežaťa Fülöp Szász-Coburg-Gotha v tejto dobe zahŕňovali:

Bane na Fe-rudu: oblasť Knola, Kráľova hora - Kőnigsberg, Vogelberg (Mlynky), Dobšiná a ďalšie v Gemerskej župe

Banský majetok predstavovalo 128 banských polí, 124 banských mier, 4 prebytky o ploche 4 608 401 m2 a 61 výhradných kutísk

Hutnícke zariadenia: 2 taviace pece surového železa a 3 vysoké pece Stratená a Červeňany, 2 výrobne Martinskej ocele, 2 valcovne tyčového železa s 2 pecami a 2 stolicami v Novej Maši-Valkovňa (Nándor huta), 3 valcovne plechov, 6 žeraviacich pecí (Glühőfen) a 6 valcovacích stolíc vo Švabolke, 1 výrobňa ohňovzdorných tehál a 1 vypaľovacia pec v Zlatne.

Ústredné riaditeľstvo: Pohorelá

Vedenie prevádzok:

Banský inšpektorát Dobšiná:

Benedicty Kálmán

Gömöry Arnold, banský dozorca

Hajts Pál, pomocný úradník

Klausmann Mátyás, vedúci lanovkovej prevádzky

Rozlosnik János, banský dozorca Mlynky

Rozlosnik Mihály, banský dozorca Mlynky

Kirschner Mihály, dozorca pre práce na povrchu

Vedenie hute Stratená:

Loványi Hugó, vedúci prevádzky, dozorca

Plenczner Andor, dozorca pre práce na povrchu

Pack Pál, majster pecí

dr. Kellner Viktor, Dobšiná, lekár

(pracovníkov prevádzok mimo záujmového územia neuvádzame)

Osadenstvo: 128 baníkov

253 pracovníkov v hutách a továrňach

Okolo roku 1905 prevádzky Coburga boli činné v týchto banských poliach: v oblasti Gugel (Kruhová) - Jóremény a Zemberg, Altenberg (Starý vrch) - Simon a Antal, Biengarten (Včelinec) - Rochus, Károly, József, Massörter ( Baniská) - Teskovics, Wolfseifen (Vlčia dolina) - Ágoston a József - Mihály

Nerastnú surovinu, okrem baní na Gugli a vo Vlčej doline, dobývali povrchovo – lomovým spôsobom. Dobývalo sa na etážach o výške 4 – 8 m. Pod miestom dobývania (porubu) vyrazili štôlňu, do ktorej sa sklzom spúšťala rúbanina a túto následne odťažili banskými vozíkmi na koľajniciach. Pri podzemnom dobývaní využívali dobývanie v záberových pásoch.

Rudu, získanú z „Coburgovských“ baní, v dobe pred rokom 1907 predávali iným subjektom, najmä prenajímateľom mestskej vysokej pece, neskôr celú vyťaženú surovinu spracovávali v Stratenskej hute.

Dopravu vyťaženej suroviny z baní pred rokom 1897 vykonávali povozmi. Povozníci dopravovali železnú rudu a drevené uhlie do železiarne v Stratenej a vyrobené surové železo tzv. „langenbergskou“ cestou (cesta, ktorú postavilo mesto Dobšiná a knieža Coburg, sa na hrebeni rozdvojuje a jedna jej vetva smeruje na severozápad k železiarni v Stratenej, po postavení lanovky ju, z hľadiska dopravy produktov, prestali využívať) na železničnú stanicu v Dobšinej. Produkty železiarne boli na ďalšie spracovanie dopravované aj do pohronských železiarní, či Hrabušíc cestou pozdĺž rieky Hnilec. Na tejto ceste bola do vápencového brala vyrazená tzv. skalná brána pri Stratenej, žiaľ počas obdobia poslednej vojny bola zničená. O zásluhách Coburgovskej rodiny, vo vzťahu k tejto cestnej komunikácii, svedčí aj pamätná tabuľa z roku 1869, umiestnená na brale pri vchode do tiesňavy od Stratenej.

V tejto súvislosti ešte dodajme, že príslušníci tejto rodiny vyvíjali aktivity aj v kultúrnej a osvetovej oblasti. Ako príkladom môže byť aktívna účasť na výstave pri príležitosti tisícročného jubilea vtedajšieho štátu, kde mali svoj osobitný výstavný pavilón (na fotografii nižšie).

Obr. 5 Renovovaná pamätná tabuľa z roku 1867 na západnej časti vápencového brala a miesto jej osadenia na fotografii z roku 2007 (foto O. Rozložník)

Obr. 6 Skalná brána pri Stratenej na pohľadnici z roku 1932

Obr. 7 Pavilón kniežaťa Filipa Szász Coburga na výstave k tisícročnému jubileu krajiny konanej v roku 1896

Náklady na prepravu, vzhľadom na výkonnosť, boli však pomerne vysoké, a tak z hľadiska konkurenčnej schopnosti, bolo nevyhnutné zabezpečiť iné, lacnejšie a spoľahlivé možnosti výkonnejšej prepravy produktov. Týmto požiadavkám, vzhľadom na terénne danosti, najviac vyhovovala doprava lanovou dráhou, ktorú postavili v období rokov 1896 - 1898. Práce na jej realizácii zabezpečila firma Th. Obach – J. Pohling z Kolína (Köln – Nemecko).

Zamestnanci, pracujúci v dobšinských „Coburgovských“ baniach pochádzali bez výnimky z Dobšinej a to národnosti nemeckej i slovenskej. Ich počty sa v priebehu rokov menili a pohybovali sa v rozmedzí od 51 do 108 zamestnancov.

V roku 1903 postavili v banskej prevádzke kniežaťa Coburga v Mlynkoch – Havranej doline novú povrchovú banskú úzkokoľajnú železnicu o dĺžke 1,2 km.

