DOBŠINÁ od Dobšinčana

Osobitný charakter práce v baniach sa prejavuje aj v doprave vyrúbaného materiálu na povrch. Spôsob dopravy sa musel prispôsobiť priestorovým podmienkam v bani, najmä chodbám, ktoré bývali často nízke a úzke. Spočiatku bola doprava bez mimoriadnych problémov, keďže baník stačil denne vylomené množstvo rudy sám odniesť. Postupom času, a to aj s prechodom na hlbinné dobývanie, však doprava  v baniach nadobúdala na dôležitosti a pri riešení spôsobovala aj problémy.

Doprava v baníctve je rovnako stará ako aj ťažba suroviny. Už od pradávnych čias sa všetky spôsoby činnosti zabezpečovali iba ľudskou silou. Prostriedok na zber zároveň slúžil ako aj dopravný prostriedok. Zo stredného praveku je málo priamych dôkazov o počiatkoch podzemného či hlbinného baníctva. Sledovanie rudnej žily ako aj namáhavá ručná práca boli príčinou toho, že v minulosti realizovali banské chodby o čo najmenších možných rozmeroch, k čomu však bolo nevyhnutné prispôsobiť aj dopravné prostriedky.

Spôsob dopravy ľudskou silou, je v učebnici baníctva zo začiatku 20. storočia nazývaný ako „nosenie na tele“ (Litschauer 1901). Používaným náradím vtedy bolo korýtko, košiar, vrece či putňa. Tento málo výkonný spôsob dopravy však už aj v stredoveku považovali za neprimeraný dobe. Podľa Plínia starci všetky banské produkty vynášali na pleciach a vtedajší baníci tento spôsob nazývali ako „nosenie nákladu“ (Agricola 1556). Ako príležitostný a doplnkový  spôsob prepravy materiálov sa vyskytoval ešte aj v neskorších storočiach.

V stredoveku, ale aj neskôr, sa na nakladanie  a zároveň aj na dopravu používalo tzv. banské korýtko, ktorého používanie bolo najviac rozšírené. Spočiatku sa vyrábalo z dreva, jeho dĺžka bola 60 cm, šírka 30 cm a hĺbka 10-15 cm. V baníctve, kde sa dlhú dobu uplatňovala nemčina sa nazývalo „Bergtrog“; v maďarčine sa v 16. storočí vyskytol názov „tekenyő“. Ostatky takého korýtka je možné ešte aj dnes nájsť v zachovalých stredovekých štôlňach napr. v Dobšinej, Rudabányi a inde.  Dobové zobrazenie banského korýtka uverejňuje vo svojich knihách o baníctve z roku 1556 Agricola. Banské korýtko bolo od stredoveku používané v rudných baniach po dlhú dobu na nakladanie a prepravu na kratšie vzdialenosti. V mnohých prípadoch korýtko nahradzoval oválny pletený košiar, ktorý od 18. storočia nazývali ako „upratovacie korýtko“ (Delius 1773). Trvanlivejšou obmenou košiara, i keď omnoho hmotnejšou, bol košiar nazvaný aj ako „brotvan“ z 19. až 20. storočia, vyhotovený zo železného plechu, na obvode vystuženého železnou tyčovinou.

Učebnica o doprave v baníctve (Litschauer 1901) v osobitnej kapitole opisuje tzv. dopravu ťahaním či šmýkaním. Osobitné pomenovanie tohto spôsobu prepravy udáva praktická príručka baníctva (Grimm 1839), kde je uvádzaný ako „Schlepptrog“ („nosenie ťahaním“).  Ďalším stupňom banskej dopravy po korýtku, používanom najmä na svahovitej trati, bolo ťahanie drevenej okovanej debny na reťazi, známe ako „Förderung“ (Faller 1941)

Od 15. storočia je známa doprava fúrikom a to predovšetkým na povrchu banských prevádzok. Tu sa vedľa používania fúrika a nosenia korýtka na pleciach, už v 15. storočí sa na prepravu rudy používal povoz ťahaný koňmi alebo volmi. Najstaršie zobrazenie tejto skutočnosti v našej oblasti pochádza z roku 1513, kde na pozadí oltárneho obrazu Sv. Anny v Rožňave, je znázornená doprava rudy povozom.

Zobrazenie banského vozíka, považované doteraz za najstaršie, uverejňuje dielo „Margarita Philosophica...“ vydané v roku 1503 vo Freibergu (Reich 1503). Tento vozík je v podstate drevená debna opatrená štyrmi rovnakými kolesami z rastlého dreva, ktorá je pomerne nízka a široká. Jeho tvar sa tak odlišuje od pozdejších banských vozíkov. Zobrazenie banského vozíka, ktorý má podobné kolesá ako predchádzajúci, sa nachádza na pozadí obrazu Sv. Anny – rožňavskej Metercie z roku 1513, ale pomerne úzky a vysoký tvar jeho nakladacieho priestoru naznačuje, že bol už prispôsobený na používanie v stiesnených banských podmienkach.

