DOBŠINÁ od Dobšinčana

Človek po prvý raz začal používať železo už v treťom tisícročí pred n. l., a to v oblasti Anatólie, Mezopotámie a Iránu. Prvé nálezy železných predmetov sú datované do polovice  tretieho tisícročia pred n. l. Začiatky používania redukčných piecok na tavenie železa však nie je možné presne určiť.

Výrobné centrá pre tavenie  železa v 10. až 13. storočí boli situované hlavne okolo riek Slaná, Bodva a Hnilec v oblasti Gemera a v spišskej časti Slovenského rudohoria. Železo sa vyrábalo redukciou kysličníkov železa zo železných rúd v malých šachtových pieckach. Jedným z takýchto typov je vtesnaná pec typu „Imola“ zistené pri obci Gemerský Sad, ktoré majú svoj pôvod v 11. – 12. storočí. Pece, vtesnané do umelo vytvoreného terénneho stupňa, sú najstaršími zachovanými pecami na tavenie železa na území Slovenska.

Od  13. storočia dochádza k nárastu ťažby železných rúd v oblasti Slovenského rudohoria. Najstaršie písomné dokumenty o výrobe železa na našom území pochádzajú z roku 1243 z okolia Štítnika (železiarske hute „flunus ferricundinae“), z roku 1287 z Gelnice a z roku 1290 z Jasova. Od 14. storočia začali používať pece na tavenie s niekoľkonásobne vyšším výkonom  ako mali malé šachtové pece. Podstatným bolo využívanie vodnej energie – vodného kolesa – na pohon mechov na dúchanie vzduchu do pecí a kladív na kovanie železa.

Zariadenie na výrobu a spracovanie železa sa nazývalo hámor. Z roku 1344 pochádzajú písomné údaje o požívaní hámra v Štítniku a z roku 1399 v Spišskej Novej Vsi. Hámor pozostával z taviacej pece, ohrievacej nísteje (pozn.: je to aj spodná časť pece na zhromažďovanie roztaveného železa a trosky) a vykúvacieho kladiva. Na území Slovenska sa od polovice 14. storočia predpokladá používanie dvoch typov pecí na tavenie železa: redukčnej vyhne a šachtovej pece. Podrobnejšie znázornenia a popis uvádza J. Agricola vo svojej publikácii z roku 1556.

Tavenie železa v skoršom type vyššej šachtovej pece znázorňuje aj obraz Metercie z roku 1513 umiestnený v katedrálnom chráme v Rožňave. Od polovice 16. storočia boli skoršie typy šachtových pecí nahradzované vylepšeným typom modifikovaným podľa miestnych podmienok územia Slovenska, pre ktoré bola typická a nazývaná ako „slovenská pec“ (Slowakofen – nemecky, tótkemence – maďarsky). Podľa zachovaných písomných  dokumentov zo 17. – 19. storočia mali tieto pece výšku 230 až 380 cm, vnútorný priemer nísteje 63 až 74 cm, vsádzací otvor na vrchu šachty mal priemer  24 až 42 cm, otvor na odpich trosky bol na prednej strane, ako aj otvor na vyberanie železného výťažku.

Na výrobu železa sa v rannom novoveku využívali zemné jamové piecky a šachtové pece  s troskovou jamou na tavenie železa. Vykopané jamy začali obkladať  kameňmi s hlinou a nad povrchom postavili šachtu – vznikla tak kusová alebo tzv. vlčia pec. Zo začiatku používali ručné mechy na dúchanie vzduchu do pece, neskoršie mechy poháňalo vodné koleso.

Odborná literatúra o výrobe železa v rannom novoveku informuje pomerne jednoznačne. Vyplýva to aj zo zápisu v historickom dokumente z roku 1695, v ktorom sa úradník smolníckej banskej komory J. L. Nikolássy (Nikolássy János Lőrinc) zmieňuje o výrobnom postupe výroby železa v obci Štós. Tento dokument sa považuje ako jeden z najstarších.

Názvy „maša“ – slov., „Maẞ“ – nem., „massa“ – maď. pochádzajú z latinského pomenovanie železného koláča „massaferarri“. V 14. storočí sa v Korutánsku (rakúska spolková krajina)  železný koláč nazýval „Maẞ“ a v Siegerlande (región Nemecka) „Maẞhütte“.

V spomínanej štúdii, uverejnenej v roku 1985, autor podrobnejšie opisuje situáciu dobšinských maší a oceľových hámrov štítnického panstva v 16. – 17. storočí, ako aj históriu dobšinskej vysokej pece z roku 1722, čo v nasledujúcom texte uvádzame vo voľnom preklade.

Dobšinské maše v 16. – 17. storočí a „oceľové“ hámre štítnického panstva

V roku 1551 Ladislav a Štefan štítnický (Csetneki László és István) vydali Antonovi Pavlovi Fládingkovi (Fladingk Pál Antal) súhlas na stavbu maše, hámra, mlyna a píly pri Hnilci. Ten však už nasledujúci rok celý tento banský majetok v Dobšinej a Spišskej Novej Vsi odstúpil bardejovskému občanovi Bálintovi Eckovi (Eck Bálint). Prevádzka sa niekoľko rokov rozvíjala, ale po úmrtí majiteľa, ešte v roku 1550, sa dostala do úpadku.