Okrem toho tu zriadili dve nové zvážnice o celkovej dĺžke 970 m. Zvážnu, o dĺžke 250 m, vedúcu k vysokej peci v hnileckom údolí odmontovali a jej prevádzku definitívne zastavili. Táto zvážna pôvodne predstavovala spojenie medzi vysokou pecou a lanovkou Dobšiná – Stratená. V banskej prevádzke kniežaťa Coburga v Mlynkoch-Havranej doline postavili v roku 1903 päť nových pražiacich pecí a v banských prevádzkach mesta Dobšiná dve (Wahlner, A.: Magyarország bánya- és kohóipara 1903. évben, BKL 1904,II., č.20-24, s.516).

Postavenie pražiacich pecí v roku 1903 pri baniach kniežaťa Coburga v oblasti Mlynky – Prostredný Hámor, malo za následok odstránenie troch pražiacich pecí zo stratenskej železiarne (Wahlner, A.: Magyarország bánya-és kohóipara az 1904 évben, BKL 1905, II. č.20-24, s.500).

Obr. 8 Povrchová ťažba v banskom poli Massörter vo vlastníctve kniežaťa Coburga

Bane a hutné závody patriace k fideikomisu kniežaťa Coburga prešli ku dňu 1. 1. 1913 do vlastníctva účastinárskej spoločnosti s názvom „Účastinárska spoločnosť, predtým bane a huty Filipa Coburga“ (Cobug Fülöp herczeg – féle Bánya és Kohóművek Reszvénytársaság). Dotýkalo sa to aj banských prevádzok na území Dobšinej a Mlyniek (hollópataki bányaüzem), pričom nerealizovali žiadne nové otvárkové práce a ani nezaviedli nejaké nové zariadenia do prevádzky. Ťažba z prevádzky spoločnosti za rok 1913 bola 133 913 q (za predchádzajúci rok 122 418 q) surovej železnej rudy a 9 020 q železnej trosky, ktorú spracovali v stratenskej železiarni.

Obr. 9 Mapa banských polí kniežaťa Coburga v okolí Dobšinej a Mlyniek z r. 1913

Všetky  banské a hutnícke oprávnenia , ako aj majetok fideikomisu kniežaťa Filipa Coburga (Fülöp Coburg herczegi hitbizomány), boli úradne prepísané na Banskú a hutnícku účastinársku spoločnosť kniežaťa Filipa Coburga s pôvodným názvom Coburg Fülöp herczeg-féle bánya és kohóművek részvénytársaság (Wahlner, A.: Magyarország bánya-és kohóipara az 1913. évben, BKL r. XLVIII , 1915, I. č.12 s.448, 514-515)

V roku 1914 spoločnosť vykonávala svoju činnosť v obmedzenom rozsahu, pretože v dôsledku vojnových udalostí a nevyhovujúcim obchodným podmienkam, sa nepodarilo speňažiť vyrobené surové železo zo stratenských železiarní. V tomto roku dala spoločnosť pribudovať k trom existujúcim šachtovým pražiacim peciam v Biengartene ďalšie tri pece (Wahlner, A.: Magyarország bánya-és kohó ipara az 1914 évben, BKL,1916,I,12,s.516).

Stav v banskom podnikaní spoločnosti v tejto dobe bol nasledovný (Magyar Bánya-kalauz 1914, s.151):

Majiteľ: Fideokomis Filipa Sas Coburga Gothai, Viedeň (Fülöp – Szász – Coburg – Gothai herczeg hitbizotmánya, Wien)

Ústredné riaditeľstvo: Wien I., Seilerstätte II.

Riaditeľ: dr. Bosniszky Károly

Banský majetok tvorilo 20 a 26 hornouhorských dĺžkových mier, 76 jednoduchých banských mier, 21 prebytkov o rozlohe 1840052,6 m2, 19 výhradných kutísk, pražiareň rudy, robotnícke domy, 11,690 km lanovkových tratí, 0,206 km povrchových zvážnych, 3 vodné kolesá o výkone 80 HP, 3 dynamá o výkone 80 kW, 30 banských vozíkov o nosnosti 10 q a 12 km telefónnych liniek.

Ťažba: 92 160 q železnej rudy o hodnote 55296,00 korún

Vedenie baní: Dobšiná

Banský kurártor: Benedikty Kálmán, Dobšiná

Počet robotníkov: 50 dospelých a 6 nedospelých robotníkov

Bratská pokladnica: Zjednotená bratská pokladnica kniežaťa Coburga

Počet členov ku koncu roka 1913 bol 530 osôb

Majetok ku koncu roka 1913 bol 90602,33 korún

Banské prevádzky na území Mlynky – Havrania dolina, vo vlastníctve Banskej a hutníckej účastinárskej spoločnosti kniežaťa Filipa Coburga (Coburg Fülöp herczeg- féle bánya- és kohóművek r. t.), boli v roku 1915 podriadené pod účinnosť vojnových zákonov. Spoločnosť dostala od vojenskej správy väčšiu objednávku pre stratenskú železiareň, ktorú ak mali zabezpečiť, museli preradiť všetkých robotníkov z banských prevádzok do železiarskej výroby, následkom čoho museli všetky prieskumné, otvárkové a prípravné práce zastaviť. Nové prevádzkové zariadenia, v roku 1915, nezaviedli. Na domácom trhu z vyťaženého množstva predali 6 396 q železnej rudy, ostatnú spracovali v stratenskej železiarni (Wahlner, A.: Magyarország bánya-és kohóipara az 1915. évben, BKL r. L, 1917, II. č.13, s.131-132).

Spoločnosť napriek vojnovému stavu plánovala ešte v  roku 1915 postaviť v Stratenej novú vysokú pec. V tomto roku zabezpečila aj predĺženie úseku lanovej visutej dráhy Krištofova lúka – Vlčia dolina o 250 m vo Vlčej doline (tamtiež s.149).