Banský vozík, používaný v baniach francúzskeho pohoria Ardeny, je zobrazený v knihe o baníctve autora Henricha Grossa: Bergbuch des Lebertals vydanej v roku 1550.  G. Agricola vo svojej knihe o baníctve “De re metallica libri XII“ z roku 1556 podrobne opisuje banský vozík s vodiacim kolíkom. Zobrazenie banských vozíkov je aj v diele  Schwarzer Bergbuch z roku 1554. V roku 1669 učenec Edward Browne (1644-1708) cestoval po viacerých  krajinách vrátane Uhorska a vo svojej publikácii „A brief account of some travels in Hungaria“ vydanej v roku 1673, okrem iného, pomerne podrobne popisuje aj vtedy používané banské vozíky, názov ktorých udáva ako „Hund“. Učebnica baníctva (T. Delius 1773) rozlišuje dva druhy banských vozíkov a to vozík s vodiacim kolíkom (klincom) alebo bez neho.

Nákres uhorského banského vozíka bol uvrejnený aj v učebnici baníctva autora G. Liszkaya z roku 1878. Podľa niektorých historikov sa od konca 15. storočia, možno aj skôr, začal objavovať banský vozík (hunt). V roku 1556 v Schwaze a v roku 1667 v slovenských baniach, nahradili vodiaci klin spolu s dvojitou koľajou za jednu koľaj. To bol vlastne uhorský vozík, ktorého skutočným domovom bola Banská Bystrica, Banská Štiavnica a Smolník, kde bol aj vylepšený. Na Slovensku uhorský vozík takmer úplne vytlačil vozík s vodiacim klinom už od roku 1800. Názov „uhorský hunt“ („magyar csille“) bol najskôr uverejnený v publikácii, autorom ktorej  je Wihelm Gottlob Ernst Becker vydanej v roku 1815 – 1816 pod názvom: „Journal einer bergmänischen Reise“. Tento nemecký baník z Freiburgu navštívil v rokoch 1805 – 1806 aj Banskú Štiavnicu, ktorá bola pre neho jednou z najdôležitejších zastávok. Na základe vtedy získaných poznatkov podrobne opisuje aj uhorský banský hunt a jeho používanie.

Gustáv Liszkay (1843 – 1889) vo svojej učebnici baníctva podrobne opisuje uhorský a nemecký banský vozík, pričom udáva, že uhorský vozík má isté prednosti pred nemeckým.  Uhorský banský vozík ešte aj okolo roku 1870 používali vo Freibergu. Zobrazenie uhorského vozíka udáva aj E. Treptow  vo svej práci „Grundzűge der Bergbaukunde und Aufbereitung“ z roku 1906.

Nákres originálu uhorského banského vozíka je publikovaný v diele „Mit Schlägelund Eisen“ vydanom v Lipsku (Leipzig) roku 1898, ktorého autorom je Wihelm Bersch.

Koncom 19. storočia objem ťažby, a s tým spojené nároky na dopravu, neúmerne rástli. V tejto súvislosti doprava uhorskými vozíkmi mala už iba podružnú funkciu; bola používaná v menej rozmerných a úzkych banských priestoroch a tam, kde by iný spôsob dopravy bol nereálny.

Po stáročia používaný uhorský hunt, ako prepravný prostriedok bežne používaný v mnohých baniach, dnes už možno vidieť iba ako exponáty v niektorých baníckych múzeách alebo ako pozostatky v banských štôlňach, a to vďaka nadšencom histórie banskej činnosti.

Uhorský banský hunt freibergského typu s predným odklápacím dielom v Berbau Museum Bochum (Faller 1941)

Uhorský hunt v zbierkach Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici (Lewis 1971)

Doprava vo vodorovných alebo mierne sklonených banských chodbách sa vykonáva vozíkmi, ktoré  v baníctve predstavujú už oddávna nevyhnutne potrebný prostriedok. S postupným prechodom na podzemné dobývanie a po postupnom vzraste ťaženého a dopravovaného materiálu, sa zdokonaľovanie dopravných prostriedkov stalo nevyhnutným. K značnému pokroku v horizontálnej banskej doprave došlo v roku 1828, keď v Svätotrojičnej štôlni v Banskej Štiavnici postavili železnú koľaj podľa anglického vzoru ako prvú na európskej pevnine (Sopko 1871). V tejto súvislosti začali používať aj väčšie banské vozíky, ktoré sa okrem Banskej Štiavnice rozšírili aj do ostatných slovenských baní.   Koľajnicová doprava s väčšími vozíkmi znamenala značný pokrok v horizontálnej doprave. Umožnila použitie koňa ako pohonej sily, ktorý ľahko utiahol až 45-50 q nákladu. Týmto spôsobom sa kone stali  na niekoľko desaťročí dôležitým pomocníkom v banskej doprave. So zväčšovaním objemu vozíkov dochádzalo postupne aj k ich vylepšovaniu.