Mašu v Dobšinej archívne doklady spomínajú najskôr v roku 1592 a počínajúc rokom 1626 už viackrát. Podľa jedného údaja z roku 1637 bolo v Dobšinej v prevádzke  viacero maší.  Nie je známe aká bola ich časová prevádzka, ale že boli nevyhnutné dlhšie či kratšie prestávky, na to poukazuje miestny záznam z roku 1706.  Znalec miestnej histórie J. Mikulik ich charakterizuje nasledovne:  „Už v 17. storočí okrem hámrov, ako kováčskych dielní, sa stretávame s celkom samostatným a pravdepodobne výkonnejšími pecami tzv. huty – maše, kde z roztavenej železnej rudy získavajú železo nie ako beztvarú masu, ale ako podlhovasté tyče  („Gans“) a naviac aj v kvapalnom skupenstve vylievané do určitých foriem. Železo, získané takýmto spôsobom, bolo ale krehké a nedalo sa kovať, mohlo sa však upotrebiť ako surové na železné  gule, plechy a iné. Tieto pece potom zásobovali početné „oceľové“ hámre („Stahlhammer“), v ktorých krehké nekujné železo rozžeravovali, potom ochladzovali a znova žeravili a ochladzovali a znova rozkúvali, čím získali kvalitnú tyčovú oceľ (tzv. „Schin“)“.

„Oceľové“ hámre sa v archívnych materiáloch vyskytujú v druhej polovici 16. storočia, a to jelšavský hámor na kovanie ocele v roku 1556, ďalej v Dobšinej, údolí Slanej a v Štítniku. V 17. storočí už oceľové hámre nazývajú ako hámre vyrábajúce meče. Oceľové hámre od začiatku spracovávali inde vytavené železo, a to až do roku 1730, kedy pece na výrobu ocele ako oceľové hámre zanikli.

Na základe týchto poznatkov sa autor prikláňa k predpokladu, že  dobšinské maše v 17. storočí patrili k začiatkom histórie uhorských vysokých pecí.

Vysoká pec Pavla Lányiho od roku 1722

Pavol Lányi (Lányi Pál), ktorého Rákoczi vymenoval za inšpektora pre železiarstvo, dal v roku 1707 v Dobšinej za štátne peniaze postaviť hutu na výrobu ocele a bômb („aczély és bomba öntő huta“), ktorá bola v prevádzke do konca roka 1709. Keď sa Lányi po uzavretí sátmarského mieru vrátil domov, hutu či mašu, ktorá ako opustená viacej rokov chátrala, opäť uviedol do činnosti a túto, už ako svoju vlastnú, viacej rokov prevádzkoval. Huta bola však postavená na zamokrenom pozemku, a preto ju  Lányi  okolo roku 1717 dal premiestniť na vyhovujúce miesto a rozhodol, že mašu zároveň vybaví vysokou pecou. Pre splnenie tejto požiadavky povolal odborníkov zo Štajerska, s ktorými spracoval plán nazvaný operácia Styriaca („operatio Styriaca“), čo sa ale nezdarilo čím utrpel značné fiasko. Jeho podnikateľskú záľubu to však neovplyvnilo, a tak  znovu povolal odborníkov tentokrát zo Saska. Na základe ich odporúčaní, dal v roku 1722 postaviť vysokú pec a neďaleký tzv. Pulského hámor dal prestaviť na frišovaciu pec („frisstűz“). Podnikanie bolo úspešné a po úmrtí Lányiho v roku 1733 prevádzku prevzal jeho syn. Po vymretí rodiny v roku 1786 prešla do vlastníctva mesta Dobšiná. Počas dlhšej doby, pravdepodobne po viac raz opakovanej úprave na pôvodnom  mieste pri rieke Hnilec, pretrvala až do konca 19. storočia.

Výnimočne bohaté archívne zdroje o Lányiho dobšinskej vysokej pec umožňujú stanoviť  presné časové zmeny významu názvu  maša. V Dobšinej od roku 1551 mašou nazývali určitý druh železnej taviacej pece, pravdepodobne takej, z ktorej možno liať železo. Na tomto základe aj železiarske huty z obdobia Rákocziho povstania nazývali ako maša. Maša, ktorú v roku 1707 dal postaviť Lányi a prevádzkoval ju do roku 1710, bola z hľadiska miesta, vlastníctva aj stálej prevádzky, bezprostredným predchodcom Lányiho vysokej pece. Ak teraz  uvážime zistenie J. Mikulika , že v roku 1730 vysoké pece, zariadené na získavanie ocele – oceľové hámre, zanikli, tak je zrejmé: staré typy maší, ku ktorým ešte nepatrilo frišovacie zariadenie zanikali v tých rokoch, keď začal rozvoj vysokých pecí.

Bližšie k tému tu: Poznámky k histórii výroby železa.pdf

Mikuláš Rozložník, Košice 03/2026