V prevádzke kniežaťa Filipa Coburga banské a hutné závody úč. spol. (Coburg Fülöp herczeg -féle bánya- és kohóművek r.- t. iglóhollópataki üzeme) na území Mlynky – Havrania dolina, sa v r. 1916, nevyskytli žiadne mimoriadne prípady. Podstata banských prác spočívala v ťažbe suroviny podobne ako aj v predchádzajúcom roku. Spoločnosť plánovala a z časti aj realizovala, stavbu 5. nových šachtových pražiacich pecí, ďalej zriadenie zariadení na strojné vŕtanie v bani Filip a v dedičnej štôlni Klementína a na nakladacej stanici lanovky stavbu výťahu, kde dokončenie prác ostalo na nasledujúci rok. Práce vykonávalo 57 robotníkov (predchádzajúci rok 60), ťažba železnej rudy bola vo výške 76 082 q (63 250 q) a ťažba železnej trosky 2 084 q (4 422 q). (Wahlner, A.: Magyarország bánya-és kohóipara az 1916. évben, BKL r. LIII, 1920, I. č. K, s.469-470).

Banské a hutné závody Filipa Coburga úč. spol. v roku 1916, vo svojich baniach na území mesta Dobšiná, intenzívne ťažili. Ich snahou bolo aj otvorenie baní vo Veľkej vlčej doline, ale pre nedostatok robotníkov, otvárky nepostupovali žiadane rýchlo. Spoločnosť utrpela značnú škodu, keďže pražiarne v Biengartene na území mesta úplne zhoreli. Príčinou požiaru bol skrat na zariadení elektrického výťahu. Prevádzka musela byť prerušená na tri týždne. Ako náhradu za požiarom zničený elektrický výťah, plánovali montáž výťahu na pohon tlakovou vodou, ktorej zdrojom boli banské vody. Pretože potrebné strojné súčasti nebolo možné zabezpečiť, realizácia a uvedenie do prevádzky bude iba nasledujúci rok. V priebehu roka 1916 plánovali a z časti aj realizovali postavenie nových šesť šachtových pražiacich pecí v pražiarni Biengarten k 6. doterajším, tak aby v roku 1917 pracovalo všetkých 12 pražiacich pecí. V banskej prevádzke vo Vlčej doline plánovali postaviť kompresorovňu, ktorej stavbu aj začali. Po ukončení má zásobovať stlačeným vzduchom vŕtacie kladivá. Dokončenie stavby a uvedenia do prevádzky sa predpokladalo na budúci rok 1917. Ďalej predĺžili úsek lanovkovej dráhy Krištofova lúka - Vlčia dolina o 250 m a to z Malej vlčej doliny do Veľkej vlčej doliny, kde premiestnili aj konečnú a nakladaciu stanicu (tamtiež s.497).

Obr. 10 Budova bývalého riaditeľstva závodu Coburgovských baní v Dobšinej dnes (foto O. Rozložník)

V roku 1917 Coburgovci zrekonšruovali v Stratenej druhú vysokú pec. Niektoré pramene udávajú, že postavili ďalšiu (Alberty c. d. s. 99).

V tridsiatych rokoch uplynulého storočia bola situácia vo firme Železorudné baníctvo úč. spol. predtým Coburg banské a hutné závody v okolí Dobšinej nasledovná (Sborník Spojeného banského revíru pre Slovensko Podkarpatskú Rus, 2, Bratislava, 1938, s. 104-105, 623-624) :

Železorudné bane v Dobšinej a v Mlynkoch:

Banský majetok

a) v Dobšinej:

Na železnú, medenú, kobaltovú, niklovú, striebornú rudu, medený a arzenový kyz:

40 jednoduchých mier, 26 hornouhorských banských mier, 7 iných mier, 25 plošných prebytkov, 1 hornouhorský dĺžkový prebytok – 2 558 392,235 m²

Na železnú trosku: 2 povrchové miery – 6 387,97 m²

b) v Mlynkoch

Na železnú a tiež medenú rudu:

53 jednoduchých mier, 4 hornouhorské banské miery – 2 412 688,80 m²

Na železnú trosku:

1 povrchová miera – 5 824 m²

Banské riaditeľstvo v Dobšinej:

závodný: banský inšpektor Ing. Wilfried Kopetschke

účtovník: M. Kaiser

kanc. úradník: Ján Wagner

strojmajster: M. Wlachovský

skladník: Rudolf Pálka

naddôlní: Jozef Stempel, Michal Klauszmann

dôlni: Ondrej Kirschner, Michal Kirschner, Aladár Szolár

počet dozorcov: v Dobšinej 4, v Mlynkoch 4

počet robotníkov: v Dobšinej 75, v Mlynkoch 188

Dobývanie štôlňou, 4 rudné žily o hrúbke 1 – 30 m, 1 rudné ložisko

Vzhľadom k tomu, že sa nad úrovňou doliny nachádzajú ešte značné zásoby rudy, vykonávali otvárku a prípravné práce štôlňami a dovrchnými dielami. Dobývanie štôlňou, 4 rudné žily o hrúbke 1 – 30 m, 1 rudné ložisko. Dobývacie metódy: dobývanie dovrchné a priečne so základkou. Banská doprava bola ručná, rozchod banských vozíkov bol 60 cm, objem 0,5 m3, váha 380 kg. V Mlynkoch bola surová ruda zo zberného miesta pri bani dopravovaná do vzdialenosti asi 2 km do pražiarne dvojtaktovými dieselovými lokomotívami o výkone 12 HP, hodinový výkon prepravy bol 120-140 q. Odvodňovanie bane prirodzeným odtokom vody nižšie položenou štôlňou. Vetranie bane bolo prirodzené štôlňami a dovrchnými dielami v rôzne položených výškach. Na svietenie používali otvorené Wolfove karbidové lampy s dobou horenia 8 – 10 hodín, ktoré boli zavedené v roku 1908. Elektrickú energiu odoberali z hydrocentrály mesta Dobšiná, ktorú transformovali. Pražiarne boli v Dobšinej a v Prostrednom Hámri, kde tieto boli vybavené elektricky poháňanými ventilátormi na odsávanie vzduchu. Spotreba paliva na praženie sa pohybovala v závislosti od obsahu kyzu v rude medzi 3 – 6,3 %.