V druhej polovici 19. storočia sa dôsledky priemyselmej revolúcie a koncentrácie kapitálu začali prejavovať aj v baníctve. Niektoré väčšie ťažiarstva a erár začínajú zavádzať koľajnicovú dopravu najmä v hlavných dopravných chodbách. V gemerskej oblasti prvýkrát zaviedli koľajnicovú dopravu v Rákošskej Bani - dedičnej štôlni  Ladislav v roku 1867 a v Železníku – štôlni Ladislav v roku 1870. Erár zavádza v Smolníku koľajnicovú dopravu v roku 1869. Koľajovú dopravu v baniach kniežaťa Coburga zaviedli v druhej polovici 19. storočia, koľajnice mali hmotnosť 5 kg/m, rozchod 600 mm. Korba a podvozok vozíkov boli železné, objem 0,5 m³, hmotnosť 380 kg, nosnosť 1000 kg. V železorudných mestských baniach v Dobšinej zaviedli koľajnicovú dopravu v roku 1909 na bani Steinberg, a v Dedičnej štôlni s rozchodom 700 mm. V baniach Rimavsko-muránskej úč. spoločnosti koľajnicovú dopravu zaviedli v roku 1910, rozchod 520 mm, objem vozíka 0,35 m³.

Spoločnosti zabezpečovali pre svoje jednotlivé prevádzky pre ich podmienky vyhovujúce banské vozíky. Vznikom  Rimavskomuránskej spoločnosti v roku 1861 sa po výstavbe závodov od roku 1892 zavádza vo všetkých baniach spoločnosti koľajnicová doprava s rozchodom 520 mm; zavádza sa používanie jednotných vozíkov z pozinkovaného plechu typu RIMA s objemom 0,8 m³, tzv. 1,5 tonové s čelným vyklápaním. Od roku 1926 sa v baniach Nižná Slaná, Vlachovo a Drnava používajú vozíky menšieho typu s obsahom 0,5 m³ tzv. 1-tonové. Zavádzaním koľajníc urobila banská doprava značný krok vpred, i keď sa aj naďalej dopravovalo ručne. V dlhších úvodných dielach s intenzívnejšou ťažbou pristupovali ku  konskej trakcii, rozšírenej v baniach na Bindte, v Drnave, Luciabani, Nadabulej, Rákošskej Bani, Rožňavabani, Železníku a inde.

S vývojom mechanického pohonu sa do slovenských baní začalo zavádzať používanie  najprv parných lokomotív, neskôr plynových, benzínových a elektrických, ktoré postupne nahrádzali konskú dopravu. Prvá parná lokomotíva bola zavedená v Hodruši  a prvá elektrická roku 1897 v Kremnici.  Na ostatné bane boli mechanické lokomotívy zavádzané postupne až v 20. storočí, napr. v Nižnej Slanej zaviedli do prevádzky benzínovú lokomotívu roku 1935, vo Vlachove  začiatkom 40. tych rokov. O prvých počiatkoch mechanizácie v horizontálnej doprave v okolitých baniach, možno teda hovoriť iba v uplynulom storočí. Prvá strojová doprava so spaľovacím motorom bola zavedená v roku 1908 v štôlni Rochus (Rudňany), kde použili benzínové lokomotívy vyrobené firmou Ruhrthaler Maschinenfabrik o výkone 13,5 k. V roku 1927 sa používali aj menšie benzolové lokomotívy typu Deutz s výkonom 7 k. Benzínové lokomotívy typu Ruhrthaler zaviedla Rimavskomuránska spoločnosť v roku 1913 na horno a dolnosirčianskych štôlňach. V období nedostatku benzínu ich často prispôsobovali na petrolejový pohon a v roku 1934 aj na generátorový plyn. Priekopníkom v trolejovej doprave bolo jej zavedenie v roku 1904 v dedičnej štôlni Alžbeta (Slovinky), použitá bola lokomotíva na jednosmerný prúd s výkonom 20 k. V rožňavskej dedičnej štôlni konskú dopravu vystriedala trolejová lokomotíva typu Siemens v roku 1908. Elektrickou trakciou  v roku 1912 riešili dopravu v štôlni Gustáv  (Nálepkovo) a v tom istom čase  aj na dedičnej štôlni Lukáč, ktorá predstavovala hlavné úvodné dielo pre revíry Rudná a Nadabula. Elektrickú lokomotívu zaviedli do užívania aj na Šrobárovej štôlni v Železníku. Časom sa do prevádzky zavádzali lokomotívy modernejšej konštrukcie, ako TLD 6,5 a TLD 10. Na malé odvozy sa využívali akumulátorové lokomotívy AKM 2, neskôr ALD 2.  Postupne boli tieto lokomotívy nahradzované vznetovými lokomotívami.

Záverom k príspevku o dejinách horizontálnej dopravy v rudných baniach možno iba konštatovať, že v dnešnej dobe sa skoro všade stal banský vozík už len monumentom bývalej banskej práce.

Mikuláš Rozložník, Košice 10/2024

Rozsiahlejšie spracovanie témy si môžete pozrieť tu:

Z histórie horizontálnej dopravy v rudných baniach.pdf