Obr. 11 Pražiace pece v Prostrednom Hámri

Obr. 12 Pohľad na osadu Prostredný Hámor (v strede obrazu pražiace pece)

Obr. 13 Likvidácia pražiacich pecí koncom 20. storočia (praženie rudy bolo ukončené v roku 1962)

Po skončení posledných nepokojných vojnových období, sa všetky podniky dostali pod národnú správu. Dekrétom vtedajšieho prezidenta republiky č. 100 Zb. boli znárodnené predovšetkým podniky kľúčového a ťažkého priemyslu. Na jeho základe už začiatkom roka 1946 vznikali národné podniky, medzi inými aj Železorudné bane, do majetkovej podstaty ktorého, bola včlenená aj Účastinárska spoločnosť, predtým Coburg, banské a hutnícke závody Bratislava.

Železiareň v Stratenej

Železiareň v Stratenej a jej prevádzka bola ďalšou dôležitou oblasťou ich záujmu. Prevádzkové objekty sa nachádzali na ľavom brehu rieky Hnilec a východnom okraji osídlenia. Na mieste, kde sú objekty situované sa na začiatku 18. storočia nachádzala huta na spracovanie medi spojená s úradom kráľovského eráru, kde sa zamieňali okrem medených rúd aj rudy s obsahom striebra a kobaltu. Medená huta, v prvej štvrtine 19. storočia, už nebola schopná odolávať konkurencii kvalitnejšie vybaveným hutám hornouhorského banského občianstva, čo rodinu grófa Csákyho, ako vtedajšieho majiteľa hrabušického panstva, do ktorého patrilo aj územie stratenskej huty, priviedlo k prestavbe uvedenej huty na železiarsky hutnícky závod. Dôvodom bol aj neďaleký výskyt ložísk železných rúd , ako aj skutočnosť, že okolité lesné porasty poskytovali možnosť výroby dostatočné množstva potrebného dreveného uhlia na prevádzku taviacich pecí. Tak bol v 20-tich rokoch 19. storočia postavený železiarsky komplex v Stratenej, ktorý spočiatku prevádzkovala rodina Csákyovcov a neskôr ho mala v nájme rodina Tranguszovcov. Zmena podmienok však prinútila rodinu Csákyovcov predať hrabušické panstvo a s ním aj stratenskú železiareň. V roku 1842 hrabušické panstvo a spolu s ním aj železiareň odkúpil knieža Ferdinand Coburg - majiteľ susedného muránskeho panstva, ktorému už od roku 1830 patril aj bývalý majetok rodiny grófa Koháry, známej svojím pôsobením v železiarstve a súvisiacich odvetviach na hornom Pohroní.

V dobe kúpy mala stratenská vysoká pec výšku 8 a pol metra, otvorenú hruď a jedno skriňové dúchadlo poháňané vodným kolesom na rieke Hnilec. Jej ročná výroba presahovala 11 200 q suroviny.

V 40. rokoch 19. storočia celú výrobu surového železa zo stratenskej železiarne spracovávali vo vlastných skujňovacích závodoch. Keďže okolo roku 1850 prestali využívať prenajaté skujňovacie prevádzky a do prevádzky bola daná druhá vysoká pec, časť vyrobeného železa odpredávali.

Palivom vysokých pecí bolo drevené uhlie, vyrábané v okolitých panských lesoch a to ešte aj okolo roku 1860, neskôr po narastajúcej jeho spotrebe, zaobstarávali od susedných majiteľov a potom z veľkej časti od iných domácich výrobcov. Pri prevádzke vysokých pecí začali vedľa dreveného uhlia z časti používať aj koks, ktorý spolu s dreveným uhlím, dopravovali železnicou do Dobšinej a ďalej lanovkou do Stratenej.

V roku 1854 postavili trojvalcové dúchadlo poháňané vodným kolesom a vedľa existujúcej vysokej pece postavili ďalšiu, ktorú dali do prevádzky v roku 1858. V tomto čase postavili aj budovu skladu dreveného uhlia.

Narastajúca potreba surového železa si v roku 1859 vyžiadala rekonštrukciu staršej vysokej pece, pri ktorej počas rekonštrukcie zriadili stojaté parné dúchadlo, odlievaciu halu, váhovňu, 6 pražiacich pecí a dva ohrievače vzduchu typu Wasseralfingen. Zároveň postavili aj byty pre úradníkov a robotníkov. Takto prestavanú vysokú pec dali do prevádzky v roku 1860.

Obr. 14 Plán na postavenie pražiacej pece so 16. pražiacimi poľami v železiarni Stratená (podľa Dejiny hutníctva na Slovensku, Košice, 2006, s.49)

V roku 1873 z kychty vysokej pece odmontovali wasseralfingenský ohrievač s parným dúchadlom a namiesto neho vstavali ohrievač s ležatými rúrami. V roku 1890 podobným ohrievačom vybavili aj vysokú pec, ktorá ešte mala vodný pohon dúchadla.

Na dopravu vsádzkového materiálu, na plochu v úrovni plniaceho otvoru, kde sa tento aj miešal, slúžilo šikmé ťažné zariadenie, ktoré v roku 1890 vymenili za zvislý výťah na vodnú silu.

K ďalšej prestavbe vysokých pecí došlo v roku 1893, keď zdokonalili aj ich výmurovku a prerobili ich na voľne stojace pece s otvorenou hruďou. Do roku 1893 bola nístej vysokých pecí vystrojená kvarcitom z Dobšinej bez vodného chladenia. Od uvedeného roku začali používať výstroj z ohňovzorných tehál s rúrkovým vodným chladením.

V súvislosti s narastajúcou výrobou vysokých pecí, postavili v roku 1894 dva voľne stojace pražiace pece železnej rudy podľa siegenského vzoru.

Obr. 15 Železiarsky komplex v Stratenej koncom 19. storočia

Obr. 16 Stratenská železiareň v roku 1893

Medzi významné nové technické zariadenia v roku 1903 v stratenských železiarňach kniežaťa Coburga, patrí postavenie motora na pohon kychtovým plynom („torokgázmotor“) o výkone 250 HP (konských síl), ktorý bezprostredne poháňal dúchadlo a okrem toho slúžil aj na pohon dynama o napätí 3100 V. Takto získaná elektrická energia po potrebnej transformácii bola využívaná pohon lanovkovej dráhy Dobšiná – Stratená, na pohon výťahu a na osvetlenie objektov železiarne (Wahlner, A.: Magyarország bánya- és kohóipara 1903. évben, BKL 1904,II., č.20-24, s.516).

V r. 1904 v stratenskej železiarni kniežaťa Coburga dali do prevádzky 4 čerpadlá na vodu s pohonom na elektrickú energiu. Celé prevádzka železiarne bola zároveň elektrifikovaná (Wahlner, A.: Magyarország bánya-és kohóipara az 1904 évben, BKL 1905, II. č.20-24, s.500). V roku 1904 tiež, na úpravu rúd z dobšinských baní, postavili pri lanovkovej stanici v Biengartene pražiace pece a rovnako na úpravu rúd z oblasti Mlyniek, pri lanovkovej stanici Prostredný Hámor. Zároveň zrušili praženie rudy pri stratenskej železiarni.

Za týchto okolností, existujúce stojaté dúchadlá, už nevyhovovali požiadavkám a tak súčasne so stavbou lanovky zriadili pri vysokých peciach dúchadlá typu Öchelhauser o výkone 500 HP na pohon kychtovým plynom s remeňovým prevodom na dynamo. Od toho času, všetky strojné zariadenie v železiarni Stratená a aj pohon lanovky, zabezpečovala elektrická energia, pričom bol osvetlený aj celé prevádzkový priestor železiarne a stanice lanovky.

V stratenskej železiarni kniežaťa Coburga v r. 1905 postavili medzi vysokými pecami a vápencovým lomom banskú úzkokoľajnú železnicu na konský pohon, čím nahradili vysoko nákladnú vozovú prepravu (Wahlner, A.: Magyarország bánya-és kohóipara az 1905 évben, BKL 1906, II. č.24, s.754).

S ohľadom na skutočnosť, že železiareň sa nachádzala v pomerne úzkom údolí, nebolo na skladovanie značného množstva trosky vznikajúcej pri výrobe, dostatok priestoru. Okrem toho, aj pre veľkú zrnitosť trosky, administratívna vrchnosť zakázala jej vypúšťanie do vôd Hnilca, ako to bolo dovtedy zvykom. Tieto skutočnosti podmienili, že v roku 1909 (udáva sa aj1906), v bezprostrednej blízkosti vysokých pecí, postavili zariadenie na granuláciu a sušenie trosky. Takto upravená troska z vysokých pecí neobsahovala nežiaduce prísady, bola preto využívaná pri stavebných prácach na okolí a taktiež ju odkupovala aj správa vtedajších železníc na realizáciu železničného zvršku.

Celé strojné zariadenie, na sušenie a triedenie granulovanej železnej trosky, bolo umiestnené v dvoch prízemných a jednej podkrovnej miestnosti. V menšej prízemnej miestnosti bol zabudovaný sekundárny dynamomotor o napätí 300 V a výkone 16 HP (konských síl), ktorý napájaný elektrickou energiou z ústrednej strojovne zabezpečoval pohon zariadenia. V druhej prízemnej miestnosti boli umiestnené dva elevátory, zásobník na granulovanú trosku, rotačný valec zabezpečujúci prepravu materiálu a v podkrovnej miestnosti triediace rotačné bubnové sito (Wahlner, A.: Magyarország bánya-és kohóipara az 1909. évben, BKL r. XLIII, 1910, II. č.24, s.791-792).

V stratenskej železiarni kniežaťa Fülöp Szász Coburg Gothai, v roku 1911, namiesto súčasného valcového dúchadla pri parnom stroji, začali s montážou turbodúchadla na pohon elektromotorom, ktorý napájal prúd o napätí 3 100 z existujúcej elektrárne (Wahlner, A.: Magyarország bánya-és kohóipara az 1911. évben, BKL r. XLV, 1912, II. č.24, s.814-815).

Obr. 17 Stratenská železiareň v dvadsiatych rokoch 20. storočia

Obr. 18 Vysoké pece v Stratenej v roku 1923

V stratenských železiarňach, teraz už vo vlastníctve Banskej a hutnej účastinárskej spoločnosti Filipa Coburga, v roku 1913, začali stavať novú strojovňu, v ktorej bude nainštalované zariadenie pozostávajúce z lokomobily patentom chráneného typu Wolf o výkone 250 HP, poháňanej prehrievanou parou, na výrobu ktorej sa využíval kychtový plyn a z trojfázového generátora o výkone 2000 kWA pri napätí 3100 V.

Železiareň vyrábala zhruba 100 000 q surového železa, k výrobe ktorého spotrebovala 241 313 q železnej rudy a 9 020 q železnej trosky. Železnú rudu získavali z vlastných baní na území mesta Dobšinej a Mlynky a okrem toho nakúpili ešte 6 510 q rudy od iných domácich ťažiarov. Z vyrobených 100 000 q surového železa 47 150 q ďalej zušľachťovali vo vlastných hronských železiarňach, 36 695 q predali domácim a 7 600 q zahraničným odberateľom (Wahlner, A.: Magyarország bánya-és kohóipara az 1913. évben, BKL r. XLVIII , 1915, I. č.12, s.448)

Banská a hutnícka účastinárska spoločnosť kniežaťa Filipa Coburga (Coburg Fülöp herczeg- féle bánya- és kohóművek r. t.) vo svojej stratenskej železiarni, v roku 1914, dokončila stavbu a montáž zariadenia novej strojovne, ktorú začala ešte v roku 1913. Budova strojovne, o rozmeroch 19 x 6 m, mala drevený skelet vyplnený tehlami a plechovú strešnú krytinu.

Pohonnou jednotkou bola lokomobila typu Wolf o výkone 250 konských síl, ktorá využívala prehriatu paru (350° C) zohrievanú kychtovými plynmi alebo aj uhlím o pretlaku 15 atmosfér a dosahovala 210 otáčok za minútu.

Kotol typu Wolf, dodaný továrňou v Magdeburgu, mal dĺžku 4150 mm, priemer 1520 mm a ohnisko dlhé 1918 mm s priemerom 1000 – 1100 mm. Jeho výhrevná plocha bola 47,95 m2, dymovodné rúry č. 111 mali dĺžku 2207 mm a priemer 54 mm.

Parný stroj, cez remenicovú transmisiu, poháňal generátor striedavého prúdu, dodaný továrňou Ganz. Generátor mohol pracovať v paralelnom zapojení spolu s druhým, rezervným, generátorom. Generátor o výkone 200 kW, napätí 3100 V a 42 periód/min., pracoval pri otáčkach 420 za minútu. Elektrický prúd, vyrobený generátorom, bol vedený do zbernice rekonštruovanej rozvodnej tabule v starej strojovni, kde bol rozvádzaný do pôvodných spotrebiteľských miest (pohon lanovej visutej dráhy, turbodúchadlo) a do olejového transformátora, umiestneného v pivničných priestoroch, ktorý menil dodávané napätie na 330 V (pre hnacie motory v železiarni) a na 110 V pre osvetľovanie.

V strojovni bol umiestnený ventilátor na odsávanie dymových splodín, ktorého otáčky boli 800/min. Pohon ventilátora zabezpečoval elektromotor na striedavý prúd s výkonom 2,6 konských síl.

K zariadeniu ešte patrilo vonkajšie vedenie kychtových plynov, ktoré bolo uložené na troch železných pilieroch a malo výšku 3 m.

Pre nepokojné, predvojnové, pomery sa stav robotníkov znížil zo 76 osôb na 40. Preto, ale aj pre zlú situáciu na trhu so železom zastavili prevádzku jednej pece, ktorá ostala nečinná až do konca roka 1914. V posledných mesiacoch roka spoločnosť oslovili s požiadavkou, aby začala vyrábať tovary pre vojsko, čo by však vyžadovalo obnovenie plnej prevádzky (Wahlner, A.: Magyarország bánya-és kohóipara az 1914. évben, BKL r. XLIX , 1916, I. č.12, s.499-500).

Banská a hutnícka úč. spol. Filipa Coburga, v roku 1915, svoju stratenskú železiareň po celý rok prevádzkovala prednostne a zvýšenou intenzitou, pretože iba tak mohla vyhovieť požiadavkám vojenskej správy. Potrebnú železnú rudu vyťažili vo vlastných baniach na území Mlynky – Havrania dolina a okrem toho 32963 q surovej železnej rudy odkúpili od mesta Dobšiná. Prebytok, vzhľadom na výšku vyrobeného množstva, bol získaný zo zásob z predchádzajúceho obdobia a tiež kúpou od Železiarskeho priemyslu úč. spol. Nadrág (N drag, Rumunsko), ktorá dodala surovinu prepravenú 120. povozmi (Wahlner, A.: Magyarország bánya-és kohóipara az 1915. évben, BKL r. L, 1917, II. č.13, s.131-132).

Dve vysoké pece v stratenskej železiarni vo vlastníctve Filipa Coburga banské a hutné závody úč. spol. (Coburg Fülöp herczeg– féle bánya és kohóművek) boli celý rok 1916 bez problémov v prevádzke, iba jedna vysoká pec bola pre vykonávanie opráv odstavená 6 týždňov.

Obr. 19 Železiareň v Stratenej v prvom desaťročí 20. storočia (archív Š. Polgári)

Mimoriadny nedostatok surového železa a to, že tu vyrobené surové železo, bolo výborným polotovarom na výrobu ocele, podnietilo spoločnosť k stavbe tretej vysokej pece. Nová vysoká pec, ktorá mala denne vyprodukovať 40 ton surového železa s použitím dreveného uhlia, bola opatrená ohrievačom vzduchu typu Cowper, príslušným strojným zariadením a strojovňou, ktorej vybavenie montovali v predmetnom roku s predpokladom ukončenia prác v ďalšom roku.

Obr. 20 Vysoké pece stratenskej železiarne v období pred svojim úplným zánikom

Obr. 21 Pohľad na objekty okolo vysokých pecí vo východnej časti Stratenej (na severnej strane vrchu v pozadí je priesek v lesnom poraste ktorým viedla lanová dráha)

V roku 1918, pri vzniku prvej ČSR, bola ešte v prevádzke jedna vysoká pec v stratenskej železiarni. Zanikla koncom 20. rokov 20. storočia (Frák c. d. s. 142-143).

Coburgove závody začínali s obmedzovaním práce už v máji 1921. Po zastavení výroby vo vysokých peciach v Stratenej v júni 1921, úplne zastavili práce v Mlynkoch a obmedzovali prevádzku v Dobšinej. Dňa 13. júla 1921 zastavili prevádzku v Stratenej a Dobšinej na niekoľko týždňov, aby sa mohli odpredať nahromadené zásoby. Na porade o znovu začatí práce dňa 30. septembra tohto roka, zástupcovia spoločnosti však vyhlásili, že pre zhoršenú situáciu v železiarskom priemysle, prácu nie je možné obnoviť.

S výrobou sa už počas krízy nezačalo (Strhan c. d. s.334, 337).

Zdá sa, ale, že prevádzka vysokých pecí v Stratenej bola zastavená v roku 1921 a už nebola nikdy obnovená, zrejme nie je celkom pravdivá. Viaceré dostupné podklady uvádzajú aj iné časové údaje, ako: posledná vysoká pec v Stratenej vyhasla v roku 1923 (Encyklopédia Slovenska, zv. V., Bratislava 1981, s. 612); v roku 1925 Coburgovské závody obnovili výrobu a vysoké pece v Stratenej ešte pracovali a spolu s vysokou pecou v Chyžnej Vode vyrobili 6 656 t železa, ale pre zastarané technické vybavenie, ktoré si vyžadovalo ako palivo drevené uhlie, však opäť obmedzili výrobu, výroba v Stratenej sa v čase priemyselnej krízy v rokoch 1929 – 1933 zastavila (Dejiny hutníctva na Slovensku, Košice 2006, s. 104); železiareň v Stratenej bola likvidovaná v roku 1927 (Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, zv. III. Bratislava 1978, s. 93).

Spoľahlivé stanovenie presných časových údajov o úplnej likvidácii železiarne v Stratenej je v súčasnosti iba na ďalších historických výskumoch.

V administratívnej budove bývalého vysokopecného závodu je dnes penzión Šafrán a v miestach bývalej pece fitnes centrum. Zachovali sa objekty, v ktorých boli byty pre úradníkov a robotníkov, z ostatných objektov ostali iba ruiny.

Obr. 22 Penzión a reštaurácia Šafrán v súčasnosti Ruiny vysokých pecí

Obr. 23 Bývalé byty pre úradníkov a technikov Robotnícke domy pri železiarni po úprave

Lanová dráha

Relatívne odľahlé situovanie železiarne od zdrojov základných surovín, ako aj narastajúca výroba a nedostatok potrebného počtu povozníkov na dopravu surovín a výrobkov, si vynútili realizovať generálnu a trvalú zmenu dopravných pomerov.

V roku 1896 preto začali stavať lanovku, ktorá spájala železničnú stanicu v Dobšinej so železiarňami v Stratenej a železorudnými baňami v Biengartene, Vlčej doline a oblasti Mlyniek, do prevádzky bola daná v roku 1897 (uvádza sa i rok 1898). Lanovku, systému Pohling, projektovala a postavila firma Th. Obach – majiteľ J. Pohling z Kolína (Köln – Nemecko).

Lanovkou prepravovali surovú železnú rudu z baní do železiarní, vyrobené surové železo, ako spätnú záťaž, dopravovali na železničnú stanicu v Dobšinej a palivo pre vysoké pece, dopravené železnicou na dobšinskú stanicu, do stratenských železiarní.

Lanová dráha v podstate predstavovala zostavu, pozostávajúcu z hlavnej a troch vedľajších priečnych trás. V súvislosti s parametrami jednotlivých úsekov tejto lanovkovej sústavy, je potrebné uviesť skutočnosť, že i napriek málo dostupným historickým dokladom, sa technické údaje odlišujú, čo nakoniec platí aj pre presný dátum jej postavenia (pre prehľad odlišné údaje uvádzame v zátvorke).

Obr. 24 Časť geologickej mapy okolia Dobšinej zo začiatku 20. storočia s vyznačením lanovkových trás

Celková dĺžka sústavy bola 11 693 km (udáva sa aj 11 582 km), z čoho hlavná trasa, teda zo železničnej stanice Dobšiná, do stratenských železiarní, bola dlhá 8 235 km (aj 8 288 km),  prevýšenie koncových staníc bolo 366 m, priemerné stúpanie 1:3 (Eisele c. d. s. 440, Schréder c. d. s. 263-286).

Lanovková sústava pozostávala z týchto úsekov:

a) hlavná trasa:

železiareň Stratená – dobšinská vysoká pec dĺžka 2500 m ... prevýšenie 43 m

dobšinská vysoká pec – odbočovacia stanica Gugl 1800 m 108 m

odbočovacia stanica Gugl – rozdeľovacia stanica Krištof 1712 m 312 m

rozdeľovacia stanica Krištof – železničná stanica Dobšiná 2175 m 204 m

b) vedľajšie trasy:

rozdeľovacia stanica Krištof – bane Biengarten 510 m 41 m

rozdeľovacia stanica Krištof – bane Vlčia dolina 935 m 161 m

odbočovacia stanica Gugl – Prostredný Hámor 1920 m 215 m

Uvedený prehľad jednotlivých úsekov trasy je uverejnený v odbornej publikácii vydanej v roku 1907 a postačuje pre utvorenie si predstavy o bývalej lanovke. S rozdielmi v údajoch, predovšetkým v dĺžke jednotlivých úsekov, sa preto ďalej nebudeme zaoberať.

Zo situácie jednotlivých úsekov lanovky vyplýva, že na rozdeľovacej stanici Krištof, sa trasa rozdeľuje na štyri smery; na odbočovacej stanici Gugl, na tri smery a stanica pri dobšinskej vysokej peci je iba priechodná. Stanice v Biengartene, Vlčej doline a v Prostrednom Hámri boli vybavené nasýpacími zariadeniami na nakladanie rudy.

Obr. 25 Pozdĺžny profil lanovej dráhy kniežaťa Coburga

Ročná prepravná kapacita lanovky bola 120 000 q železnej rudy, 50 000q dreveného uhlia a 40 000 q surového železa (Eisele c. d. s. 440).

Celá lanovka mala osem staníc, deväť automatických napínacích zariadení lán a 155 podporných železných stožiarov. Objekty staníc mali drevenú konštrukciu, napínacie zariadenia železnú konštrukciu.

Obr. 26 Objekty rozdeľovacej stanice lanovky Krištof na Rovni

Najväčšia vzdialenosť medzi stožiarmi lanovky bola 620 metrov a najvyšší stožiar mal 22 metrov. Na stožiaroch boli umiestnené dve nosné a jedno ťažné lano. Priemer nosných lán na zaťaženej strane a prázdnej strane bol 51 resp. 23 mm.  

Korba lanovkového vozíka, tvaru lichobežníka, bola zhotovená z hrubého železného plechu. Na prepravu dreveného uhlia bolo určených 120 vozíkov s obsahom korby 0,5 m3 a rovnaký počet na dopravu rudy a surového železa s obsahom korby 0,12 m3. Na nakladacích staniciach sa vozíky naplňovali zo zásobníkov rudy cez násypné hrdlá. Váha jedného nákladu bola asi 200 kg, dopravná rýchlosť 2,0 – 2,5 m/s, hodinový výkon 120 – 180 q.

Pohon lanovky pôvodne zabezpečovali tri parné stroje o výkone 52 HP (HP – konská sila, 1 HP = 745,7 W), od roku 1904, bol pohon zabezpečovaný elektrickou energiou vyrábanou centrálou v Stratenej.

Obr. 27 Odbočovacia stanica lanovky na Gugli okolo roku 1913

Na prevádzku lanovky boli použité tri elektromotory: na odbočovacej stanici Gugl o výkone 40 HP; na rozdeľovacej stanici Krištof o výkone 20 HP a pri stanici dobšinská vysoká pec o účinnosti 15 HP. Elektrickú energiu na pohon elektromotorov a iné spotrebiče, vyrábala elektráreň umiestnená v areáli železiarne. Táto bola vybavená plynovým motorom na pohon kychtovým plynom, ktorý bol prepojený s generátorom vyrábajúcim trojfázový striedavý prúd vysokého napätia. Rozvod elektrickej energie bol súbežne s trasou lanovky na osobitných stožiaroch. Na jednotlivých staniciach ostali parné stroje ako záložný zdroj.

Drevené uhlie, dopravené lanovkou do železiarne, uložili do priestranného skladu uhlia, dopravená surová železná ruda sa vysypávala na prípravnú plochu. Vozíky, naložené vyrobeným surovým železom, sa pomocou výťahu o výške 14 m, zdvíhali z úrovne spodku vysokej pece, na úroveň lanovkovej stanice.

V súvislosti s výstavbou tejto lanovej dráhy v roku 1897, boli vybudované aj dve zvážnice, z ktorých jedna slúžila na dopravu vyťaženej železnej rudy z baní v Biengartene a Massörtri k lanovkovej stanici v Biengartene a druhá spájala prechodnú lanovkovú stanicu Dobšinská Maša s vysokou pecou v údolí Hnilca (Wahlner, A.: Magyarország bánya- és kohóipara 1897. évben, Bányászati- és Kohászati Lapok – BKL, roč. XXXI, r. 1898, s. 375)

Na konečnej stanici v Dobšinej, prijaté vozíky naplnené surovým železom, posúvali ďalej po závesných koľajničkách a vyprázdňovali ich do vedľa pristavených železničných vozňov, alebo ich obsah uskladňovali ako zásobu vedľa objektu stanice.

Pripojovací mechanizmus vozíkov lanovky zabezpečoval zverák, umiestnený na konci zdvíhacej páky so závažím, pohybujúci sa po vodorovnom nosníku, ktorý zachycuje ťažné lano.

Spojovací mechanizmus nosných lán pozostával z troch častí; prostredná časť bola na obidvoch koncoch opatrená protichodnými závitmi, ktoré umožňovali, že obidve okrajové časti kužeľovitého tvaru sa stiahli a tým, po nevyhnutnej úprave prameňov lana, umožnili jeho spojenie.

Prevádzka lanovky mala priamu súvislosť s činnosťou železiarne v Stratenej či ťažbou v jednotlivých baniach, ktoré ju zásobovali surovinou. Ak teda ich prevádzky zanikli, prestala aj potreba využívať lanovkové spojenie a tak sa lanovka stala zbytočnou. Presná doba, kedy bola ukončená jej prevádzka s konečnou platnosťou, nám nateraz, žiaľ, nie je známa, bolo to však ako následok zastavenia prevádzky železiarne a baní.

Poznámka:

Rozsiahlejšiu verziu článku s podrobnejšími údajmi o ťažbe suroviny, počte zamestnancov, o ostatných objektoch, dopravných tratiach, strojných zariadeniach, údaje o výrobe a výsledkoch chemických analýz ťažených rúd, možno otvoriť kliknutím na * pdf.

Z dejín baníctva a železiarstva Coburgovcov.pdf

Použitá literatúra:

Alberty, J.: Pohorelské železiarne (1807 – 1836), Osveta, Martin, 1982

Eisele Gusztáv: Gömör és Kishont törvényesen egyesült vármegyének Bányászati Monografiája, Selmeczbánya, 1907

Encyklopédia Slovenska, zv. V., Bratislava 1981, s. 612

Fečková, P.- Moravčíková, Ľ.- Mihok, Ľ.- Petrík, J.- Roth, P.: Hutnícke podniky rodiny Coburgovcov na Slovensku, Archeologia technica 17, Brno, 2006

Frák, G.: Zánik železiarskeho priemyslu v Gemeri, In. Obzor Gemera, roč. IV, 1973, č. 4 , s.142-143)

Magyar Bánya-kalauz, 1900....... (a ďalšie roky uvedené v texte)

Papp Károly: A Magyar Birodalom Vasérc- és Kőszén készlete, Budapest 1915

Rozložník O.- Hunsdorfer E. (ed): Banské mesto Dobšiná, Banská agentúra Košice, 2008, s. 132

Sborník Spojeného banského revíru pre Slovensko a Podkarpatskú Rus, 1,2, Bratislava, 1938, s. 151

Schmiedl, J.-Weigner,L. (ed): Dejiny hutníctva na Slovensku, Košice, 2006

Schréder, G.: A Coburg herczegi bányaösszlet vasérczbányainak vasgyárainak rövid történetése, BKL, r. 1913, II., č. 17, s. 263-286

Strhan, M.: Odbúravanie banského a železiarskeho priemyslu na Slovensku v rokoch 1921 – 1923, In. Historický časopis, II. 1954, č. 3, s. 334, 337

Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, III. Bratislava, 1978, s.93

Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1900....... évben, (ďalej BKL), (roky uvedené v texte)

Košice, december 2020

S použitím uvedených podkladov spracoval Ing. Mikuláš Rozložník